Max

Ryder vyskočil zo stoličky. „Idem pre-,"

„Počkaj," prerušil som ho. Môj hlas bol sotva počuteľný, no Ryder napriek tomu zaváhal. „Daj mi... pár minút, než... sa sem všetci nahrnú."

Ryder nadvihol obočie. „Kde berieš istotu, že je tu ešte niekto, kto sa o teba zaujíma?"

Z hrdla mi vyšiel tichý smiech. Celým telom mi prebehla bolesť. Všetko tak pekelne bolelo.

Ryder zamieril ku mne. „Pozri sa na mňa," nakázal a keď som poslúchol, s vráskou na čele študoval moje zorničky. Vzápätí prešiel k pípajúcim prístrojom vedľa mňa a čosi si mrmlal. „Ako sa cítiš?" spýtal sa po chvíli.

„Bolestivo," zamrmlal som. Vyčerpane, trochu omámene. Akoby ma prešiel parný valec.

Zrak mi padol na obväz na Ryderovej ruke. Zvraštil som obočie. „Si v poriadku?"

Zmätene na mňa pozrel a nasledoval môj pohľad. Kútik pier sa mu nepatrne nadvihol. „Hej. Som okej. Pamätáš si, čo sa stalo?"

„Pamätám si... paniku. Tvoje auto vedľa môjho... náraz. Potom Lilinho otca a... neskôr hlasy. Nevedel som, či... sa mi to sníva alebo..." Na moment som sa odmlčal. „Ty, moja mama... Andreas... Tari... a aj White."

Ryder sa ticho zasmial. „Malcolm? To sa ti pravdepodobne snívalo. Ale áno, tvoja mama aj Andre tu sú. Ukázal sa tu aj tvoj desivý strýko a Talia, ráno tu bol aj Sai, chcel vedieť, ako na tom si. Lily pred polhodinou odišla. A bol ťa pozrieť aj policajt, ktorý má na starosti tento prípad, keďže to vyzerá, že to nebola nehoda. Z tvojho auta toho veľa neostalo, ale podľa všetkého sa niekto úmyselne pohral s brzdami a pedálmi."

Zhlboka som sa nadýchol a zavrel som oči. „Je moje auto...?"

„Dáme dokopy ďalšie."

„Čo tvoje?"

„Len nejaké škrabance."

„Malcolm?"

„Ten si už vyklepal zadný nárazník aj dvere kufra na tvoj účet."

Bolo zvláštne rozprávať sa s ním... takto. Tak ako predtým. „Ryder-,"

„Nehovor," prerušil ma potichu. „Porozprávame sa, keď ti bude lepšie. Potrebuješ odpočívať."

„Znieš ako lekár," uškrnul som sa.

Ryder uprel zrak na svoje ruky a zamyslene sa pousmial. „Keď som bol mladší, chcel som ním byť. Sníval som, že nájdem spôsob, ako Nadyu vyliečiť. Realita bola iná. Všetky peniaze, ktoré som mal, som dal ja jej liečbu. Ona pre mňa bola dôležitejšia ako škola. Ako čokoľvek."

„Nikdy nie je neskoro," podotkol som.

Ryder nad tým len potriasol hlavou. „Odpočívaj. Zájdem za Jonathanom."

Pohľad mi padol na kyticu červených tulipánov na stolíku. „Priniesla ich Tari," podotkol Ryder.

Tari. Stratila som už priveľa ľudí, na ktorých mi záležalo. Nemôžem stratiť aj teba. Bol som si takmer istý, že tu bola, keď som bol mimo. „Je tu?" vyhŕkol som.

„Pošlem ju za tebou," sľúbil.

Zatajil som dych pri pohľade na jej tvár. Vyzerala vyčerpane, oči mala opuchnuté od plaču a na lícach zaschnuté slzy. Spodná pera sa jej roztriasla, keď sa naše pohľady stretli. Nikdy predtým som ju nevidel radšej ako teraz.

„Poď sem," vydýchol som a natiahol som k nej ruku, no po pár sekundách znovu klesla na matrac.

Môj hlas akoby ju vytrhol z tranzu. Rýchlymi krokmi podišla ku mne a klesla na stoličku, kde ešte pred chvíľou sedel Ryder. „Max," zašepkala a stisla moju dlaň svojimi drobnými rukami. „Bože, Max, tak som sa bála," zavzlykala a pritisla si moju dlaň k perám.

„Všetko je v poriadku," šepol som a končekmi prstov som jej z líca zotrel slzu. „Ja budem v poriadku. Nestratíš ma. Sľubujem."

„Ľúbim ťa. Ľúbim ťa, Maximilian O'Neil... alebo Grayson, či akokoľvek sa to voláš," vzlykla a usmiala sa. „Ľúbim ťa, Max, napriek tomu, že ťa poznám len chvíľu. Viem to."

„Máme hromadu času, aby sme sa spoznali," usmial som sa. „Ľúbim ťa, Tari, a nikam sa nechystám. A jedného dňa zistíš, že si sa zamilovala do idiota a že si ma mala najprv lepšie spoznať, ale... nenechám ťa odísť."

„Zakaždým, keď budem chcieť odísť, pripomeň mi, prečo ťa milujem."

„Prečo?"

Usmiala sa a dotkla sa môjho líca. „Pre tú jamku, ktorá sa tu objaví, keď sa usmeješ. Nie keď sa usmievaš do kamier a foťákov. Keď sa smeješ úprimne. Pre ten podmanivý pohľad, ktorým lámeš srdcia, ale aj pre tú prázdnotu, ktorú som v nich na začiatku videla. Chcela som ju vyplniť. Pre tú tvrdohlavosť, cieľavedomosť, súťaživosť a odhodlanosť, aj keď ťa možno raz privedú do záhuby. Pre tú nekonečnú lásku a nehu v tvojom hlase, ktorá sa objaví zakaždým, keď hovoríš so svojou mamou. Pre každú dobrú aj zlú vec v tvojom živote, pre to, kým ťa urobili a kým si, Max."

„Čo ak ťa zničí to, že ma miluješ? Čo ak ťa zničím?" zašepkal som zlomeným hlasom.

Končekmi prstov mi z čela odhrabla ofinu. „Nezničíš ma. Zvládla som veľa vecí. Zvládnem jedného pretekára."

Ryder

Keď som vošiel do bytu, všade vládlo ticho. Myslel som, že Lily možno zaspala, no potom sa objavila v dverách obývačky a pobavene nado mnou pokrútila hlavou. „Trvalo ti to trochu dlhšie ako chvíľu."

„Max sa prebral," usmial som sa. „Stále je slabý a potrebuje veľa odpočinku, ale je v poriadku."

Lily prekvapene zažmurkala. „Naozaj?" vyhŕkla. V ďalšej sekunde sa mi vrhla okolo krku. „Bože, to je skvelé," vydýchla s úľavou v hlase. „Bude... bude v poriadku."

Poodtiahol som sa a opätoval som jej úsmev. „Samozrejme, že bude. Je to Max."

Miloval som to. Tento jej úsmev. V posledných dňoch na jej perách chýbal a bolo to, akoby slnko prestalo svietiť. Ten úsmev bol jej súčasťou. Patril na jej pery. A ja som chcel byť ten, čo sa postará, aby tam ostal.

Jednou rukou som ju stále objímal. Končekmi prstov druhej som jej nadvihol bradu a perami som sa obtrel o tie jej. Opatrne som ju pobozkal. Mal som chuť zavrieť oči a nechať sa uniesť tým pocitom, no namiesto toho som hľadel do jej prekvapených očí. Hľadal som stopu niečoho, čo by mi povedalo, že mám prestať. Alebo pokračovať.

Na tvári ma pošteklil jej dych. Vzápätí mi bozk váhavo opätovala. Prstami som jej zahrabol do vlasov a prehĺbil som bozk. Z pier jej unikol ston a ja som slastne privrel oči, keď pevne zovrela moje rameno a bozk mi opätovala prinajmenšom rovnako náruživo. Pritisol som ju ku stene a o chvíľu neskôr sme skončili na mojom gauči, ona sediac obkročmo v mojom lone. Jej blízkosť, jej dotyky... ona celá zachvátila všetky moje zmysly. Každá moja bunka túžila dotknúť sa jej, ukradnúť si niečo z tej dokonalosti.

Chytil som lem jej trička a ťahal ho nahor. Na moment som sa odtiahol, aby som jej ho mohol prevliecť cez hlavu. Chcela ma znovu pobozkať, no zdravou rukou som ju zadržal. Pohľadom som hltal každý štvorcový centimeter jej mliečnej pokožky. Dýchala prerývane a napäto čakala na ďalší môj krok. Nemienil som ju nechať čakať večne. Sklonil som sa a pobozkal som ju na odhalené rameno. Zaklonila hlavu a ryšavé kučery sa prevalili na jej chrbát. Zdravou rukou som do nich zahrabol a jemne som ju za ne ťahal. Perami som si budoval vlhkú cestičku pozdĺž lemu bledomodrej čipkovej podprsenky, od ramena až po žliabok medzi jej prsiami.

Z hrdla jej vyšlo slastné zastonanie, keď som jazykom naďalej chutnal jej pokožku. Prstami potiahla lem môjho trička a plynulým ťahom mi ho vyzliekla. Vzala moju tvár do dlaní a vrátila moje ústa tam, kam patrili – na svoje pery. Šalel som z toho. Z jej blízkosti. Ale kúsok mojej mysle stále pochyboval o reálnosti tohto scenára.

So všetkým premáhaním som sa prinútil odtrhnúť pery od tých jej. „Je toto to, čo chceš?"

Chvíľu ma zadýchane pozorovala. Prikývla. „Je to skutočné, Ryder?" zašepkala, akoby čítala moje myšlienky.

„Dúfam v to," pousmial som sa. Skrátil som tú už tak minimálnu vzdialenosť medzi nami a nežne som ju pobozkal na kútik pier. Kútikom oka som na stolíku zahliadol dve plastové nádoby. „Vychladne nám večera," podotkol som. Jedlo však bolo to posledné, na čo som mal chuť.

Ticho, zvonivo sa zasmiala a pobozkala ma na sánku, tesne pod uchom. „Už dávno vychladla."

•••

„Obaja žiarite, akoby ste našli kotlík zlata na konci dúhy," uchechtol sa Max, keď Lily vyšla z izby, aby nás nechala osamote. „Čím to asi bude?"

„Zmlkni," zamračil som sa, ale dlho mi to nevydržalo. Nemohol som sa zbaviť tej dobrej nálady, ktorá sa ma držala už od rána. A ani Maxove uštipačné poznámky to nemohli pokaziť. „Ako ti je?"

„Stále mizerne. Niežeby som sa sťažoval, ale varia tu otrasne. A vadí mi, že nemôžem nič než ležať."

„Ležať ešte budeš prinajmenšom týždeň," podotkol som.

„To sa uvidí," odfrkol Max.

„Vidím, že už je ti lepšie," uchechtol som sa.

Max sa na mňa zadíval a chvíľu ma len tak mlčky pozoroval. „Prepáč, že som ti to nepovedal," vyšlo z neho napokon. „To, že Andreas je môj otec. Áno, vedel som, kto si, od chvíle, čo som sa dozvedel tvoje meno. Chcel som... zistiť o tebe viac. Ani neviem, čo som od toho čakal. Ale po dlhej dobe to bolo rozptýlenie od myšlienok na Deliinu smrť. A keď som si uvedomil, čo robím, boli sme priatelia a... ty si ma nejakým zázrakom priviedol na iné myšlienky. Na inú cestu. Doteraz neviem, ako, dopekla, sa ti podarilo prehovoriť ma na to liečenie. Vtedy – a aj potom – si bol... ja neviem. Mladší brat, ktorý ma vyviedol z toho kolotoča trápenia. A ja som si uvedomil, že nech som na začiatku myslel na čokoľvek, nenapadlo by ma, že to bude dobrý pocit, nebyť na všetko sám. Nenapadlo by ma, že by mi na tebe mohlo začať skutočne záležať ako na bratovi." Zhlboka sa nadýchol a na moment pritisol viečka k sebe. „Nevedel som, čo by si urobil, ak by si sa dozvedel, kto som. Nevedel som, ako by si reagoval. A... asi som mal strach, že by si to nevzal dobre.

A po tom, čo si ma zapredal... bolelo to. Bol som ranený, zradený a chcel som ti to oplatiť. Veľakrát som rozmýšľal nad tým, že ti poviem pravdu. Už ma nezaujímalo, čo na to povieš, ako zareaguješ. Dúfal som len, že sa v tom všetkom nájde aspoň niečo, čo by ťa zasiahlo. Ranilo. Na druhej strane som sa bál, že ja z toho vyjdem ako ten, čo prehral. Ja som bol ten, čo stratil otca. Mrzí ma to. To, že som ti to nepovedal. To, že trvalo tak dlho, kým si sa konečne dozvedel pravdu a aj to, akým spôsobom si sa to dozvedel. A tiež ma mrzí, že sa to medzi nami pokazilo." Max sklonil hlavu a zasmial sa, no hlas mal o niečo tenší ako zvyčajne. Naprázdno prehltol a zúrivo žmurkal v snahe zahnať slzy, ktoré sa tlačili do očí aj jemu. „Eh... ty vieš, ako neznášam tieto emocionálne sračky. Dúfal som, že by sme to mohli zapiť trochou dobrého nemeckého piva a pokúsiť sa... skúsiť to znovu."

Ticho som sa rozosmial. „Bože, O'Neil. Potrvá ešte dlho, kým ti dovolia piť pivo."

„Nepotrvá dlho, kým nejaké skutočne vypijem," uchechtol sa.

Na pár minút medzi nami zavládlo ticho. Nie trápne ani napäté. Také to ticho, ktorému sme obaja rozumeli. Rozhovor bez slov.

„Ešte pred vami tu bol fízel. Pýtal sa ma na veci ohľadom nehody," prehovoril napokon.

Prikývol som. „Bol tu už skôr. Moju výpoveď spísal ešte predtým, než si sa prebral. Predpokladajme, že tvoji mechanici vykonali kontrolu auta tesne pred pretekmi a všetko bolo fajn. Medzi tým a začatím pretekov bolo nanajvýš dvadsať minút. Poškodiť brzdy tak, aby to nebolo hneď poznať, pohrať sa s pedálmi... to muselo byť minimálne dvadsať minút. Desať, ak boli dvaja alebo to robil niekto, kto skutočne vedel, čo chce urobiť. Nik cudzí sa tam dostať nemohol, zachytili by ho kamery." Kontroly pred pretekmi boli prísne nielen pri divákoch, ale aj pri jazdcoch. Bol to celonárodný šampionát. „Na celý ten čas mám alibi. Ja, Lily, Malcolm..."

„Ty si to nebol. Viem to. A Lily... Lily by niečo také nikdy neurobila. Nie je taká. White... takmer celý čas ho zachytávali kamery. Tari bola so mnou. Sai sa obšmietal okolo sponzorov... mohol to byť niekto z ostatných jazdcov, ale... neviem. Nemám z toho dobrý pocit." Max siahol po pohári s vodou a napil sa. „Ten chlapík sediaci na chodbe je tiež fízel. Nechali ho tu, pre istotu."

Zamračil som sa a premkli ma obavy. „Myslíš, že by sa ten niekto pokúsil zabiť ťa?"

„Netuším. Ale nechcem to podceňovať. Bola by to obrovská chyba."

„Hej, to áno."

„Hovorím o tom, ak by sem niekto prišiel dokončiť to," uchechtol sa Max. „Dostanú ho, nech to bol ktokoľvek. Tým som si istý. A potom bude po zvyšok života ľutovať, že si so mnou niečo začal," zavrčal a v očiach sa mu zablyslo. „Moja mama je významná sudkyňa. Celá jej strana mojej rodiny sú právnici. Ten bastard zhnije za mrežami po zvyšok svojho života, o to sa postarajú."

Max sa zhlboka nadýchol a potriasol hlavou, aby vyhnal tie myšlienky z hlavy. Ja som zamračene upieral pohľad na stenu oproti sebe. Max bol pre mnohých iba ctižiadostivý bastard. Boli stovky ľudí, čo ho nemali radi a mnoho z nich by ho rado videlo na dne. Zlomil stovky ženských srdcí. Zrazil egá mnohých chlapov tri metre pod zem. Fakticky boli stovky, ak nie tisícky možných vrahov. Moja dobrá nálada pokrivkávala.

„Mohol by si mi sem prepašovať pivo?"

„Zabudni," odvrkol som a zamračil som sa.

„Tak aspoň kávu?" skúšal ďalej. „Prinajmenšom croissant. Kakaový. No tak, nebuď taký krutý. Nech si to ničnerobenie aspoň vychutnám."

„Jeden," privolil som.

„Tri," zamračil sa. „Ako sa mám zotaviť, ak mi nedajú ani poriadne najesť?"

„Dva," povzdychol som. „Ani o omrvinku viac." Krútiac hlavou som vstal a zamieril k dverám. Max sa spokojne uškŕňal.

Vyšiel som z izby, ale vzápätí som sa zasekol uprostred kroku, keď som na chodbe uvidel vysokú blondínu.

„Rachel?" vyhŕkol som neveriacky. „Myslel som, že si odišla z mesta."

„Odišla som a som späť," vydýchla a videl som na nej, že je nervózna. „Potrebujem hovoriť s Maxom."

Zhlboka som sa nadýchol. „Nie je v stave prijímať nečakané návštevy a nemyslím, že-,"

„Prosím, Ryder," vyhŕkla a podišla bližšie. Všimol som si, že policajt v civile nás pozoruje. Kývol som mu na znamenie, že to vyriešim. „Je to dôležité."

Prepálil som ju pohľadom a neochotne som sa zvrtol. „Tvoj žalúdok bude musieť počkať. Máš tu niečo dôležité," povedal som Maxovi. Spýtavo na mňa pozrel, no zarazil sa, keď uvidel Rachel.

Z hrdla mu vyšiel povzdych. „To, že ťa už nikdy neuvidím, som asi nemal brať doslovne, čo?" Zamračene si ju premeriaval pohľadom. „Len mi nehovor, že si tehotná."

Rachel sa neveriacky rozosmiala. „Nie som taká hlúpa, ako si myslíš, Max," odvetila. „Nie, nie som. Alebo chceš povedať, že ti v tých šatách prídem tučná?"

Obaja sme si ju premerali pohľadom. Ak sa nej skutočne bolo niečo nesporne dokonalé, bola to tá figúra. „Nie. Len ma nenapadá, čo iné dôležité by si odo mňa mohla chcieť."

Rachel zvážnela. „Neplánovala som sa ešte niekedy vrátiť do Seattlu. Ale po tom, čo som videla, ako skončili preteky..." Na moment sa odmlčala. „Idem z polície. Bola som spísať svoju výpoveď."

„Výpoveď?" zopakoval Max nechápavo. „Veď si tam ani nebola."

„Nie, to nie," zašepkala sotva počuteľne a uhla pohľadom. „Ale viem, kto to urobil. A mám dôkaz."