Ryder

„Si tu autom?" spýtal som sa, keď sme vyšli z kaviarne.

„Je zaparkované na konci ulice," odvetil Andreas. „Kam pôjdeme?"

„Do Portlandu."

Andreas ostával verný svojmu nenápadému luxusu, čoho dôkazom bol aj čierny mercedes, pri ktorom zastal.

Zapadol som do koženého sedadla a obklopila ma nevtieravá vôňa mäty a citóna. Andreas naštartoval a strčil do prehrávača kazetu. O malú chvíľu auto zaplavili tóny francúzskeho jazzu, ktorému bol Andreas oddaný. Mimovoľne som sa pousmial. Niektoré veci sa nikdy nezmenia.

Niekoľko minút v aute vládlo ticho. Cítil som jeho nervozitu, aj keď na prvý pohľad to na ňom nebolo badať.

„Keď som spoznal Claudiu, mal som manželku a syna," prehovoril napokon.

Prekvapene som pootvoril ústa, no trvalo niekoľko sekúnd kým som sa zmohol na slovo. „Čože?"

„Vypočuj ma, Ryder. Prosím. Začnem úplne na začiatku. A to bolo dávno predtým, než som stretol tvoju mamu." Keď som mlčal, rozhodol sa konečne začať. „Stretol som ju – moju mnželku –, keď som bol o niečo mladší ako ty teraz. Obaja sme boli vysokoškoláci. Páčil som sa jej a ona sa páčila mne. Začali sme si spolu a... no, po polroku zistila, že je tehotná.

Jej rodičia chceli, aby šla na potrat alebo aby sme sa okamžite vzali. Bola z bohatej a významnej rodiny a jej rodičia si veľmi potrpeli na to, ako pred ostatnými vyzerali. Ona si ale chcela dieťa nechať. Milovala ma. A ja... ja ju v tej chvíli tiež.

Vzali sme sa a narodil sa nám syn. Nikdy predtým som sa necítil tak šťastný ako vtedy. Mal som pocit, že som najšťastnejší muž na svete. Postupne sa ale tá ružovosť začala vymývať. Najprv som od jej rodičov počúval, že sa kvôli škole málo venujem rodine. A po niekoľkých rokoch mi moja manželka vyčítala, že trávim veľa času v práci, ktorú mi, mimochodom, vybavili jej rodičia. Obyčajný novinár nebol niekto hodný ich dcéry, a tak som sa za krátky čas dostal na pozíciu šéfredaktora jedného významnejšieho magazínu. Veľa som cestoval, čo sa jej nepáčilo.

Náš chladnúci vzťah vyvažoval náš syn. Miloval som ho a kvôli nemu som bol ochotný robiť všetko pre to, aby som zvládal prácu aj rodinu. Môj koníček, písanie, bolo zanedbateľný v porovnaní s mojím synom.

Potom... potom som dostal ponuku na miesto šéfredaktora jedného veľmi významného francúzskeho magazínu. Bola to ponuka, ktorá prichádza raz za život a neodmieta sa. Moja snaha presvedčiť ju, aby sme sa presťahovali do Strasbourgu bola mizivá. Práve sa jej rozbehla kariéra, ktorá nadviazala na prácu jej rodičov – dostala sa ako sudkyňa na významnú pozíciu.

Vzal som to. To nás ešte väčšmi vzdialilo. Trávil som pár týždňov doma, pár v Strasbourgu. Keď som aj bol doma, často sme sa hádali. Postupom času som začal tráviť čoraz viac času v Strasbourgu. Vrátil som sa k písaniu. Domov som už tak často nechodil a vyhováral som sa na prácu. Kvôli môjmu synovi ma to nesmierne mrzelo, ale každý moment strávený v prítomnosti mojej manželky ponúkal desiatky príležitostí na hádku. Mal som pocit, že robí všetko pre to, aby ma naštvala. Spätne si uvedomujem, že to vlastne bolo obojstranné. Naša láska odoznela, minimálne z mojej strany, a jediné, čo nás držalo ako tak pohromade, bol syn.

Raz som v Strasbourgu stretol tvoju mamu. Na prvý pohľad na nej nebolo vôbec nič špeciálne, ale... nemohol som ju dostať z hlavy. Odjakživa som bol ten typ, čo sa ľahko zamiloval, ale aj rýchlo odmiloval. V tomto prípade ale bolo niečo inak. Tvoja mama mi bola inšpiráciou na dokončenie prvej knihy, ktorá zožala obrovský úspech. Spočiatku bola len kamarátkou a mojou múzou, hoci o tom druhom netušila. A potom...

Tvoja mama mi ponúkala všetko to, čo som mal hľadať u svojej manželky, ba omnoho viac. Vedela, na čom so mnou je."

Na pár minút v aute nastalo ticho prerušované iba jazzovou hudbou. Andreas pevne zvieral volant a zrak upieral pred seba. Videl som na ňom, ako bojuje s vlastnými emóciami.

„Za pár mesiacov som si uvedomil, že som sa dostal do riadnych sračiek. Na tebe a na tvojej mame mi začalo nesmierne záležať. A v Nemecku na mňa čakal môj vlastný syn a manželka. Ocitol som sa medzi dvoma mlynskými kameňmi a nenávidel som sa za to, že každé moje rozhodnutie niekomu ublíži."

„Prestal si chodiť do Nemecka," prehovoril som ticho. Pamätal som si, ako jeho pracovné cesty po roku alebo dvoch ustali.

Andreas prikývol. „Moja manželka na mňa nasadila detektíva a všetko zistila. Nielen, že všetko zistila, všetko to povedala môjmu synovi, ktorý vtedy nemal ani desať. Nebolo... nič pre mňa nikdy nebolo bolestnejšie ako počuť od neho, od malého chlapca, že ma už nikdy v živote nechce vidieť.

Aby toho nebolo málo, tvoja matka na mňa tlačila, aby som sa rozhodol medzi ňou a mojou manželkou. Tak som sa rozhodol a sľúbil som jej, že už do Nemecka nepôjdem. V tej chvíli som nenávidel svoju manželku za to, čo mi urobila. Bol som urazený, ranený a zúfalý. Nechcel som stratiť ešte aj teba a tvoju mamu.

A potom sa mi jedného dňa ozvala moja svokra. Predpokladal som, že sa moja žena rozhodla požiadať o rozvod, ale šlo o niečo iné. Horšie. Môjho syna na bicykli zrazilo auto a súrne potreboval darcu krvi. Krv jeho matky nebola vhodná, potrebovali moju.

Nič ma nezaujímalo viac, než dostať sa tam čo najskôr. Ak by som prišiel neskoro, možno by ani neprežil. V tej chvíli pre mňa nebolo nič dôležitejšie ako to, aby bol v poriadku. Strávil som niekoľko dní v nemocnici, až kým sa neprebral.

Ďakujem za tvoju krv, bolo všetko, čo mi povedal. Ani slovo navyše.

Keď som sa vrátil do Strasbourgu, ty a tvoja mama ste tam neboli. Keď som jej zavolal – po celý ten čas, čo som bol preč, som sa neozval –, povedala mi, aby som sa zbalil a odišiel, inak odíde ona s tebou. Nenechala ma vysvetliť, prečo som bol v Nemecku. Ukončila to medzi nami cez telefón bez toho, aby mi dala možnosť na obhajobu. Ale spôsob, akým to povedala... vedel som, že neblufuje. Tak som sa zbalil a odišiel. Nemali ste takmer nič a mrazilo ma z predstavy, kde by ste mohli skončiť. Nechal som vám byt aj peniaze a keď ste sa vrátili, snažil som sa s tvojou mamou rozprávať, ale nepočúvala ma.

Bol som zúfalý. Povedal som jej, že sa rozvediem so svojou ženou, ak si to želá. To napokon zabralo. Súhlasila, že to zváži, ak sa rozvediem. Nemal som jej vtedy uveriť. Bola to len hra o čas. Lebo keď som sa o pár mesiacov neskôr vrátil, rozvedený, bez majetku, o ktorý ma moja ex obrala, a s povinnosťou platiť ohromné výživné na svojho syna, boli ste preč. V Portlande s mužom menom Noah, ako som sa neskôr dozvedel."

„Takže si vlastne... ty si neodišiel... neopustil si nás, ako mi to mama povedala," hlesol som. Klamala mi. A akosi... mi to už ani neprišlo zvláštne.

Andreas odtrhol zrak od vozovky a prepálil ma svojimi modrými očami. „Milujem ťa ako vlastného syna, Ryder. Miloval som a stále milujem. Opustil som syna raz a bola to asi tá najväčšia chyba, akú som v živote urobil. Neurobil by som to znova. Neodišiel by som dobrovoľne."

Hrdlo som mal stiahnuté a lomcovali mnou emócie. Bol som šťastný, že ho po takej dobe znovu vidím. Dúfal som, že zotrvá v mojom živote a znovu nezmizne. A zároveň som bol sklamaný, že Andreas nie je dokonalý a bezchybný, akým bol v hlave môjho osemročného ja. Ale svoje chyby si uvedomoval.

„Možno si k svojmu synovi nebol férový. Nemal si to vzdať po prvom neúspechu. Ale nenenávidím ťa pre to, lebo si urobil chyby. Všetci ich robíme. Som... som rád, že si tu. Že si hľadal spôsob, ako to napraviť."

„Nenapravil som všetko," zašepkal. „On ma nenávidí. Považuje ma za úplného úbožiaka a bastarda. Nielen preto, že som jeho a jeho matku opustil kvôli inej, ale aj kvôli tomu, lebo si myslí, že som následne opustil aj vás, pravdepodobne, kvôli nejakej inej."

„Tak mu to vysvetli tak ako mne."

Pokrútil hlavou. „Nebude ma počúvať. Ale nemám v pláne to vzdať."

„Čo si robil po tom, čo sme odišli do Ameriky?" spýtal som sa po chvíli.

„Snažil som sa nájsť ženu, ku ktorej by som cítil aspoň spolovice to, čo k tvojej matke," odvetil ticho. „Neúspešne."

•••

„Si nervózny," skonštatoval som ticho. Pracovník ústavu nás viedol chodbou k miestnosti, kde sme sa mali stretnúť s Claudiou.

„Áno, som," priznal Andreas trochu podráždnene. „Je na liekoch. Čo ak ma ani nespozná?"

„Mňa zakaždým spoznala. Takže ak bude tvrdiť, že ťa nepozná, nie je to liekmi, ale tým, že ťa nechce poznať."

„Ďakujem za povzbudenie," odvrkol Andre a zhlboka sa nadýchol.

Vošiel som do miestnosti ako prvý. Nebola veľká ani malá a na strohosti jej uberala iba zelená sedačka, na ktorej sedela Claudia.

Naše pohľady sa stretli. Vyzerala lepšie, ako keď som ju videl naposledy. Zmizli aj obväzy z jej zápästí, na ktorých po jej samovražednom pokuse ostali ružové, ešte nie celkom zahojené rany. Potom zrakom spočinula na osobe za mnou. Prekvapene zažmurkala a pootvorila ústa, no nevyšiel z nich ani hlások. Váhavo vstala. „Andre?"

Andreas prešiel popri mne a keď už bol len zo tri metre od nej, zrýchlil. „Claudia," počul som ho vyhŕknuť predtým, než ju objal. Strácala sa v jeho náručí a pôsobili takmer komicky. Vysoký, atraktívny muž v drahom oblečení a hodinkami za pár tisíc objímajúci útlu, zlomenú ženu z psychiatrickej liečebne.

„Andreas," zašepkala a hlas sa jej zlomil. „Si tu."

„Samozrejme, že som tu." Andreas jej prstami prechádzal po vlasoch a zašepkal čosi vo francúzštine, no príliš potichu na to, aby som rozumel. Hľadel na ňu rovnakým spôsobom ako pred pätnástimi rokmi. S láskou a nehou, prisľubujúc očami, že všetko bude dobré. Hľadel na ňu, akoby nevedel, čo všetko sa za tých pätnásť rokov udialo. Akoby veril, že všetko bude dobré. Jeho úsmev ma na chvíľu prinútil veriť tomu tiež.