Ryder

Odtrhol som zrak od podlahy, keď som vedľa seba zachytil kroky. Miestnosť som opustil krátko po tom, čo som tam vošiel. Posledné, čo som mal chuť vidieť, boli prejavy Andreasovej náklonnosti mojej matke. Už to bola prinajmenšom hodina a pol, čo som mučil svoj zadok sedením na tej nepohodlnej lavičke, kým vedľa v izbe bol pohodlný gauč. Ale tak zaťatosť je zaťatosť.

S povzdychol som vstal a prešiel som pár metrov, aby som sa rozhýbal. „Môžeme ísť?"

Cítil som na sebe Andreasov pohľad. „Ty s ňou nechceš hovoriť?"

„Nie," odvetil som stroho.

„Myslím, že by ti dala odpoveď na tú otázku, ktorá ti behá hlavou, ak by si sa opýtal."

„Nie, vďaka," odsekol som. „Môžeme ísť?"

Ústav sme opustili v ťaživom tichu. Rovnaké ticho panovalo aj väčšinu cesty späť do Seattlu. Vedel som, že Andreasa môj postoj žerie a nakoniec prehovorí. Svoje mlčanie napokon predsa len prelomil. „Nemal by si ju ignorovať, Ryder. Urobila chyby, ale toto si nezaslúži. Práve teraz potrebuje oporu viac, ako kedykoľvek predtým a jej syn s ňou sotva prehodí slovo, ak z toho nemá prospech. Nehovoriac o tom, že Nadya ani nevie, že žije."

Prepálil som Andreasa pohľadom. „Nech sa páči, môžeš jej byť oporou aj za mňa. Myslíš si, že ju poznáš, ale poznáš niekoho, kým bola predtým. Bol som to ja, kto musel pracovať popri škole a zvládať starať sa o Nadyu, kým ona bola opitá alebo nadrogovaná, neraz aj oboje. Každý cent, ktorý mala, minula na chľast a drogy. Vtedy som sa jej snažil byť oporou. Chcel som jej pomôcť a snažil som sa prehovoriť ju, aby vyhľadala odbornú pomoc. Buď sa mi ušla facka alebo ma vôbec nepočúvala. Nehovoriac o tom, že sa pokúsila zabiť Nadyu. Nemám si s ňou čo povedať."

„Vo vnútri je to stále tá žena, ktorú som spoznal pred pätnástimi rokmi. Stále ťa miluje, Ryder. Záleží jej na tebe. Ona nie je bláznivá, len potrebuje niekoho, kto jej to pomôže prekonať. Potrebuje cítiť, že na nej niekomu záleží." Andreas zastavil auto pred kaviarňou, kde sme sa stretli.

Uchechtol som sa. „Takže mám zabudnúť na to, že sa pokúsila zabiť moju sestru, usmievať sa a predstierať, že bola celý život dokonalou matkou a na psychiatrii sa ocitla čírou náhodou? "

„Ryder..." povzdychol Andreas.

„Myslel som si."

Siahol som na kľučku a chcel som otvoriť dvere, no Andreasov neveselý smiech ma prinútil zaváhať. Hľadel na mňa so zvláštnym pohľadom v očiach. „Nenávidíš ju," skonštatoval ticho. „Nenávidíš ju spôsobom, akým môj syn nenávidí mňa."

•••

„Nechceš mi povedať, o čo ide?" prehovoril Malcolm, čím ma vytrhol zo zamyslenia. Sedeli sme v Malcolmovej záhrade a popíjali pivo po niekoľkých hodinách tréningu. Tentoraz obaja nealko. Malcolm mal ešte vyzdvihnúť Rose z práce.

„Naposledy si sa sťažoval, že hovoríme stále iba o mne," pripomenul som mu.

Malcolm prevrátil očami. „Obaja dobre vieme, že ti to dvojnásobne oplatím, keď sa s Rose znovu pochytíme."

Zhlboka som sa nadýchol. „Postupne zisťujem, že čím viac sa dozvedám, tým viac otázok prichádza."

„Nadya?" zamračil sa Malcolm.

Pokrútil som hlavou. „Moja matka. A... niekto, koho by som mohol nazvať svojím otcom, aj keď nie po biologickej stránke." Vrhol som pohľad na hodinky. Bolo pol šiestej. O hodinu som mal vyzdvihnúť Lily. „Počuj, poviem ti to nabudúce. Ešte niečo mám."

Malcolm odfrkol, ale kútiky pier sa mu nadvihli v úškrnku. „Rande?"

„Priateľská večera," opravil som ho.

Za chrbtom mi zaznieval jeho smiech, keď som vstal a zamieril k svojmu autu. Zvoneniu Malcolmovho mobilu som nevenoval pozornosť. „Ryder." Zvrtol som sa a zmeravel pri pohľade na bledého Malcolma. Rýchlymi krokmi zamieril ku mne. Otvoril som ústa, no kým som stihol prehovoriť, vytrhol mi z prstov kľúče a vkĺzol za volant môjho auta. „Nasadaj, okamžite!" vyhŕkol.

„Čo-," začal som znepokojene, keď som nasadol, no Malcolm mi iba podal svoj mobil, naštartoval a prudko zošliapol plyn, až mnou trhlo.

„Prosím?"

„Ryder," začul som v mobile Jonathanov hlas a srdce mi vynechalo pár úderov. „Nastali nejaké komplikácie. Nadyu budeme musieť operovať. Potrebuje tvoju krv."

„Ale, tvrdili ste, že-,"

„Ja viem. Ale krv tvojej matky sa minula a ona je na sedatívach. Tvoja krv je jediná možnosť."

„Čo ak nebude dosť dobrá?" šepol som. Ak by jej organizmus neprijal moju krv a jej chabá imunita by s ňou bojovala, mohlo by ju to zabiť.

„Inú šancu nemáme."

Lily

„Myslím, že už nepríde," povzdychla som sklamane. Pohľadom som hypnotizovala hodinky. Bolo už takmer pol deviatej. Ryder tu mal byť bezmála pred dvoma hodinami.

Willa si prisadla ku mne a strčila mi do prstov pohár vína. „Kašli naňho. Je to idiot. Tak ako všetci chlapi. Na čele s tvojím bratom."

Inokedy by som sa zasmiala, ale teraz mi do smiechu nebolo. Sklamane som pozrela na päť esemesiek, ktoré sa stále nedočkali odpovede.

Je všetko v poriadku? napísala som. Po chvíli váhania som klikla na odoslať.

Bolo to frustrujúce. Teraz som vedela, ako sa asi cítil on, keď som mu neodpisovala ani nedvíhala.

Strhla som sa, keď sa mi mobil v rukách rozozvučal. Vzápätí mnou prebehla vlna sklamania. Nebol to Ryder, ale neznáme číslo. „Prosím?"

„Ehm... Lily? Tu je Malcolm."

Prekvapene som zažmurkala. „Malcolm? Stalo sa niečo? Je Ryder-,"

„Je v poriadku. Relatívne. Prosím, príď do nemocnice, kde robí tvoj otec. Všetko ti vysvetlím."

•••

S búšiacim srdcom som vyšla z výťahu. Môj krok sa spomalil, až keď som zbadala Malcolma nervózne kráčajúceho sem a tam po nemocničnej chodbe. „Malcolm?"

Prudko dvihol hlavu a zdalo sa, že sa mu uľavilo, keď ma uvidel. „Vďaka, že si prišla."

„Čo sa-," začala som, no slová sa mi zasekli v krku, keď som nazrela do izby, pri ktorej Malcolm postával. Prešla som popri ňom dnu a s búšiacim srdcom som zastala pri posteli, na ktorej ležal Ryder. Bol biely ako krieda a čosi mu stekalo do žíl. „Malcolm, čo sa mu stalo?"

„Stratil veľa krvi. Daroval veľa krvi," opravil sa Malcolm. Zmätene som naňho pozrela. „Nadya mala čosi s pečeňou. Tvoj otec ju musel okamžite operovať. Potrebovali krv príbuzného. Ryderova krv nie je práve to, čo Nadya potrebuje, ale nič lepšie nie je. Ryder daroval viac krvi, než by mal a odpadol, ale bude v poriadku."

„A Nadya?" hlesla som.

„Neviem," šepol a vrhol pohľad na Rydera. „Naozaj neviem. Tvoj otec je stále na operačke a nik mi nič nepovie. Ja... nevedel som, komu mám zavolať. Neviem, či ho sám zvládnem, ak by... ak Nadya..."

„To je v poriadku," zašepkala som. Obrátila som sa k strhanému Ryderovi. Dotkla som sa jeho dlane, bola ľadová. „Všetko bude v poriadku," zašepkala som.

V izbe vládlo napäté, nervózne ticho. Malcolm podchvíľou vybiehal na chodbu, či náhodou neuvidí môjho otca. Bolo to zbytočné. Vedela som, že ak by už skončili, jeho prvé kroky by viedli sem.

Tichý ston a pohyb Ryderovej dlane pod mojou upútal moju pozornosť. „Ryder?"

Ryderovi sa zachveli mihalnice a po chvíli na mne spočinul jeho dezorientovaný pohľad. Prebehol zrakom miestnosť aj seba a zdalo sa, že pomaly mu dochádza, čo sa stalo. Zrýchlil sa mu dych a vytrhol si z ruky kanylu, ktorou mu do žíl tiekla infúzia. So stonaním sa posadil.

„Ryder, stratil si veľa krvi, mal by si-,"

„Kde je? Je v poriadku? Musím... musím ju vidieť," mrmlal s náznakom paniky v hlasy. Postavil sa, no okamžite sa mu podlomili kolená. Len tak-tak sa mi podarilo udržať jeho váhu.

„Malcolm!" vypískla som a prinútila som Rydera sadnúť si späť na posteľ.

Malcolm bol dvoma krokmi pri nás a pohľadom skenoval Rydera. Pootvoril ústa, ale Ryder ho nepustil k slovu. „Musím ju vidieť."

„Uvidíš ju, keď budeš schopný sám sa udržať na nohách," ozval sa od dverí otcov hlas.

Ryder sa pokúsil vstať, no Malcolm ho uzemnil dlaňou na ramene. „Je v poriadku? Je Nadya v poriadku?"

„Áno, je," odvetil môj otec. Úľava, ktorá preletela miestnosťou, bola takmer hmatateľná. „Jej stav je stabilizovaný. Nateraz bude v poriadku. A ty... ty by si mal oddychovať aspoň dva, tri dni. Daroval si takmer dvojnásobok povolenej dávky, Ryder. To, čo si urobil, bolo nebezpečné."

„Ale fungovalo to?" vyhŕkol Ryder.

Otec prikývol. „Snažil som sa vyfiltrovať to najvhodnejšie a zdá sa, že sa to podarilo."

„Musím ju vidieť," vydýchol Ryder.

Otec povzdychol. „Iba na pár minút Potrebuje veľa odpočinku. A nie hneď teraz. Ak preťažíš svoj organizmus, nielen fyzicky, ale aj psychicky, veľmi ľahko môžeš znovu skolabovať." Vrhol pohľad na hodinky. „O desať minút sa vrátim a ty sa zatiaľ rozhodni, či chceš prenocovať tu – ako pacient, nie ako návštevník – alebo pôjdeš domov."

„Ak tu nechceš zostať, prespi u mňa. Myslím, že nechávať ťa osamote nie je dobrý nápad," prehovoril Malcolm. Vzápätí sklopil zrak k vibrujúcemu mobilu v ruke Potiahnutím prsta hovor zrušil – už asi tretíkrát.

Ryder sa zamračil. „Nie, ty radšej zdvihni svojej manželke a zhoď to na mňa, aby ju náhodou nenapadlo uvažovať o tom, či máš milenku. Obaja dobre vieme, ku komu by si sa nasťahoval, ak by ťa vyhodila z domu. A spolubývajúci mi nechýba."

Malcolm odfrkol, no bolo na ňom vidieť, že Ryderova irónia trochu pozdvihla jeho skleslú náladu. „Ostaneš tu cez noc?"

Ryder prikývol a s povzdychom si znovu ľahol na posteľ. „Nemaj obavy a bež za Rose, Malcolm."

„Prišli sme tvojím autom."

„Vezmi si ho, neskôr mi ho vrátiš. Aj tak by som toho veľa nenašoféroval. A natankuj."

„Okej," prikývol Malcolm a pohľadom si premeral priateľa. „Zotavuj sa. Zavolaj mi, ak by si čokoľvek potreboval. Lily," usmial sa, keď prechádzal okolo mňa.

„Pozdrav Rose."

„Vykonám," počula som ho povedať, keď vyšiel na chodbu.

Pohľad som preniesla na Rydera. „Skutočne máš v pláne tu cez noc ostať?" spýtala som sa po chvíli.

Ryder pomaly pokrútil hlavou. „Hospitalizáciu nepotrebujem a vyspať sa môžem aj doma. Nadya sa tak či tak skôr ako zajtra nepreberie a verím tvojmu otcovi, ak povie, že je Nadya nateraz v poriadku. Chcem len... byť chvíľu sám a usporiadať si myšlienky."

„Nemôžeš byť doma sám v tomto stave," zamračila som sa. „Čo ak odpadneš alebo ti príde zle?"

„Súhlasím," ozval sa mi za chrbtom otcov hlas.

„Nemám energiu na hádky. Chcem vidieť Nadyu. Potom pôjdem domov."

Otec povzdychol a pokrútil nad ním hlavou. Podišiel bližšie a podal Ryderovi nejaké lieky. „Ráno aj večer. Snaž sa čo najviac oddychovať a pre vlastné dobro radšej deň alebo dva nešoféruj. Ak by ti bolo čo i len o trochu horšie, okamžite mi zavolaj, rozumieš?"

Ryder prikývol.

„Ty ho necháš len tak ísť?" zamračila som sa na otca.

„Nemôžem ho tu držať a nebol oficiálne hospitalizovaný. Robí to na vlastné riziko."

Ryder netrpezlivo vydýchol. „Môžem ju už vidieť?"

•••

„Bude v poriadku?" spýtala som sa otca ticho. Cez presklené okno izby na jednotke intenzívnej starostlivosti som pozorovala Rydera sediaceho vedľa Nadyinej postele.

„Nateraz áno," odvetil otec. „Len potrebuje veľa odpočinku. Oni obaja ho potrebujú."

Po chvíli otec vstal a vošiel do izby. Ja som ostala sedieť na stoličke na chodbe. Sledovala som, ako spolu prehodili niekoľko viet. Potom Ryder vstal a s otcovou rukou držiacou ho za rameno, pre prípad, že by sa mu zatočila hlava, vyšiel na chodbu.

„Budem v poriadku," povedal môjmu otcovi. „Ak by sa niečo zmenilo-,"

„Dám ti vedieť, Ryder," sľúbil. „Dobrú noc, mládež."

Bez slov sme sa zviezli na prízemie a následne sme zakvačení do seba vyšli z budovy. Vonku bolo príjemne teplo a fúkal slabý letný vetrík. Ryder zastal. „Choď domov, Lily, nerob si so mnou starosti. Zastavím si taxík a-,"

„Zabudni," zamračila som sa. „Odveziem ťa domov. To je najmenej, čo môžem urobiť. Napokon, aj vďaka tebe to auto mám."

Ryder sa iba pousmial. Všetka jeho energia na protesty sa zjavne vyčerpala. Mlčky sme došli k môjmu autu a ja som Ryderovi otvorila dvere spolujazdca. Opatrne nasadol a keď som obchádzala auto, videla som, ako si zapína pás. 

„Kde vlastne bývaš?" spýtala som sa, keď som naštartovala. Keď ma k sebe Ryder viezol po Maxovom rozchode, bola som príliš mimo na to, aby som vnímala, kam to vlastne ideme.

Ryder mi povedal adresu. Býval v centre, poznala som to tam, lebo len pár blokov ďalej býval Neil. 

Ticho medzi nami prerušovalo iba tlmene hrajúce rádio. Ryder, ktorého som poznala, bol neustále usmievavý, hravý a jeho oči neopúšťala tá iskra. Aj keď nebol úplne okej, snažil sa tváriť, že sa nič nedeje. Teraz... teraz bol vyhasnutý.

Odtrhla som zrak od cesty, aby som ho skontrolovala. Hlavu mal obrátenú k oknu. „Ako ti je?" spýtala som sa ticho.

Uľavilo sa mi, keď pohol hlavou. „Mám pocit, že-," začal ticho, no vzápätí sa zasekol.

„Čo?" spýtala som sa, keď nepokračoval.

Ryder sa horko uchechtol. „Chcel som povedať, že mám pocit, akoby som zomieral. Ibaže... netuším, aké je skutočne zomierať," zašepkal. O dekádu sekúnd neskôr pokračoval: „Ja a Nadya sme nevlastní súrodenci. Máme rozličných otcov. Nadyin otec, Noah, mal leukémiu. Nikomu o tom nepovedal. Netušili sme to, pokým to nedošlo do najhoršieho štádia. Mal som dvanásť, keď zomrel. Vyčítal som si, že som mu veril, keď mi povedal, že tie občasné závrate alebo záchvaty kašľa sú spôsobené chrípkou či únavou. Celú tú dobu tam tie príznaky boli a ja i mama sme ich prehliadali. Lebo slabá imunita je oveľa logickejším vysvetlením. Koho by napadlo, že je to také vážne?

Nechápal som, prečo nám to nepovedal. Teraz... teraz chápem. Je omnoho ľahšie nevedieť." Ryder sa na chvíľu odmlčal, aby nabral energiu pokračovať. „Malcolmov starší brat, Erik, zomrel pri autonehode. Zo dňa na deň bol preč. Dlho som rozmýšľal, či je ľahšie stratiť niekoho nečakane alebo vedieť, že oňho prídeš. Nazdával som sa, že som na tom o kúsok lepšie, pretože sa na to aspoň môžem pripraviť. Ibaže... na niečo také nikdy pripravená nebudeš."

„Vie Ren o Nadyi?" spýtala som sa po chvíli.

Ryder pokrútil hlavou. „Nie. Iba Malcolm. A teraz aj ty."

Zastavila som na adrese, ktorú mi Ryder povedal.

„Ďakujem za odvoz." Ryder sa odpútal a chcel otvoriť dvere, no zaváhal, keď si všimol môj nesúhlasný pohľad. „Čo je?"

„Nemal by si ostať sám."

Ryder sa unavene usmial. „Tak mi poď robiť spoločnosť."

„Dobre," odvetila som po chvíli váhania.

Ryder prekvapene zažmurkal. „Ja... to som nemyslel vážne. Nerob si o mňa starosti, Lily. Budem v poriadku."

„Bol to tvoj nápad, už sa z toho nevyvlečieš," usmiala som sa. „Navyše, dlžíš mi za to, že si ma nechal dve hodiny čakať na večeru, ktorá napokon nebola."

Ryder ticho zastonal a oprel hlavu o opierku. „Prepáč. Vôbec ma nenapadlo napísať alebo tak."

„Nehnevám sa," odvetila som. „Som rada, že si v poriadku. V rámci možností." Premerala som si ho pohľadom. „Skutočne si si istý, že to zvládneš?"

„Vieš, že si nie som istý," pousmial sa. „Poď so mnou, ak chceš. Aj tak by si nemala pokoj, ak by si si nebola istá, že je všetko v poriadku."

„Naozaj?" vyhŕkla som. „Nebude ti to vadiť?"

„Nechcem, aby si o mňa mala strach a tvoja prítomnosť mi ani náhodou nevadí," odvetil a ľahko sa usmial. „Navyše, dlžím ti rande."