Max

Tri a pol sekundy.

„Toto je vaša prvá prehra v tomto ročníku Majstrovstiev. Čo-,"

Tri a pol sekundy ma delilo od výhry.

„Čo hovoríte na dnešný závod? Stálo za vaším zlyhaním počasie?"

Zlyhanie. Prehral som. Prvý raz za posledný rok a pol som v nejakom závode prehral.

„Skončili ste druhý. Stále ste vo vedení, no Ryder Keller vám šliape na päty. Myslíte si, že-,"

Zabuchol som novinárom dvere pred nosom a rázne kráčal chodbou. Prehral som to.

Počul som v ušiach šum vlastnej krvi. Zaťal som sánku a s tlmeným výkrikom som udrel päsťou do steny. Opadol z nej kúsok omietky.

Prehral som.

V ceste sa mi objavil Sai. „Max, je tu-,"

„Zmizni mi z očí," zavrčal som a prešmykol som sa popri ňom. Vrazil som do miestnosti a po troch krokoch som ustrnul.

On sa už nevráti, Max. Našiel si novú ženu, novú rodinu. Mamine slová mi znovu a znovu behali hlavou. Pred očami som znovu videl tú fotografiu a mená na jej spodnej hrane sa mi vryli do pamäte naveky. Claudia Kellerová. Fryderyk Keller.

Neveriacky som zízal na osobu pred sebou. Vzápätí som sa sarkasticky rozosmial. Tento deň už naozaj nemôže byť lepší. „Lily, nechaj nás, prosím," povedal som bez toho, aby som na ňu pozrel.

„Čo tu chceš, otec?" sykol som, keď sa za Lily zavreli dvere.

„Prišiel som pozrieť svojho syna."

Neubránil som sa sarkastickému uchechtnutiu. „Naozaj? A ktorého syna? Myslím, že naposledy som dosť jasne povedal, že ťa už nikdy nechcem vidieť."

Sťažka povzdychol. „Maximilian."

Povzdych, oslovenie, pohľad. To ma podráždilo ešte väčšmi. „Prestaň so mnou hovoriť ako s dieťaťom."

„Prestaň sa správať ako dieťa," reagoval otec. „Prišiel som kvôli tebe." Na sekundu sa odmlčal. „Ryder ani len netuší, že som tu."

„Tak možno by si mu to možno mal oznámiť, lebo ak si prišiel kvôli mne, prišiel si úplne zbytočne," odvrkol som.

„Maxim, daj mi šancu," povzdychol a rukou si prešiel po vlasoch. Väčšinou vedel dobre maskovať svoje pocity, ale týmto gestom zakaždým prezradil svoju neistotu.

„Nemyslíš, že je trochu neskoro?" naklonil som hlavu nabok. „Pred osemnástimi rokmi by som bol urobil hocičo, aby sa môj otec vrátil. To je ale už dlho minulosť." Uchechtol som sa. „Ale keď už si tu, objasni mi niečo. Opustil si mňa a mamu kvôli nejakej ženskej a jej synovi. Okej. To by som možno bral. Ale prečo, dopekla, si o pár rokov opustil aj ich? Zľahla sa po tebe zem. Čo nasledovalo potom?"

„Vydal som svoju piatu knihu," odvetil po chvíli. „Dodnes najúspešnejšia."

Neveriacky som nad nim potriasol hlavou.

Uškrnul sa. „Čo čakáš, že ti poviem? Že som mal ďalší tucet mileniek? Áno, mal som. Ale žiadnej z nich som nič nesľuboval. Žiadna z nich nebola vydatá, nemala dieťa. Každú som miloval a každú som opustil."

„Prečo?"

Ticho sa zasmial. „Neviem. Neviem ti na to odpovedať, Maximilian. Sú veci, na ktoré odpoveď nie je. Robil som to, čo som pokladal za správne. Neľutujem svoje rozhodnutia. Jediné, čo mi je ľúto, je, že som ťa musel opustiť."

„Nemusel si," zašepkal som. „Nemusel. Chcel si. A ja ti to neodpustím."

•••

Celý let z Chicaga do Seattlu som premlčal. Ignoroval som Liline ustarostené pohľady. Myslela si, že som naštvaný kvôli tej prehre. To ale nebolo to hlavné, čo ma práve zožieralo. 

Vo vnútri mňa prebiehala vojna. Chcel som sa opiť. Vykričať otcovi, čo všetko spôsobil. Povedať Ryderovi pravdu. Chcel som, aby vedel, že bol jedným z dvoch dôvodov, prečo sa moja rodina rozpadla. Chcel som, aby vedel, že posral oveľa viac než len naše priateľstvo.

Prečo to otec robil? Raz už mi život zničil. Prečo sa teraz pokúšal zničiť aj to málo, čo som mal, snahou znovu sa včleniť do môjho života. Čo nechápal, že to nejde?

Chcel som zabudnúť na všetko, čo spôsobil. Zabudnúť, aby som mu mohol odpustiť. Vrátiť čas.

A možno som ani nechcel. Ak by neodišiel, nikdy by sme sa s mamou nepresťahovali do Seattlu. Boli by sme úplná, šťastná rodina. Zrejme by som skončil ako právnik a nie ako pretekár. Nikdy by som nespoznal Deliu. Možno by som už mal ženu a dve dokonalé deti, ale nebolo by to ono.

Vedel som, že už to nikdy nebude ono. Nie bez Delie.

Lily bola vtipná, inteligentná, chápavá a v neposlednom rade krásna. Jej dobré vlastnosti by som mohol vymenovávať celé hodiny. Rozumeli sme si a mal som ju naozaj veľmi rád. A hoci náš vzťah začal ako pretvárka a neboli sme spolu dlho, Lily bola žena, s ktorou som si vedel predstaviť budúcnosť.

„Mohla by si dnes prespať u seba?" prehovoril som ticho, keď sme v taxíku opúšťali letisko v Seattli.

Lily si ma premerala pohľadom. „Si si istý, že-,"

„Budem v poriadku. Len potrebujem nejaký čas... osamote."

•••

Zízal som na mesto žiariace do noci. Ani whisky v krvnom obehu nedokázala potlačiť tie emócie, ktoré mnou lomcovali. Ba čo viac, ešte sa k nim pár pocitov pridružilo. Osamelosť. Hnev na samého seba, že som Lily poslal preč. Vedel som, že sa jej to dotklo, a aj tak som ju nechal odísť.

„Dopekla," zavrčal som a vylial som si do hrdla zvyšok jantárovej tekutiny v pohári.

Stav sebadeštrukcie. Tak to nazývala Delia. Bolo to výstižnejšie ako zlý deň. Lebo nikdy to netrvalo iba deň. Nenávidel som to. Vlastne... v týchto stavoch som nenávidel všetkých a všetko. Rydera. Môjho otca. Matku, lebo nebola pre otca dosť dobrá. Deliu, lebo ma nechala na tomto svete tápať v temnote. Nepochybne teraz niekde popíjala tequilu s diablom a bavila sa na mne. Lily, lebo sa do mňa zamilovala. Vedel som, že skôr alebo neskôr sa to pokazí a ju to zničí. Ja ju zničím, či už chcem alebo nie. A v neposlednom rade som nenávidel seba.

Vrátil som sa do bytu a zavrel som balkón. Prázdny pohár som nechal na stole a schmatol som z poličky kľúče od auta. Chcel som urobiť niečo užitočnejšie ako opiť sa. A bola tu iba jedna z vecí, ktoré som bol práve teraz schopný ovplyvniť.

Už nikdy, nikdy viac sa neopováž sadnúť za volant opitý, inak s tebou končím, zaznel mi v hlave Deliin rozzúrený krik, keď som sa chystal vložiť kľúče do zapaľovania. Si taký idiot, Maximilian O'Neil. Čo ak by sa ti niečo stalo? Milujem ťa, O'Neil a neviem – a ani nechcem – si predstaviť život bez teba. Nepokúšaj osud. Kvôli mne.

Roztrasene som sa nadýchol. Nechápal som, ako na mňa mohla mať aj šesť rokov po smrti taký vplyv. Možno to bolo tým, že časť zo mňa – obrovská časť – ju stále milovala.

Ísť rýchlo a stočiť volantom zlým smerom. Bolo by tak jednoduché zabiť sa. Ale nemohol som. Po Deliinej smrti som bol zúfalý. Ale nedokázal som to urobiť. Nechcela by to. Plniť jej želania bolo to jediné, čo som mohol robiť. Vyhrať Majstrovstvá. Byť najlepší. Byť šťastný. Prvé už nevychádzalo podľa jeho plánov. To posledné bez nej nešlo, nech som sa snažil akokoľvek. Neexistoval nik, kto by ju dokázal nahradiť. A ja som ani nechcel, aby bola nahradená.

O pätnásť minút neskôr som vystúpil z taxíka pred Liliným blokom. Dvere boli iba privreté, tak som vošiel dnu a výťahom som sa vyviezol na tretie poschodie.

Zaklopal som na dvere. Všade bolo ticho. Ani ma to neprekvapovalo. Zrejme dávno spala. Možno som mal ostať doma, vyspať sa z toho a prísť ráno. S jasnou mysľou a menším množstvom alkoholu v žilách. Ale... musel som. Potreboval som to. Potreboval som ju. V jej blízkosti som si nepripadal taký stratený a zúfalý. Bola... bola tak dobrá a ja som potreboval kúsok z tej dobroty, aby som neprepadol všetkým tým tieňom, ktoré ma obklopovali.

Dvere sa otvorili a svetlo ma na chvíľu oslepilo.

„Max? Čo tu robíš?" vyhŕkla. Mala na sebe iba župan a vlhké kučery mala zopnuté do drdola. Jeden pramienok unikol, vinul sa jej po dekolte a mizol pod županom.

„Ja... ja viem, že som opitý, že je," vrhol som pohľad na hodinky, „pol tretej ráno, ale..."

„Poď dnu," povzdychla a vtiahla ma dnu. Pery jej zdobil jemný úsmev. „Máš šťastie, že tu nie je Willa. Za takýto budíček by ťa zabila."

„Hneváš sa?"

„Aj tak som ešte nespala. Vlastne som sa už vzdala nádeje, že dnes zaspím."

„Nemyslím toto. Hneváš sa, že som ťa poslal preč?"

„Ach, Max," povzdychla a usmiala sa. „Nie, nehnevám sa. Len si potreboval byť sám, chápem to. Neviem, čo sa stalo medzi tebou a tvojím otcom. Ak by si o tom chcel hovoriť, som tu pre teba. Vždy som."

„Nie. Ja... nechcem o tom hovoriť. Nemôžem. Len..." Uchechtol som sa prstami som si prehrabol vlasy. „Len chcem byť s tebou. A viem, že to asi bude znieť hlúpo pretože som opitý a... asi bola chyba chodiť sem, ale..."

Moje nesúvislé koktanie prerušila bozkom. Pomalým, dôrazným, sladkým a horúcim. „Som rada, že tu si, Max."

Vzal som jej tvár do dlaní a pobozkal som ju. To mi šlo v stave opitosti lepšie ako rozprávanie. A hoci aj ten najmenší dotyk s jej pokožkou vo mne vyvolával túžbu už nikdy neprestať, musel som. Musel som to povedať. „Myslím, že ťa milujem." 

I know, I know :D Hroozne rada veci komplikujem. Čo hovoríte na Andreasa? A na Maxovo vyznanie? :D