„Willa? Ja... si asi radšej začnem šetriť na nový mobil," vyhŕkla som a zahryzla som si do pery.

„Prestaň blbnúť," prevrátila Willa očami. „Už nejakú chvíľu potajme snívaš o tom, že by si sa s ním stretla, no nie iba ako fanúšička. Nemysli si, že o tom neviem."

„Fajn, chcela som sa s ním stretnúť," priznala som. „A práve – ako nefanúšička. Ibaže ma pristihol, ako ho fotím cez pootvorené okno na súkromnom pozemku. Takže ma pravdepodobne pokladá za šialenú stalkerku."

„A nie si?" nadvihla Willa elegantné čierne obočie.

„Tým mi nepomáhaš!" odsekla som a vrhla som na ňu škaredý pohľad.

„Mala si si konečne nastaviť to heslo, ako som ti hovorila. A nedávať si za pozadie fotku upravenú vo photoshope, na ktorej spolu cválate do západu slnka."

„Willa!" zaškrípala som zubami.

„Aha! Tvoj princ na modrom Bugatti Veyron je tu!" zanôtila so širokým úsmevom. „Vie, ako vyzeráš?"

„Nie, nemal šancu vidieť mi do tváre."

„Tak prečo civí naším smerom? Nie! Neotáčaj sa."

Rozochvene som sa nadýchla a zaťala som si nechty do dlaní. „Willa? V prípade, že umriem hanbou, nechaj môj foťák pochovať so mnou, áno?"

Nečakala som na jej odpoveď a postavila som sa zo stoličky pri bare. Zvrtla som sa a moje odhodlanie zamieriť k nemu sa razom vyparilo, keď som zistila, že ma pozoruje. Nie tak, ako to robí väčšina ľudí, on iba stál uprostred kaviarne s rukami založenými vo vreckách a s mierne nadvihnutým kútikom pier ma bez hanby skúmal pohľadom od hlavy po päty.

Neodolala som, musela som urobiť to isté. Pri ňom to skrátka ináč nešlo. Obyčajné čierne džínsy, tenisky a elegantná polokošeľa vytvárali zlatú strednú cestu medzi eleganciou a ležérnosťou. Husté hnedé vlasy mu odstávali do všetkých strán, no skôr pričinením gélu než vďaka odporu gravitácii. Výraznú bradu s tieňom strniska mal jemne sklonenú a hypnotizoval ma uhrančivými zelenými očami, nad ktorými sa klenulo husté obočie. Bol presne tým typom muža, ktorý si svojou aroganciou, pohotovosťou a nebezpečnou krásou dokázal podmaniť všetkých naokolo.

Neistým krokom som zamierila k nemu. Bola som sama sebe vďačná, že som obstála pred skúškou menom Willa, ktorá mi zo všetkých síl chcela nanútiť sukňu a opätky. Hoci ani moje milované conversky mi tentoraz nedodali žiaden pocit úľavy.

„Predpokladám, že ty budeš Lily," prehovoril s nepatrným úsmevom, keď som zastala vedľa neho.

„A ja predpokladám, že máš môj mobil," reagovala som.

„Aj zopár otázok," odvetil a naznačil mi, aby som si sadla k voľnému stolu pri stene.

Zhlboka som sa nadýchla v snahe potlačiť nervozitu. Sadla som si na stoličku a Max si sadol oproti mne, no ešte predtým z vrecka vylovil môj strieborný iPhone. Automaticky som sa po ňom natiahla, no on ho pohotovo odtiahol. „Najprv mi vysvetli toto," povedal. Odomkol obrazovku potiahnutí prstom a obrátil ku mne displej.

Z toho úsmevu sa nedalo vyčítať, či je pobavený alebo naštvaný. Uprela som zrak na fotku. Jej podstata bola reálna. Bola to fotka, ktorú som urobila asi pred rokom na jeseň. Náhodou som na Maxima narazila pri jednej zo svojich bezcieľnych potulkách Seattlom. Iba sa tak opieral o kapotu a pohľad upieral do diaľky. Neodolala som, a on si vlastne ani nevšimol, že ho fotím. Vtedy som sa ani nesnažila skrývať.

A keď som potom videla tú fotku vytlačenú... Bol to spontánny nápad a fotka, kde som ja sama sedela na kapote bratovho auta sa mi tak perfektne hodila. Skrátka som sa cez photoshop vystrihla a prilepila na kapotu vedľa Maxima. A ani vnútorný podtón fotografie nebol porušený, lebo sme obaja vyzerali rovnako zamyslene.

Neisto som k nemu zdvihla zrak. „Snažiť sa nahovoriť ti, že to nie si ty by bolo márne, však?" zasmiala som sa nervózne.

„To by bolo," odvetil potichu a vyčkával na odpoveď.

„Tak potom na to nemám žiadnu odpoveď," povzdychla som odovzdane. „Bol to spontánny nápad, ktorý sa vydaril. A ak chceš vedieť, či mám takýchto fotiek viac, tak nie, táto je jediná." Ale fotiek teba mám omnoho viac. Viac, než udáva stalkerská norma, ak by si chcel vedieť.

„Dobre... a čo si včera robila na súkromnom pozemku v čase, kedy nie je prístupný verejnosti? Fotila sedmokrásky?"

„Fotila teba, pako. Je tebou tak trochu posadnutá," vložila sa do toho Willa s nevinným úsmevom a priniesla mi čokoládové frappé, ktoré som chcela ešte predtým, než Maxim dorazil. „Dáš si niečo?"

„Uhm... espresso s mliekom," odvetil trochu prekvapene, no nespúšťal zo mňa zrak. „Takže... hm, stalkerka?"

„Ja ťa nesledujem, jasné?" ohradila som sa. Aspoň väčšinou.

„Len ma rada pozoruješ, keď o tom neviem?" uchechtol sa.

„Iba fotím," zamrmlala som a sklopila som zrak. Trápnejšie to už ani byť nemohlo.

„Pozri," vydýchol a vytvoril z prstov striešku. „Mám dosť dôvodov chrániť si súkromie, a najmä to pracovné. Fakt, že si novinárka na voľnej nohe ti na dôveryhodnosti nepridáva. Nemôžem si dovoliť, aby sa nejaké technické detaily o mojom aute či podobne dostali do nesprávnych rúk."

„Myslíš si, že striehnem na informácie, ktoré by ti mohli uškodiť?" zasmiala som sa tentoraz ja. „Bola som na všetkých závodoch na tomto kontinente, ktorých si sa zúčastnil a mám zachytené každé jedno tvoje víťazstvo. Fandím tebe a tvojmu tímu. Prečo by som ti mala chcieť uškodiť?"

„To netvrdím okej?" ohradil sa. „Povedzme, že pre prachy by človek urobil hocičo, takže sa musím mať na pozore aj pred blízkymi, a ty si úplne neznáma osoba, a aj za tou milou tváričkou môže byť pekná mrcha."

Tak pekná tvárička? V duchu som sa uškrnula. Usúdila som, že na tých pár mesiacov, počas ktorých sme spolu chodili do triedy a on sedel so mnou v lavici, dávno zabudol. „Myslíš, že by som to mohla nejako odčiniť?" skúsila som.

Maxim sa zamyslel. „Vlastne... áno, to by si mohla." 

Čo tipujete, že to bude? A aký je prvý dojem z Maxima? :D #A