Lily

„Mal by si ležať," podotkla som a zavrela som za nami dvere Ryderovho bytu. Kľúče som položila na poličku.

Ryder kráčal predo mnou a zamieril do obývačky. Nenašľapoval so zvyčajnou ľahkosťou a istotou, jeho krok bol váhavý. „Myslím, že je úplne jedno, či budem ležať alebo sedieť," odvetil a zosunul sa do kresla.

„Ako ti je?" spýtala som sa a skúmavo som si premerala jeho bledú tvár.

„Stále sa mi trochu točí hlava, ale už nie tak, ako keď som sa prebral," odvetil a pošúchal si spánky. „Mohla by si mi, prosím, doniesť pohár vody?"

Vrátila som sa do obývačky s pohárom vody a Ryder ho s vďačným úsmevom prijal. Odtrhla som pohľad od neho a prebehla som ním obývačku. Keď som tu bola naposledy, nevenovala som pozornosť okoliu. Izba bola zariadená jednoducho, ale stále elegantne. Dominovala tu kožená sedačka a kreslo, oproti ktorým bola do steny vsadená veľká telka. Na poličke pod ňou bol stojan s hromadou cédečiek. Zamierila som bližšie a skúmala som chrbty obalov. Dva stĺpce obsahovali filmy, zvyšok boli nahrávky závodov.

„Ty tu máš všetky nahrávky všetkých Majstrovstiev?" vyhŕkla som prekvapene a pozrela som na Rydera.

„Je tam všeličo," pousmial sa. „Niekoľko zaujímavých závodov Formuly 1 a pár cédečiek iných závodov. Potom sú tu moje súkromné nahrávky vlastných závodov. Z čias, keď som sa zúčastňoval len pouličných pretekov a tak. Zvyšné sú nahrávky národných majstrovstiev za posledných desať rokov, ale aj svetových, nemeckých a francúzskych. Nájde sa tam aj čosi z Japonského štýlu." Ryder sa usmial. „Vyber, ktoré chceš."

O krok som cúvla a pohľadom som blúdila po cédečkách. Napokon som jedno náhodne vytiahla. Prekvapene som nadvihla obočie, pri pohľade na praskliny tiahnuce sa po plastovom obale. Spýtavo som pozrela na Rydera.

Mierne sa mračil a hľadel na obal v mojej ruke. „Národné majstrovstvá spred šiestich rokov," skonštatoval ticho.

„Prečo je ten obal rozbitý?"

„Max ho hodil cez celú miestnosť," odvetil Ryder a pohľadom zablúdil k stene po mojej ľavici. Na stene visel obraz zachytávajúci ostré ťahy štetca. Farebný obraz do miestnosti ladenej do čiernej a bielej dokonale zapadol. „Ten obraz tam nebol. V stene je ryha doteraz."

„Prečo?" nechápala som.

„Pusti ho a pochopíš," odvetil Ryder.

Vložila som cédečko do prehrávača a stisla tlačidlo play. Ryder zo stola vzal ovládač a zapol telku. Na obrazovke sa spustilo video. Ryder ho chvíľu pretáčal. Napokon nastavil normálnu rýchlosť prehrávania a stíšil zvuk, takže komentátora bolo počuť iba tlmene. Kamera zachytávala strieborné camaro a modrý Ford mustang GT, ktoré závodu vládli. Snažili sa jeden druhého predbehnúť. Fordu sa darilo zakaždým sa prebiť na čelo závodu, no camaro pokračovalo v dobýjaní.

„Ford riadila Maxova vtedajšia priateľka, Delia," objasnil Ryder ticho. „Bol to posledný závod majstrovstiev a víťazstvo už mala prakticky v ruke. Delia... Delia bola za volantom ohromná. Neprehrávala. Bola cieľavedomá a odhodlaná a už niekoľko rokov si držala prvenstvo a darilo sa jej aj na celosvetovom šampionáte. To víťazstvo mohlo posunúť jej kariéru o hodný kus dopredu."

Mlčky sme hľadeli na súťažiace autá. Obaja jazdci boli odhodlaní vyhrať, nech to stojí čokoľvek. Bolo to vidieť na spôsobe, akým jazdili. A aj na rýchlosti. Blížila sa prudká zákruta. Ford začal mierne brzdiť, auto sa otočilo o pár stupňov doľava a bolo by zákrutu zdolalo bez najmenšej straty, keby sa popri ňom zľava neprešmyklo camaro. Autá šli šialenou rýchlosťou a jazdec camara na malý moment stratil kontrolu nad dráhou vozidla. V rovnakom momente ford zrýchlil v snahe obísť protivníka sprava. Camaro sa o pár stupňov otočilo a zadok vrazil do stredovej časti fordu. Nebol to silný náraz ani nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Nebyť tej rýchlosti. Camaro dostalo šmyk, no po chvíli znovu našlo stabilitu.

Ford toľko šťastia nemal. Auto sa vychýlilo z dráhy a sprava vrazilo do mantinelu. Auto vyletelo do vzduchu a dopadlo na strechu. Ešte niekoľko metrov sa kotúľalo, než zastalo. Motor medzitým vzbĺkol. Na zábere sa zjavilo pár záchranárov utekajúcich k horiacemu autu, no skôr, než sa k nemu stihli dostať, celé auto sa ponorilo do plameňov. Vzápätí došlo k výbuchu.

„Božemôj," zašepkala som zdesene. Vedela som, že Maxova priateľka tragicky zomrela na dráhe, no nikdy som nič bližšie nezisťovala. Toto... to som nečakala. Zrazu dávalo zmysel, prečo to Maxa tak vzalo. Prečo nezniesol myšlienku, že by znovu chodil so závodníčkou. Len vidieť to na nahrávke bolo strašné. Aké to asi bolo pre niekoho, kto to videl naživo a jednalo sa o osobu, ktorú tak veľmi miloval?

Ryder vypol video. „Kto... kto bol v tom camare?" prehovorila som po niekoľkých minútach, keď som sa konečne zmohla na slovo.

„Erik White," zašepkal Ryder.

Malcolmov brat. Zrazu to do seba zapadalo ako skladačka. „To je dôvod, prečo Max tak veľmi nenávidí Whiteovcov."

Ryder prikývol. „Bola to nehoda. Ale Max z toho nikdy neprestal viniť Erika. Sám priznal, že nasledujúce dva roky preňho boli peklom. Nedokázal sa vyrovnať s jej smrťou. Na prvý pohľad to po istom čase nebolo vidieť. Zdalo sa, že sa s tým napokon naučil žiť. Že jej smrť bola tragickou nehodou, ktorá ho veľmi poznačila, no pohol sa ďalej. Keď som ho spoznal dosť dobre, uvedomil som si, že to peklo preňho nikdy neskončilo."

V byte zavládlo hrobové ticho. Po chvíli som pozrela na Rydera. Uprene hľadel na zastavené video, ktoré zachytávalo blčiace auto. V očiach mal ľútosť a bolesť.

„Tebe na ňom stále záleží," skonštatovala som ticho. „Napriek tomu, že ťa nenávidí."

Ryder sa smutne pousmial. „Nemyslím si, že tá nenávisť, ktorú mi stále pripomína, je väčšia ako smútok a sklamanie. Áno, stále mi na ňom záleží, aj keď sme sa odcudzili. A niekedy mám pocit, že... že za tou bariérou hnevu a nenávisti mu tiež nie som ľahostajný. Možno... ak by som sa naozaj snažil, ak by sme sa snažili obaja, mohli by sme zbúrať tú bariéru medzi nami. Ale sám neviem, či je to to, čo chcem."

„Zvažoval si niekedy, že mu povieš o Nadyi? Predtým, než ste sa rozhádali," dodala som.

Ryder prikývol. „Zvažoval. Zvažoval som to každý deň. Chcel som mu to povedať. Dostal som sa do bodu, kedy som už na to celé sám nestačil. Potreboval som niekoho, komu by som mohol povedať pravdu. Kto by ma vypočul a pochopil. Veril som mu. Ale stále... stále sa našlo nejaké ale, ktoré ma prinútilo odložiť to na neskôr." Ryder na chvíľu zmĺkol. „Potom, asi tri a pol roka po tomto," bradou mykol k telke, „Erik White zomrel pri nehode. Ak sa aj Max začínal dávať dohromady, tá udalosť v ňom znovu spustila tú nekonečnú nenávisť. Bol... ako v tranze. Svoju nenávisť voči Erikovi preniesol aj na Malcolma.

Tušil som, že má niečo v pláne. A možno som to mohol zastaviť, ak by som sa snažil viac. On... podpálil Erikove závodné auto, ktoré po ňom v Amerike zostalo. To auto, ktorým vtedy pred rokmi vrazil do Delie.

Pre Malcolma malo to auto veľký emociálny význam. Erik to auto miloval a bola to najvýznamnejšia pamiatka, ktorá po ňom Malcolmovi ostala. Keď ho Max podpálil, Malcolma trúchliaceho po smrti brata to dorazilo.

V tej chvíli sa moja dôvera k Maxovi naštrbila. Zakaždým, keď som myslel, že mu o Nadyi poviem, mi hlavu naplnili predstavy, čo by sa mohlo stať, ak by som niečo urobil a Max by ma znenávidel. Tou informáciou ma mohol zničiť. A nielen mňa. Moja paranoja mi nedovolila prezradiť mu to.

O pár mesiacov neskôr začali prípravy na ďalšie národné majstrovstvá. Max na prihlásil. Bol odhodlaný vyhrať to, zaujať miesto, ktoré malo patriť Delii.

Nadyin stav sa medzitým zhoršil. Okamžite potrebovala hospitalizáciu na klinike a ja som nemal dosť peňazí. Vyhrával som nemalé sumy v pouličných závodoch, ale potreboval som omnoho viac a to v priebehu niekoľkých dní. Ani predaj auta by mi nevyniesol dostatok.

Celé tie dni ma prenasledovala myšlienka na istého chlapa a ponuku, ktorú mi podstrčil pár týždňov predtým. Tristo tisíc dolárov za podrobné informácie o Maxovom aute, jeho slabinách a silných stránkach. Prakticky návod, ako mu znemožniť vyhrať." Ryder sa zhlboka nadýchol. „Súhlasil som. Kvôli Nadyi som to urobil, hoci som sa nenávidel za to, čo robím. Vedel som, že zrada najlepšieho priateľa ho dorazí. A napriek tomu som to urobil. Ak by som mu namiesto toho povedal pravdu, možno by to skončilo úplne inak. Max mal veľa peňazí a mal aj kontakty. Vedel som, že by tie peniaze vedel zohnať a aj by to kvôli mne urobil. Ale desil som sa predstavy, že by to nevyšlo. Že by mi nemohol alebo nechcel pomôcť a navyše by túto informáciu mohol využiť. Aj keď som vedel, že by mi niečo také neurobil. Bol som hrozne paranoidný, pretože šlo o Nadyu a tá pre mňa vždy znamenala viac ako čokoľvek iné. Musel som sa rozhodnúť a niesť následky za toto rozhodnutie."

Natiahla som ruku a stisla Ryderove prsty. Naše pohľady sa stretli. „Si iba človek, Ryder. Nemohol si tušiť, ako by Max reagoval. Urobil si to, čo si považoval za najlepšie."

„Hej. Viem," zašepkal. Natiahol sa za pohárom s vodou na stole, no tlmene zastonal a prstami si pošúchal spánky.

„Si v poriadku?" vyhŕkla som.

„Hej, len... odkedy som sa prebral, hrozne mi treští v hlave. Hovoril som si, že budem predstierať, že som v poriadku, ale... dopekla, mám pocit, že zaspím uprostred rozprávania."

„Ty si taký idiot!" okríkla som ho tlmene. „Vezmi tú tabletku, čo ti otec dal, a padaj si ľahnúť!"

Ryder sa pousmial. „A čo ty?"

„Vyspím sa na gauči, ak ti to nebude prekážať," mykla som ramenom.

Mierne sa zamračil. „Áno, to mi rozhodne bude prekážať. Moja posteľ je dosť veľká pre dvoch. A to hovorím ako tvoj kamarát, ktorý má seriózne starosti o tvoje krčné stavce," dodal a zívol. „Malcolm by ti vedel podať kvalitnú recenziu. Navyše, ledva stojím. Myslím, že dnes nehrozí, že by som sa o niečo pokúšal."

Neubránila som sa úsmevu. „Ehm... tak fajn."

Dohliadla som na to, aby Ryder vzal tú tabletku. Muselo to byť naozaj silné, lebo už o pár minút neskôr držal oči ledva otvorené a zíval každých desať sekúnd. Požičala som si od neho tričko a šortky, v ktorých by som mohla prespať, a keď som sa prezlečená vrátila z kúpeľne, džínsy i tričko mal prehodené cez stĺpik postele a spal. Hrudník sa mu pravidelne dvíhal a pery mal mierne pootvorené. Po pás bol prikrytý prikrývkou.

Zhasla som a svietiac si mobilom som sa vrátila k posteli. Ľahla som si na druhú polovicu postele a prikryla som sa tenkou dekou. Vedela som, že aj tak ju zo seba v spánku zhodím. Nielen dni, ale aj noci boli horúce.

Obrátila som sa čelom k Ryderovej časti postele. Tvrdo spal, počula som jeho pravidelný dych, len občas sa pohol. Počúvala som nádychy a výdychy v tichu miestnosti a premietala som si všetko, čo mi dnes povedal. O sebe, o Maxovi, o minulosti i o súčasnosti. Boli tak odlišní. A zároveň tak veľmi podobní. Stratení, zlomení, tápajúci v tme. A hoci som určite nevedela všetko, čo sa medzi nimi stalo, bola som si istá, že si nie sú ľahostajní. Ani po tom všetkom to nebola iba nenávisť. Bolo to omnoho zložitejšie. Obaja v sebe ukrývali priveľa tajomstiev, ktoré boli ako bomba. Bolo len otázkou času, kedy vybuchne. Potom boli už len dve možnosti – buď pochová tú bariéru medzi nimi alebo pochová ich oboch.