Max

„Kde, dopekla, si?!" oboril sa na mňa Sai, keď som mu zdvihol. „Nielenže nás kvôli tvojej rozlietanosti Reyes odstrihol, ty sa ešte ani nedostavíš na stretnutie s tou hŕstkou sponzorov, ktorí nám ostali!"

„Uhm, prelož to na budúci týždeň. Naozaj sa nemôžem dostaviť."

„Kde v pekle si, O'Neil?!"

Povzdychol som. „Vo Vegas."

„Vo Vegas," zopakoval užasnuto. „Tak on je vo Vegas! Mám ti pripomenúť, že tvoje výlety už viac nie sú zdarma?"

„Ja to dobre viem, Sai," zavrčal som a naznačil taxikárovi, aby zastavil. „Pripomeň mi to ešte raz a začnem šetriť nielen na mojich výletoch, ale aj na tvojej výplatnej páske!"

Podal som taxikárovi zopár bankoviek zahŕňajúcich štedré prepitné a vystúpil som.

Na ulici vládol ruch. Ale bolo to nič v porovnaní s ruchom v jednom z najvyhľadávanejších kasín Las Vegas. Len čo vošiel dnu, obklopila ho hlasná hudba. Všade bolo množstvo ľudí, prevažne mužov v oblekoch a sporo odetých žien so širokými úsmevmi.

Neblúdil som dlho, po chvíli mi na rameno dopadla známa ťažká pravica starého kamaráta. Obrátil som sa a opätoval som Petrovi úškrnok. Peter mal cez dva metre a na prvý pohľad by ho každý označil za nekompromisného vyhadzovača. V skutočnosti mal pod palcom finančné oddelenie, prevody peňazí medzi kontami hráčov a následne aj medzi kontami a bankovými účtami.

„Vitaj, O'Neil. Som naozaj rád, že sa ozývaš, iba keď niečo potrebuješ," dodal sarkasticky a pobúchal ma po pleci.

„Prepáč, v poslednom čase nemám veľa voľna. Aj za tento neplánovaný výletík som už bol zdrbaný," uchechtol som sa. „Ako sa máš?"

„Tak dobre, ako sa len človek s plnými vreckami vo Vegas môže mať," zasmial sa a naznačil mi, aby som ho nasledoval. „Ten tvoj kamoš má môj obdiv. Aj s možno dvomi promile v krvi obrať ma v kartách o päťdesiat tisíc, to sa často nestáva."

„To nie je-," začal som, no zasekol som sa. „Koľko?!"

„Ó, áno, presne toľko mi teraz dlhuješ."

Udusil som v krku šťavnatú nadávku. Päťdesiat tisíc! To nebola zanedbateľná suma, ktorú by som mohol uchmatnúť zo svojho rozpočtu bez toho, aby si to Sai všimol. Finančný kohútik značky Reyes sa zastavil. Nemohol som si dovoliť míňať, ak som chcel utiahnuť všetky výdavky prinajmenšom po skončenie závodov. Ostávalo mi len dúfať, že majstrovstvá vyhrám. Teraz som tie peniaze skutočne potreboval.

Peter ma zaviedol do jedného z vedľajších salónov. Za stolom sedeli štyria muži. Jeden z nich bol Ryder. Alebo aspoň niekto, kto sa vzdialene podobal na Rydera. Vlasy mal rozstrapatené a pohľad neprítomne upretý na karty v rukách. Pred ním stála okrem hromady žetónov aj takmer prázdna fľaša vodky.

Zamračil som sa na Petra a ten len mykol ramenami. „Nepovedal si, že ho chceš triezveho." Vzápätí zatlieskal. „Páni, zábava sa skončila. Von."

Zachytil som nespokojné mrmlanie, no traja muži sa predsa len o chvíľu so svojimi úlovkami, či skôr prázdnymi peňaženkami pobrali preč. Pohľadom som prešiel k Ryderovi, ktorý sa zapil vodky a zhrnul si žetóny, ktoré po mužoch ostali, na svoju kopu.

„Podľa môjho odborného oka je to tak stodvadsaťtisíc, čo dnes vyhral," poznamenal Peter zamyslene. „Svojich päťdesiattisíc, o ktoré ma obral, chcem do troch dní," dodal.

Ryder k nám pri tých slovách zdvihol zrak. Chvíľu si ma premeriaval pohľadom a potom siahol do vnútorného vrecka športového saka, ktoré mal na sebe. Na stôl dopadol zväzok bankoviek. „Tu ich máš."

Peter prekvapene nadvihol obočie, no nenamietal. Vzal si peniaze a zmizol vo vedľajšej miestnosti. O chvíľu bol späť aj s kufríkom, do ktorého pozbieral ostatné Ryderove žetóny. „Všetko už je na účte. Pekný večer, chlapi," poprial. „Dlho to tu neblokujte."

Prikývol som a sledoval, ako Peter odchádza.

„Museli byť naozaj zúfalí, keď žiadali o pomoc teba," uchechtol sa Ryder a napil sa.

Jeho poznámku som premlčal a podišiel som k nemu. Nebránil sa, keď som mu z ruky vychmatol fľašu. Klesol som na stoličku vedľa neho. „Viem, ako mizerne sa cítiš. Snažíš sa od všetkého ujsť. Pretrpieť tú najväčšiu bolesť a čakať, kým to prejde. Lebo tak sa to hovorí, nie? Časom to prejde. Vyrovnáš sa s tým." Uchechtol som sa. „Neprejde to. Nevyrovnáš sa s tým. Zakaždým, keď si na to znovu spomenieš, keď si na ňu spomenieš, jej strata bude bolieť rovnako." Na sekundu som sa odmlčal a odolával nutkaniu napiť sa z fľaše, ktorú som držal. „Jediný spôsob je naučiť sa existovať s tou bolesťou. Nájsť si niečo alebo niekoho, na čo upriamiš všetku svoju pozornosť. Niečo, pre čo budeš žiť v časoch, keď máš pocit, že už to ďalej nezvládneš. Napokon to bude ľahšie, žiť s tým. Ale nikdy to neprebolí."

„Na čo si upriamil svoju pozornosť ty?" hlesol po chvíli.

Zaťal som sánku. „Nie na čo, ale na koho. Teraz vstávaj. Odchádzame. Kde si nechal auto?"

Ryder vstal, no vzápätí by skončil na zemi, ak by som ho nezachytil. „Uhm... neviem presne."

„Výborne, Keller," zamrmlal som. „Výborne."

•••

Auto, našťastie, nebolo ďaleko a na čipovej karte od Ryderovej izby bolo aj meno hotela, takže som vedel, kam máme namierené. Ryder mi neochotne dal kľúče od auta a ja som ho posadil na sedadlo spolujazdca. Cestou vyvrátil obsah svojho žalúdka do kríkov. Radšej som sa neodvažoval spýtať, koľko toho Ryder vypil.

„Prečo si tu?"

„Pretože ma Lily prinútila zamýšľať sa nad tým, kde si," odvrkol som. „A jej šance nájsť ťa tým nijako nestúpli. Nemohol som sa pozerať na ten pohľad v jej očiach," dodal som po chvíli.

„Nechcem sa vrátiť," vydýchol a neohrabane si zapol bezpečnostný pás.

„Ale vrátiš sa. Či už dobrovoľne, alebo nasilu."

„Stavím svojich práve vyhratých sedemdesiat tisíc, že sa dnes opijeme obaja."

„Ty už si opitý," pripomenul som mu.

„Nie dosť."

Zvyšok cesty sme premlčali. Keď sme napokon dorazili do hotela, Ryderove labilné kroky viedli do baru. Nevedel som sa prinútiť nasmerovať ho správnym smerom.

„Vodku a whisky," povedal som barmanovi. „Celé fľaše."

„Ako čo pijeme?" vyhŕkol Ryder, keď pred nami pristáli poháre a dve fľaše alkoholu.

„Čo?" nakrčil som obočie a nalial som si whisky.

„Nepriatelia? Nie sme priatelia. Ale... vlastne už nie sme ani rivali. Končím s majstrovstvami."

Whisky mi zabehla a ja som sa rozkašľal. „Ako? Nie, rozhodne nekončíš."

„Jediný dôvod, prečo som sa prihlásil, bol, že som potreboval peniaze," šepol a napil sa. „Potreboval som peniaze pre ňu. A teraz..." potriasol hlavou. „Prečo ťa to vlastne zaujíma? Mal by si byť rád. Tvoja výhra je istá."

Zamračil som sa. „Ak odstúpiš, určite vyhrám. Ale bude to vyzerať, že som vyhral iba preto, lebo si odstúpil. Budú tu pochybnosti, že ak by si neodstúpil, možno by som nebol prvý. Neznášam, ak o mne niekto pochybuje. Ty budeš závodiť, Keller. Nezaujíma ma, prečo alebo načo, ale budeš. Aby všetci videli, že ťa porazím."

Ryder sa uchechtol. „Ako pri poslednom závode?"

Prižmúril som oči. „Ako pri všetkých ostatných závodoch s výnimkou minulého."

Ani som nevedel kedy, fľaša Jacka bola prázdna a sám som stiahol aj časť vodky. Ryder možno vypil veľa, ale pil pravdepodobne štyri dni v kuse. Tempom sa mi nedokázal vyrovnať.

Ryder sa uchechtol, keď si všimol pohľad, ktorý som vrhol na blondínu prechádzajúcu okolo. „Pamätáš, ako sme sa zoznámili s Rachel?"

Z hrdla mi vyšiel ston. „Och, bože. Želám si, aby som zabudol."

„Bol to bar ako tento."

„Hej. A my sme sa stavili, kto ju zbalí skôr," pokrútil som hlavou. „Dostala nás oboch." Nasypala nám niečo do pitia a ani jeden z nás si nepamätal, ako sme sa dostali do môjho bytu. Alebo čo sa stalo. Zobudili sme sa až o dvanásť hodín neskôr. Sami dvaja v posteli. Nahí. A s odkazom, že by si to s nami rada zopakovala.

„Odvtedy si zakaždým dávam pozor, aby mi nik nič nenasypal do pitia."

„Ja tiež... alebo sa aspoň snažím," uchechtol som sa.

„Nechápem, ako si jej mohol ešte dvakrát naletieť," potriasol hlavou.

„Ešte dvakrát," zamrmlal som a napil som sa vodky. „Ako vieš o tom treťom raze?"

Ryder sa na mňa zadíval. Tú prázdnotu v jeho očiach nahradilo zamyslenie a nostalgia. „Poznám ťa. Nepodviedol by si Lily. Nie vedome."

„To nemôžeš vedieť," šepol som.

„Ale môžem," odsekol a pokúsil sa vziať mi z ruky fľašu. Neúspešne.

„Daj mi tú fľašu," prehovoril. Hlas aj pohľad mal jasný, akoby z neho na moment vyprchalo alkoholové omámenie. „Vypil si už dosť."

„Je vtipné ako sa ešte aj opitý staráš o mňa namiesto toho, aby si sa staral o seba," rozosmial som sa. Zrazu mi celá táto situácia prišla úplne absurdná. „Ty piť môžeš, ale ja nie?"

„Ja nemám problémy s pitím."

„Ale práve naopak, máš. Prečo by si inak nepil? To je problém – nepiť." Ryderovi sa konečne podarilo ukoristiť fľašu vodky a ja som zronene zaskučal, keď jej obsah vylial do kvetináča. Také plytvanie!

Matne som vnímal, ako ma Ryder, ktorý sám ledva nachádzal rovnováhu, vytiahol na nohy. Nejakým zázrakom sme sa dostali do hotelovej izby. Asi patrila Ryderovi. Začal som sa obzerať po skrinke s alkoholom, ale Ryder ma vtlačil na gauč a ja som nenachádzal energiu postaviť sa. Množstvo alkoholu v spojení s vyčerpaním a únavným letom začalo účinkovať.

•••

Nevedel som, či ma zobudili slnečné lúče, ktoré sa mi zabodávali do očí, alebo zvuky dávenia doliehajúce z kúpeľne. So zastonaním som sa posadil a pretiahol som si chrbát. Všetko ma bolelo a v hrdle som mal príšerné sucho. Postupne sa mi vybavoval včerajší večer.

Vstal som a podišiel ku kuchynskému pultu. Ležalo na ňom balenie aspirínu. Zhltol som dve tabletky a zapil ich minimálne litrom vody.

Kým si Ryder užíval spoločnosť záchodovej misy, objednal som si raňajky. Napokon som sa zľutoval a objednal som aj jemu. Stavil by som všetky svoje prachy na to, že pil nalačno. Amatér.

Napokon sa Ryder privliekol do kuchyne. Napil sa kávy, ktorú som mu objednal a bez slov sa zosunul na stoličku. Hoci mu nebolo do reči tak, ako včera, bol som si istý, že nejaké to promile sa v jeho krvi stále drží.

Dojedol som kurací sendvič a hodil som plastový pohád od kávy do koša. „Idem si dať sprchu. Keď sa vrátim a ty tu nebudeš, dám tvoje auto vydražiť."

Ryder na mňa pochybovačne pozrel, no nepovedal nič. V duchu som prepočítaval. Vložil do toho auta hromadu peňazí a motor bol jedinečný. Navyše, ak som bral do úvahy, že je to auto známe z majstrovstiev, cena by sa mohla vyšvihnúť na takých tristo tisíc.

Keď som vyšiel zo sprchy, sklamane som zistil, že stále sedí v kuchyni, len jeho raňajky zmizli. Pri nohách mal cestovnú tašku. Takže sa žiadna dražba nekoná. Škoda.

„Daj mi kľúče," prehovoril Ryder, keď sme výťahom schádzali na prízemie.

„Nie," zamračil som sa. „Ešte stále si opitý."

„A ty nie? Po tom, čo si včera stiahol," uchechtol sa sucho.

„Rozhodne by som nafúkal menej ako ty, kamoš," odvrkol som.

Ryder šiel vyplatiť účet a ja som si medzitým zašiel kúpiť cigarety. Nutne som ich potreboval. Z Las Vegas do Seattlu to mohlo byť tak šestnásť hodín autom. Možno aj viac. To bude zábava.