Max

Sai mal pravdu. Milovala ma. Tolerovala moje zmeny nálad, nečakané návštevy – aj tie nočné –, moje plány. Bola všímavá, láskavá, ochotná. Chcela pre mňa byť čo najlepšia, preto mi nepovedala, že závodí. Lebo vedela, že by ma to odradilo.

Bola by ochotná odpustiť mi hocičo, ak by som sa aspoň trochu snažil. Pretože ma milovala a nechcela ma stratiť.

Ale to nebolo správne. Nebolo to to, čo som chcel. Tá predstava bola pekná a realita tiež, no vedel som, že nie nadlho. Bola až príliš dobrá pre niekoho ako som ja. Vedel som, že skôr či neskôr jej ublížim. Pretože... pretože by som jej nikdy nemohol ponúknuť toľko, koľko si zaslúži.

Rachel ma ešte dávnejšie upozorňovala, že táto jej medicína môže mať za následok spomalené reakcie a omámenosť ešte pár hodín po vytriezvení, takže som bol odkázaný na taxík.

U seba nebola. Otvorila mi rozospatá Willa po opici a dala mi jasne najavo, že od včerajšieho večera Lily nevidela. A jej ateliér sa tiež zdal byť prázdny. Pochyboval som, že by šla k rodičom alebo bratovi. A ani Portland sa mi nezdal pravdepodobnou možnosťou. Už bolo iba jedno miesto, ktoré ma napadalo. Možno bolo najnepravdepodobnejšie zo všetkých, ale zároveň pravdepodobné, lebo to bolo miesto, kde by som ju za bežných okolností určite nehľadal. Ak by som teda nevedel, že odišla s Ryderom.

Kellerov byt bol tým posledným miestom, kde som práve teraz mal chuť ísť, ale nemal som na výber, ak som chcel s Lily hovoriť.

Chvíľu som váhal, no napokon som predsa len zaklopal. Počul som kroky a po chvíli sa dvere otvorili.

Ryderov pohľad v priebehu desiatich sekúnd prešiel z prekvapeného k ľadovej zlosti. „Čo tu chceš?"

„Potrebujem hovoriť s Lily."

„Lily tu nie je," odsekol.

„Klameš," zamračil som sa. „Spoznám to. Stačí mi päť minút. Päť minút rozhovoru ešte nikoho nezabilo."

„Päť sekúnd zabilo tvoju vernosť v jej očiach. A to ani nebolo treba slová," odvetil sarkasticky.

„Okej, to je pravda. Ale aj tak s ňou potrebujem hovoriť," trval som na svojom. „Nemôžem sľúbiť, že ju náš rozhovor neraní, lebo viem, že raní. Ale musí to tak byť."

Ryder si ma premeral pohľadom. „Ty si neprišiel prosiť o ďalšiu šancu."

„Nie," odvetil som ticho. „To nie. Tak pustíš ma ďalej alebo nie?"

Ryder ma chvíľu podozrievalo pozoroval, no napokon ustúpil a nechal ma vojsť dnu. Pohľadom som prebehol chodbu, ktorá ústila do obývačky, a kuchyňu po mojej ľavici. Všetko tu vyzeralo takmer rovnako, ako keď som tu bol naposledy.

„Ostaň tu," prikázal Ryder a zamieril do obývačky.

Nevedel som, čo presne jej mám v pláne povedať. Vedel som len, že to nemôžem nechať takto.

Ryder vyšiel z obývačky a prepálil ma pohľadom. Pohybom ruky mi naznačil, že môžem ísť ďalej. Zamieril do kuchyne a viac mi nevenoval pozornosť.

Sedela na gauči a nohy mala pritiahnuté k telu. Vlasy jej zakrývali tvár. Váhavo som podišiel bližšie a sadol som si na gauč vedľa nej. „Lily... mrzí ma, čo si videla. Neprišiel som sem prosiť o odpustenie alebo o ďalšie šance. Len... len potrebujem, aby si ma vypočula. Prosím, pozri sa na mňa."

Pri pohľade na jej tvár, oči opuchnuté a začervenané od plaču a zaschnuté slzy na lícach mi zovrelo vnútornosti. Ublížil som jej... a to si ona nezaslúžila.

„Na začiatku... tvoj nevyslovený záujem mi dvíhal ego. Užíval som si tvoju pozornosť a ochotu urobiť pre mňa čokoľvek. Stála si pri mne, podporovala ma, otvorila mi dvere aj o pol tretej v noci. Postupom času som sa do teba zamiloval. Stále ťa milujem, Lily. No nie tak, ako by si si zaslúžila." Lily otvorila ústa a chcela niečo namietnuť, no umlčal som ju dotykom dlane na tej jej. „Chcel by som ťa urobiť šťastnou. Chcel by som byť taký, akého by si si zaslúžila. Chcel by som ťa milovať tak veľmi, ako sa to len dá, ale nemôžem. To zlé, čo so sebou prinášam niekoľkonásobne presahuje to dobré, čo ti môžem ponúknuť."

„Prosím, nerob to," zašepkala.

„Je to to najlepšie, čo pre teba môžem urobiť," odvetil som ticho. Nebolo jednoduché dívať sa na jej prosiace oči. Chcela to zachrániť. Možno sa to dalo, ale iba na nejakú chvíľu. Potom by sa znovu všetko zrútilo a tá bolesť by bola ešte intenzívnejšia. Chcel som ju tej bolesti ušetriť, aj keď som vedel, ako jej tieto slová práve teraz ublížia. Žiadna ďalšia možnosť by nefungovala. „Toto som nikdy nechcel. Nechcel som ti ublížiť. Nie je to pre mňa ľahké a prial by som si, aby bolo všetko inak, ale... je... je koniec, Lily."

Vidieť slzy v jej očiach, slzy spôsobené mnou, bolelo viac, ako čokoľvek, čo som kedy zažil. Ale neodvrátil som zrak. Nebol som ako môj otec. Díval som sa na následky vecí, ktoré som spôsobil, a bol som ochotný sa s nimi vysporiadať. „Nie je to tvoja chyba. Ty za nič nemôžeš. A je mi ľúto, že si sa zamilovala do niekoho ako som ja."

„Mne nie," zašepkala a vzlykla. „Nie je to len tvoja chyba. Klamala som ti. Ja-,"

„Klamal som tiež," prerušil som ju. „Ty za to nemôžeš."

Vylovil som z vrecka džínsov retiazku, ktorú som jej daroval k narodeninám. Vložil som jej judo dlane. „Je tvoja. Zahoď ju, ak chceš, predaj... alebo si ju nechaj na pamiatku."     

Napriek odhodlaniu držať sa ďalej a nerobiť to ešte ťažším som ju objal. Jej vôňa a blízkosť mi zaplnili zmysly. Pevne som ju objímal, kým ona vzlykala do môjho trička. „Jedného dňa stretneš niekoho, koho budeš milovať viac ako mňa. Niekoho, kto snáď bude tvojej lásky hoden a bude ťa milovať tak, ako by si mala byť milovaná. Niekoho... niekoho, kto nie je ako ja."