Lily

„Bože! Nielenže mám smolu na chlapov, ale ešte aj na šaty," zafňukala Willa spoza dverí skúšobnej kabínky. „Najprv tvoj prekliaty brat. A teraz ešte aj Randal. Došlo na nich obdobie dozrievania testosterónu alebo čo?"

„Randy? Ušlo mi niečo?" uškrnula som sa.

„Ušlo ti toho dosť. Napríklad, že sa ma tvoj brat pokúsil pozvať na rande. A pár hodín po tom som narazila na Randyho. Vraj majú v piatok nejakú dôležitú rodinnú oslavu a on potrebuje doprovod. A... bože, je to Randy. Ukecal ma, aby som s ním šla. No ale aj Ren si chcel vyjsť v piatok. Sypal zo seba reči o tom, že to medzi nami nechce pokaziť ešte väčšmi a že by sme mali zabudnúť na to, čo sa stalo. Ibaže to neznelo tak, že by chcel zabudnúť. A potom mi navrhol kino."

„A súhlasila si?"

„Hej, to bolo ešte predtým, než som hovorila s Randym. Bože, to sú takí idioti. Obaja. Čo mám robiť, preboha?"

„Uhm... vyber si jedného z nich a tomu druhému šetrne oznám, že nemôžeš," mykla som rameno a podala som Wille ďalšie šaty.

„Ale keď ja neviem, s ktorým chcem ísť! Ren ma pozval ako prvý, ale tak kino sa dá zrušiť a Randy-,"

„Randy má prinajmenšom tridsať dievčat po ruke kedykoľvek si len zmyslí," pripomenula som jej.

„Ale mala som pocit, že je to preňho naozaj dôležité, chápeš? A Ren... ak by som ho teraz odmietla, urazil by sa. A urazený Darren Green, to by bolo desaťkrát horšie ako predtým. Ako som už neraz povedala – tvoj malý brat je skrátka idiot." Willa otvorila kabínku a vyšla von v saténových čiernych šatách.

„Tieto vyzerajú úžasne," usmiala som sa.

Willa sa zadívala na svoj odraz v zrkadle. „Myslíš? Úžasne na rande alebo úžasne na večeru u rodičov?"

„Úžasne na čokoľvek, čo si vyberieš," usmiala som sa.

„Hovorme o niečom inom, nie o Renovi a Randym. Prosím. Čo ty a Max? Ty a Ryder? Ty a ktokoľvek?"

„Max ma včera pozval na obed a... trochu sme si vyjasnili ten večer, keď sme sa vrátili z Chicaga. A večer ma vzal do autokina, ktoré sme mali iba pre seba. Na Mr. & Mrs. Smith," usmiala som sa.

„Úú, tvoj obľúbený film," uchechtla sa Willa. „Topila si sa blahom už od začiatku alebo až o päť minút?"

„Od začiatku... a už sa to len začalo stupňovať, keď sa v polovici filmu namiesto popcornu vrhol na mňa," priznala som s úškrnom.

„Ou, nejaké detaily?"

„Ani náhodou," zasmiala som sa. „No a deň predtým som chcela fotiť pri jazere, tam, kde sme sa už raz stretli. No a bol tam aj tentoraz. No... v podstate sme obaja skončili v tom jazere. Oblečení.

Bože, Willa, cítim sa pri ňom naozaj dobre. Ibaže mám pocit, akoby som tým podvádzala Maxa. Čo ak by nás niekto zahliadol a Max by sa to dozvedel?"

„Max by to už nejako predýchal. Tak ako aj tú prehru. Beriem tie šaty. Ešte musíme zohnať nejaké topánky."

Ibaže Max tú prehru len tak nepredýchal. Len sa našiel väčší problém na predýchanie, ktorý zatienil tú prehru. Jediné, čo by bolo horšie ako to, že som mu zatajila, že sa stretávam s Ryderom, by bolo zatajenie mojej záľuby v rýchlych autách.

Ryder

„Keď som bol malý, každú zimu som chodieval k svojmu dedovi. Žil v malom meste na severe Nórska."

„Vieš po nórsky?" prerušila Malcolma Nadya.

Malcolm sa samoľúbo usmial a povedal čosi v mne neznámom jazyku. Vzápätí pokračoval vo svojom príbehu: „Po celý rok tam bola zima a polárna žiara každú noc osvetľovala oblohu dúhovými lúčmi. Môj dedo tam choval soby."

„Soby?" vyhŕkla Nadya nadšene. Hltala každé jedno jeho slovo.

Malcolm sa usmial. „Ó, áno, soby. Cesty tam boli dlhé mesiace úplne zasnežené a tak sme namiesto áut používali sobie záprahy. Každú zimu sa tam konali súťaže sobích záprahov. Už vtedy som bol predurčený na dráhu pretekára. Prvýkrát som vyhral ako osemročný. Ďalší rok som súťažil so zlomenou rukou a skončil som tretí. Odvtedy až do pätnástich som vyhral každý rok. No a potom som vymenil soby za autá."

Potlačoval som smiech nad Malcolmovým ohromným príbehom a snažil som sa tváriť zaujato. Smiech som zamaskoval kašľom, ale Malcolm si to všimol a prepálil ma naoko urazeným pohľadom.

„Víťazenie máš skrátka v krvi, White. Určite si už v plienkach bol najrýchlejší. Teraz mi dopraj pár minút súkromia s mojou sestrou," nakázal som.

Malcolm odfrkol a zamrmlal niečo o nevďačnosti. „Počkám ťa pred klinikou. Tak zatiaľ, Nadi," žmurkol na moju sestru a vyšiel z dverí.

Ticho som sa rozosmial a Nadine pery sa tiež roztiahli do úsmevu. „Vieš, že si to práve vymyslel, že?"

Nadya prikývla. „Ale nechajme ho v tom, že mu verím."

„Dobre," usmial som sa a postrapatil som jej tmavé vlasy. „Zajtra ráno sa zastavím, dobre? Prinesiem ti nejaké fotky, ktoré som v poslednej dobe nafotil."

„Teším sa," usmiala sa a objala ma okolo krku. „Buď opatrný pri tom skúšaní."

„Vždy som," šepol som a odtiahol som sa.

Keď som vstával z postele, zrak mi padol na obálku na stolíku. Elegantným rukopisom na nej bolo napísané meno mojej sestry. „Čo je to?" spýtal som sa a ukázal som na obálku. Chcel som ju vziať do rúk, ale Nadya bola rýchlejšia. Schmatla obálku a držala ju za chrbtom, čo najďalej odo mňa.

„Nič," vyhŕkla a ostražito ma sledovala.

Prekvapene som ju pozoroval. Jej reakcia ma zaskočila. „Nadi... deje sa niečo?" prehovoril som ticho.

Jej pohľad zmäkol a pery sa jej zachveli. „Nič... nič, čo by si potreboval vedieť, braček. Všetko je v poriadku. Nemusíš sa báť."

„Fajn," vydýchol som váhavo. „Budem ti veriť, Nadi." Prinútil som sa k úsmevu a prstami som jej z tváre odhrabol pramienok vlasov. „Odpočiň si. Uvidíme sa zajtra."

Namiesto k schodisku som zamieril ku kancelárii doktora Greena. Napokon som bol predsa len nútený odísť, pretože mi nik neotváral.

„No nie som úžasný?" uškrnul sa Malcolm, keď som nasadol do auta.

Neubránil som sa uchechtnutiu. „Dedo z Nórska a soby?"

„V živote som soby nevidel. Teda... vlastne som nikdy nevidel ani svojho deda. A rozhodne nebol Nór."

Iba som nad ním neveriacky potriasol hlavou. „A hádam, že ani tá veta nebola po nórsky."

„Nie, bolo to fínsky," uchechtol. „V preklade – vypadni mi z cesty, ty nevydarený idiot, lebo ťa prevalcujem."

Kým Malcolm nadával na dopravu v Seattli a ženy za volantom, moje myšlienky sa vracali k Nadyi a jej nezvyčajnému správaniu. Nikdy som ju nevidel hľadieť na mňa tým spôsobom. Akoby tu bolo niečo, čo predo mnou musí ochrániť. Nikdy predo mnou nič netajila.

„Ryder, počúvaš ma? Och, prepáč. Jasné, že nie," odpovedal si Malcolm sám a zamračil sa na mňa. „Deje sa niečo?"

„Ja len... pred odchodom som si na Nadyinom stole všimol obálku s jej menom. Keď som sa na ňu opýtal, ihneď ju schmatla a držala odo mňa čo najďalej. Akoby... akoby predo mnou niečo skrývala. Hľadela na mňa takým spôsobom... akoby som nebol jej brat, ale niekto úplne cudzí siahajúci na jej tajomstvá. Vždy mi všetko hovorila."

Malcolm sa rozosmial. „Preboha, Keller, nedramatizuj všetko. Určite o nič nejde. Má dvanásť. Možno jej len nejaký chlapec ležiaci o poschodie vyššie napísal ľúbostný list a ona nechcela, aby to jej veľký brat videl. Nerobili sme to všetci? Povedala ti k tomu niečo?"

„Že nejde o nič dôležité a mám jej veriť."

Malcolm mi zovrel plece a venoval mi povzbudivý úsmev. „Je to tvoja sestra, Ryder, a miluje ťa. Neklamala by ti, to predsa vieš. Tak daj na jej radu a ver jej."