Tarquin otvoril oči. Postavil sa na všetky štyri. Myslel si, že to bol iba sen. No teraz ich videl naozaj.

Chlpaté laby, čierny ňufák a dlhý chvost. Rozbehol sa lesom. Bežal cez tŕnie a ňufák ho pálil. Laby ho škriabali, no on aj tak uháňal ďalej.

V hlave mu vírili dotieravé myšlienky. Už nikdy neuvidí svoju rodinu, ani oni jeho. Predstavoval si mamu ako ho oplakáva, ako keby už bol mŕtvy. Cítil jej ľútosť. Z vlčieho oka vypadla osamelá slzička. Zatvoril obidve pevne a po dlhej chvíli ich znova otvoril.

Zjavilo sa mu v nich odhodlanie. Za každú cenu musí prežiť. Potom možno niekedy nájde spôsob ako sa zmeniť na človeka. Znova sa rozbehol a donútil sa neplakať. Myslel len na svoju cestu. Cestu nikam. Silno zavyl a bežal.

Nevedel ako dlho to už bolo, no bolo mu jasné, že bežal celý deň. Zvláštne bolo, že necítil takú únavu ako po celodennej práci. Vlčie telo mu dodalo viac energie.

Bude si musieť nájsť miesto na spanie. Rozhodol sa, že pôjde do hustejšiej časti lesa, aby ho nikto nenašiel. Zrazu začul zavytie. Potom druhé. Ešte jedno. Až sa prelínali jedno za druhým akoby tam bola celá svorka vlkov.

No zbohom. Teraz ho majú. Zjedia ho zaživa. Zvalil sa na zem, no spomenul si že je vlkom aj on. Rozbehol sa do druhej strany, bežal preč od zavýjania.
Zase bežal, zase, keď už bol na pokraji svojich síl.

Sústredil sa na vytie. Kde zmizli? Aha!Vytie zmenilo smer takže sa mohol pokojne ďalej plahočiť tadiaľto. No stromy akosi redli. Ide preč z lesa. Možno to, koniec koncov bude aj dobré, bude mať väčšiu šancu chytiť nejakého zajaca, aby neumrel od hladu.

Došiel až na pole. Úplne vyschnuté pole. Ale ako to je možné? Veď u nás vždy toľko pršalo, že sa ľudia obávali častých povodní. A teraz úplne suché pole?

Plížil sa v suchej tráve. Šušťala trochu viac, ako by chcel. Každý krok v ňom vyvolával paniku. Čo ak ho niekto zbadá? Nemal by sa radšej vrátiť? A čo ak...

BUM!

Hlava mu šlo rozdrapiť od bolesti. Reflexívne si na ňu priložil laby, a kútikom privretých očí zachytil, že letí vzduchom.

Otvoril ich dokorán a znova zavrel, jednak preto, že ho bolesť hlavy prinútila, jednak pre to, že práve dopadal na zem.

TRESK!

Tarquin stratil vedomie.

Ako pomaly otváral oči, hľadal to čo ho prebudilo. Silný plameň svetla sa pohybuje za takmer neviditeľnou zábranou. Tak do nej narazil. Nemotorne sa postavil a podišiel k nej. Síce to bolo trochu rozmazané, no zaregistroval niečo zvláštne. V tom ohni bežala osoba, a zapaľovala celé pole. Za ňou sa náhlila celá stovka ľudí s palicami. Vyzerali úplne inak ako ľudia, ktorých Tarquin poznal. Mali na sebe len otrhané odevy z kože, podaktorí vyzerali, akoby si na seba natiahli vrece. Potom niekto skríkol a ľudia zastali. Otočili sa späť. Len tak, z ničoho nič sa vybrali späť. Tarquin pozrel na postavu, ktorá horela.

Akurát zhasla a pozerala sa na ľudí. Vyzerala veľmi zle. Tarquin sa rozbehol, poľahky prešiel cez zábranu a zachytil zúboženú postavu. Nahá dievčina mu ovisla na rukách. Vybral sa ďalej, k skupine vysušených stromov. Práve, keď chcel vyskočiť na strom si všimol, že už je späť človek.

Človek.

Človek!

Môže sa vrátiť domov! Môže znova vidieť svojich rodičov! Môže...
Nemôže. Ako sa teraz pozeral, videl, že tu nedokáže nechať dievčinu samú

Položiť ju opatrne na zem a vyskočil na strom. Musí konať rýchlo! Nemôžu ju zožrať divé zvery!

Trhal listy, lámal konáre a upevňoval ich k stromu. Potom išiel dole po dievčinu a položil ju na vytvorené lôžko. Natrhal ešte suché listy a zakryl ju. Chcel spraviť ešte jedno pre seba, no keď sa dotkol dievčiny, zistil, že je studená ako ľad. Čo teraz?

Dostal nápad. Lenže ako to spraviť? Raz to dokázal, tak musí aj teraz.

Chcem byť vlkom.

Nič.

Chcem byť vlkom.

Stále nič.

Potrebujem byť vlkom na záchranu jej života!

Vôbec nič.

Po chvíli zakrývania a držania dievčaťa za ruku sa začal zmenšovať. Všade mu začal rásť hrubý, no jemný kožuch. Pritúlil sa k dievčine pod listy a začal ju zohrievať. Po hodnej chvíli sa pomrvila a objala ho.

Takto obaja zaspali.