Ryder

Rachel na mňa uprela pohľad. Zatajil som dych. Rachel sa vždy javila ako jedno z tých dievčat, ktorým na ničom nezáleží. Majú čas, zabávajú sa, žijú z očarovania okolia svojimi bezstarostnými úsmevmi. Teraz jej oči boli vážne. Akoby niekto, koho ste odjakživa považovali za dieťa, za pár sekúnd zostarol o päťdesiat rokov.

„Ostaň alebo odíď, ale zavri tie dvere," šepla a mávla rukou k pootvoreným dverami.

„Ostanem."

„Ostane," vyhŕkol Max súčasne so mnou. Na sekundu sa naše pohľady stretli. Videl som v jeho očiach, že je rovnako zarazený a trochu znepokojený ako ja.

Zavrel som dvere a posadil som sa na stoličku vedľa Maxovej postele. Rachel si pritiahla druhú stoličku a postavila ju oproti nám ku koncu postele.

„Kto?" spýtal som sa ticho.

„Sai," odvetila bez mihnutia oka.

„Sai?" zopakoval Max neveriacky. „Vie si sotva zaviazať šnúrky na topánkach. Ako asi by sa mu podarilo za dvadsať minút poškodiť mi auto a ešte sa aj nechať nasnímať kamerami?"

Rachel sa neveselo pousmiala. „Podceňuješ ho. Vždy si to robil. Iba jeden malý Aziat s veľkou papuľou, čo? Obral ťa o veľa peňazí a ty si mu za to ešte aj platil. Nikdy ťa ani len nenapadlo, že by z teba a tvojej stúpajúcej slávy mohol ťažiť ako zo zlatej bane."

Zamračil som sa. „O čom to rozprávaš?"

„Max je mladý a úspešný. V priebehu niekoľkých rokov sa dostal medzi americkú špičku. Má svoju cenu. Do konca života by mohol zarobiť obrovské množstvo peňazí. Pár desiatok rokov by ešte pretekal, potom by šiel do dôchodku, možno by trénoval nových jazdcov, možno by si len užíval peniaze. Jeho meno by postupne vyhaslo, hoci by nepochybne ostalo v pamäti verných fanúšikov." Na sekundu sa odmlčala. Prázdnym pohľadom hľadela na svoje umelé červené nechty. „A potom je tu druhá možnosť. Dôvod, prečo je Deliino meno v týchto kruhoch tak veľmi ospevované. Tragicky zomrela mladá na vrchole svojej slávy. Veľká časť toho uznania však prišla až po tom, čo zomrela, nemyslíš?"

„Kam tým mieriš?" precedil Max cez zaťaté zuby.

Zmeravel som, keď Rachel siahla do tašky, ktorú so sebou priniesla. Čakal som... neviem. Možno zbraň. Namiesto toho vytiahla knihu. Zamyslene sa zahľadela na obálku. „Ak by o tebe teraz niekto napísal knihu, pravdepodobne by bola celkom úspešná. Ak by o tebe niekto napísal knihu po tom, čo si tragicky zomrel len pár kôl pred cieľom, bol by to svetový bestseller."

Rachel ku mne natiahla ruku s knihou. Váhavo som ju od nej vzal. Prekvapene som zažmurkal, keď som na obálke zbadal Maxovu tvár. Rýchlejší. Sai Karayami. Život a smrť legendy.

„Čo to, kurva...?!" vyhŕkol som neveriacky. Max mi knihu vytrhol z ruky a šokovane zízal na obálku.

Rachel sa horko uškrnula. „Strana dvestosedemnásť. Max O'Neil nevytočí zákrutu a vráža do mantinelu. Auto po chvíli začne horieť. Napriek snahe záchranárov, je neskoro. Je mŕtvy. Sai napísal knihu o tvojej tragickej smrti. A takmer ju aj zrealizoval."

Bolo to... zvrátené. Sai. Chlapík, ktorý akoby potvrdzoval porekadlo o psovi, ktorý šteká, ale nehryzie. Sai naplánoval Maxovu vraždu, aby na jeho smrti mohol zbohatnúť. Zdvihol som pohľad od knihy v Maxových rukách a prepálil som Rachel pohľadom. „Odkiaľ to vieš ty?"

„Poznala som ho. Celý ten čas... poznala som ho. Sai mi kedysi dávno pomohol vyhrabať sa zo sračiek, do ktorých som sa dostala. Vždy to hral na to, že sme priatelia. Láskavosť za láskavosť. Nezdržiaval sa možností akokoľvek mi pomôcť a ja som mu dlžila čoraz viac. A Sai... on nie je človek, od ktorého sa dá len tak odkráčať.

Vtedy v tom bare sme sa nestretli náhodou. Povedal mi, že o tebe píše knihu a potrebuje dôvernejšie informácie. Nechcel si si ho pripustiť tak blízko, ako by mu to vyhovovalo. Tak ma presvedčil, aby som ťa zviedla. Nie len na jednu noc. Chcel, aby som bola tvoja milenka a dôverníčka, aby som mu povedala všetko, čo ty povieš mne. A ja... nemala som dôvod povedať nie. Platil mi za to. Navyše si nevyzeral ako niektorí chlapi, s ktorými ma prinútil vyspať sa už predtým.

Robila som to... dlho. Po čase sa mi to prestalo páčiť, lebo... neviem. Asi som ťa začala mať rada naozaj. Niektoré veci som mu povedala skreslené, niektoré vôbec. Sem-tam som si niečo vymyslela, aby nenadobudol pocit, že mu niečo zatajujem.

Raz, nie až tak dávno, sme sa stretli v bare blízko jeho bytu. Už bol v nálade, po nejakej dobe sme sa z baru presunuli do jeho bytu a... on mi ukázal toto. Povedal mi, že sa postará, aby si mu vyniesol ešte veľa prachov. Že dráha je tvoj život a mala by byť aj tvojím koncom. Chcel, aby som mu pomohla zabiť ťa.

Myslela som, že... že sa zbláznil. Neboli to veci, ktoré sme robili predtým. Neboli to veci, neboli to peniaze. Bola to vražda.

Utiekla som. Myslela som, že... že mu len preskočilo z toho alkoholu, ktorý vypil. Neverila som tomu, že to myslí vážne. Neverila som, že by bol schopný niekoho zabiť.

Pár týždňov som o ňom ani nepočula a potom... zjavil sa pri mojich dverách s úsmevom, ale ten zmizol, keď som mu pripomenula, o čom vtedy rozprával. Vyhováral sa, že je to hlúposť. Že bol iba opitý a táral. A ja hlúpa som mu to verila. Na záver dodal, že ak ho niekedy podrazím, stiahne ma so sebou a postará sa, aby som to bola ja, kto dopadne horšie. Vie o mne veci, ktoré... vie veci. Krátko na to trval na tom, aby som s tebou prerušila všetky kontakty a zmizla z mesta, inak...

Odišla som, ale napriek tomu som ho spochybnila. Až pokým som nevidela priamy prenos tých pretekov, neverila som, že by bol niečoho takého skutočne schopný.

Ja... musela som niečo urobiť. Bolo neskoro pre teba, ale nie pre to, aby Sai dostal, čo si zaslúži. Vlámala som sa do jeho bytu, keď tam nebol." Bradou kývla ku knihe. „Niekoľko ich tam mal. Idiot, ešte sa do nich aj podpísal. Potom som šla na políciu. Po tom, čo som im povedala, mi ukázali záznamy z kamier. Namiesto deviatich si mal desať mechanikov a len ôsmi boli skutočne tvoji. Tí ďalší dvaja... jedného z nich som spoznala. Som si istá, že sa nájde spojitosť medzi ním a Saiom. A toto," uprela zrak na knihu, „je to nepriestrelný motív. Z tohto sa nevyvlečie. Je naňho vydaný predbežný zatykač."

Na chvíľu nastalo v miestnosti ťaživé ticho. Max neveriacky krútil hlavou. „Preč..." vydýchol a hodil knihu na koniec postele. „Daj to preč."

Rachel schovala knihu do tašky. „Prepáč," zašepkala. „Prepáč, že som sa s tebou spočiatku zahrávala. Prepáč, že som ti klamala. Prepáč, že... že som neurobila nič, aby som tomu zabránila."

„Nemohla si vedieť, že by niečo také urobil," šepol som. „Nie je to tvoja vina."

„Ak... ak by som povedala pravdu skôr, možno by sa nič nestalo," povedala a hlas sa jej zlomil. „Možno... by bol Sai v base a ty by si neležal v nemocnici."

„Je to v poriadku," zašepkal Max. odtrhol pohľad od svojich dlaní a zadíval sa na Rachel. „Bála si sa povedať pravdu. Je to... ľudské." Max na mňa krátko pozrel a kútik pier sa mu na moment nadvihol. „Ak by sme povedali pravdu zakaždým v ten správny moment, všetko by bolo priveľmi jednoduché. Komplikácie sú korením života." Max zdvihol ruku a natiahol ju k Rachel. Tá váhavo vstala a vložila dlaň do tej jeho. Stisol ju a usmial sa, hoci som videl, ako v ňom vrú emócie. „Ja budem v poriadku a ty tiež. Sai skončí za mrežami na veľmi, veľmi dlhú dobu. Sľubujem."

Rachel zapípal mobil. Vytiahla ho z kabelky a zadívala sa na displej. Vydýchla. „Chytili ho. Bude stíhaný za mrežami." Zdvihla zrak a pozrela najprv na mňa, potom na Maxa. „Nechcela som, aby si sa to dozvedel od nejakého idiota v uniforme. Myslím, že... povedať ti pravdu do očí je to najmenej, čo môžem urobiť."

„Ďakujem," šepol Max.

„Mala by som ísť."

„Máš kam ísť?" spýtal som sa. Prikývla. „A odvoz?"

„Na prízemí je ďalší policajt. Som dôležitý svedok v tomto prípade, chcú si byť istí, že sa ma niekto nepokúsi zbaviť. Budem v poriadku."

„Odprevadím ťa," povedal som a obrátil som sa k Maxovi. „Zvládneš to tu sám?"

Max prikývol. „Choď."

Chodba bola prázdna. Lily musela niečo vybaviť, Max poslal Tari domov, aby sa konečne poriadne vyspala, Andreho som nezahliadol a Maxovu mamu sme s Lily míňali ešte ráno, keď sme prišli.

Privolal som výťah a nechal Rachel nastúpiť prvú. Mlčali sme, ale po chvíli som na sebe ucítil jej pohľad. Keď neustával, pozrel som na ňu. „Čo?"

Pousmiala sa. „V tú prvú noc, keď som vás s Maxom nadrogovala... dostal si toho viac. Celú noc si prespal. Nič sme spolu nemali. S Maxom áno, ale ty... s tebou nie. Ak nerátam to, že som ťa vyzliekla, sotva som sa ťa dotkla."

„Prečo?" vyhŕkol som prekvapene... a možno trochu dotknuto.

Rachel sa usmiala a končekmi prstov ma pohladila po líci. „Zaslúžiš si viac ako len hry a namotávky. Si... vzácnejší. Too sweet to touch." [Príliš sladký na to, aby som sa ťa dotkla. - voľný preklad]

Max

„Ako sa cítiš?" spýtal sa ma Lilin otec a napravil si okuliare na nose.

„Znudene," odvetil som nezaujato a vyhodil som do vzduchu mincu, ktorú som po chvíli aj chytil. „Ako dlho tu ešte musím byť?" Už som tu bol takmer týždeň a tie štyri svetlooranžové steny mi už poriadne liezli na mozog. Nevedel som si predstaviť, že by som tu mal stráviť celé mesiace... alebo roky.

Jonathan podišiel k prístrojom, ktoré stále monitorovali moje životné funkcie a skontroloval aj fľašu s infúziou.

„Ryder do toho niečo pridával," podotkol som.

„Vidím," odvetil doktor a vzal zo stola malú, poloprázdnu fľaštičku nejakej priehľadnej tekutiny. „Hádam, že si mal bolesti, ale nepovedal si mi to, keď som sa pýtal naposledy."

„Teraz sa cítim výborne," bránil som sa.

„Áno, lebo toto začalo účinkovať."

Zamračene som hľadel na fľaštičku v jeho prstoch. „Ako to vedel?"

„Mnohokrát videl, či už mňa alebo nejakú sestru, podávať to Nadyi, keď mala bolesti. Neskôr som mu niektoré veci sám ukázal." Jonathan mi zložil z prsta tú hlúposť, pomocou ktorej mi prístroj snímal tep.

„Bol by z neho dobrý lekár."

„Áno, to bol," súhlasil Jonathan. „Možno ty by si ho mohol skúsiť presvedčiť."

„Presvedčiť k čomu?" spýtal sa Ryder, ktorý sa zrazu objavil vo dverách.

„K štúdiu medicíny."

Ryder sa nad tým iba pousmial. „Tak, ako na tom je?"

„Posaď sa, ale opatrne," povedal Jonathan odpojil ma od infúzie.

Poslúchol som a obrátil som sa mu chrbtom. Cítil som, ako skladá náplasť, ktorá prekrývala stehy. „Zvonku sa to hojí dobre. Urobíme ešte niekoľko vyšetrení, aby som si bol istý, že je to v poriadku aj zvnútra. Ak bude všetko dobré, zajtra by si mohol ísť domov, ale iba pod podmienkou, že na teba bude Ryder dávať pozor, pre prípad, že by sa tvoj stav-,"

„Bude," vyhŕkol som okamžite. „Čo lepšie ako byť oporou chorému bratovi by mohol mať na práci?"

Cítil som na sebe Ryderov pálivý pohľad. Na perách mal úsmev, ale za ním sa skrývala túžba vraždiť. Matne som si spomínal, že si cez víkend chcel niekam vyraziť s Lily. „Jasné," precedil s úsmevom cez zaťaté zuby. „Čo lepšie ako dýchať v tvojej spoločnosti by som mohol robiť, však?"

Jonathan sa pobavene usmieval. „V opačnom prípade si tu posedíš ešte aspoň tri dni. Ešte sa neskôr zastavím."

„Nemôžeš ma tu predsa nechať," pozrel som na Rydera, keď sa za Jonathanom zavreli dvere.

„Prežil si autonehodu, pri ktorej tvoje auto urobilo salto. Som si istý, že tri dni medzi štyrmi oranžovými stenami by si zvládol," odfrkol Ryder.

Uškrnul som sa. „Ale aj tak to skončí po mojom, to obaja dobre vieme." Ak by sa o tom dozvedela Lily, určite by stála na mojej strane.

Ryder porazenecky vydýchol. „Fajn."

„Dúfam, že ti je jasné, že mi naordinuješ minimálne jedno pivo denne."

„Za toto nedostaneš ani hlt."

Znovu som si ľahol a vyhodil som do vzduchu mincu. Ryder si sadol na stoličku vedľa postele a v letku ju zachytil. „Keď som sem šiel, míňal som Andreasa," prehovoril. „Hovoril si s ním, odkedy si sa prebral?"

Zhlboka som sa nadýchol a zlomené rebrá ma zaboleli. „Nie." Vlastne som fízlovi pred dverami zakázal pustiť ho dnu, ale to Ryder vedieť nemusel.

„Mal by si."

„Nie." Nechcel som s ním hovoriť. Nechcel som dať najavo, že to, čo som bol nútený si od neho vypočuť, kým som bol v bezvedomí, ma možno trochu nalomilo.

„On sa snaží, Max," povzdychol Ryder. „Chce to napraviť. Daj mu šancu. Je to tvoj otec."

Z hrdla mi vyšiel horký smiech. „Je ironické, že to hovoríš práve ty."

Ryder na mňa zmätene hľadel. „Čože?"

„Medzi mnou a Andreasom je to rovnako beznádejné ako medzi tebou a Claudiou."

Ryder zmeravel. „Nevieš, o čom hovoríš. Nevieš, čo urobila."

„Neviem," priznal som. „Asi ani nechcem vedieť. Ale viem, čo som videl. Na Nadyinom pohrebe... chcela ťa požiadať o ďalšiu šancu. Ani si ju nevypočul."

Ryder sa neveselo uchechtol. „Nemalo by to-,"

„Ak jej dáš šancu, ak ju vypočuješ, dám šancu, poslednú šancu Andreasovi," povedal som ticho. 

„Veci, ktoré urobila ona sú horšie ako to, čo urobil Andre," zašepkal.

„Tvoja škála odpúšťania je tiež niekoľkokrát väčšia ako tá moja. Povedal by som, že je to vyrovnané." 

* Racheline too sweet to touch by som voľne preložila ako príliš sladký na to, aby som sa ťa dotkla. Nemohla som, ten slovenský preklad sa mi nepáči, lepšie to znie v angličtine :D 

Do konca to bude už len jedna kapitola + epilóg.