Max

„Kurva," zavrčal som pri pohľade na stopky pripevnené k volantu. Táto jazda bola ešte horšia ako tá predošlá.

S povzdychom som spomalil, keď som zaregistroval Ginu, ktorá mi mávaním naznačovala, aby som zastavil. Gina bola súčasťou môjho tímu a bola odborníčkou na aerodynamiku a stratégiu jazdy. Vedľa nej postával jeden z mojich mechanikov a zároveň Ginin manžel.

„Čo?" zavrčal som, keď auto zastavilo vedľa nich a ja som vystúpil.

Gina podišla bližšie. „Skús začať brzdiť tak o štyri metre skôr. S plynom sa nenáhli. Bude lepšie-,"

„Nepočúvaj ju!" Pohľadom som zavadil o približujúceho sa Saia. „Brzdi. To isté ti hovorila počas závodu, a aha, prehral si."

Gina sa zamračila. „Áno, lebo keby nebrzdil, skončil by na najbližšom mantineli. Nemusel by brzdiť, ak by ma poslúchol na začiatku a vymenil pneumatiky, ako som hovorila."

„Na dnes stačí," prehovoril som skôr, než Sai stihol niečo odseknúť. „Končím."

„Ehm," odkašľal si David. „Chceli by sme si s Ginou vziať na pár dní voľno. Posledné týždne sme tu dennodenne a náš syn-,"

Videl som, že sa Sai chystá niečo namietnuť, ale predbehol som ho. „Máte ho mať. Týždeň. V utorok nech ste tu."

„Ďakujeme," usmiala sa na mňa Gina.

Jej úprimný úsmev mi na moment pripomenul Lily. Jej sladký úsmev, ktorý mi tak často ponúkala. Chýbal mi. Chýbala mi ona. Viac, než by som bol povedal.

„Si normálny, O'Neil?" zavrčal Sai, keď tí dvaja zmizli. Mieril som do kaviarne a Sai mi bol v pätách. „Nemôžeš si veľmi dovoliť platiť im za to, že tu nie sú. Tvoji spoznori tým nebudú nadšení. Už tak mi bolo povedané, že ťa posledné týždne pričasto vidno v baroch alebo opitého na ulici."

„Dvojité espresso," povedal som čašníčke a sadol som si za náš zvyčajný stôl.

„Nemal si sa rozísť s Lily. Ak už nič iné, aspoň ťa zamestnávala, takže si nemal čas robiť problémy."

„Nehovor mi, čo mám a nemám robiť, Sai," zavrčal som.

„Prestaň sa chovať ako rozmaznaný fagan, ktorý nemá to, čo chce a-,"

„Lenže ja som rozmaznaný fagan, ktorý nemá, čo chce," uchechtol som sa sucho. „A momentálne chcem iba dopiť svoju kávu. Vyhrať majstrovstvá. Skôr či neskôr zomrieť na dráhe a nie na otravu alkoholom." Nájsť svoju Deliu.

Sai ma prepálil zlostným pohľadom a vstal. „Len aby sa ti to želanie nesplnilo."

Ryder

Nad hlavou mi zazvonil zvonček, keď som otvoril dvere kaviarne. Ten zvuk však zanikal v tónoch francúzskeho jazzu a rozhovoroch zákazníkov. Obzrel som sa okolo seba. Kaviareň bola viac než spolovice plná. Bolo krátko pred deviatou. Pohľad mi padol na voľný stôl v rohu po mojej pravici.

Po chvíli váhania som si sadol za ten stôl. Krátko na to ku mne pricupitala čašníčka. „Dobrý deň, čo si dáte?" usmiala sa na mňa.

„Macchiato," usmial som sa trochu roztržito.

Pery sa jej roztiahli do úsmevu. „Macchiato," zopakovala, snažiac sa napodobniť môj francúzsky prízvuk. „Rovnaký prízvuk, rovnaké miesto, rovnaká káva," zasmiala sa. „Poslal vás namiesto seba?"

Prekvapene som zažmurkal a chcel som sa opýtať, o čom to hovorí, ale zvrtla sa a vrátila sa do práce.

Kto?

Kým som sa nad tým stihol hlbšie zamyslieť, dvere kaviarne sa otvorili. Dnu vošiel vysoký muž v športovom saku a s klobúkom na hlave. Svižným krokom zamieril k pultu a zložil si klobúk. Bol som si istý, že ho odniekiaľ poznám, ale nemohol som si spomenúť odkiaľ. A potom sa na čašníčku, ktorá ma obsluhovala, úprimne usmial. Na chvíľu som zabudol dýchať.

„Ránko," usmiala sa naňho čašníčka. „Ako stále?"

„Ako stále," odvetil a žmurkol. „A ten višňový zákusok, ktorý ste mi minule odporučila."

„Aj pre vášho spoločníka?"

Videl som, ako spýtavo naklonil hlavu. „Prosím?"

Čašníčka sa na mňa usmiala. On sledoval jej pohľad ku mne.

Zatajil som dych, keď sa naše pohľady stretli. Vyzeral rovnako, ako som si ho pamätal. Len do jeho vlasy boli pretkané šedinami a objavilo sa niekoľko nových vrások. Ak sa na ňom niečo naozaj vôbec nezmenilo, boli to jeho oči.

Chvíľu ma nehybne pozoroval. Napokon váhavo podišiel k stolu.

„Andreas," hlesol som zachrípnuto. Stále som nedokázal uveriť, že je to skutočne on. Nevidel som ho... koľko? Pätnásť rokov? „To si bol... ty?"

Môj hlas akoby ho vytrhol z tranzu. Zažmurkal a pootvoril ústa, no nevyšiel z nich ani hlások. Napokon sa s tichým výdychom zosunul na stoličku oproti mne. „Áno."

„Prečo?" V tom slove bolo ukrytých tak veľa otázok. Prečo si odišiel? Prečo si sa nikdy viac neozval? Prečo si teraz tu? Prečo Nadya? Prečo si neoslovil mňa?

„Pretože... som sebecký?"

„Nie si sebecký," potriasol som hlavou. „Nikdy si nebol."

„Možno ma nepoznáš tak dobre, ako si myslíš," prehovoril ticho. A keď som sa nad tým zamyslel, vlastne mal pravdu. Nepoznal som ho tak dobre, ako som si kedysi myslel. Ani len priezvisko, ktoré používal, nebolo pravé. „Len som chcel vedieť, či si o mne niekedy rozprával, a ak áno, ako. Asi... som sa bál, že ma budeš nenávidieť."

„Prečo by som ťa mal nenávidieť?" potriasol som hlavou.

„Odišiel som bez slova. Nerozlúčil som sa. Nikdy viac som sa neukázal," vymenuvával Andreas ticho.

Vedľa nás sa zjavila čašníčka a s úsmevom pred nás položila kávy a dva kúsky višňového zákuska.

„Nemohol by som ťa nenávidieť, Andreas," povedal som, keď čašníčka zmizla. Na moment som zaváhal. Andreas bol jednou z osôb, na ktorých mi za celý život záležalo najviac. „Ak som niekedy niekoho skutočne vnímal ako otca, bol si to ty. Stále si."

Andreas sa smutne pousmial a sklopil zrak ku káve. To nebol úsmev, na ktorý som bol uňho zvyknutý. „Aj syn môže nenávidieť svojho otca."

„Nenenávidím ťa, Andreas. Len chcem vysvetlenie. Prečo si odišiel?"

„Prosím, začni s inou otázkou. Som si istý, že ich máš viac. Ak by som ti zodpovedal túto ako prvú, som si istý, že by si ma nenávidieť začal."

„Dobre," povzdychol som. „Ako si sa dozvedel o Nadyi? A ako si ma vôbec našiel?"

Andreas si odpil z kávy. „Nikdy som sa neprestal starať a zaujímať o teba a tvoju matku. Nie vždy osobne, začal som veľa cestovať. Ale potreboval som si byť istý, že ste v poriadku. Tvojej mame som zvykol posielať peniaze."

Neubránil som sa uchechtnutiu. „Takže odtiaľ vždy mala na alkohol."

„Jej pitie a... čokoľvek iné je jednou z vecí, o ktorých som netušil. A je mi to nesmierne ľúto," zašepkal.

„Takže... si vedel o Noahovi?" spýtal som sa.

Andreas prikývol. „Vedel som o ňom, vedel som, kam ste sa presťahovali. Neskôr som sa dozvedel o jeho chorobe. Snažil som sa pomôcť jediným spôsobom, ktorým som mohol, ale..." Andreas mlčky potriasol hlavou.

„Ty si ten anonymný darca?" vyhŕkol som. „Daroval si peniaze Nadyi cez nadáciu Jonathana Greena?"

Andreas prikývol. „Niekoľko rokov po Noahovej smrti som vycestoval do Indie. Keď som sa vrátil, neostalo po vás ani stopy. Asi po roku som sa o tebe dozvedel ako o začínajúcom pretekárovi. Trvalo mi dlho zistiť niečo viac. Napokon bola Nadya hospitalizovaná a ja som sa dozvedel, kde.

Pozoroval som vás z diaľky. Nemal som odvahu prihovoriť sa ti. Opýtať sa, čo sa stalo s tvojou matkou, či ste v poriadku, či môžem nejako pomôcť... Napokon som nazbieral odvahu poslať jej list. Nadya súhlasila, že sa so mnou stretne. Bál som sa odpovedí na moje otázky, ale prekvapila ma. A nielen ona." Na moment sa odmlčal. „Prinútila ma sľúbiť jej, že sa s tebou stretnem. Že to nenechám tak. A toto... tie peniaze... je to to najmenej, čím môžem nejako pomôcť."

Neveriacky som potriasol hlavou. „Je to hrozne veľa peňazí, Andreas. Ja-,"

„Mne chýbať nebudú," prerušil ma. „Som spisovateľ a moje knihy sa predávajú celkom dobre."

„Ďakujem," povedal som ticho a napil som sa kávy. „Teraz... vráťme sa k tej otázke, po ktorej ťa údajne znenávidím."

„Okej. Ale už vážne posledná vec pred tým, než ti to vysvetlím," pousmial sa, no vzápätí zvážnel. „Povedal by si mi, kde... kde je pochovaná tvoja matka?"

Prekvapene som zažmurkal a chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že mu to najskôr povedala Nadya. „Ona... ona nie je mŕtva, Andre."

Andreas nechápavo nakrčil obočie. „Ale Nadya... povedala mi, že-,"

„Klamal som jej," povedal som narovinu. „Myslím, že je lepšie, ak si myslí, že sa jej matka zabila, než že sa Nadyu pokúsila otráviť, čo jej nevyšlo, a od tej chvíle je zavretá v psychiatrickej liečebni."

V Andreasovej tvári sa zrkadlilo zdesenie. „Nie... ona by..." šepkal nesúvislo a pokrútil hlavou. „Claudia by niečo také neurobila."

„Môžem ti ukázať lekársku správu," odvrkol som.

Andreas na mňa pozrel. „Verím ti," vyhŕkol zmierlivo. „Len... len nemôžem uveriť, že by niečo také urobila."

„Bolo to krátko po tom, ako sme sa dozvedeli, že má Nadya leukémiu," povedal som ticho.

„Ach, bože," zašepkal Andreas zdesene a dlaňou si prešiel po tvári. „Mohol... mohol by som ju vidieť, Ryder? Claudiu."

Po chvíli zvažovania som prikývol.

„Môžem ju vidieť teraz?"

S povzdychom som dopil už studenú kávu. „Nie je to práve blízko. Takže mi cestou vysvetlíš, prečo si odišiel."