„Píšeš si s Maxom?" zaujímala sa Willa a chcela mi nahliadnuť ponad rameno, no stihla som mobil uzamknúť.

„Presne," uchechtla som sa.

„Mrcha," utrúsila Willa pobavene a pohodila fialovou ofinou.

„Len tak mimochodom, nikomu, ale vôbec nikomu, sa o tom nezmieňuj," varovala som ju.

„Jasné, to som pochopila," prevrátila očami. „Dnes varíš večeru ty. A posnaž sa o niečo dobré, ako úplatok za to, že sa na mňa a Randyho v piatok vykašleš."

Zamierila som do svojej izby a zapla svoj macbook. V e-mailovej schránke som našla mail od Maxima. Boli to jeho odpovede na otázky. Väčšinu vecí o ňom som beztak vedela. Až na pár detailov, ako je alergia na orechy a psiu srsť, že pije výlučne nesladené espresso, z alkoholu kvalitné koňaky a francúzske červené vína vyššej triedy.

Pri čísle dvadsaťdva som vyprskla do smiechu. Nielen, že sem pridal novú otázku, ale aj si na ňu odpovedal.

Ja: „Na kapote auta" je skôr miesto než poloha.

Stisla som odoslať a s úškrnkom som čakala na odozvu. Netrvalo to dlho.

Max: Fajn.. potom zozadu. A tiež keď je žena hore. A... ono je kurevsky ťažké vybrať si :(

Max: Chcem vedieť tvoju odpoveď.

Ja: Tak skoro sa jej nedočkáš. A čo ak ti poviem, že mám doma psa?

Max: Nemáš.

Ja: Ako si môžeš byť istý?

Max: Ak by si ho mala, behom tridsiatich sekúnd v tvojej prítomnosti by sa mi spustila alergická reakcia. Ver mi, priebeh nechceš poznať.

Ja: Je to až tak zlé alebo zveličuješ?

Max: Je to ešte horšie. Takže... vyhýbaj sa psom.

Ja: A čo mačky? Jednu doma máme.

Max: Neznášam mačky, ale dá sa to prežiť.

•••••

„Ahoj," usmiala som sa na Maxima, keď som ráno nasadala do jeho modrého Buggati Veyron.

„Ahoj," uškrnul sa a vzápätí prekvapene zažmurkal, keď ho oslepil blesk fotoaparátu. „Čo to...?" nadvihol obočie.

„Radšej fotím ľudí, keď nevedia o tom, že sa ich chystám vyfotiť," vysvetlila som a rozpačito som sa usmiala. „Úprimne, do objektívu sa usmievaš príliš umelo."

„Skutočne?" pousmial sa a naštartoval motor. „To preto si sa zakrádala súkromným pozemkom a špehovala?"

„To je rana pod pás," zamručala som a zapla som si pás. „Myslela som, že už sme to uzavreli."

„Prepáč, nemôžem si pomôcť," uškŕňal sa. „Dúfam, že ti nevadí rýchla jazda. To by bol koniec."

„Nie," zasmiala som sa. „Ani náhodou."

„Inak, včera som volala s jednou známou a... tvoje interview sa dostane do magazínu Forbes."

„Forbes?" zopakoval Maxim prekvapene. Na pár sekúnd sa naše pohľady stretli. „To znie úžasne. Myslím, že je to omnoho viac, než Sai očakával," zasmial sa. „Inak, dúfam, že dnes poobede nemáš žiadne dôležité plány."

„No... nemám," odvetila som zamyslene. „Prečo?"

Maxim sa tajomne usmial. „To sa dozvieš neskôr."

Maxim zaparkoval pred nejakou kaviarňou. Len čo sme vošli dnu, ovanula ma lahodná vôňa kávy. „Espresso, čokoládové latte a dvakrát malinový cheesecake," nadiktoval čašníkovi a venoval mi oslnivý úsmev.

„Dal si na Saiovu radu a naučil si sa to?" spýtala som sa a nesnažila som sa skryť prekvapenie.

„Nie," zasmial sa. „Len som si to náhodou zapamätal."

„Mňam," zamručala som slastne a prehltla som. „Milujem cheesecaky."

Maxim ma s úsmevom pozoroval. „Takže... vhodný výber raňajok?"

„Bezpochyby," uchechtla som sa. „Ešte stále si mi neprezradil, kam to poobede pôjdeme."

„To je prekvapenie," žmurkol.

„Prečo mám pocit, že ak by si mi to prezradil, namietala by som?" nadvihla som obočie a odpila som si z kávy.

„Uhm... možno je to tak, ale aj tak sa z toho nevyvlečieš. Týka sa to tej zajtrajšej akcie," objasnil. „Viac už fakt neprezradím."

„K tomu zajtrajšku," začala som. „Koľko ľudí tam asi tak bude?"

„Počíta sa s účasťou približne päťsto hostí," odvetil a ja som sa zhlboka nadýchla. „Jazdci z širokého okolia, podnikatelia, propagátori, tlač, zbohatlíci... skrátka bohatá vrstva smotánky, ktorá predstiera, že sa zaujíma o rally. Je to príležitosť, ako si získať dotácie, oprášiť renomé a ukázať sa v lepšom, prípadne horšom svetle."

„Päťsto ľudí, pred ktorými budem musieť predstierať, že spolu niečo máme," šepla som. „Ja... ja neviem, či to zvládnem."

„Zvládneš," odvetil a pocítila som jeho dlaň na tej svojej. „Budeš sa iba držať pri mne. Budú sa pýtať, kto si, ako sme sa spoznali, novinári budú chcieť zistiť čo najviac o našom... vzťahu. Ak sa strasieme novinárov, budeme z najhoršieho vonku. Väčšina ďalších otázok týkajúca sa nás dvoch bude iba zo slušnosti, málokto bude skutočne počúvať." Maxim sa usmial. „Zvládneme to, áno?" Zrazu sa zarazil. „Á, ešte niečo. Musím ťa vopred upozorniť na to, že som skutočne mizerný tanečník." Obaja sme sa zasmiali. „Toľko akcií a stále som sa to nenaučil."

Dojedli sme a ja som vypila svoju kávu. „Môžeme ísť?" spýtal sa Maxim. Prikývla som a on mávol na čašníka. „Pripíšte mi to na účet."

Vyšli sme z kaviarne a ja som zapla foťák. Tohto uvoľneného Maxima s hriešne sexi poloúsmevom som zbožňovala. Zastala som a priložila som si oko k hľadáčiku. Maxim po dvoch sekundách zastal a so zmätene nadvihnutým obočím sa obrátil vzápätí sa pousmial, keď zistil, že som ho odfotila.

Pery sa mu zvlnili do tajomného úsmevu a podišiel ku mne. Kým som si uvedomila, čo plánuje urobiť, prstami mi nadvihol bradu a jeho horúce pery sa pritisli na moje. Vsal moju spodnú peru medzi zuby a s planúcimi očami ju jemne stisol. „Mala si tam penu z kávy," šepol a s nevinným úsmevom sa odtiahol. Bola som tak prekvapená a omámená, že som sa nezmohla na viac než užasnutý smiech a potrasenie hlavou.