Moje city boli ako na horskej dráhe. Raz boli hore a raz dole, čo sa dalo vysvetliť aj tak, že sa raz nakláňali ku ženám a raz ku mužom.

Dosť ma to miatlo. Nevedela som, čo mám so sebou robiť. Nemala som sa komu zdôveriť. Moji priatelia sa o tom rozprávať nechceli, moja rodina to nevedela. Kam som sa mala otočiť?

Ostala som pripútaná k zemi, ako anjel so zlomenými krídlami. Musela som sa zmieriť so svojim osudom. Bolo to pre mňa jednoduchšie, než sa zaoberať s možným coming outom pred rodinou. Radšej som zaryto mlčala a trpela.

Vy, čo toto čítate, počúvajte ma. Nedržte to v sebe. Zničí vás to.