September 1967

Žltá. Farba mojej kravaty bola žltá. Nie slizolinská zelená, ale bifľomorská žltá. Privrela som oči a kravatu som odložila vedľa seba na posteľ. Dvihla som pohľad a chvíľu som pozorovala svoju spolubývajúcu. Volala sa Irene alebo tak nejak. Mala zlatisté kučeravé vlasy po lopatky a svetlomodré oči. Vyzerala celkom sympaticky a bola ku mne milá, i keď som za ten deň čo sme sa poznali povedala možno dve slová. Ale z jej správania nebolo jasné, aký bol jej pôvod. Chcela som sa jej na to spýtať, no pri vybaľovaní sa na to nebol čas a neskôr odišla z izby. Aj ja som sa rozhodla ísť navštíviť moje sesternice.

Vyšla som z izby, no zastala som ešte v klubovni. Tá bola zariadená do žltej, čo mi pripomenulo, v akej situácii som bola. Každý jeden člen mojej rodiny predpokladal, že budem v slizoline. A nedokázala som si predstaviť, čo mi na to povedia ony, nie to ešte aká bude reakcia ostatnej rodiny. No raz som tomu čeliť musela a nebol to koniec sveta, stále som patrila do rodiny.

Keď som nabrala potrebné odhodlanie, prišiel ďalší problém. A to, že som netušila, kde sa nachádza ich klubovňa. Dúfajúc, že na chodbe stretnem niekoho, kto mi ich pomôže nájsť som sa pobrala smerom k Veľkej Sieni. Tam by sa mohlo zdržiavať viac ľudí a okrem toho to bolo jedno z mála miest v hrade, ktoré som ako tak poznala. A ako zázrakom som zazrela jedno dievča, ktorej kravata mala rovnakú farbu ako tie mojich sesterníc, podľa čoho som usúdila, že patrí do rovnakej fakulty. A navyše vyzerala celkom prívetivo. Vykročila som jej smerom snažiac sa neupútať priveľa pozornosti, no kamenná podlaha m, ktorá pri každom dotyku mojich topánok vydala dunivé klopkanie. Už už som ju chcela osloviť, no niekto mi vošiel do cesty. Bola to moja spolubývajúca.
,,Si Antares, však?" spýtala sa s úsmevom. Prikývla som, no pozrela som sa za ňu, slizolinčanku som na chodbe už ale nevidela
,,Ja som Irma." predstavila sa, čím presunula moju pozornosť znovu na ňu.

,,Aj moja stará mama sa volá Irma. Teda volala," odmlčala som sa. Stará mama zomrela minulý rok. Nevedela som, čo presne sa stalo, no vraj za to mohla nejaká choroba. ,,Môžem ti hovoriť Irene?" spýtala som sa. Možno by mi to pomohlo a nespomenula by som si na starú matku vždy, keď by som sa so spolužiačkou rozprávala.
Chvíľu na mňa pozerala s pootvorenými ústami a v momente, keď som ju chcela upozorniť že je to neslušné prikývla.

Zobudila som sa skoro, asi o piatej. Nemohla som spať, mala som zmiešané pocity. Bola som sklamaná, možno i smutná z toho, že som sa nedostala do slizolinu. Čo ak ma mama s otcom prestanú mať radi? A čo ak sa so mnou Bella a Cissy prestanú priateliť? Skúšala som si nahovoriť, že to tak nebude, no i tak ma ten pocit zožieral zvnútra. Ale aj napriek tomu som sa nemohla dočkať vyučovania.

Najprv sme mali transfiguráciu, predmet, ktorého názov som ledva dokázala vysloviť, nieto ešte pochopiť jeho významu. Profesorka vysvetľovala, že základom tohto predmetu bude premena, zväčša zvierat na rozličné predmety. Spočiatku som jej neverila, no po názornej ukážke som začala pochybovať o tom, že toto je čarodejnícka škola. Pre tie zvieratá to predsa nemohlo byť príjemné. A ak ti bolo normálne toto, nedokázala som si predstaviť, čo ďalšie mám čakať. Vždy som túžila po nejakom zvierati a aj keď mi matka žiadne nechcela kúpiť, stále som ich mala rada. Preto keď chcela, aby sme si jedno zaklínadlo skúsili, radšej som sa tvárila, že mi to nejde.

Nasledujúcou hodinou boli elixíry. Profesor Slughorn bol už na prvý pohľad milý, čo ma znepokojovalo, no keď som sa dozvedela, že je slizolinčan, vybudovala som si k nemu istú dôveru. Prvým zadaním bolo namiešať jednoduchý elixír zvaný excitária, ktorý pomáha prebrať sa zo spánku. Teda, aspoň mnKeďže to bol náš prvý elixír, profesor nám suroviny pripravil na stoly, takže som nemusela vstávať. Predmet ako taký ma zaujal, aj keď po prečítaní potrebných surovín som zistila, že niektoré sú ešte bizarnejšie ako celá transfigurácia. Do prípravy som sa úplne pohltila. Ignorovala som všetko, čo hovorili ostatný študenti, no Slughorna som počúvala. Išla z neho pozitívna energia, s čím som sa často nestretávala, hlavne nie u príslušníkov jeho fakulty. Na konci hodiny som sa síce dozvedela, že moja práca sa elixírom ani nedala nazvať, no moje nadšenie nevyprchalo.

,,Zdravím, študenti," ozval sa profesorov hlas, keď vstúpil do učebne obrany proti čiernej mágii. Prekvapivo som ho poznala. Nie osobne, no vedela som, kto to bol. Albus Dumbledore, muž, ktorého mi matka spomínala pomerne často, no nikdy nie v dobrom. Jej názor na jeho osobu bol negatívny a predovšetkým nezmeniteľný, ako som po čase pochopila. Preto som nemala chuť tomuto profesorovi venovať viac pozornosti, ako bude nevyhnutné.

Poslednú hodinu, ktorou bola história mágie, som ledva dokázala udržať otvorené oči. Bolo síce len okolo obeda, no všetky tie nové veci boli vskutku vyčerpávajúce. A profesor Binns tomu tiež nepomáhal. Nudnejšieho človeka som ešte nevidela Postarší plešatý pán s okuliarmi nielenže nudne pôsobil navonok, no i jeho hlas ma doslova uspával. No aj napriek tomu som si toho z jeho výkladu zapamätala celkom dosť.

Po večeri, kde som zjedla iba kúsok pečeného kuracieho mäsa a červené jablko som sa vrátila na internát. Matka mi vždy prizvukovala, že večera má byť jednoduchá, ak je neskôr ako o šiestej. Ale o tom, kedy by som mala ísť spať nikdy nevravela nič, preto som ostala hore ešte dlho po tom, čo Irene zaspala. Čas som si krátila čítaním knihy, ale i lamentovaním nad tým, že zas a znovu som sa vyhla stretnutiu so sesternicami.

____________________________________________

•Profesor Binns bol vtedy ešte živý (možno i zdravý) a dejiny už učil.