Max

Vyšiel som z klenotníctva a prstami som prešiel po dvoch kovových príveskoch visiacich na retiazke na mojom krku.

Keď som pred dvoma rokmi tú retiazku stratil, prelínal som sa, že som to prekliate zapínanie nedal opraviť už skôr. Myslel som, že retiazka je preč. Nikdy ma ani len nenapadlo, že ju ešte uvidím. A už vôbec nie, že to bude Ryder, kto ju nájde.

Bola pre teba niekým, pre koho by si bol ochotný zomrieť. Niekým, pre koho by si zradil aj najlepšieho priateľa.

Možno... možno som ho napokon nepoznal tak dobre, ako som si myslel. Boli tu veci, o ktorých sme vôbec nerozprávali, akési tabu. Najväčším z nich bola rodina. Ryder o nej nikdy nerozprával a ja som sa nepýtal – vyvolalo by to rovnaké otázky mojím smerom, a to som nechcel. A potom... Ryder zvykol z času na čas zmiznúť, lebo niečo mal. Občas som si kvôli tomu z neho uťahoval, ale nikdy som sa nesnažil zistiť, o čo šlo. Ak by chcel povedal by mi to.

Možno mal v živote niekoho, o kom som ani len netušil. Niekoho, kto preňho bol tak dôležitý ako pre mňa Delia. Niekto, pre koho by bol ochotný zomrieť... alebo zradiť najlepšieho priateľa.

Predpokladal som, že mu nešlo o to zničiť moju šancu na výhru, ale o peniaze, ktoré za to dostal. Hromadu peňazí. Možno ich potreboval. Jasné, nemal som státisíce dolárov, ktoré by som mu mohol požičať. Ale keby mi to povedal, mohli sme na niečo prísť. Možno...

„Prestaň!" okríkol som sa a zovrel som volant pevnejšie.

Možno to urobil schválne. Možno za tým nebol žiaden dobrý skutok. Možno by som ho konečne mal prestať brániť pred samým sebou. Nie možno, ale určite.

Nič z tohto by sa nestalo, ak by som sa od neho držal ďalej, ako mi bolo povedané. Ak by som sa ho nesnažil spoznať. Ak by som sa s ním nespriatelil. Ak by som ho nepustil dosť blízko.

Nie. Nielenže som ho pustil až príliš blízko, ale bral som ho ako brata. Chránil som ho a bo pri ňom, kedykoľvek ma potreboval. A chránil som ho ešte aj teraz. Možno som si za to celé vlastne mohol sám.

Zastal som pred Liliným blokom práve vo chvíli, keď vyšla z dverí. Zahnal som myšlienky na Kellera do úzadia a usmial som sa na Lily, keď nasadla do auta. „Ahoj, ryšavka."

„Ahoj, pretekár," usmiala sa a naklonila sa ku mne, aby som ju mohol pobozkať.

Páčilo sa mi, že nepoužíva rúž, aspoň nie na každý deň. Mohol som ju pobozkať kedykoľvek a kdekoľvek bez toho, aby som sa musel zamýšľať nad tým, ako dlho potrvá, kým sa zbavím otlačenej farby na svojich perách.

Mal som chuť strhať z nej oblečenie priamo tu a teraz, ale ovládol som sa a odtiahol. Zatajil som dych pri pohľade do jej očí. Cítil som z nej slabé napätie. Toto bolo prvý raz od tej noci, čo sme boli spolu bez toho, aby sa jeden z nás niekam ponáhľal.

„Kam si zmizla dnes ráno?" spýtal som sa a zaradil som sa do premávky.

„Mala som stretnutie s klientom ohľadom jedného projektu a potom... šla som do prírody, trochu fotiť a tak. Čo ty?"

„Dve hodiny som trpel Saiove nezmyselné reči o predpokladoch môjho víťazstva v Majstrovstvách, potom raňajky, bol som si niečo vybaviť v meste a... máš nejaké plány na večer?"

Lily sa uškrnula. „Nie, ale mám pocit, že ty si mi ich už vymyslel."

„Správne," žmurkol som.

„Čo máš v pláne?"

„To sa dozvieš až večer," odvetil som s úškrnkom a zaparkoval som pred talianskou reštauráciou.

„Rezervácia na meno O'Neil," povedal som hosteske a tá nás s úsmevom zaviedla k stolu pre dvoch.

O chvíľu sa pri nás objavil čašník s otázkou, čo si dáme. „Lasagne al salmone," odvetil som bez toho, aby som pozrel do jedálneho lístka. Obedoval som tu minimálne dvakrát týždenne a ponuku už som poznal naspamäť.

„Ja si dám... hm... chobotnicový šalát s-,"

„Ani náhodou," zavrčal som potichu. „Čo tak niečo... normálne?"

„Krevetový koktail."

„Lily," zaskučal som. „Takto nemôžem jesť."

„Ako?"

„Dívajúc sa, ako ješ... bože, hlavne ten výber zmeň," vrhol som na ňu prosebný pohľad.

„Fajn," rezignovala. „Toho lososa s pomarančovou omáčkou. A víno, výber nechám na kuchárovi. A môjmu protivnému spoločníkovi pohár vody. Neperlivej."

„Chladenej alebo nechladenej?"

„Tej z vodovodu," odvetila Lily a prepálila ma pohľadom.

„Si horší ako ženská, O'Neil," zamračila sa, keď čašník zmizol.

„Až tak hrozný, že musím piť vodu z vodovodu?" posťažoval som sa.

„Mäkkýš," odfrkla.

„To rozhodne nie. Nenazývaj ma pomenovaním pre tie hnusné, slizké... fuj," striasol som sa.

Lily nado mnou iba neveriacky krútila hlavou a napokon sa rozosmiala. „Si strašný."

„Večer zmeníš názor," usmial som sa.

Netrvalo dlho a pristáli pred nami taniere s jedlom. Odľahlo mi, keď som v Lilinom tanieri zazrel kúsok lososa a nie nejaké beštie bez chrbtovej kosti.

„Max?" prehovorila Lily po chvíli a zdvihla ku mne zrak. „V ten večer, keď si ku mne prišiel..."

„Viem. Pamätám si, čo som povedal. A áno, niečo k tebe cítim." Uchechtol som sa. „Vlastne... o dosť viac ako len niečo. Je mi s tebou skvelo, Lily. A chcel by som byť triezvy a s istotou ti povedať, že ťa milujem, ale... jeden jediný raz som to niekomu naozaj povedal a napokon sa všetko pokazilo."

„Delia," hlesla Lily.

Prikývol som. „Ja len... mám pocit, že môj osud má nepekný zmysel pre humor. Mám tendenciu zničiť alebo prísť o všetko, na čom mi začne záležať." Ticho som sa zasmial. „Asi mám len obavy, že tie dva slová by to potvrdili."

„Tak to nehovor," pousmiala sa. „Len... len ma pobozkaj."

Presadol som si na vedľajšiu stoličku a venoval som jej dôrazný bozk. Chcel som doň vložiť všetko to, čo som nedokázal povedať nahlas. A mal som pocit, že sa mi to aj podarilo.

„Teraz," zašepkala s perami dotýkajúcimi sa tých mojich. „Si sadni späť a nechaj ma dojesť moje jedlo, kým nie je ešte úplne studené. Ak by som vedela, že budeme viac rozprávať ako jesť, naozaj by som si objednala ten šalát z chobotníc."

„To by som ťa ale nepobozkal," uchechtol som sa a vrátil som sa na svoje miesto.

Po niekoľkých minútach nás vyrušilo pípnutie mobilu. „Prosím, nech to nie je Sai," povzdychol som a Lily sa len zasmiala. Vylovil som mobil z vrecka.

Pri pohľade na upozornenie z Facebooku mi takmer zabehlo. Prekvapene som zízal na displej. Lily má o päť dní narodeniny?! Ako to, že mi to nepovedala? Možno preto, lebo som jej to nepovedal ani ja, prebehlo mi hlavou.

„Je všetko v poriadku?" spýtala sa Lily.

Prinútil som sa k úsmevu. „V najlepšom."

Lily

„Ale no tak, povedz už, kam ma to berieš," zasmiala som sa.

„Už sme skoro tam," potriasol hlavou Max. „Nič ti nepoviem."

Max odbočil na cestu, ktorá sa strácala medzi stromami. Po chvíli sa stromy rozostúpili a my sme sa ocitli na vybetónovanej ploche pripomínajúcej parkovisko. Na jednej strane bola kovová konštrukcia, na ktorej bolo natiahnuté plátno. Zastali sme uprostred parkoviska a Max vystúpil.

„Ostaň tu," usmial sa a zamieril k malej budove medzi stromami.

Netrvalo dlho a premietacie plátno sa rozžiarilo. Pri pohľade na názov filmu som nedokázala potlačiť úsmev.

„Mr. & Mrs. Smith?" uškrnula som sa, keď sa Max vrátil do auta. „Amfiteáter iba pre nás?"

„Je to tvoj obľúbený film, však? Snažil som sa byť originálny," usmial sa váhavo.

„Je to... je to úžasné," usmiala som sa.

Max si preplietol prsty s mojimi a s úsmevom sa naklonil ku mne. Venoval mi cudný bozk na pery. „Potom sa zámer vydaril."