„Nie!"

„Prečo nie?" spýtali sa ma obaja súčasne. Sai pôsobil, že si je istý tým, že ma presvedčí. Maxim znel prekvapene a trochu dotknuto.

„Preto, lebo...no skrátka pretože!" vyhŕkla som. „Nemám rada spoločenské akcie. A nebudem predstierať niekoho frajerku."

„Ale-,"

„Nie," prerušila som Saia. „Skrátka to... nejde, jasné?"

„Máš niekoho?" nadvihol Sai obočie.

„Nie, ale..."

„Žiadne ale. Aspoň sa nad tým zamysli," trval na svojom Sai.

„Prepáč," šepla som a schmatla zo stola foťák. Rýchlym krokom som opustila čajovňu a takmer behom som došla k svojmu autu. Úprimne ma prekvapilo, že sa ma nik nesnažil zadržať.

Skrátka... som mu nemohla pomôcť. Nikdy som nedokázala zamaskovať ani štvorku z matiky, tak ako by som mohla predstierať, že medzi mnou a Maximom niečo je?! Dva dni. Ako by som sa za dva dni mohla stihnúť naučiť hrať jeho dievča? Bolo to nemožné.

Fajn, možno... možno som doňho bola trochu zamilovaná. Možno trochu viac. Ale bolo iné z diaľky obdivovať niekoho, kto na vás dávno zabudol a zrazu sa mu dívať do očí. Nikdy som neočakávala, že moje platonické snívanie by sa mohlo zraziť s realitou. Maxim bol skrátka... ten slávny Max O'Neil, môj nedotknuteľný idol a večná platonická láska. Maxim patril do úplne inej galaxie ako ja.

Zaparkovala som auto pred bytovým domom a vystúpila som. Vzápätí som prežila menší infarkt, keď tesne vedľa mňa zastavila motorka, na ktorej sedel Sai.

„Určite si si to nerozmyslela?" nadvihol obočie a díval sa na mňa šteňacím pohľadom.

Potriasla som hlavou. „Je mi to ľúto, ale toto... nedám."

„No tak, prosím, aspoň to skús," Sai ma nasledoval ku vchodu s polmetrovým odstupom. „Je to neopakovateľná príležitosť, ako napraviť Maxovu reputáciu, ktorá, mimochodom, v poslednej dobe dosť klesla. Toto bolo asi to najspontánnejšie, čo som v súvislosti s Maxovou kariérou urobil. No a... vážne nechcem, aby to vyznelo ako vydieranie, no ty mu ešte niečo dlžíš, či nie? Za tú neočakávanú návštevu, ktorá by ťa mohla vyjsť pekne draho."

Zamračila som sa. „Toto je vydieranie."

„Záleží na uhle pohľadu," uškrnul sa Sai nevinne. „Ale... prosím, aspoň to skús. Vážne nemám šancu nájsť do piatku Maxovi dievča, ktoré by vyhovovalo všetkým podmienkam bez toho, aby hrozilo, že pravda vyjde na povrch. Stačilo by, aby si sa s Maxom z času na čas niekde ukázala."

„Kde berieš istotu, že ja Maxovi vyhovujem?"

Sai sa pousmial. „Bolo veľa bláznivých fanúšičiek, ktoré sa pokúsili dostať k nemu tak blízko, no ani jednu z nich predtým nepozval na kávu. Ak by si ho vôbec ničím nezaujala, neurobil by to. A už vôbec by ti neponúkol interview No tak, nenecháš svojho idola predsa v štichu?!"

Zahryzla som si do pery. Nebude to fungovať. „Na ako dlho?"

Saiovi sa víťazne zablýskalo v očiach. „Stačil by aj mesiac."

„Fajn, skúsim to," vydýchla som porazenecky. „Ale chcem mať prístup k závodnej dráhe."

„Máš to mať, čokoľvek budeš mať!" súhlasil Sai nadšene.

•••••

Prečo som sa nechala prehovoriť?! pýtala som sa samej seba, keď som ešte v ten deň poobede auto parkovala na parkovisku pri bytovom komplexe Broadstone Sky, kde mal Maxim prenajatý byt.

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Dopekla! Prečo ma stretnutie s ním tak rozrušuje?! Je to... iba chlap.

Fajn... Nie je to iba obyčajný chlap, uznala som so zatajeným dychom, keď sa dvere otvorili a predo mnou stál Maxim vo flanelovej košeli a s roztomilým poloúsmevom na perách.

„Ehm... ahoj," prehovorila som váhavo.

„Ahoj. Poď ďalej," ustúpil z dverí a vrhol letmý pohľad kamsi do bytu.

Vošla som dnu a pohľad mi padol na Saia sediaceho na drahom gauči. Venoval mi oslnivý úsmev a vstal. „Lily, vitaj!"

Namiesto odpovede som sa naňho usmiala a obrátila som sa tak, aby som súčasne videla na Saia i na Maxima. „Čo keby ste rovno prešli k veci?"

Maxim sa ticho zasmial. „Ako chceš," súhlasil a posadil sa do kresla. „Predveď nám svoje organizačné schopnosti, Sai."

Sadla som si na gauč vedľa Saia, ktorý vzal zo stola tablet. „Fajn. Dajme tomu, že spolu chodíte zhruba dva týždne. Takže... Kedy ste spolu začali chodiť? Určte si dátum."

S Maximom sme si vymenili prekvapené pohľady. „To myslíš vážne?" spýtal sa svojho manažéra.

Sai naňho zazrel ponad rám svojich okuliarov. „Áno, myslím. Poznámky, ktoré vám pošlem, budete dozajtra vedieť odpredu aj odzadu. Chce to nejaký plán, ak ti to majú novinári zožrať. Takže, dátum."

„Tak... Trinásty máj?" navrhol Max s myknutím ramena.

„Nie, to bol v piatok a videli ťa v bare. Ona má byť iná, takže si si tu rozhodne nenašiel v bare. Vymysli niečo iné, O'Neil."

„Fajn... závody?"

„Nie."

Maxim sa zamračil. „Veď všetok svoj voľný čas trávim na dráhe, spím alebo si raz do týždňa vyjdem do baru. Kde som asi tak mal naraziť na svoju osudovú lásku?" odfrkol ironicky. „Ty si toto spôsobil, tak to aj domysli."

„A čo tak... interview?" vyrušila som ich v hádke. „Robila som s tebou rozhovor, povedzme... štrnásteho. Párkrát sme sa kvôli tomu stretli."

„To znie dobre," pokýval hlavou Sai a jeho prsty začali bleskovým tempom behať po dotykovom displeji. „Potom, hm... narazili ste na seba v parku, počas ranného behu. Pozval si Lily na večeru a... no. Snáď nebudú potrebné hlbšie detaily, čo sa tohto týka. Radšej sa v piatok zdržiavajte blízko seba a nehovorte súčasne." Sai znova čosi naťukal do tabletu a potom zdvihol zrak ku mne. „Kde pracuješ?"

„Eh... ako sa to vezme," zamrmlala som. „Fotenie, grafický dizajn na zákazky, a tak. Z času na čas nejaká novinárska činnosť."

„Čo robí on snáď netreba komentovať," skonštatoval Sai a mávol rukou k Maximovi. „Medzi záľuby patria autá, samozrejme, beh, parašutizmus, surfovanie, občas-,"

„Stop!" zarazil ho Maxim a vstal. „Toto mi príliš pripomína internetovú zoznamku. Alebo, čo horšie, interview." Max vzal Saiovi tablet a vytiahol ho na nohy. „Ďakujem za ochotu, ale myslím, že to nejak zvládneme aj bez teba."

Max vytlačil Saia z bytu skôr, než stihol povedať niečo na svoju obranu, a s hlasným výdychom za ním zamkol.

Pery sa mi zvlnili v úsmeve. „Sai je vždy tak..."

„Otravný, vtieravý, hyperaktívny, prehnane starostlivý a afektovaný? Väčšinou," odvetil Max a posadil sa vedľa mňa.

„Mala som na mysli zhovorčivý."

Max mi venoval jeden zo svojich typických poloúsmevov a ja som bojovala s túžbou vyfotiť si ho. „Eh... je to divné, ale vlastne som sa ti ani raz nepredstavil." Maxim si trochu rozpačito vošiel prstami do tmavých vlasov. „No... Som Max."

„Myslím, že aj naďalej ostanem pri Maximovi," povedala som a jeho prekvapené zažmurkanie ma prinútilo k úsmevu.

„Tak ma nikto nenazval už... No..."

„Od siedmej triedy?"