Ryder

Zažmurkal som. Chvíľu trvalo, kým sa mi vyjasnil zrak. Podľa stropu som spoznal izbu kliniky. Postupne sa mi matne vybavovali útržky toho, čo sa stalo. Zatočila sa mi hlava. Niekto ma zachytil. Krátko na to som sa ocitol na sále s mladou doktorkou.

Pootočil som hlavou a zbadal som náplasť prekrývajúcu takmer polovicu ľavého predlaktia. Štrnásť stehov, počul som v hlave hlas doktorky.

Pravou rukou som sa zaprel do matraca a chcel som sa posadiť, no telo som mal ako z olova.

„Nie," ozval sa niekde blízko známy hlas. „To nerob."

Obrátil som hlavu a zazrel som Andreasa sediaceho v kresle obďaleč. Bol bledý ako stena za ním.

„Ako dlho som spal?"

„Tri hodiny."

„Niečo nové?"

„Operácia vyšla, ale stále je v kritickom stave," zašepkal.

Je to môj syn.

Max je Andreasov syn.

Ryder, potrebujem s tebou hovoriť. Je to dôležité.

Niekoľkokrát sa so mnou chcel stretnúť, no pred pretekami som nemal čas. Zakaždým som ho odbil. „To bola tá vec, o ktorej si chcel hovoriť?"

Andreas mlčky prikývol a opätoval mi pohľad. „Nechcel som, aby si sa to dozvedel takto, Ryder."

Pokrútil som hlavou. „Prečo... prečo si mi to nepovedal skôr?"

Andreas sa neveselo zasmial. „Nie je to také jednoduché, ako sa zdá. Nevedel som, ako ti to povedať. Bál som sa, že po tom, čo sa to medzi nami konečne urovnalo, že..." Nedopovedal.

„A Max?"

„Vie to," prikývol.

„Ako dlho?"

„Vždy to vedel," vydýchol Andre.

Nechápavo som zažmurkal. „Ako... vždy?"

„Od chvíle, čo sa jeho mama dozvedela o tom, že ju podvádzam. Poznal tvoje meno, vedel, ako vyzeráš, kto je tvoja matka, kde žiješ. Aspoň pokým ste bývali v Nemecku."

Zavrel som oči a vydýchol zadržiavaný vzduch. Vedel to. Max to celý ten čas vedel a nikdy mi nič ani len nenaznačil.

Posadil som sa a ignoroval slabé točenie v hlave. Kútikom oka som videl, ako sa Andreas nadychuje k protestom, no ostal ticho. „Opatrne," povedal napokon, keď som sa postavil. Nasledoval ma na chodbu.

Malcolm sedel na plastovej stoličke a objímal vzlykajúcu Tari. Zdvihol hlavu, keď začul kroky. Videl som v jeho očiach úľavu. „Ako ti je?"

„Fajn," odvetil som ticho. „Kde je..." zmĺkol som, keď som na konci chodby zbadal Lily.

Zrýchlila, keď si ma všimla. Z pier jej uniklo moje meno a objala ma, no dávala pozor na moju ruku. „Si v poriadku, Ryder?"

„Nič to nie je," pousmial som sa. „Niečo nové o Maxovi?"

„Hľadala som otca, ale nikde som ho-,"

Lily zmĺkla uprostred vety a zahľadela sa na niečo za mnou. Obrátil som sa a zbadal som Jonathana kráčajúceho k nám.

Jonathan si ma premeral pohľadom. „Ako sa cítiš?"

„Čo je s Maxom?" vyhŕkol som.

„Stále je v kritickom stave. Tá železná tyč našťastie neprerazila žiadne orgány, ale poškodila jednu z väčších žíl a došlo aj k vnútornému krvácaniu. Mal tiež silný otras mozgu. Okrem toho už len nejaké povrchové zranenia. Operácia sa podarila, ale jeho stav sa môže kedykoľvek zhoršiť. Našťastie, neupadol do kómy." Jonathan sa na chvíľu odmlčal. „Ešte pred operáciou sa na krátku chvíľu prebral. Pýtal sa na teba, Ryder. Chcel vedieť, či si v poriadku."

„Ja?" vyhŕkol som prekvapene.

„Áno, ty."

„Môžem ho vidieť?"

Jonathan rázne potriasol hlavou. „Teraz rozhodne nie. Má v sebe silné lieky a potrebuje veľa spánku. Zajtra to budem zvažovať, no dnes rozhodne nie."

•••

„Choď domov," povedal som Lily. „Nie je tu nič, čo by sme mohli urobiť."

„Ty ostaneš?" spýtala sa ticho.

Prikývol som. „Tá ruka sakramentsky bolí. Aj tak by som toho veľa nenaspal." Navyše, bol som zvyknutý celé noci presedieť na stoličke čakajúc aj na tú najmenšiu zmenu.

Lily ma pevne objala. „Ozveš sa mi, ak sa čokoľvek zmení?"

„Sľubujem," šepol som a usmial som sa na ňu. „Šoféruj opatrne."

„Budem," sľúbila. Venovala mi ešte jeden úsmev, kývla na pozdrav Andreasovi stojacemu obďaleč a zmizla za rohom.

Pozrel som na Andreho. Boli sme tu sami. Pred polhodinou Malcolm po dlhom a útrpnom boji Tari presvedčil, aby s ním šla domov. Naozaj tu teraz nebolo vôbec nič, čo sme preňho mohli urobiť.

„Nemal by si byť niekde inde?" vyhŕkol som. Nemohol som si pomôcť. Stres, obavy, hnev, ktoré sa vo mne celý deň dusili, sa predrali na povrch. „Dohliadať na niekoho psychicky labilného vo svojej opatere?"

Andreas zažmurkal, zaskočený mojím podráždením. Vzápätí sa zamračil. „Nerob to, Ryder. Nenúť ma určovať si priority. Dobre vieš, že Claudiu milujem, ale toto je môj syn."

„Syn, ktorý ťa nenávidí," podotkol som sarkasticky.

V jeho očiach sa zjavila nefalšovaná bolesť a pery zomkol pevne k sebe. Stiahlo mi hrdlo. Bojovnosť a túžba ublížiť niekomu – komukoľvek – vyprchala rovnako náhle, ako prišla. Prestrelil som. Chcel som niečo povedať, no nedokázal som v hlave sformulovať jedinú vetu.

Andreas zamieril ku mne a pevne ma chytil za plece. „Zavoláš mi, keď sa niečo zmení. Čokoľvek. Rozumieš?" povedal dôrazne. Zmohol som sa iba na prikývnutie. „Dobre," vydýchol a pokýval hlavou. Vzápätí sa zvrtol a rýchlym krokom zamieril k najbližšiemu výťahu.

Chvíľu som tam iba stál, stále sa snažiac pochopiť, čo sa práve stalo. Potom som zamieril na pánske záchody.

Pustil som vodu a do pravej dlane som nabral vodu, ktorú som si vzápätí šplechol do tváre. Postup som niekoľkokrát opakoval. Niekoľko kvapiek vody mi stieklo za golier trička.

Nedokázal som z hlavy vyhnať jeho bolestný pohľad. Nechal som sa ovládnuť emóciami. Nemal som to povedať. Nebolo to voči nemu fér.

Neveril som tomu, že ho Max nenávidí. Ale vedel som, že tie slová mu ublížia. Nie preto, lebo si myslel, že je to pravda. Preto, lebo som to povedal ja.

•••

„Môžem ho vidieť?"

Jonathan sťažka povzdychol a premeral si ma pohľadom. „Spal si vôbec, Ryder?"

„Ako som asi mohol spať?" odsekol som mierne. „Ja... potrebujem vedieť, že bude v poriadku."

„Nuž, jeho stav sa cez noc nezhoršil, to je dobré znamenie. Žiadne ďalšie komplikácie." Pokrútil nado mnou hlavou a naznačil mi, aby som ho nasledoval. „Na nejakú chvíľu ťa k nemu pustím, ale nie na dlho. Potrebuje veľa oddychu."

Jonathan mi podržal dvere izby a ja som váhavo vošiel dnu. Zatajil som dych pri pohľade na Maxa. Pokožku mal neprirodzene bledú, až na miesta, kde ju zdobili podliatiny. Jedna vykúkala spod ľavého rukáva, ďalšia zdobila oblasť kľúčnych kostí, bolo ju vidieť vo výstrihu nemocničnej košele. Do žíl mu stekali infúzie a jeho životné funkcie kontrolovali prístroje.

Počul som, ako sa dvere za mnou zavreli. V miestnosti zavládlo ťaživé ticho prerušované iba pravidelným pípaním. Podišiel som k posteli a pritiahol som si k nej stoličku stojacu pri stene. Zvraštil som obočie, keď sa ozvalo zaškrípanie, a obzrel som sa. Tak trochu som dúfal, že by ten otrasný zvuk mohol Maxa náhodou prebudiť. Nenávidel to – škriabanie nechtov, škrípanie kovu, vŕzganie dverí. Ale nestalo sa.

„To bol dôvod, prečo si sa o mňa zaujímal, čo?" šepol som po chvíli. „Vedel si to. Tvoj otec ťa opustil kvôli mne a mojej mame."

Na jazyku som mal otázku. Prečo si mi to nikdy nepovedal? Bola to rovnaká otázka, akú položil pred časom Max mne ohľadom Nadye.

„Neviem, ako na to hľadíš ty, ale... pre mňa je Andreas ako otec. To z teba robí môjho brata. A... som sklamaný, že ani jeden z vás nenašiel odvahu povedať mi pravdu už na začiatku. Ale som rád, že to teraz viem." Na chvíľu som sa odmlčal. „Musíš byť v poriadku, Max. Si silný, tvrdohlavý bastard, nemôžeš to len tak vzdať. Kvôli svojej rodine, kvôli Tari, kvôli Lily, kvôli všetkým tým ľuďom, ktorí s nadšením sledujú každý jeden z tvojich pretekov. A kvôli mne, Max. Kvôli mne. Ďalší pohreb by som už nezvládol."

Hodnú chvíľu som tam len tak mlčky sedel a zabodával pohľad do bielej prikrývky. Zažil som mnoho týchto nekonečných, mĺkvych momentov. Čas akoby bojoval proti mne, každá sekunda sa vliekla slimačím tempom. Po istej chvíli to začalo byť na nevydržanie. Ale aj toto ticho a pravidelné pípanie bolo lepšie ako to druhé ticho. Mŕtve ticho.

Položil som na stôl malý prehrávač, ktorý som priniesol z auta a potichu pustil hudbu. Izbu zaplnili tiché jazzové tóny. Max miloval jazz. Teraz mi bolo jasné, že túto úchylku zdedil po svojom otcovi.

„Pamätáš, ako si pred asi tromi rokmi tak veľmi chcel ísť do New Orleans na ten jazzový festival?" prehovoril som. „Nik s tvojich priateľov nemohol ísť, lebo buď niečo mali alebo neznášali jazz. Bol som vtedy na teba naštvaný, lebo... už vlastne ani neviem prečo. Keď si sa opýtal mňa, povedal som ti, že jazz neznášam. Nebola to pravda." Na moment som sa odmlčal a započúval som sa do tónov saxofónu. „Ďalší rok som na tom festivale bol a... dopekla, bolo to ohromné," pousmial som sa. „Na každom rohu znela iná improvizácia a miestami som si pripadal ako v muzikáli, ale... nikdy som nič tak úžasné nezažil." Ticho som sa zasmial. „Dáš sa dohromady a pôjdeme tam. Neviem, či to ešte tento rok stihneme, ale určite ťa tam vezmem."

Na chodbe som zachytil hlasy. Po chvíli sa dvere izby otvorili a dnu vošla žena v strednom veku nasledovaná Andreasom. Chvíľu som nechápal, no vzápätí mi to došlo. Maxova mama.

Žena si pri pohľade na Maxa pritisla dlaň k ústam. Slzy sa jej voľne rozkotúľali po lícach. Podišla k posteli a oboma rukami stisla Maxovu dlaň. „Môj drahý Max," zavzlykala sotva zrozumiteľne. „Môj milovaný chlapec."

Vstal som zo stoličky. „Madam..."

Žena na mňa roztržito pozrela a na krátky moment sa jej v očiach mihla vďaka. Sadla si a znovu upriamila všetku pozornosť na svojho syna.

„Jeho mama Sabine," povedal mi Andreas ticho. „Niečo nové?"

Pokrútil som hlavou a chcel som niečo povedať, ale práve v tej chvíli sa v dverách objavil Jonathan.

„Myslím, že som povedal, že potrebuje pokoj," zamračil sa. „Von."

„My pôjdeme, ale je to jeho mama," povedal som ticho. „Daj jej chvíľu."

„Pôjdeme," podvolil sa Andre neochotne a zamračil sa na mňa. „Ale najprv vypni tú hudbu. Max neznáša jazz."

„Max miluje jazz," vyhŕkla Sabine skôr, než som stihol niečo povedať, a prepálila Andreho pohľadom. „Ak niekedy povedal, že ho neznáša, bolo to len a len kvôli tebe."

„Fryderyk," zamračil sa Jonathan. „Von. Obaja."

Vyšiel som z miestnosti a Andreas ma nasledoval. Sabinina nemilosrdná úprimnosť mi pripomenula to, čo som Andremu ja sám včera povedal.

„Andre, to čo som včera povedal-,"

„Je to pravda," mykol ramenom bezvýrazne.

„Nie, nie je. Je mi to ľúto. Nemal som to hovoriť."

Andreas sa nepatrne usmial a stisol mi rameno. „Je to v poriadku. Nehnevám sa, Ryder." Po chvíli odvrátil zrak a zadíval sa na dvere Maxovej izby. „Čím som mu bližšie, tým viac mám pocit, že svojho syna vôbec nepoznám," zašepkal.

„To neznamená, že ho nemiluješ. Dá sa to napraviť. Napraví sa to."

Andre nepratrne prikývol. „Je silný. Zvládne to. Zvládne."

Musí.

Max

„Ach, Max. Tie... tie vaše prekliate autá! Viem, že nemáš rád, keď to hovorím, ale v tomto si rovnaký, ako tvoj otec. Nepoučiteľný. Ctižiadostivý. Môj malý chlapec... kiež by si s tým nikdy nezačal."

Sníva sa mi to?

Mamin hlas. Bol ako balzam, no jej vzlyky mi trhali dušu na kúsky. Mama takmer nikdy neplakala. Chcel som ju utešiť, ale všetko, čo som cítil, bola nekonečná tma. Jej hlas doliehal z diaľky, akoby nás oddeľovala sklená stena.

„Ľúbim ťa, Max. Si môj jediný syn. Želám si, aby si robil niečo, čo miluješ, ale zároveň, aby si bol v bezpečí. Toto asi nejde skombinovať, však?" Nešťastne sa zasmiala. „Pamätám si, keď si mal dvanásť alebo trinásť a vletel si bicyklom pod auto. Mal si tak nesmierne šťastie, že si z toho vyviazol bez trvalých následkov. Pamätám si, ako si potom všetkým hovoril, že si prežil zrážku s autom... a že ak ťa toto nezabilo, už ťa nezabije vôbec nič." Ticho vzlykla. „Musíš sa dostať aj z tohto. Si silný, Max. Nesmieš to vzdať."

•••

„Viem, možno by si bol radšej, ak by som tu nebol. Ale... asi by si si mal zvyknúť na moju prítomnosť. Nechystám sa odísť, Max. Teraz ani nikdy. Ja viem, že nie som dokonalý otec. A asi ním ani nikdy nebudem, ale snažím sa. Nemienim to vzdať.

Prosím, pochop ma, Maximilian. Nikdy som nechcel tvojej mame ublížiť. Nič z toho nie je jej chyba. Odcudzili sme sa. To sa stáva. Nebol to ten druh lásky, ktorý prežije apokalypsu... alebo aspoň jedno manželstvo. Keď som stretol Claudiu, nevidel som ženu, s ktorou sa chcem vyspať. Videl som niekoho, koho chcem držať za ruku, keď budem zomierať. Nevedel som jej meno, nevedel som vôbec nič. Vedel som len to, že mi za žiadnych okolností nesmie uniknúť pomedzi prsty. Že ju nesmiem stratiť. A predsa som ju stratil, ale našli sme sa. Milujem ju, Max. Stále, aj pätnásť rokov po tom, čo zmizla z môjho života. Aj napriek všetkým jej chybám a problémom. Verím tomu, že sa všetko dá do poriadku.

Ľutujem, že som vtedy nebojoval viac, aby som veci zachránil. Nie medzi mnou a Sabine, ale medzi nami. Mrzí ma to, Maximilian. Ľutujem, že som ťa pripravil o otca, ktorý by ťa nútil kosiť záhradu, naučil ťa šoférovať, pochválil za prvú frajerku, vyhrešil za neskoré príchody domov, chodieval na tvoje futbalové zápasy a hájil pred učiteľmi, ktorí ťa nemali radi.

Ľutujem, že nie som otec, na ktorého by si sa mohol kedykoľvek spoľahnúť. Ktorého by si mohol milovať."

Ryder

„Hovorila som s ocom," prehovorila Lily a podala mi šálku kávy. „Max už nie je v ohrození života. Skonštatoval, že rany sa nezapálili a všetko sa zdá byť relatívne v poriadku, ak berieme do úvahy jeho zranenia. Zotaví sa z toho. Predpokladá, že sa zajtra, možno pozajtra preberie."

„To je skvelé," pousmial som sa a napil som sa kávy. Od Maxovej nehody už prešli takmer dva dni. Dúfal som, že sa čím skôr preberie a bude v poriadku. Jonathan to síce nespomínal pred Maxovými rodičmi, ale povedal mi, že pri takejto nehode by amnézia, či už trvalá alebo dočasná, nebola ničím výnimočným. Možno tu boli veci medzi mnou a Maxom, ktoré by som najradšej vymazal, ale nie takto.

„Keďže už to nie je nebezpečné vzhľadom na jeho stav, pravdepodobne ho zajtra prevezú do normálnej nemocnice. A mám ťa za Jonathanom poslať. Chce sa ťa na niečo opýtať," dodala a napila sa svojej kávy. „Počkám ťa tu?"

Neubránil som sa úsmevu. „Choď domov a vyspi sa, Lily. Budem okej."

„Nespal si dve noci," podotkla a zamračila sa. Na čele sa jej objavila roztomilá vráska. „Navyše, si zranený. Mal by si oddychovať."

„Trochu som spal," protestoval som. „Ale sľubujem, že dnes sa pôjdem vyspať domov."

„Neverím ti, Keller," zamračila sa. „Myslím to vážne. Nechcem, aby si aj ty skončil na lôžku."

Siahol som do vrecka a vylovil kľúče od svojho bytu. „Ak mi neveríš, tak choď ku mne a počkaj na mňa. Porozprávam sa s tvojím otcom a na chvíľu zájdem pozrieť Maxa. Potom prídem. Sľubujem."

Lily si ma chvíľu premeriavala pohľadom. „Uvarím nám niečo?"

„Myslím, že mám znovu prázdnu chladničku," usmial som sa ospravedlňujúco. „Radšej objednaj."

Lily nado mnou s úsmevom pokrútila hlavou. „Nebuď dlho."

•••

Prekvapilo ma, keď som vošiel do Jonathanovej kancelárie a našiel som tam aj Andreasa a jeho exmanželku. Tá ma prepálila nečitateľným pohľadom, tak ako zakaždým od chvíle, čo sa dozvedela, že som syn ženy, pre ktorú ju Andre opustil.

Tentoraz sa ale zamračila. „On? Čo by o tom on mohol vedieť?" obrátila sa na Jonathana.

„Boli dobrí priatelia," odvetil Andreas namiesto neho.

„Čo sa tu deje?" spýtal som sa váhavo a zavrel som za sebou dvere.

Jonathan ma zamračene pozoroval. Vzápätí pozrel do papierov, ktoré držal. „Toto sú Maxove lekárske záznamy. Ak nerátam to, že sa vyhýba preventívnym prehliadkam ako čert krížu... čo mi vieš povedať o tomto? Päť a pol roka dozadu, otrava alkoholom. O pár mesiacov znovu. A potom ešte dvakrát v priebehu nasledujúceho roka. Potom sú tu tri roky čisté. A pred necelým rokom bol znova na výplachu žalúdka."

O tom som vedel. „Po smrti jeho priateľky do toho spadol."

„Do čoho?" spýtal sa Andre.

„Do alkoholu," odvetil som. „Keď sme sa spoznali, dal si minimálne za pohárik každý deň. Začínal byť závislý. Nejakým zázrakom sa mi ho podarilo prehovoriť ho na liečenie."

„Liečenie?" vyhŕkli Sabine a Andreas takmer súčasne.

„Bol tam asi šesť týždňov. Nik okrem mňa o tom nevie. Pomohlo mu to vrátiť sa do normálu. Znovu mal svoju sebakontrolu. Neprestal piť úplne. Skôr... to bral ako výzvu – nepadnúť na dno znovu, no nevzdať sa alkoholu úplne."

„A potom tvoj vplyv naňho opadol," skonštatoval ticho Jonathan. „Prestali ste sa stýkať a on znovu začal piť o niečo intenzívnejšie."

Prikývol som. „To je všetko?"

Jonathan sa pousmial. „Takmer. Choď sa poriadne vyspať, Ryder."

„To už som sľúbil Lily," odvetil som. „Pôjdem."

„Teraz je to všetko."

Opustil som Jonathanovu kanceláriu a zamieril som k Maxovej izbe. Vkĺzol som dnu. Vôbec nič sa nezmenilo, len jeho tvár nabrala trochu živší odtieň a modriny hýrili ešte väčším množstvom farieb ako ráno.

„Hovorí sa, že budeš zajtra prevezený do nemocnice, ak sa nič nezhorší. Som si istý, že najneskôr týždeň po tvojom prebratí ťa pošlú domov. Dlhšie by ťa tam určite nik nevydržal znášať.

Dnes tu bola polícia. Vypytovali sa na tú nehodu. Spolu s nimi sem zavítal ešte niekto – tvoj strýko. Pamätám si, že si hovoril, že je desivý, ale myslel som, že len preháňaš. On ale naozaj naháňa strach. To je ale asi v jeho brandži výhodou, čo? Rozhodne by som nechcel, aby stál právnik ako on proti mne. No, v každom prípade okomentoval takmer všetko, čo chudák policajt vypustil z úst.

Myslím, že to nebola nehoda. A polícia súhlasí. Z tvojho auta je síce vrak, no napriek tomu sa našli stopy, ktoré nasvedčujú tomu, že to niekto urobil úmyselne. To z nás všetkých robí podozrivých. Ale... je mi to jedno. Ja som to neurobil. A som si istý, že vinník sa nedostane skrz tvojho strýka a mamu bez niekoľkých desaťročí za mrežami."

Odmlčal som sa a zadíval som sa na svoje ruky. „Sľúbil som Lily, že sa konečne pôjdem poriadne vyspať. Dnes už sa z toho pravdepodobne nevyvlečiem.

Snáď... snáď sa konečne preberieš, aby sme sa mohli porozprávať z očí do očí. Monológy, ktoré tak či tak zostanú nevypočuté, ma už nudia. Chcem len toľko, že... je mi naozaj ľúto, že sa to medzi nami tak pokazilo. Chcem to napraviť. Viem, že to nikdy nebude také, aké to bývalo, ale... mrzí ma to. Možno-,"

Zasekol som sa, keď som si všimol, nepatrný pohyb. „Max?" vyhŕkol som a napäto som pozoroval jeho prsty. Prisahal by som, že sa pred chvíľou pohli. „Počuješ ma?"

Znovu pohol rukou a ja som prekvapene vydýchol, keď sa jeden z jeho kútikov pier mierne nadvihol. „V posledných dňoch... som si vypočul naozaj veľa vecí."