Lily

Zovrelo mi žalúdok pri pohľade na Maxa sediaceho pri stole v rohu kaviarne, kde sme sa mali stretnúť. Vlasy mu ostávali na všetky svetové strany, bol bledší ako obvykle a na očiach mal slnečné okuliare.

„Vyzeráš strašne," vyhŕkla som, keď som sa posadila oproti nemu.

„Ďakujem," odfrkol a napil sa kávy. Po chvíli si zložil okuliare. Pod očami mal tmavé kruhy, zrejme toho veľa nenaspal.

„Čo sa stalo?"

„Iba trochu viac alkoholu, než zvyčajne," mávol rukou a chvíľu ma skúmal pohľadom. „Hovor."

„Reyes navrhol tvoje miesto Ryderovi," vydýchla som. „Vraj to s tebou ide dolu vodou a už nie si dosť dobrou investíciou. Chcel, aby s ním Ryder nadviazal spoluprácu. Následne by zrušil kontrakt s tebou."

Sledovala som, ako Max bledne. Jeho zvyčajne opálená tvár sa farbou dala porovnávať s bielou šálkou, v ktorej mal Max kávu. „Ale... ale to...," začal, no na viac sa nezmohol. Šok ho obral o slová. „On... to neprijal?" dostal zo seba napokon.

Pokrútila som hlavou.

Max zvraštil obočie. „Prečo? Taká ponuka sa neodmieta," podotkol podozrievavo.

Neveriacky som sa zasmiala. „Pretože mu na tebe stále záleží, Max, preto. Nechce ťa zničiť. A ak tomu stále odmietaš uveriť, si hlupák."

Max ma zaskočene pozoroval. Očividne nečakal, že budem Rydera brániť. Netrvalo dlho a jeho pohľad stvrdol. Dopil kávu a znovu si založil okuliare na oči. „Vďaka za info," zamrmlal a hodil na stôl zopár bankoviek. Sledovala som, ako vyšiel na ulicu a nasadol do svojho auta.

Ja som ešte niekoľko minút mlčky sedela.

Osobitne boli úplne iní, no len čo sa ocitli v bezprostrednej blízkosti toho druhého, správali sa ako malí chlapci. Nemohli sa takto nenávidieť naveky. Stál medzi nimi múr tajomstiev, podvodov a tvrdohlavosti, ale predsa sa muselo nájsť niečo, čo by ho mohlo prekonať. Niečo, čo by ich znovu zviedlo dohromady.

•••

„Sú nádherné," zašepkala Nadya. Na perách mala očarený úsmev a pohľad upierala na fotku vo svojej ruke. „Tie fotky, tie miesta... aj tie spomienky, však?"

S úsmevom som prikývla. „Nikdy nebudem ľutovať, že som tú ponuku vtedy prijala. Európa... je ohromná."

„Pamätáš si všetky tie momenty?" spýtala sa a vytiahla z krabice ďalšiu fotku. Nemala som ich v albumoch, lebo ich bolo strašne veľa. Navyše, radšej som sa dotýkala samotných fotografií než stránok albumu. Akoby ma dotyk s nimi mohol na moment prinavrátiť do toho momentu, keď bola fotka urobená.

„Všetky nie, ale väčšinu áno," odvetila som. „Pokojne si niektoré môžeš nechať. Mám aj ich elektronické verzie, urobím si kópiu."

Nadya sa usmiala. Po chvíli odtrhla zrak od fotografie a uprela oči na mňa. Ten vážny pohľad nepatril do očí dieťaťa. „Budeš si pamätať mňa?"

Prekvapene som zažmurkala. „Samozrejme, že budem," vyhŕkla som a prstami som ju pohladila po líci. „Čo ti to napadlo?"

Nadya sklopila zrak a potiahla nosom. „Ľudia... ľudia zabúdajú. Raz na mňa zabudneš. Každý zabudne."

„Nie," zašepkala som a sadla som si na okraj postele, aby som ju mohla objať. Po chvíli sa jej ruky ovinuli okolo môjho pása a ticho vzlykala s hlavou opretou o moje rameno. „Nik na teba nezabudne," vydýchla som a zažmurkala som, aby som zahnala slzy. „Ryder na teba nezabudne. Som si stopercentne istá, že na teba bude myslieť každý jeden deň po zvyšok svojho života. Môj otec nezabudne. Malcolm nezabudne. Ja na teba nezabudnem, Nadya." Odtiahla som sa a prstami som jej zotrela slzy z líc. Siahla som do zadného vrecka a vytiahla odtiaľ ešte dve fotografie, prehnuté na polovicu. „A ak by aj niekto náhodou zabúdal, toto im ťa pripomenie."

Nadya si váhavo vzala fotky a narovnala ich. Bola na nej ona v parku pri klinike. Na prvej fotke bola ona sama, s úsmevom na perách a žiariacimi očami. Na tej druhej bol zachytený aj Ryder. Slzy v jej očiach vystriedalo prekvapenie a údiv. „Kedy si to odfotila?"

Usmiala som sa. „Keď ste sa nedívali."

Nadya sa usmiala a naďalej pohľadom hypnotizovala fotky. Po chvíli ku mne zdvihla zrak. „Prosím, nepovedz mu, že som-,"

„Nepoviem mu," usmiala som sa nežne. „Nie, ak to ty nebudeš chcieť."

Nadya chcela niečo povedať, no namiesto toho sa rozkašľala a tvár sa jej skrivila bolesť. Automaticky som stlačila zvonček na boku postele. O desať sekúnd neskôr do izby vošla zdravotná sestra.

Napokon jej záchvat kašľa ustal. Sestra jej dala niečo na upokojenie.

„Ostaneš tu... kým zaspím?" prehovorila Nadya po chvíli. Pohľad mala vyčerpaný a zdalo sa, že lieky ju každú chvíľu ovládnu.

„Jasné,"  prikývla som.

„Povedz mi... nejakú príhodu z Európy."

Usmiala som sa. „Ktorou krajinou mám začať?"

Ryder

„Ahoj," usmial som sa na Nadyu. Zdvihla zrak od fotiek a tiež mi venovala úsmev. „Bol som tu ráno, ale spala si."

„Veľa som kašľala a nechcelo to prestať, tak mi dali niečo na upokojenie," vysvetlila.

Sadol som si na okraj postele a vzal medzi prsty jednu z desiatok fotografií, ktorými bola zaplavená Nadyina posteľ. V krabici na stole boli ďalšie. „Lily sa tu zastavila?"

Nadya prikývla. „Bola tu včera večer. Prezerala si so mnou tie fotky a neskôr mi rozprávala príhody, až kým som nezaspala."

Usmial som sa a pohľad mi padol na fotku, ktorú som držal. „Promenáda v Nice."

Nadya zvedavo pozrela na fotku a potom na mňa. „Bol si tam?"

Prikývol som. „Raz sme tam boli... s mamou a Andreasom. Mohol som mať tak... sedem? Možno osem." Nadya zívla a ja som zvraštil obočie. „Mala by si viac odpočívať. Všetky tie fotky si odvčera už aj tak videla minimálne päťkrát."

Nadya sa nepatrne usmiala. Mal som pravdu. „Iba ak tu budeš ležať so mnou. Tiež nevyzeráš, že si sa v noci poriadne vyspal."

„Dohodnuté," uškrnul som sa a začal som skladať rozhádzané fotky na jednu hromadu. „Asi do druhej rána u mňa boli Malcolm a Ren. A vstával som pomerne skoro, lebo som musel ešte niečo vybaviť. A predošlú noc som toho tiež ktoviekoľko nenaspal." Vložil som fotky do krabice a ľahol som si na posteľ tak, aby Nadyi ostalo čo najviac miesta. Usmial som sa a končekmi prstov som jej odrhnul z tváre zablúdené pramene. „Ako ti je?"

„Lepšie ako včera," pousmiala sa a primkla sa bližšie ku mne.

„Keď tu včera bola Lily... nespomínala ma? Nenaznačovalo niečo tomu, že by sa na mňa hnevala?" spýtal som sa váhavo.

„Nie," odvetila Nadya. „Mala dobrú náladu a spomínala ťa, ale iba s úsmevom. Mala by byť na teba nahnevaná?"

„Neviem," povzdychol som. „Ale asi by som sa s ňou mal porozprávať."

„Si do nej zamilovaný?"

Reflexívne som to chcel poprieť, no nemalo by to zmysel. Nadya na mňa nemusela ani pozrieť a spoznala by, že klamem. Navyše, odpoveď na túto otázku dávno poznala. Šlo jej o to, aby som to priznal sám. Nahlas. Nečujne som povzdychol. „Myslím... myslím, že ju milujem."

„Som rada, že si si to priznal. Konečne," dodala a ja som počul v jej hlase úsmev. „Som si istá, že k tebe niečo cíti aj ona. A to nehovorím preto, lebo som tvoja sestra."

„Tak prečo?" nadvihol som obočie.

„Lebo nie som slepá."

Odfrkol som. „Zaujímalo by ma, či máš tieto myšlienky ty od Malcolma alebo Malcolm od teba. A začínam mať pocit, že to druhé je pravdepodobnejšie."

Nadya neodpovedala. Po chvíli som usúdil, že už možno zaspala, no vzápätí do ticha zaznelo moje meno.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?"

„Samozrejme."

Cítil som jej váhanie. „Ryder... mama nie je mŕtva, však?"

Zmeravel som. A vedel som, že už len to pre ňu bolo odpoveďou na jej otázku. „Nie je," hlesol som. „Povedal ti to Andreas?"

„Nie," odvetila ticho. „Tušila som to už dlhšie. Zakaždým, keď sme o nej rozprávali, správal si sa... inak. Nevedela som s istotou, či mi niečo tajíš alebo ti iba chýba."

„Robil som to pre tvoje dobro, Nadi," zašepkal som.

„Ja viem," odvetila chlácholivo. Chytila ma za ruku. „Viem to."

„Lieči sa na psychiatrii," prehovoril som po chvíli. „Ona... ublížila nám už dosť a ja som nechcel, aby sa čo i len raz znovu ocitla v tvojej blízkosti. Nechcel som, aby si vedela pravdu. Asi... asi som sa bál, že by si jej odpustila. Že by si prehovorila mňa, aby som jej odpustil, a celý ten kolobeh by začal znova."

„Nechcem ju stretnúť," odvetila. „Chcem len... aby si jej povedal, že jej odpúšťam všetko, čo mi urobila. Prosím. Urobil by si to pre mňa?"

Hodnú chvíľu som mlčal. Napokon som vypustil z pľúc zadržiavaný dych. „Pre teba by som urobil všetko, Nadya."

„Ľúbim ťa, braček. Vieš to, však?"

„Viem," šepol som a pobozkal som ju do vlasov. „Ľúbim ťa viac."

•••

Zaparkoval som auto na parkovisko pri klinike a zabehol som si ešte kúpiť kávu. Aj túto noc som namiesto spánku skončil v spoločnosti Malcolma a Rena. Tentoraz sme pre zmenu okupovali Renovu obývačku.

Jonathan ani zďaleka nebol taký nočný vták ako jeho syn, takže by ma vlastne ani nemalo prekvapovať, keď mi zavolal o siedmej ráno. Jeho telefonát ma vytrhol zo spánku, ale iba natoľko, aby som vyrozumel, že sa mám čo najskôr dostaviť na kliniku, lebo so mnou potrebuje hovoriť. Bol som príliš zaspatý na to, aby som sa zamýšľal nad tým, prečo vlastne, alebo sa ho na to opýtal.

Predpokladal som, že ak by Nadya bola v ohrození života alebo by sa niečo zhoršilo, povedal by mi to do telefónu. V duchu som prepočítaval platby za jej hospitalizáciu za posledné mesiace. Žeby som na niečo zabudol?

Predtým, než som zamieril k Jonathanovej kancelárii, zašiel som pozrieť Nadyu. Prekvapilo ma, keď som izbu našiel prázdnu.

„Prosím vás," zastavil som sestru, ktorá okolo mňa prechádzala. Bola to jedna z tých nevrlých. „Kam a prečo bola moja sestra preložená."

„Doktor Green vám všetko vysvetlí," odvetila a pokračovala v ceste.

Zamieril som k Jonathanovej kancelárii a rázne zaklopal. Vzápätí som vošiel, keď sa zvnútra ozvalo unavené ďalej.

„Čo bolo tak súrne? A kam bola presunutá Nadya?" vyhŕkol som skôr, než sa za mnou stihli zavrieť dvere.

Jonathan stál chrbtom ku mne a uprene hľadel na fotografiu Lily na stene. Trvalo niekoľko desiatok sekúnd, než sa obrátil ku mne. Zarazil som sa, keď som zbadal jeho prázdny pohľad. Zhlboka sa nadýchol a posunul si okuliare bližšie ku koreňu nosa. Váhavo podišiel bližšie ku mne. „Dnes ráno o štvrť na štyri sa Nadyi zastavilo srdce," zašepkal. „Vyše hodiny sme sa ju snažili oživovať, no k ničomu to neviedlo."

Nemohol som sa nadýchnuť. Srdce mi bilo ako šialené. Moja myseľ odmietala spracovávať slová, ktoré vyslovil. „Čo... čo tým chceš povedať?" vyhŕkol som.

„Nadya zomrela," hlesol. Zatmelo sa mi pred očami. Pocítil som dve pevné paže, ktoré ma zovreli v objatí. „Je mi to tak veľmi ľúto, Ryder."

Dalo sa povedať, že som to mohol čakať. Celý ten čas som vedel, že raz zomrie. Ale aj tak som nebol ani trochu pripravený na tie slová. Nedalo sa byť privravený na smrť.

Nadya zomrela. 

V tej chvíli sa moje srdce, môj svet, moje všetko rozbilo na milión kúskov.

Táto kapitola, celá, nielen koniec, sa mi písala veľmi ťažko. Myslím, že každému bolo jasné, že k tomuto skôr či neskôr dôjde. Nadya mi v tomto príbehu bude veľmi chýbať, ale takto to malo byť. ♥