Máj 1968

Drahá Antares,

Dumbledore ma stihol informovať o tom, že si sa necítila dobre. Najprv som si myslela, že je to z jedla, no s tým jedom, to je už priveľa. Zajtra okolo obeda, sa osobne dostavím na Rokfort a s riaditeľom si to vyriešim. A chcem, aby si pri tom bola aj ty.
Zatiaľ sa maj dobre.

S láskou
mama

To by nebola Walburga Blacková, aby si to sem nenakráčala, zasmiala som sa. Ale bola som za to aj trochu rada, aspoň niekomu na mne záležalo. A bolo mi jedno, že kôli tomu na mňa budú učitelia a ostatný študenti stále zazerať a ohovárať ma, akoby to doteraz nerobili.

Pri raňajkách som sa snažila sadnúť si čo najďalej od ostatných a prísť na nejaké rozumné vysvetlenie nedávnej udalosti.

Moja konečná teória bola, že jed mi podal chlapec, ktorého stretnem v budúcnosti a kôli tomu aj cestoval časom. Ale nevidela som všetko, čo chcel aby som videla, pretože ma Dumbledore zobudil.

Z toho mi logicky vyplývalo, že sa o to neznámy pokúsi znovu. To znamenalo, že sa mi znovu pokúsi podstčiť ten jed. Ale keďže to ani nebol jed, ktorý by mi ublížil, nezamýšľala som sa nad tým, že by som mu v tom zabránila.

Na vyučovanie som ísť nemusela, no aj tak som šla aspoň na elixíry. Dneska to ale nebolo nič moc, profesor mal totiž nečakanú prednášku o morálnosti a férovosti.

Z učebne som vychádzala medzi poslednými. Čakala som, že chodby už budú prázdne, ale nebolo tomu tak. Keď som zo žalárov vyšla do hlavnej haly, musela som zastať kôli hlúčiku študentov. Davom sa niesol šum a šepot, tak som sa doňho započúvala.

,,Je to ona." povedal s istotou v hlase jeden chrabromilský piatak.

,,Je taká pekná." povedalo nejaké dievča.

Nakrčila som obočie, mala som totiž tušenie, o kom hovoria. Prestala som sa davom študentov a zastala som pred dverami. Na kamennom moste vedúcom do hradu bolo široko ďaleko vidieť iba jednu osobu. Bola ňou pomerne vysoká, štíhla žena v čiernych šatách po zem s vlasmi upravenými do zložitého účesu. Bola to moja matka.

To sa jej podobalo, nakráčať si niekam ako veľká hviezda a upútať na seba všetku pozornosť. Úprimne, niekedy som túto jej vlastnosť obdivovala.

Celkom rýchlo sa približovala v hradu. Keď cez vysokú bránu vstúpila dnu, študenti sa rozostúpili aby mohla prejsť. Bolo na nich vidno, že sa jej báli. Vždy z nej vyžaroval rešpekt.

V hale bolo hrobové ticho, ktorým sa dunivo ozývalo klopkanie jej opätkov. Na nikoho sa nepozerala, kráčala vpred bez toho, aby hocikomu venovala pozornosť. Aj preto ma prekvapilo, keď ma oslovila.

,,Antares, ty poď za mnou!" povedala neutrálnym hlasom. Mlčky som pobehla a kráčala po chodbách dva metre za ňou.

Počas cesty k riaditeľovej pracovni sme stretli niekoľko hlúčikov študentov, ktorí mohli na mojej matke oči nechať, no aj napriek tomu sa nám vždy odpratali z cesty. Toto som jej vždy závidela.

Keď sme prišli pred sochu, za ktorou sa ukrýval vchod do pracovne riaditeľa, mama mi zakryla uši a až potom vyslovila heslo. Zaujímalo ma, odkiaľ ho poznala.

Socha sa pohla a odhalila úzke točité schodisko. Bez váhania som nasledovala matku, ktorá po schodoch stúpala naozaj rýchlo. Cez ťažké dvere sme vošli do pracovne.

Miestnosť bola obrovská. Možno väčšia, ako niektoré učebne. Oproti vchodu na vyvýšenom úseku podlahy bol starožitné pôsobiaci pracovný stôl. Za ním sedel nie veľmi vysoký sivovlasý čarodejník.

,,Á, zdravím, pani Blacková," povedal prívetivo.

,,Kde je Dumbledore?" spýtala sa matka s kamennou tvárou.

Riaditeľ sa obrátil k obrazu najbližšie pri jeho stole a prehodil s ním pár slov. Muž z obrazu, zrejme bývalý riaditeľ, zmizol z rámu a až potom sa k nám terajší riaditeľ otočil.

,,Zatiaľ si sadnite." povedal a rukou ukázal na stoličku pri jeho stole.

Mama ho poslúchla, ale ja som sa rozhodla trochu sa tu poobzerať. Pomaly som kráčala popri stene kancelárie a prezerala si obrazy bývalých riaditeľov.

,,Dobrý deň, Antares." pozdravil ma muž na jednom obraze. Poznala som ho, mal totiž obraz aj v našom dome. Bol to môj predok, no nevedela som ako presne sme spojený.

,,Aj vám pekný deň," usmiala som sa naňho. Doma som sa s obrazmi rozprávala celkom často.

,,Antares, sem poď!" zamračené na mňa zavolala mama. Nechala som teda obrazy tak a prešla som k riaditeľovi a mame.

Akurát keď som si sadala, dvere do miestnosti sa rozleteli a dnu vstúpil profesor Dumbledore.

,,Čo sa... " chcel sa spýtať. Potom mu ale pohľad zastal na mojej mame ,,Aha." dokončil a s neutrálnym výrazom sa presunul k stolu.

,,Tak, asi všetci vieme, prečo tu sme." začal riaditeľ.

,,On to zrejme nevie." odfrkla si mama a založila si ruky na hrudi.

,,Ale, naozaj? Ja som tu ten, čo niečo nevie? To vy by ste si mali na svoju dcéru dávať väčší pozor."

,,Ehm...." upozornil na seba kašľom riaditeľ.
,,Chcel som len povedať, pani Blacková, že ma to všetko naozaj mrzí a bol by som naozaj rád, ak by sme to vyriešili medzi nami a nezaťažovali do toho médiá alebo ministerstvo."

,,Samozrejme, pán profesor," povedala mama až prehnane sladkým hlasom ,,ale dúfam, že sa už nič také nebude opakovať."

,,O tom nepochybujte. A teraz, profesor Dumbledore, sa k celej situácii môžte vyjadriť vy," pozrel sa na svojho zamestnanca.

,,Nemáte slov, však?" uškrnula sa mama. Normálne som musela nadvihnúť obočie, takto som ju rozprávať ešte nepočula.

,,To by sa vám páčilo," usmial sa učiteľ a otočil sa na riaditeľa.

,,Oh, samozrejme," zvolal starý čarodejník a chytil sa za hlavu ,, Slečna Blacková, smiem vás poprosiť, aby ste nás nechali o samote?" otočil sa na mňa.

Povzdychla som si a za sprievodu ich pohľadov som opustila miestnosť a zavrela za sebou dvere. Bola som v pokušení, zaujímalo ma, o čom sa budú rozprávať. No k načúvaniu za dverami by som sa nikdy neznížila. Preto som to nechala tak a čo najnenápadnejšie som sa vrátila do izby.

ㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡㅡ

• Výzor Walburgi nie je presne daný. Ak o nej z nejakého príbehu máte určité predstavi, máte smolu, to si totiž vymyslela autorka a teda aj ja som si pre ňu vymyslela vlastný výzor :)
• Riaditeľ mohol ešte vtedy byť Armando Dippet, tak som ho tam zapojila.