Október 1967

,,Nezájdete ku mne na čaj, slečna Blacková?" spýtal sa neznámi.
Dvihla som zrak a zhíkla som. Bol to profesor Dumbledore.
,,A možno by sa pre Vás našli aj nejaké tie papuče," pousmial sa. Sedela som ako zamrznutá a uprene som sa na profesora dívala. No napokon som prikývla a nechala som ho, aby mi pomohol zliezť z výklenku.

,,Aký čaj pijete, slečna Blacková?" spýtal sa profesor.
Mala som chuť mu niečo odseknúť, ale nezaslúžil si to, tak som odpoveď radšej vyslovila prívetivým tónom.
,,Zelený." odpovedala som. O chvíľu predo mňa položil šálku s čajom a sadol si oproti mne.
,,Ako ide škola?" spýtal sa ma.
,,Dobre,"
,,Počul som, že exceluješ v elixíroch. Profesor Slughorn si ťa obľúbil. Mám taký dojem, že budeš ďalším exponátom v jeho zbierke."
,,Č-čože?" nechápala som. Znelo to ako keby ma profesor elixírov chcel zabiť, vykuchať, vypchať a vystaviť vo vytríne.
,,Pre študentov, ktorých má Horace rád, často organizuje večierky," povedal a usmial sa. Nevedela som, čo mu na to povedať, tak som sa tiež usmiala. Ale bolo divné, že raz mi tykal, inokedy vykal.
,,A ako sa má matka?" spýtal sa odrazu. Vyprskla som čaj, ktorý som mala zrovna v ústach a vyvalila som na Dumbledora oči. Čakala som, že mi vynadá. Veď som ho práve opľula čajom! Ale on sa len zasmial.
,,Tak ako sa Walburga má?" spýtal sa znovu.
,,Celkom dobre. Ale nechápem, prečo sa pýtate, pán profesor,"
,,Ja len, či ma nespomínala..."
,,Pán profesor, nie som si istá, či chcete vedieť to, že vás moja matka spomína,"
,,Ja len, že som jej poslal list ohľadom.... No, to Vás nemusí zaujímať. A chcem len vedieť, či ho dostala."
,,Neviem," odvetila som. A bola to pravda, nemala som potrebu kontrolovať maminu poštu. No premýšľala som, žeasi začnem, pretože toto ma zaujalo.
,,Asi by som už mala ísť." podotkla som, keď som si všimla čas na hodinách. Tie hodiny ma snáď prenasledujú.
,,To nič slečna. Môžem vás zo zajtrajšieho vyučovania ospravedlniť."
,,Nie, to nebude tre-" chcela som aj tak odísť, no profesorov pohľad jasne hovoril, že tu mám ostať. Sadla som si späť na stoličku oproti profesorovi. Niekoľko minút hľadel do steny a vôbec nehovoril.
,,Máte rada knihy, slečna Blacková?" spýtal sa odrazu.
,,Áno, samozrej-" odpovedala som, no potom mi to došlo. On to vedel. To o tej knihe, možno aj to, čo konkrétne som si z nej prečítala. Pozrela som profesorovi do očí. Tváril sa akoby nič, no presne som vedela, čo chce dosiahnuť. Štvalo ma to. To, že profesor Dumbledore sa tváril, akoby vedel všetko. A hlavne ma zaujímalo, ako je možné, že vie o tej knihe.
,,Ja už radšej pôjdem," povedala som do ticha kabinetu a rýchlom krokom som sa náhlila do izby. Dúfala som, že Irene bude už späť, no nespala. Ale na moje šťastie mi nič nepovedala, iba mi popriala dobrú noc.

,,Tak deti, vitajte na vašej prvej hodine lietania." začala profesorka stojaca uprostred ihriska. Deti. To oslovenie sa mi nepáčilo.
Lístie zo stromov už opadalo a blížila sa zima. Stála som kúsok od ostatných. Prvá hodina lietania, niečoho, čo som nikdy predtým ani len neskúsila.
,,Čerstvo založená firma na metly Nimbus nám darovala úplne nové vybavenie. Teraz si každý zoberiete jednu metlu," zadala inštukcie profesorka a niekam sa stratila.
Keď som uchopila metlu, mala som divný pocit. Bola akoby plná mágie. Znovu som sa zašila úplne vzadu, kde som skoro nepočula profesorkin prenikavý hlas.
,,Postavte sa vedľa metlu tak, aby ste nad ňou mali svoju dominantnú ruku. A potom povedzte "hore sa". Metla by vám mala vyskočiť do ruky," povedala.
Povzdychla som si.
,,Hore sa," vyslovila som nie veľmi istým hlasom. Metla sa vôbec nepohla.
,,Trochu života do toho umierania, Blacková!" zakričal po mne jeden slizolinský prvák. Bol to Lestrange. Tuším sa volal Rabastan. Otec s jeho rodinou robí nejaké obchody.
,,A ty si dávaj pozor, aby si neostal sám. Už ani tvoj šál ťa nechce!" zakričala som mu späť. Chlapec sa zmätene obzrel a keď zistil, koľká bije, rozbehol sa za už spomínaným šálom, ktorý vietor odnášal preč. Niekoľko študentov sa zasmialo.
,,Hore sa!" skúsila som to znovu, no tentoraz som sa trochu viac sústredila. Metla ma poslúchla.
,,Výborne, slečna Blacková." pochválila ma profesorka, ktorá zrovna prechádzala okolo. ,,Chcete si vyskúšať aj lietanie?"
,,Nie pani profesorka, to naozaj nebude potrebné,"
,,Ale no ták, skús to!" povzbudila ma Irene.
,,Áno!" pridala sa k nej červenovlasá chrabromilčanka.
Musela som nad tým prekrútiť očami, no predsa som sa rozhodla si to vyskúšať.

,,Ehm.... A teraz čo?" vystresovane som sa spýtala, pevne zvierajúc rúčku metly. Vznášala som sa asi dva metre nad zemou a nevedela som sa dostať ani vyššie ani nižšie.
,,Musíte mierne nadvihnúť rúčku metly a odraziť sa od vzduchu." zakričala profesorka. Vydýchla som a snažila sa uskutočniť profesorkine pokyny.
No jediné, čo sa mi podarilo bolo urobiť premet vo vzduchu. Takmer som spadla.
,,Dávaj si pozor, Blacková! Aby sa za teba otec nemusel hanbiť!" zakričal Lestrange. Čo má ten chlapec za problém?
,,Tak mi ukáž, ako sa to robí, keď si taký múdry!" odkričala som mu späť. Rabastan mykol plecami a vysadol na metlu. Z ľahkosťou sa vzniesol do rovnakej výšky ako ja. Potom sa uškrnul a prudko vyletel vysoko do vzduchu. Toto mu nedarujem, prešlo mi hlavou.

No nápad prudkou trhnúť rúčkou metly nebol najlepší, keďže tentokrát som skončila na zemi naozaj. Pád z metrovej výšky mi nespôsobil nič, ale na toho chlapca som si stihla vytvoriť vlastný názor. 
,,Si v poriadku?" oslovila ma Irene a pomohla mi vstať. Oprášila som si habit a keď som dvihla hlavu uvedomila som si, že väčšina ostatných prvákov upieralo pohľad nie na mňa, ale nado mňa, alebo teda lepšie povedané na slizolinského prváka, ktorý lietať vedel naozaj dobre.

____________________________________________

• Spoločnost Nimbus bola založená v roku 1967
• A ohľadom Rabastana... O ňom moc informácií nie je, ale ak má slúžiť Temnému pánovi počas 1. čarodejníckej vojny, musí byť minimálne takto starý (počas vojny mohol mať asi 15)