Lily

„Ahoj, baby."

Otvorila som oči a môj pohľad sa stretol s Maxovým. Zelené oči mu v svetle slnečných lúčov žiarili ako smaragdy a pery zdobil tajomný úsmev Mony Lisy. „Ahoj," usmiala som sa. „Odkedy vstávaš skôr ako ja?"

„Dnešok je špeciálny," usmial sa a pobozkal ma.

„Hej," odtiahla som sa a Max nechápavo nakrčil obočie. „Veď som si ešte ani neumyla zuby. Je to nechutné."

„Nehovor," uchechtol sa napriek mojim chabým námietkam ma znovu pobozkal. Kradol mi vzduch z pľúc takým spôsobom, že by to malo byť trestné. Bola som rada, že ležím, lebo toto by moje nohy neustáli. Moje telo nebolo odolné voči niekomu ako bol Maximilian O'Neil.

„Máš pätnásť minút," šepol a usmial sa. „Čakám ťa v kuchyni."

Moja sprcha určite zabrala viac ako pätnásť minút a možno som v duchu dúfala, že by mi to prišiel pripomenúť osobne, no neukázal sa.

„Znovu o rok staršia," uškrnula som sa na seba v zrkadle, keď som si česala vlasy. Všetko bolo rovnaké ako pred rokom. Akurát na mňa v kuchyni čakal Max.

Spálňou sa rozoznelo zvonenie môjho mobilu. S úsmevom som zdvihla. „Ahoj, mami."

„Ahoj, dievčatko moje," prehovorila s úsmevom v hlase. „Všetko len to najlepšie k narodeninám, miláčik. Nech si šťastná, nech máš okolo seba ľudí, ktorí ťa robia šťastnou. Nemôžem uveriť, že už si taká veľká," dodala a počula som jej smrknutie.

„Ďakujem, mami. Som šťastná. Neplač, prosím, lebo začnem tiež. A to som sa práve nalíčila."

„Dobre," zasmiala sa mama. „Nezastavíte sa s Maxom na obed? Iba vy dvaja a ja s otcom," dodala vzápätí.

„Počkaj, opýtam-," zasekla som sa uprostred vety, keď som vošla do obývačky prepojenej s kuchyňou. Stôl bol prestretý pre dvoch a okrem obrovskej kytice ruží tam bolo aj pár sviečok. Na tanieri boli lievance a vôňa javorového sirupu vyplnila celú miestnosť.

„Dávala si si na čas, takže to bude chladnejšie, ako som plánoval," pousmial sa Max a založil si ruky do vreciek.

„Bože," zašepkala som. „Max..."

„Lily? Si tam?" ozvala sa mama a ja som si až vtedy spomenula, prečo som sem vlastne šla.

„Uhm, áno, počkaj minútku," povedala som jej a pozrela som na Maxa. „Mama nás pozvala na obed. Len my a moji rodičia," dodala som.

Max prikývol. „Jasné. Pôjdem, ak ma tam chceš."

„Samozrejme, že chcem," zamračila som sa. „Áno, mami, prídeme. Na dvanástu?"

„To by bolo skvelé! Tak zatiaľ, zlatko. Užívaj si narodeniny!"

„Uhm," pousmial sa Max. „Chcel som začať neobyčajne."

„To sa ti podarilo," usmiala som sa a podišla som k nemu. Chcel niečo povedať, no umlčala som ho bozkom. „Ďakujem, Max. Toto je asi najkrajšie narodeninové ráno, aké si pamätám." Lebo si jeho súčasťou.

„To nehovor, pokým neochutnáš," usmial sa.

•••

„Sme veľmi radi, že ste prišli," usmiala sa na nás mama a pozrela na otca. Poznala som ten pohľad, ktorým sa na nás dívala a aj ten, ktorý vrhla na otca. Hovoril sú spolu takí sladkí, však, Jonathan?

Mama vstala od stola a zamierila k skrinke s alkoholom. Vytiahla z nej obálku prelepenú mašľou. Aj otec vstal a naznačil mi, aby som šla k nim.

„Všetko najlepšie, Lily," usmial sa na mňa a pohladil ma po vlasoch. Potom pozrel na mamu. „Dúfam, že si to užiješ," dodal a podal mi obálku.

Prsty mi brneli zvedavosťou, keď som otvárala obálku. Vytiahla som z nich dva kúsky papiera a zabudla som dýchať. „Výstava umenia Gustava Reiera?!" vyhŕkla som neveriacky a objala som otca okolo krku. „Ďakujem."

Gustav Reier bol mojím najobľúbenejším umelcom – maliarom i fotografom. Jeho umenie som milovala a považovala som ho za svoj vzor. Počula som, že má mať výstavu v Seattli, ale tiež, že len pre obmedzený počet osôb. Určite to nebolo lacné.

„Ďakujem, mami," usmiala som sa a objala som aj mamu. „Ako ste vedeli?"

Mama sa nadychovala k odpovedi, ale otec jej položil ruku na pás a usmial sa. „To si necháme pre seba."

Max si odkašľal a ja som sa obzrela. Na perách mal nepatrný úsmev a oči mu iskrili. „Teraz je čas na môj darček. Daj mi minútku."

Max zmizol v predsieni, no po chvíli bol späť. Skrýval niečo v ruke za chrbtom. „Všetko najlepšie, Lily," usmial sa a podal mi podlhovastú škatuľku, v akých bývali šperky. So zatajeným dychom som ju otvorila a zrak mi padol na jemnú, striebornú retiazku, na ktorej visel elegantný prívesok vykladaný zelenými kameňmi v tvare slzy.

„Och, Max," zašepkala som užasnuto a končekmi prstov som sa dotkla prívesku. Niečo mi hovorilo, že Max by sa nezahadzoval s napodobeninami smaragdov. Boli pravé. Nič tak krásne som nikdy nedostala. „Je... je to nádherné, ale-,"

„Ani na to nemysli," zamračil sa. „Kúpil som ho pre teba. Páči sa ti?" Prikývla som. „Potom je všetko presne tak, ako má byť," usmial sa oslnivo.

Z toho úsmevu sa mi podlamovali kolená. Ale ten úsmev bol ešte nič v porovnaní s bozkom, ktorý nasledoval. Na moment som úplne zabudla na to, že moji rodičia sú v miestnosti.

„Ďakujem, Max. Zapneš mi ho?" spýtala som sa Maxa trochu zadýchane a podala som mu retiazku. Iba sa usmial a postavil sa mi za chrbát.

Nadvihla som si vlasy a ucítila som chlad prívesku nad kľúčnou kosťou. Na krku som pocítila šteklivý dotyk Maxových prstov. Napravil mi vlasy a jemne ma pobozkal na pokožku pod uchom. „Ľúbim ťa, Lily Greenová," zašepkal.

•••

„Čo je ďalšie na tvojom zozname aktivít?" usmiala som sa na Maxa, keď sme odišli od našich.

„Siesta," uškrnul sa a stisol mi stehno len kúsok nad kolenom. Jeho dlaň sa pomaly posúvala vyššie. „Trochu uvoľnenia. A vášne. A-,"

Maxa prerušilo zvonenie môjho mobilu. Bola to Willa. Prvý raz som ju zrušila, no očividne sa nemienila vzdať. „Áno, Willa?"

„Lily?" zafňukala do mobilu. „Ja viem, že máš narodeniny a pravdepodobne iné plány, a-ale mohla by si prísť do West Hillu? Prosím. Potrebujem niekoho, s kým by som sa mohla porozprávať. Je to naozaj dôležité."

„Willa, je všetko v poriadku? Čo robíš vo West Hille?" spýtala som sa zmätene.

Willa znovu potiahla nosom. „Všetko ti vysvetlím, keď prídeš."

„Okej. Za desať minút som tam."

„Ďakujem, Lily."

„Predpokladám, že vyhliadky na siestu sú zažehnané," uchechtol sa Max. „Do West Hillu?"

Zmohla som sa iba na prikývnutie.

„Tvoja kamarátka nevyzerá byť tak zúfalá, ako znela," podotkol Max, keď zastavil auto pri tribúne. Willa sedela na lavici, hojdala nohami a flirtovala s nejakým mechanikom.

„Ahoj," usmiala sa na mňa, keď ma konečne uvidela. Oči jej iskrili ako malému dieťaťu, ktoré práve dostalo cukrík.

„Kde je to tvoje zúfalstvo?" nadvihla som obočie.

Willa prevrátila očami. „Ale no tak, Lily Greenová, veď ma poznáš. Ak by som mala problémy, vyriešila by som si ich sama. Ty si tu z jediného prostého dôvodu." Chytila ma za plecia a obrátila čelom vzad. „Všetko najlepšie k najúžasnejším narodkám v tvojom živote!" vypískla mi do ucha vo chvíli, keď vstupnou bránou prešlo biele auto.

Prekvapene som zažmurkala a sledovala som auto, z ktorého sa valila hudba. „Ó, môj bože," zašepkala som, keď sa auto dostalo bližšie. „Willa, povedz mi, že to nie je-,"

„Kostra tvojho pôvodného nepoužiteľného camara prerobená do lepšieho než pôvodného stavu?" usmievala sa Willa. „Áno, presne to to je. Bol to Renov nápad. Nemusíš ďakovať."

„Božemôj, Willa, to je..." nenachádzala som slová. Iba som zovrela kamarátku v pevnom objatí.

Odtiahla som sa, keď auto zastavilo pár metrov od nás. Vystúpili z neho Ren, Ryder a Malcolm s kamerou v ruke.

„Úsmev na kameru, oslávenkyňa," uškrnul sa a žmurkol.

Neveriacky som krútila hlavou. „Chalani..." začala som, ale zlomil sa mi hlas.

„Nemusíš hovoriť nič," uškrnul sa Ren.

Prehltla som hrču v hrdle a vrhla som sa Renovi okolo krku. „Ďakujem braček. Ani netušíš, ako veľa to pre mňa znamená."

„Ale áno, tuším," usmial sa na mňa. „Dlho som hľadal spôsob, ako dať to auto dohromady a až nedávno som našiel chlapa ochotného predať motor rovnakého auta za prijateľnú cenu."

„Preto toľko cestovania?"

„Ty stojíš za všetku námahu, Lily," žmurkol a pobozkal ma na čelo.

„Ďakujem, Malcolm." Usmiala som sa na Malcolma, ktorý nás stále natáčal. „Hej!" protestoval s úsmevom, keď som jeho aj jeho kameru objala. „Dúfam, že jazda v ňom bude aspoň spolovice tak divoká ako tá, ktorá sa onedlho spustí na mojom pozemku," žmurkol.

„Všetko najlepšie k narodeninám, Lily," usmial sa na mňa Ryder. Modré oči boli prežiarené slnečnými lúčmi a prvý raz som si v nich všimla drobné zelenkasté fliačiky.

Pevne som ho objala a on mi objatie opätoval. „Ďakujem, Ryder," zašepkala som.

„Nemusíš ďakovať."

„Ale chcem. Som ti vďačná za toto, za všetok ten čas, ktorý sme spolu strávili," zašepkala som.

„Potom som vďačný aj ja tebe, Lily. Pretože to jazdenie, fotenie, tvoja spoločnosť... veľa to pre mňa znamená. Som rád, že sme priatelia."

„Ja tiež, Ryder," usmiala som sa.

„Teraz," vyrušil nás Ren s úškrnkom, „predveď im, sestrička, že to auto si nemala iba na parádu."

Ryder mi s úsmevom podal kľúče. „Tvoje auto, tvoja vášeň. Tvoja príležitosť predviesť všetkým, čoho si za volantom schopná."

Max

Pripadal som si ako uväznený vo sne. Alebo v nočnej more. Nik si ma nevšímal, nik mi nevenoval pozornosť. Stál som na okraji a pozoroval dianie. Dianie, z ktorého ma mrazilo.

V tej chvíli mi nevadila prítomnosť Whitea, Kellera alebo Lilinho brata. Nebol som naštvaný, že prerušili moje plány. Jediné, čo som dokázal vnímať, bolo to tupé prázdno, ktoré sa ma zmocnilo, keď nasadla do camara a motor zareval. A keď sa o pár sekúnd ocitla na dráhe.

Kdesi hlboko vo mne bublal hnev a prskala urazená hrdosť. Ale na povrch sa vyplavila iba ľútosť a sklamanie. Veľa sklamania. Oni všetci, všetci vedeli, že závodí. Ale ja nie. Malý, ale pre mňa ohromne dôležitý detail, ktorý mi zatajila.

Oprel som sa o kapotu svojho auta a sledoval som ostré zatáčky, ktoré vysekávala bez jediného zaváhania. Autá jej boli očividne blízke dlho. A bola v tom dobrá.

Dobrá bola aj Delia. Bola viac než dobrá a teraz je mŕtva.

Už nikdy si nezačnem s pretekárkou. Sľub, ktorý som dal sám sebe a už nikdy som ho nemienil porušiť. Počítalo sa toto za porušenie?

Cítil som sa podvedený. Zradený. Osamelý. Zas a znovu. Už som si na ten pocit začínal zvykať.

„Kedy si sa mi to chystala povedať?" prehovoril som, keď vystúpila z auta a prechádzala okolo mňa.

Lily sa strhla a prekvapene zažmurkala. Akoby úplne zabudla, že tu stále som. „Max. Ja som len... vedela som, že sa ťa to dotkne, jasné? A myslela som, že po tej nehode už nebudem-,"

„Nehode?" zopakoval som priškrtene.

„Lily, tvoja narodeninová párty čaká," vyrušil nás Ren.

Lily pozrela na skupinku neďaleko nás a vzápätí na mňa. „Ja..."

„Choď," povedal som ticho, ale nekompromisne. „Porozprávame sa o tom zajtra."

Nechcel som rozprávať. Nechcel som tu byť. Nechcel som sa na ňu dívať. Dopekla, chcel som sa poriadne opiť. Tak, že by som si nepamätal ani vlastné meno. Znovu som raz túžil zmiznúť z povrchu zemského a zabudnúť. Znovu kvôli pretekárke.