Ryder

Hodil som do kufra auta športovú tašku s Maxovými vecami a kútikom oka som sledoval, ako s úsmevom objíma svoju mamu.

„Dávaj na seba pozor, chlapče. A nerob hlúposti, kým sa ti všetko nezahojí. A ani potom."

Max sa uškrnul. „Budem sa snažiť. Sľubujem."

„O pár týždňov ťa prídem pozrieť."

„Budem rád. Kedy máš lietadlo?"

„Mám ešte asi tri hodiny. To stíham," usmiala sa Sabine. „Buď opatrný."

„Ľúbim ťa, mami," povedal Max nemecky a pobozkal ju na líce. Naposledy ju objal a nasadol do auta.

„Mohol by som vás hodiť na letisko," navrhol som váhavo Maxovej mame.

Jej oči boli vernou kópiou tých Maxových. Nepatrne sa pousmiala a pokrútila hlavou. „Ďakujem, ale odvoz už mám."

Prikývol som.

„Fryderyk," zastavil ma jej hlas, keď som sa zvrtol a chcel obísť auto. Obrátil som sa naspäť k nej a spýtavo som na ňu pozrel. Nevedel som, čo mám od Sabine O'Neilovej očakávať. „Ďakujem."

Prekvapene som zažmurkal. „Za čo?"

„Za všetko, čo si pre môjho syna urobil. Čo preňho robíš."

Pozrel som na Maxa, ktorý nás cez sklo podozrievavo sledoval. „Viem, že on by pre mňa urobil to isté."

Cítil som na sebe jej pohľad, keď som nastupoval do auta. No dívala sa na mňa inak, ako pred pár dňami. Nevedel som, v čom presne spočívala tá zmena, ale niečo bolo iné.

„Čo ti hovorila?" spýtal sa Max.

„Ale nič," mykol som ramenom a naštartoval som.

„Koho je to auto?"

Moje auto bolo u Rena, dávali dokopy škody. Toto bolo jedno z Malcolmových. To ale Max nemusel vedieť, lebo by doň pravdepodobne ani nenastúpil. „Kamaráta."

Naštartoval som a preradil, ale zarazil som sa, keď som vo spätnom zrkadle zazrel Jonathana. Stiahol som okno a čakal, kým dôjde k autu.

Podal mi tmavé puzdro, v ktorom som zbadal niekoľko striekačiek na neveľkú priehľadnú fľaštičku. Bol to liek proti bolesti. „Pamätaj, nikdy nie viac ako-,"

„Päť mililitrov s rozostupom prinajmenšom šesť hodín. Ak bolesť neustúpi ani po tretej dávke, mám ti zavolať," zopakoval som s úsmevom pokyny, ktoré som už dávno poznal.

„Viem," usmial sa Jonathan. „To len pre istotu."

•••

Trochu ma prekvapilo, že v Maxovom byte sa za tie dva roky takmer nič nezmenilo. Ale na druhej strane, bol to Max, takže som asi mal očakávať, že sa nič nezmenilo. Za také veci ako interiérový dizajn Max radšej zaplatil niekomu, kto sa v tom vyzná, a viac to neriešil.

„Cíť sa ako doma," povedal Max a zamieril do obývačky.

Položil som jeho tašku na zem a zamieril som do kuchyne. „Kávu?" zavolal som za ním.

„Espresso. Vďaka."

Keď som po niekoľkých minútach vošiel do obývačky aj s dvoma šálkami kávy, Max bol na balkóne a telefonoval. Moju pozornosť upútala zapnutá telka. V správach práve komentovali Maxovu nehodu a zatknutie Saia. Reportérka vykreslila Maxove prežitie za hotový zázrak a spomínala aj mňa a Malcolma.

Odtrhol som zrak od telky, keď Max vošiel dnu. „Teraz je zo mňa chodiaci zázrak," uchechtol sa sarkasticky a položil mobil na stôl. „Ponuky na rozhovory do magazínov sa mi len tak sypú. Volal som s Taliou. Bude mi robiť manažérku, pokiaľ nenájdem niekoho nového na Saiovo miesto. Tentoraz si ale naozaj dôkladne preverím, koho si to vlastne zamestnám."

„Nemohol si tušiť, že Sai..."

„Možno som mal," povzdychol Max a pomaly usrkol z horúcej kávy. „Nevieš o nejakom adeptovi na túto prácu?"

„Ani nie, ale Mia, Lilina sestra, študuje manažment. Ona by mohla o niekom vedieť. Môžem sa jej opýtať, keď spolu budeme volať," navrhol som.

Max sa pousmial. „Ďakujem."

Zdvihol som zo stola ovládač a prepínal som, hľadajúc niečo iné ako len správy. „Stop," vyhŕkol Max, keď som míňal nejaký tenisový zápas. Prepol som naspäť a napil som sa kávy.

„Rozmýšľal si o tom, čo som ti včera povedal?" spýtal som sa po chvíli.

„Trvám na tom, čo som povedal," odvetil Max ticho. „Ak chceš, aby som dal Andreasovi šancu, dáš ty šancu Claudii."

Zaťal som zuby. Chcel som Andreasovi dokázať, že nie je pravda, že ho Max nenávidí. Bol som si istý, že to pravda nie je. Ale jediný spôsob, ako to dokázať, bolo prinútiť Maxa povedať to. Táto jeho podmienka nemala nič spoločné s tým, že by náhle prejavil záujem o moju matku. Len vytiahol najlepšiu možnú páku, ktorú na mňa mohol použiť. Poznal ma. Musel vedieť, že toto je niečo, čo by som neurobil ani preto, aby som Andreasovi dokázal, že sa nemýlim. Max znovu raz vyhrával.

Max

„O desať minút tu príde Lily," prehovoril Ryder a vyšiel z obývačky. „Buď na ňu milý, kým sa vrátim."

„Počkaj," vyhŕkol som zmätene a odtrhol som zrak od mobilu. „Kam ideš?"

„Potrebujem čerstvý vzduch," odvetil. Kým som stihol povedať niečo ďalšie, zabuchli sa za ním dvere bytu.

Ani o niekoľko minút neskôr, keď sa ozvalo klopanie na dvere, som si nebol istý, prečo tak náhle zmizol. Bolo to kvôli tomu ultimátu ohľadom Andreasa a Claudie? Ale nezdal sa mi naštvaný.

Otvoril som dvere a môj pohľad sa stretol s Lilinými nekonečne zelenými očami. Bodol ma pocit viny, keď som si spomenul, čo nasledovalo naposledy po tom, čo som pred dverami zbadal Lily. „Ahoj."

„Ahoj," usmiala sa váhavo a vošla dnu.

„Nevieš, kam vlastne Ryder šiel?"

„Nič nepovedal?" spýtala sa Lily prekvapene.

„Len to, že potrebuje čerstvý vzduch."

„Potom šiel na cintorín."

„Ach," prikývol som a zavrel som dvere. Neisto som si ju premeral pohľadom. „Uhm... dáš si kávu alebo...?"

Lily sa usmiala. „Oddychuj, Max. Ja si ju urobím."

S odfrknutím som ju nasledoval do kuchyne. „Nepoložila ma ani tá autonehoda, jednu kávu zvládnem."

Lily sa otočila ku mne a pochybovačne si ma premerala. „Tá nehoda ťa položila. Na tri dni. Sadni si a nechaj ma urobiť si tú mizernú kávu."

„Ak by som ju robil ja, nebola by mizerná," zamrmlal som, ale keď ma prebodla pohľadom, poslušne som si sadol k stolu.

Napriek zdanlivo uvoľnenej atmosfére, ktorú sme obaja predstierali, som cítil napätie, ktoré viselo vo vzduchu. Bodaj by aj nie.

„Ako ti je?" spýtala sa. Tú otázku som v posledných dňoch počul viackrát ako za celý život predtým.

„Lepšie," odvetil som popravde. A to lepšie nebolo ovplyvnené čisto iba zdravotným stavom. Na chvíľu sme sa znovu ponorili do toho mŕtvolného ticha. Chmatol som po prvej téme, ktorá ma napadla. „Takže... ty a Ryder?" Lily zmeravela a sklopila zrak k šálke. Okej... možno som si tú tému mal najprv premyslieť.

„My-,"

„Prepáč, to asi nie je najvhodnejšia téma," vyhŕkol som. „No chcem, aby si vedela, že ma naozaj mrzí, čo sa medzi nami stalo. A... preniesol som sa cez to."

„Ja tiež," odvetila trochu dotknuto. „Aj vďaka Ryderovi."

„Som rád. Naozaj. Som v pohode s tým, že ste spolu. Zaslúžiš si niekoho ako je Ryder." Na sekundu som sa odmlčal. Jej zelené oči ma sledovali s miernymi pochybami. Akoby čakala, že poviem niečo, čo poprie všetky moje doterajšie slová. Neubránil som sa úsmevu. „Som veľmi rád, že sa to medzi mnou a Ryderom urovnalo. Ty chodíš s ním, ja chodím s Tari... pravdepodobne sa budeme stretávať pomerne často a ja som dúfal, že... že by to mohlo ísť aj bez toho trápneho ticha medzi nami. Viem, že je ťažké žiadať to, ale... mohli by sme my dvaja ostať priateľmi? Možno by som bol radšej, ak by mi to bolo ľahostajné, ale nie je. Záleží mi na tom, ako ma teraz vnímaš, najmä kvôli Ryderovi. Nechcem, aby si ma nenávidela, aj keď si to pravdepodobne zaslúžim a-,"

„Nemohla by som ťa nenávidieť, Max," pousmiala sa. „A... bola by som rada, ak by sme to aspoň skúsili."

Usmial som sa a vstal som. „Takže... môžem ťa objať? Čisto ako kamarát."

Lily sa uchechtla. „Je to dobrý nápad?"

Namiesto odpovede som ju s úškrnkom objal. „Ako kamoš si vlastne nemusím pýtať dovolenie, čo?"

„To som mala čakať," zasmiala sa Lily ticho.

Prekvapene sme sa strhli, keď sa do ticha ozvalo ostré zaklopanie. Pustil som Lily a o krok som cúvol.

„To neznie ako Ryder," podotkla ticho.

„Ryder má kľúč," odvetil som.

Lily na mňa prekvapene pozrela. „Ste znovu priatelia tak... sotva týždeň a on už má znovu kľúče od tvojho bytu?"

Prevrátil som očami a zamieril som ku dverám. „On mi ich nikdy nevrátil."

Otvoril som dvere a prekvapene som zažmurkal, keď som pred svojím prahom zazrel Malcolma Whitea. „Uhm... pomýlil si si dvere alebo tak niečo?"

„Nie. Chcem s tebou hovoriť."

Chvíľu som váhal, no napokon som neochotne ustúpil z dverí a vpustil som si ho do vlastného bytu. Malcolm prešiel popri mne a prekvapene zastal, keď v kuchyni zazrel Lily. Obočie mu vyletelo do výšky a pohľadom skákal z nej na mňa a späť.

„Ryder chcel, aby som naňho dávala pozor, kým tu nebude," objasnila Lily, kým White stihol dôjsť k nejakému mylnému záveru.

„Pokračuj rovno." White sa na mňa zamračil, ale pokračoval do obývačky.

„Malcolm," zastavila ho Lily. Obaja sme na ňu pozreli. „Nezabi ho, prosím."

„Prečo ja?" zamračil sa. „Čo ak on zabije mňa?"

„On sotva stojí na nohách."

„To nie je pravda," zamračil som sa. Hoci... možno to tak trochu pravda bola.

„Fajn. Ušetrite mi starosti a nezabite sa navzájom."

Vošli sme do obývačky a ja som za nami privrel dvere. „Takže?"

White pohľadom preletel miestnosť a potom sa zadíval na mňa. „Je tu pár vecí, ktoré by som ti chcel povedať."

Spomenul som si na to, čo mi povedal v nemocnici, keď som bol mimo. Bol som si istý, že to je to, o čom chce hovoriť. „Nič mi hovoriť nemusíš." Pamätal som si každé jedno slovo.

Mňa by si tu asi nečakal, čo? Nuž, sám neviem, či je toto dobrý nápad, ale...

Ak by som ti nepomohol, bol by si mŕtvy. Obaja to dobre vieme. Zrejme sa pýtaš samého seba, prečo som to urobil. Bolo to riskantné a ja ťa neznášam, tak prečo by som ohrozoval vlastný život kvôli tebe? No, z čistej dobroty môjho srdca som to neurobil. Nemám ťa rád, O'Neil.

Môj brat bol zabitý spôsobom, ktorým si takmer zomrel aj ty. Istý... istý skurvysyn sa mu pohral s brzdami na motorke a on nezvládol zákrutu. Nebol tam nik, kto by mu mohol pomôcť. Ale teraz... bol som tu a videl som, čo sa deje. Do konca života by som si to neodpustil, ak by som neurobil nič a ty by si zomrel.

A... ešte jedna vec. Erik a Delia sú mŕtvi, my žijeme. Už je mi zle z toho, ako môjho brata nenávidíš za niečo, čo neurobil. Ako za to nenávidíš mňa. Bola to nehoda. Autá ťa môžu zabiť. Je to risk, s ktorým musí počítať každý, kto závodí. Erik to neurobil schválne. Dobre to vieš, tak si to už, kurva, priznaj. Obaja sa dostali do rovnakej situácie. Erik ju zvládol, Delia nie.

Erik z jej smrti vinil seba. Zložilo ho to. Boli súperi, ale nebola medzi nimi taká tá rivalita. Boli... kamaráti? Napadlo ťa niekedy, že nie si jediný, koho jej smrť zasiahla?

Delia si nezaslúžila zomrieť. Ale ani Erik si nezaslúžil, aby si ho nenávidel.

Dúfam, že... dúfam, že sa preberieš. Toto nie je tvoj koniec, nemôže byť. Chcem ti toto povedať do očí. Donútim ťa povedať to slovo, aj keby to malo byť to posledné, čo urobím. A dovtedy... dovtedy skrátka nezomrieš.

„Ale áno, musím. Chcem-,"

„Počul som všetko z toho, čo si mi povedal vtedy v nemocnici," povedal som ticho. Tie slová mu zobrali vietor z plachiet. Pootvoril som ústa a hľadal odvahu na vyslovenie slov, ktoré mi viseli na jazyku. Slová, ktoré chcel počuť, ktoré mal právo počuť. Slová, ktoré som mu dlžil. „Prepáč. A... ďakujem za záchranu života."

•••

Neveriacky som potriasol hlavou a pozrel som na Rydera. „Toto... to nemôžeš myslieť vážne. Toto by si neurobil." Znovu som pozrel na dvere bytu, ktorý mal Andreas v podnájme. „Nemôže ti to za to stáť. On za to nestojí."

„Andreas mi nestojí za to, aby som sa snažil vyjsť so svojou matkou. A nestojíš mi za to ani ty. Ak mi za to niekto stojí, potom... potom je to Nadya. Chcela by, aby som Claudii odpustil. To je jediný dôvod, prečo to robím."

Z vnútra k nám doliehali dva hlasy, ale nedalo sa rozoznať, o čom sa rozprávajú. Po chvíli sa ozval smiech.

„Si šialený," sykol som. V posledných dňoch som bol až príliš dobrý. Príliš veľa som prehryzol, priveľa odpustil. Ale toto? Môj otec?

Pocítil som na sebe Ryderov pohľad. „To je tá tvoja česť? Odstupuješ od toho, čo si povedal?"

Prepálil som ho zlostným pohľadom. „Nikdy," precedil som cez zuby a zaklopal som na dvere.

Hlasy v byte stíchli a ozvali sa kroky blížiace sa k dverám. Tie sa vzápätí otvorili a zjavil sa v nich môj otec. Nesnažil sa skryť prekvapenie a pohľadom skákal zo mňa na Rydera a späť.

S Ryderom sme si vymenili pohľady. Ja som klopal, ty hovoríš, snažil som sa mu naznačiť pohľadom.

„My sme sa prišli... uhm, porozprávať," dostal zo seba Ryder po chvíli.

„So mnou?"

„S vami oboma," odvetil som.

Hľadel na nás, akoby sa chcel opýtať, čo sme si dali. Bohužiaľ, nič. Pohárik ruskej pálenky, ktorý sme si naliali, aby nám dodal guráž, sa nerátal. Nezabralo.

Andreas odchýlil dvere a ustúpil, aby sme mohli vojsť. Váhavo som prešiel k oblúku v stene, ktorý ústil do obývačky. Pohľadom som prebehol miestnosť a môj pohľad sa zasekol na prekvapenej brunete, ktorá stála pri polici s knihami. Čísla hovorili, že Ryderova mama má asi štyridsaťdva. Predčasné šediny v tmavých vlasoch spôsobené jej... životným štýlom zmizli, pokožka mala zdravšiu farbu. Úzke džínsy a bledomodrá blúzka jej tiež ubrali na veku. Takmer sa mi nechcelo veriť, že je to tá istá žena ako tá, ktorú som videl na pohrebe.

„Dobrý deň," povedal som rozpačito.

„Ehm... ahoj," usmiala sa a preniesla pohľad na Rydera za mnou. Jej úsmev pohasol a pohľadom hľadala oporu u Andreasa.

„Mohol by si sa tváriť aspoň trochu prívetivo," sykol som naňho ticho.

„Už to, že tu som je prívetivejšie, ako si zaslúži," odvrkol a vzápätí zasyčal, keď som mu šliapol na nohu.

Andreas zastal vedľa Ryderovej mamy a všimol som si, ako jej krátko stisol dlaň. „Takže... o čom sa chcete rozprávať?"

„Ehm," odkašľal si Ryder nahlas. „Mohol by som s tebou hovoriť... osamote?" spýtal sa Claudie.

„Samozrejme," prikývla Claudia váhavo a pozrela na Andreasa.

„Poď," naznačil mi, aby som ho nasledoval.

Vošiel som za Andreasom do kuchyne a obklopila ma vôňa niečoho... nevedel som, čo to vlastne bolo, ale voňalo to úžasne. Andreas za nami zavrel dvere a oprel sa o kuchynskú linku. „Čo tu robíš, Max?"

„Robím Kellerovi morálnu oporu," odvrkol som a pohľadom som prebehol kuchyňu. Môj pohľad sa zastavil na panvici, v ktorej sa dusilo nejaké mäso.

„A naozaj?"

Povzdychol som. „Máš svoju šancu vyrozprávať sa. Ale ešte predtým – máš tu niečo na pitie?"

„Voda, minerálka, kola, káva, tonik?"

„Vlastne som mal na mysli skôr niečo v rozmedzí štyridsať až osemdesiaťdeväť percent alkoholu," uchechtol som sa.

Andreas sa zamračil a pohľadom zaletel k dverám vedúcim do obývačky. „Nie je tu žiaden alkohol."

„Aha," zamrmlal som. Drogy zrejme neboli jedinou závislosťou, z ktorej sa Ryderova matka liečila. „A čo víno?"

„Víno je tiež alkohol. A nie, nie je tu ani pivo. Ani len nealkoholické," dodal skôr, než som sa stihol opýtať. Povzdychol som. Andreas zamieril k sporáku a zamiešal to, čo sa tam varilo. „Povedz mi úprimne – budeš ma vôbec vnímať, ak začnem hovoriť?"

„Hej... asi budem. Sľúbil som to Ryderovi."

„Som rád, že ste si veci vyjasnili."

„Ja tiež. A ďakujem za darovanie krvi... znova."

„To je samozrejmosť," odvetil ticho. Vybral zo skrinky dva poháre a nalial do nich minerálku. Jeden mi podal. „Nebudem sa ospravedlňovať za to, že som kvôli Claudii opustil tvoju mamu. Neľutujem to. Ľutujem len, že som opustil teba. Nebudem tvrdiť, že ak by som mohol zmeniť čas, boli by sme jedna veľká šťastná rodina a ja by som nikdy neodišiel. Ak by som mohol zmeniť čas, asi by som si s tvojou mamou vôbec nezačal a dúfal, že na niekoho ako Claudia narazím skôr.

Mrzí ma, že som pri tebe nebol, keď si ma najviac potreboval. Mrzí ma to, ale nemôžem to zmeniť. Viem, že ti to všetko nikdy nebudem môcť vynahradiť, ale prosím... nebráň mi v tom byť ti nablízku."

„Prečo ti na tom tak záleží?" vydýchol som.

„Pretože si môj syn," odvetil ticho. „Pretože ťa milujem a chcem tu byť pre teba, ak budeš potrebovať oporu."

„Ak by som potreboval oporu, stále mám mamu."

„Tak prečo nevedela o tom, že si bol na odvykačke?"

S povzdychom som zavrel oči. Toto bola jedna z vecí, o ktorých som dúfal, že sa nikdy nikto nedozvie. „Na toto nemám argument," zamrmlal som.

„Každý sme spravili svoje chyby a poučili sme sa z nich... alebo aj nie. Z tejto mojej chyby som si niečo odniesol. Nechcem, aby si ma zbožňoval alebo sa tváril, akoby sa nič nestalo. Chcem len, aby si mi dal možnosť stáť pri tebe. Bol by som rád, ak by si mi dal šancu a uľahčil to tak nám obom. Pretože mám v pláne byť ti nablízku bez ohľadu na to, či mi to dovolíš. A tvrdohlavý si po mne, takže by to zrejme bolo niečo ako tretia svetová."

Neubránil som sa úškrnku pri tej predstave. To sa mu muselo nechať. Ak si niečo zaumienil, bol schopný ísť cez mŕtvoly – a tak aj ja. To bol jeden z dôvodov, prečo boli hádky s ním také vyčerpávajúce. „Nedokázal by som predstierať, že sa nič nestalo, a ani sa o to nebudem pokúšať. Neodpustím ti, že si odišiel, a ani to, že ti trvalo tak dlho uvedomiť si, čo je dôležité. Ale... dám ti túto jednu šancu začať znovu, tak to nepokaz."

„Ďakujem," odvetil ticho. „Budem sa snažiť znovu ťa nesklamať, Maximilian."

„Prečo si mi nikdy nepovedal, že si pretekal?" spýtal som sa po chvíli.

Andreas na mňa prekvapene pozrel a zasmial sa. „To bolo dávno. Odkiaľ o tom vieš?"

„Mama to spomenula."

„Bolo to ešte na vysokej," odvetil s úsmevom. „Pár chlapov, ktorí sa neskutočne nudili a chceli skúsiť niečo nové. Nebolo to ale také jednoduché, ako sme si mysleli. Aby sme sa vyhli tým šialeným poplatkom za dráhu, skúsili sme to zoficiálniť ako školský závodný klub. Prekvapivo, škola nám odmietla financovať túto adrenalínovú zábavku. Tak sme si otvorili šachový klub."

„Čo?" uchechtol som sa neveriacky.

„Počuješ dobre. Peniaze šli na všetky mimoškolské aktivity rovnakým dielom. Využili sme ich na prenájom dráhy." Andreas s úsmevom potriasol hlavou. „Bolo nás dvadsať, ale iba traja sme skutočne vedeli hrať šach."

„Neprišli vám na to?"

„Ale prišli," uchechtol sa. „Takmer nás vylúčili, ale... nejako sa to utriaslo."

„Prečo si s tým skončil?" spýtal som sa.

„Pretože... prišli nám na to, lebo sme raz pri tom blbnutí mali nehodu. Boli sme v aute dvaja. Chalan, čo šoféroval, vyviazol len s menšími zraneniami. Ja som na tom..." Andreas povzdychol. „Bol som dva týždne v kóme. Keď som sa prebral, sľúbil som tvojej mame, že závodné autá nechám na pokoji. Vtedy som to nechcel porušiť a neskôr, keď som aj mohol, som na dráhu nemal čas. Z času na čas si zajazdím, ale... už ma to neláka tak, ako kedysi."

„To som netušil," povedal som. „Vlastne... mám pocit, že je veľa vecí, ktoré o tebe neviem."

Andreas sa pousmial. „Možno ti ich raz všetky rozpoviem."

Ryder

Odpustiť jej. Znelo to tak jednoducho, keď som si to povedal kilometre odtiaľ. Ale teraz, keď sedela oproti mne, pred očami sa mi premietali všetky tie roky nezáujmu a alkoholu. Ale spolu s nimi sa vynárali aj tie dávnejšie spomienky. Tie... tie dobré.

„Vyzeráš... inak," vytisol som zo seba.

Bola to pravda. Práve teraz mi pripomínala viac moju mamu než tú prázdnu ženu, ktorá ju po Noahovej smrti nahradila. Nebola to tá zatrpknutá žena bez života, ktorú som vídal v ústave.

„Áno," šepla a zadívala sa na svoje dlane. „Život s Andreasom ponúka viac možností ako život na psychiatrii." Pousmiala sa. „Nerozumiem tomu. Aj po tom všetkom mi každé ráno povie, že ma miluje. Ako by mohol? Po tom všetkom, čo sa o mne dozvedel...

Napriek tomu som tu. Stará sa, zaujíma sa, dáva mi silu a dôvody žiť, ktoré som tak dávno stratila."

„Hádam, že som pre teba nikdy nebol dosť dobrý dôvod na žitie," vydýchol som skôr, než som si stihol zahryznúť do jazyka.

Chvíľu mlčala. „Vždy si bol jednou z najpodstatnejších vecí v mojom živote. Bol si dosť dobrým dôvodom na čokoľvek. Ale bol si tiež dôvodom, prečo som celé roky dúfala, že to celé už konečne skončí. Že zomriem." Meravo som na ňu zízal a nedokázal som odvrátiť zrak, keď mi pozrela do očí. „Ten spôsob, akým si sa na mňa posledných desať rokov díval. Akoby som nebola hodna tvojej blízkosti. Hnev, nenávisť a sklamanie, ktoré sa v nich odrážalo. Pravda. Snažila som sa samu seba presvedčiť, že na tom viac už nezáleží. Že na ničom nezáleží. Že mi nezáleží na tebe, Ryder. Ale... nefungovalo to."

Takmer nikdy, keď som ju prišiel pozrieť do ústavu, na mňa nepozrela. Vždy tam bola tá vzdialenosť a bariéra chladu medzi nami. „A Nadya? Prečo ona nebola hodna toho, aby si ju milovala? Tvoja dcéra," sykol som.

„Vždy si ju miloval viac ako ja," podotkla ticho. „Som rada, že mala brata, ako si ty. Že mala niekoho, kto ju miloval tak, ako si to každé dieťa zaslúži."

„Prečo?" zopakoval som.

Prepálila ma pohľadom. „Je mŕtva a ja viem, že ti pekelne chýba. Tak si skús predstaviť, že by si sa mal dívať na niečo, čo by ti ju každú sekundu dňa pripomínalo. Kúsok z toho, čo si neopísateľne miloval, ale je to nenávratne preč. Ja... ja som nemohla. Nemohla som sa na ňu ani len dívať." Zahryzla si do pery a sklopila zrak. Aj tak som ale zbadal slzy v jej očiach. „A napriek tomu bola správa, že je chorá, bolestnejšia, ako keď som sa dozvedela, že jje chorý Noah. Bola príliš mladá. Nebola pripravená na niečo také. Ale nikdy som jej nechcela ublížiť. Nie, keď som bola triezva. Vtedy... bola som opitá a plná toho svinstva a... n-nechcela som..."

Ramená aj hlas sa jej roztriasli a po lícach jej stekala slza. Zhlboka som sa nadýchol, bojujúc so spomienkami, a presadol som si z kresla na gauč vedľa nej. Váhavo som stisol jej dlaň vo svojej. Jej ruka bola teplá a jemná na dotyk. Obyčajná ruka poznačená ženskou starostlivosťou. Na prvý pohľad by nik nebol povedal, že o dvadsať centimetrov vyššie boli desiatky jaziev po vstupoch ihiel.

„Je mi to ľúto," zašepkala. „Že som to urobila. Že som ťa pripravila o časť detstva. Že som tu nebola pre teba a pre Nadyu, keď ste to potrebovali. Je mi ľúto, že som pre teba bola iba príťažou." Naprázdno prehltla a druhou rukou si z líc zotrela slzy. „Viem, že mi to nikdy neodpustíš, že mi to nemôžeš odpustiť. Snažil si sa a ja som to zakaždým zahodila. Je to moja vlastná chyba, ale... mohla by som dostať ešte jednu šancu?"

„Chcem... chcel by som ti to odpustiť, ale... nemôžem. Skrátka nemôžem," zašepkal som. „Ale dám ti ešte jednu šancu. Nie kvôli tebe ani kvôli sebe. Kvôli Nadyi. Toto je niečo, čo by chcela, aby som urobil. Takže neďakuj mne, ale jej."

„Aj tak ďakujem," zašepkala a stisla moje prsty obopínajúce jej dlaň.

Dlho sme mlčali. Hoci som vedel, že to nikdy nebude také, ako kedysi, už to nebol ani ten chlad ako doteraz.

„Stále chceš vedieť, kto je tvoj otec?"

Tá otázka ma zaskočila. Môj otec, to bola jedna z najväčších záhad mojej existencie. Mama sa o ňom nikdy nezmienila ani len jediným slovom a moje dobiedzavé otázky zakaždým vytrvalo ignorovala.

Naprázdno som prehltol. Vedel som, že toto je jediná šanca, že sa to niekedy dozviem. Ale... nebol som si istý, či stále chcem vedieť odpoveď. Práve teraz som otca mal. Azda to nestačilo?

„Vie o mne?" spýtal som sa ticho.

Claudia potriasla hlavou. „Nevie vôbec nič."

„Prečo si mu to nepovedala?"

„Stretli sme sa na jednej párty v Paríži. Nepoznala som ho, nevedela som ani len jeho meno. Bol to iba... dokonalý Francúz s podmanivým úsmevom, on príliš opitý a ja príliš očarená na to, aby sme triezvo uvažovali. Jedna noc. Keď som sa zobudila, bol preč. Možno by som si myslela, že sa mi to iba zdalo, ak by som potom nebola zistila, že som tehotná.

Kto to je som sa dozvedela až o pár rokov neskôr. Vtedy už mal perfektnú prácu, perfektnú rodinu... a ja som nechcela to čaro narušiť. Navyše, vôbec si nepamätal tú noc, keď sme sa stretli." Upierala zrak do prázdna, no potom sa zadívala na mňa. „Si mu dosť podobný," povedala ticho. „Máš jeho oči, ten oslnivý úsmev, povahu. Si... tak nekonečne dobrý. Silný. Niekedy som rada, že máš viac z neho než zo mňa." Na chvíľu sa odmlčala. „Chceš vedieť, kto je tvoj otec?"

Stálo to za to? Prevrátiť niekomu život naruby. Prizvať do svojho života niekoho nového, akoby už tak nebol dosť komplikovaný. Už som mal jedného otca, ktorého som miloval ako vlastného a ktorý miloval mňa. Tento človek mi nemohol ponúknuť viac ako Andreas. Mohol však do môjho života so sebou priniesť hromadu komplikácií. Chcel som vedieť, kto to je. Bolo prirozené chcieť poznať odpoveď na tú otázku. Ale už som ju viac nepotreboval.

„Nie," šepol som.

Dvere vedúce do kuchyne sa otvorili a objavil sa v nich Andreas. „Môžem?"

Prikývol som. „Už sme skončili."

Andre sa pousmial a vošiel do obývačky. „Je to hotové," povedal Claudii a potom pohľadom preskočil zo mňa na Maxa, ktorý stál vo dverách kuchyne. „Neostanete na obed?"

Vymenili sme si pohľady. Už-už som chcel odpovedať, ale Max ma predbehol. „Prečo nie? Aj tak sme nič lepšie v pláne nemali."

Silene som sa usmial a odkýval to. Samozrejme, že to Max nerobil preto, že by skutočne nemal nič lepšie na práci alebo by umieral hladom. Chcel mi dať vyžrať, že som ho prinútil k tomuto rozhovoru.

„Čo si varil?" spýtal som sa Andreasa, nasledujúc ho do kuchyne.

„Vlastne varila tvoja mama. Nechaj sa prekvapiť."

Kurva.

Nevedel som, či sa teraz viac hodila škodoradosť voči Maxovi alebo ľútosť voči sebe. Dôvod, prečo som ja varil celkom obstojne bol jednoduchý – moja matka variť absolútne nevedela. Pravdepodobne by svojimi výkonmi mohla niekoho otráviť aj bez toho, aby sa vôbec snažila.

Podozrievavo som hľadel na mäso so zeleninovou oblohou, ktoré voňalo až príliš dobre.

Max na mňa nechápavo pozrel a nepatrne krútiac hlavou si vložil kúsok mäsa do úst. „Hmm," zamručal a privrel oči. „Je to výborné, pani..."

„Stačí Claudia," usmiala sa naňho mama.

Pochybovačne som na Maxa hľadel potom som sa sám odvážil ochutnať mäso. A... no, prekvapivo, bolo prinajmenšom tak dobré, ako voňalo.

„Takže," prehovoril Max a napichol si na vidličku ďalší kúsok mäsa. Pohľadom preskočil z Claudie na Andreasa. „Bude divné, ak sa opýtam, ako ste sa spoznali?" 

Tak toto bola definitívne najdlhšia kapitola tohto príbehu :DDD 4442 slov, ak by to niekoho zaujímalo. A je to aj posledná oficiálna kapitola Faster. Pred nami už je len epilóg, ktorý už mám napísaný. Vlastne to bude len ďalšia kapitola (1800 slov) a bude sa odohrávať len pár týždňov po tomto, takže žiadna desať rokov vzdialená budúcnosť :D Epilóg zverejním zajtra poobede. Po ňom pravdepodobne zverejním ešte kapitolku s mojím pohľadom na tento príbeh a nejakými faktami navyše :) 

V neposlednom rade ďakujem za dosiahnutie krásnych 100K prečítaní a vyše 15K votes ešte pred dopísaním tohto príbehu ♥