Ryder

„Ach, Keller," povzdychol Malcolm a prudko pridal plyn, čím ma vytrhol zo zamyslenia. „My dvaja rozoberáme takmer výlučne tvoje problémy, všimol si si? Čo ti behá hlavou tentokrát?"

„Prečo ma ignoruje?" zastonal som. „Ja som sa s ňou nerozišiel. Nechápem to."

Prešli takmer dva týždne, odkedy sa Lily s Maxom rozišli. Ten chaos ustal, Ren ma nezabil, Max bol stále ten mňa nenávidiaci Max a Lily ma ignorovala. Neodpovedala na moje správy ani telefonáty a zrejme trávila čas aj niekde inde okrem bytu, ktorý zdieľala s Willou, a svojho ateliéru, lebo všetky moje pokusy zastihnúť ju niekde skončili fiaskom.

„Je to žena, kamoš," rozosmial sa Malcolm. „Naozaj si myslíš, že musí mať na všetko racionálne vysvetlenie? Ale tak kým sa do mňa pustíš, uznávam, neviem, aký je to pocit. Mňa nikdy žiadna neignorovala."

„Idiot," zavrčal som a potriasol hlavou. „Že sa s tebou vôbec bavím."

„To hovoríš často," uchechtol sa Malcolm. „Ale k téme Lily... predvčerom som ju stretol vo Walmarte. Bola síce trochu bledšia ako si ju pamätám a jej nálada tiež nesiahala po strop, ale prehodili sme spolu pár viet. Hovorila, že bola týždeň u sestry v Portlande. Keď som sa jej pýtal na auto a či všetko ide, ako má, celá sa rozžiarila. A keď som bol dnes ráno s Renom, telefonoval s ňou. Nechcem byť hnusný, ale zdá sa, že iba teba ignoruje."

„Wow. To je povzbudenie hodné Oscara," odsekol som.

„Ale no tak. Vždy môže byť horšie."

„Dnes prekypuješ pozitívnou energiou, White."

Zvonenie môjho mobilu prerušilo našu optimistickú debatu. „Jonathan?" zdvihol som, keď som na displeji uvidel meno doktora Greena. „Je všetko v poriadku?"

„Ryder, volám kvôli Nadyi. Ona... ona zmizla."

Lily

„Ahoj, oci. Tu je ten obed. Keď mama odišla do práce, prihodila som ešte sushi," usmiala som sa a vtisla som mu pusu na líce.

„Ďakujem, Lily," usmial sa a zložil si z očí okuliare. „Ako bolo v Portlande?"

„Super," odvetila som. „Aj keď mi Mia nedala vydýchnuť ani na chvíľu."

„To sa na tvoju sestru podobá," zasmial sa a premeral si ma pohľadom. „A ako sa máš ty?"

Vedela som, že naráža na Maxa. Snažila som sa naňho nemyslieť, ale stále sa našlo niečo, čo mi ho mimovoľne pripomenulo. Alebo niekto. „Lepšie ako pred týždňom." Ale stále mizerne.

„Čo to auto od Rena a chalanov?"

„Je úžasné," usmiala som sa. „Nič také som naozaj nečakala. Najmä nie od Rena, ktorý na moje narodeniny zakaždým zabudne. Vedel si o tom, čo chystá?"

„Dozvedel som sa to počas realizácie. A čo Neil? Vie to?"

„Už hej," prikývla som. „Pred cestou do Portlandu som si vypočula hodinovú prednášku o opatrnej jazde."

„Aspoň to už nemusím opakovať," zasmial sa otec.

„Oci?" spýtala som sa po chvíli. „Keď už som tu, mohla by som pozrieť Nadyu?"

„Samozrejme," prikývol. „Určite sa poteší. Už prinajmenšom dva týždne sa Rydera pýta, kedy príde aj s tebou."

Pri pomyslení na Rydera sa mi stiahlo hrdlo. Ignorovala som jeho správy aj telefonáty a cítila som sa kvôli tomu naozaj zle. Ale... potrebovala som pauzu od chlapov. Všetkých. Ak by som s ním hovorila, nevedela by som ho odmietnuť. S každým naším stretnutím som si to chcela viac a viac zopakovať. Začínala som ho mať radšej, ako by som mala. Radšej ako priateľa. Nebola som pripravená na ďalší vzťah a nechcela som mu dávať falošné nádeje.

„Je v parku. Poď, zavediem ťa ku nej. Aj tak by sa už mala vrátiť dnu. Vyzerá to, že začne pršať," skonštatoval otec, kým sme kráčali chodbou.

„Je všetko okej?" spýtala som sa otca, keď po niekoľkých minútach kráčania parkom zastal a zmätene sa obzrela okolo seba.

„Mala by byť tu," prehovoril. „Nadya?"

Odpoveď neprišla. „Nadya!"

Otec z vrecka bieleho plášťa vylovil mobil a po chvíli si ho priložil k uchu. „Ahoj, Nadya sa už vrátila dnu?" Na pár sekúnd nastalo ticho. „Vďaka."

„Tak?" vyhŕkla som.

Otec potriasol hlavou. „Nie je tam. Choď tým smerom, ja idem tadiaľ," ukázal na stromy za svojím chrbtom. „Musíme ju nájsť."

Srdce mi divo bilo. Rýchlym krokom, takmer behom, som šla po vybetónovanej cestičke. Na vozíku by sa po tráve nikam nedostala. Z času na čas som zavolala jej meno, no bolo to zbytočné. Všade bolo ticho, len z druhého konca neveľkého parku som počula otcov hlas volajúci meno Ryderovej sestry.

Čo ak sa jej niečo stalo? Mohla omdlieť, mohlo jej byť zle, mohla spadnúť... mohla zomrieť.

Zastala som na okraji parku a pohľadom skenovala ulicu pred klinikou. Nemohla len tak zmiznúť.

Chcela som sa zvrtnúť a nájsť otca, keď som pohľadom zavadila o muža kľačiaceho pri dievčati na invalidnom vozíku. „Nadya?"

Aj na tú diaľku som videla, ako dievča zdvihlo pohľad. Aj muž otočil hlavu, ale klobúk nahnutý do čela mi znemožňoval rozoznať jeho tvár. Zamierila som tým smerom. Videla som, ako muž čosi povedal Nadyi a vzápätí vstal. Rýchlymi krokmi sa vzďaľoval, až kým sa mi nestratil z dohľadu v dave ľudí.

„Nadya," vyhŕkla som, keď som dobehla k nej. „Čo to... kam si zmizla? Kto to bol? Vieš, ako si nás vystrašila?"

Nadya sa ospravedlňujúco usmiala. „Myslela som, že budeme späť, kým si niekto všimne, že tam nie som," vysvetlila ticho. „On... len ma vzal do kaviarne," vysvetlila a ukázala na malú kaviareň na druhej strane ulice. Robili tam výbornú kávu a ešte lepšie croissanty.

Zhlboka som sa nadýchla a vstala som. Oprela som sa do vozíka a mierila som späť ku klinike. „Som si istá, že by môj otec nepovedal nie, ak by si sa ho opýtala. Ale nemôžeš len tak zmiznúť," prehovorila som, keď sme vchádzali do budovy.

„Prepáč," zamrmlala Nadya skleslo. „Nechcela som nikoho vystrašiť. Nabudúce sa najprv opýtam Jonathana, sľubujem. Len to nehovor Ryderovi, prosím."

„Ako, kurva, mohlo dvanásťročné dievča na vozíku len tak zmiznúť?!" započula som Ryderov hlas nesúci sa chodbou, keď sa dvere výťahu otvorili.

„Našla som ju," prehovorila som, keď som vozík vytlačila z výťahu. „Všetko je v poriadku."

„Nadya," vyhŕkol Ryder a tá úľava v jeho hlase nešla prepočuť. V jeho očiach však naďalej ostávali obavy. „Božemôj, tak som sa bál," zašepkal a pobozkal Nadyu na čelo. „Toto mi nemôžeš robiť." Po chvíli zdvihol zrak ku mne. „Kde si ju našla?"

„Mládež, choďte do izby a neblokujde chodbu," prehovoril môj otec a ukázal na dvere Nadyinej izby. „Budem v kancelárii. Ryder, zastav sa za mnou, keď to vyriešite."

Vtlačila som Nadyu do izby a Ryder šiel tesne za mnou. „Na rohu ulice," odvetila som na Ryderovu otázku a pozrela som na Nadyu. „Povedala, že bola v kaviarni."

Ryder zvraštil obočie a pozrel na Nadyu. „Sama?"

Nadya sklopila zrak a potriasla hlavou. Ryder sa zamračil. „S kým?"

„S... s priateľom?"

„Kto je ten priateľ, Nadya?" zamračil sa Ryder. Keď neodpovedala, pozrel na mňa. „Videla si, kto to bol?"

„Videla som len muža v čiernom kabáte s klobúkom, ktorý mu tienil tvár. Vysoká postava, atletická, povedala by som. Bol preč, kým som sa dostala bližšie."

„Kto... to... bol?" prehovoril Ryder dôrazne a pohľadom prepaľoval Nadyu.

„To ti nemôžem povedať."

„O čom ste hovorili?

„O tebe," zašepkala.

Ryder tlmene zanadával. „Ohromné. Čo tu ten muž robil? Prečo si sa s ním vlastne dávala do reči? Čo si si, dopekla, myslela, Nadya?!"

Ryderov hlas sa každým slovom zvyšoval. Ešte som ho nevidela takého... naštvaného? Vydeseného? Očividne ho takého nezažila ani Nadya. Sledovala Rydera pochodujúceho po miestnosti ako lev v klietke. Pery sa jej chveli a v očiach sa jej hromadili slzy.

„Sú tu ľudia, ktorí by na mňa najradšej vyhrabali niečo, čo by ma dostalo na kolená. Dávam si pozor na každé slovo, ktoré poviem, na každý krok, a ty-,"

„Ryder, prestaň," zarazila som ho ostro a kľakla som si k Nadyi. Pohladila som ju po tmavých vlasov, ktoré ostro kontrastovali so svetlou, takmer priehľadnou pokožkou. „On to tak nemyslel," prehovorila som ticho. „Tvoj brat ťa ľúbi a má o teba strach."

„Ja viem," zašepkala Nadya a zdvihla oči odo mňa k Ryderovi. Hnev a bojovnosť ho v sekunde opustili a v očiach sa mu zračila ľútosť a zahanbenie.

Podišiel k vozíku a kľakol si vedľa mňa. „Prepáč mi, Nadi," zašepkal a vzal jej ruky do dlaní. „Nechcel som na teba kričať. Nie je to tvoja vina. Ja len... desia ma predstavy, čo všetko sa mohlo stať. Prosím, nič predo mnou netaj. Kto bol ten muž a čo od teba chcel?"

„Nemôžem ti to povedať," odvetila ticho a sklopila zrak k ich spojeným dlaniam. „Ale nie je to niekto, kto by ti chcel uškodiť. Viem to, Ryder. Pozná ťa."

„Ako môžeš vedieť, či ma pozná? Prečo vlastne veríš niečomu, čo ti povedal úplne neznámy človek?" zamračil sa Ryder.

„Pretože vedel veci, ktoré o tebe veľa ľudí nevie," odvetila Nadya a nepatrne sa usmiala.

„Koľkokrát si sa s ním vlastne stretla?" prižmúril Ryder oči.

„S dneškom štyrikrát."

„Štyrikrát?!" zopakoval neveriacky. „Štyrikrát si zmizla z areálu kliniky a nik si to nevšimol?!"

„Nie, on chodieval za mnou do parku. Len dnešok bol iný," odvetila chlácholivo.

„Je to autor toho listu?"

Nadya prikývla.

„Ak ma pozná, prečo sa nestretol priamo so mnou?"

„Časom sa s tebou chce stretnúť, len... on ti to sám vysvetlí."

Ryder si ju chvíľu premeriaval pohľadom a mlčal. „Chcem sa s ním stretnúť, ak mi nechceš povedať to meno," povedal napokon rozhodne.

Nadya zaváhala. „Nechaj ma s ním hovoriť a-,"

„V žiadnom prípade," prerušil ju Ryder. „Kde ho nájdem? Ako ste sa stretávali?"

Nadya chvíľu mlčala. „Každý deň chodí do tej kaviarne na druhej strane ulice," prehovorila napokon. „Keď videl, že som v parku sama, prišiel za mnou." Na chvíľu sa odmlčala. „Prichádza tam každé ráno okolo deviatej. Zakaždým stôl v rohu napravo."

„Ako ho-,"

„Spoznáš ho," prerušila ho Nadya a usmiala sa. „Určite ho spoznáš."

•••

Mala som chuť čo najrýchlejšie zmiznúť, ale pohľad na dorazeného Rydera meravo sediaceho na plastovej stoličke ma prinútil zľutovať sa. Váhavo som podišla k nemu a prisadla som si. „Si v poriadku?"

„Snažím sa byť," uchechtol sa sucho. „Ja... ja už neviem, čo si o tom mám myslieť."

„Pôjdeš tam zajtra?"

Ryder prikývol. „Chcem vedieť, kto, kurva, to je. Ale práve teraz by som radšej myslel na niečo iné." Zdvihol ku mne pohľad a usmial sa. „Budeš ma aj naďalej ignorovať, ak ťa pozvem na večeru? Sľubujem, že sa budem snažiť nahodiť do menej depresívneho moodu."

Sklopila som pohľad. „Prepáč, ja len-,"

„Potrebuješ čas," dopovedal za mňa a keď som zdvihla zrak, povzbudivo sa pousmial. „Chápem."

„Pôjdem s tebou," povedala som napokon. „Ale iba ako s kamarátom. Nič viac."

„Samozrejme. Rozumiem," prikývol a chápavo sa usmial, ale predsa len som v jeho očiach spozorovala záblesk sklamania. „Šlo by to zajtra? Dnes musím ešte niečo vybaviť v Tacome."

„Jasné," prikývla som. „O koľkej?"

„O siedmej? Vyzdvihnem ťa. Budeš u seba?"

Prikývla som. „Platí."

Ryder

Zaklopal som na dvere Jonathanovej kancelárie. Po chvíli som zachytil kroky zvnútra. „Poď ďalej," vyzval ma.

„Naozaj ma mrzí, čo sa stalo, Ryder. Nikdy nebola osamote viac ako pätnásť minút a vždy bol niekto nablízku pre prípad, že by sa jej niečo stalo. Mysleli sme si, že len chce trochu času medzi zeleňou osamote. Myslel som, že sa na ňu môžem spoľahnúť. Je to moja chyba. Pri Nadyi občas zabúdam na to, že je to iba dieťa."

„To poznám," zašepkal som. „Nadya je... iná. Výnimočná. Nie je to len vaša vina. Ale... to nie je jediná vec, ktorú ste mi chceli povedať, však?" nadvihol som obočie.

Jonathan zamieril k svojmu pracovnému stolu a naznačil mi, aby som ho nasledoval. Chvíľu sa prehraboval papiermi a napokon mi nejaké podal.

„Čo je to?" zamračil som sa výpis z nejakého bankového účtu. Pohľadom som skúmal čísla. Zasekol som sa pri jednom, ktoré bolo zvýraznené zelenou zvýrazňovačkou. Dvestotisíc amerických dolárov.

„Odkedy je tu Nadya hospitalizovaná, približne raz za polrok bol zaznamenaný anonymný finančný príspevok vysokej hodnoty z toho istého účtu. Predtým sa to nedialo. Vyššie čiastky šli zvyčajne ruka v ruke s menom darcu. Teraz sa mi potvrdilo to, čo som si v duchu myslel."

„A to je?" nadvihol som obočie.

„Tentoraz bola k transakcii priložená poznámka. Nadya K. Tie peniaze sú pre Nadyu."