Ryder

Zamračene som sledoval tmavú oblohu nad nami. Ťažké búrkové mraky ju zakrývali úplne celú a neprepúšťali ani jediný lúč slnka. Neveštilo to nič dobré.

„Nestihnete to prejsť," skonštatoval Malcolm ticho a striedavo sa mračil na oblohu a na aktuálnu predpoveď počasia v mobile. „Nanajvýš polovica závodu, potom sa spustí dážď."

Pretekať v daždi bolo iné ako pretekať na suchej dráhe. Jazdci sa dažďa báli. Zvýrazňoval každú chybu riadenia a voda na dráhe spôsobovala, že sa auto mohlo správať nepredvídateľne. Chcelo to omnoho viac sústredenia. A najmä predvídanie. Musel som predvídať každý jeden pohyb auta, aby som mohol zareagovať v predstihu. Dráha sa kedykoľvek mohla zmeniť na klzisko.

„Len čo sa začne naozaj schyľovať k dažďu, vymením pneumatiky za tie do dažďa. Po piatom kole, povedzme. Možno aj skôr. Buďte pripravení," prehovoril som.

Počítali sme s každou možnosťou a trénoval som aj na mokrej dráhe. Vedel som, čo si môžem dovoliť a čo by som už nevykryl. Jazdci sa budú držať v tej časti dráhy, ktorá je aj v daždi najstabilnejšia. Triky na klzkej, vnútornej strane okruhu sa nemuseli vyplatiť.

Malcolm prikývol a podal mi drobné slúchadlo, cez ktoré sme spolu počas pretekov mohli komunikovať. „Nezabudni – sústreď sa na jazdu. Nie na to, koľko ich je pred tebou alebo koľký je O'Neil. Hlavne to prejdi bez úrazu."

Pobúchal ma po ramene a podal mi prilbu. Vzal som si ju a nasadil na hlavu. Vrhol som pohľad na budovu vedľa hľadiska, kde postávali organizátori, novinári a zopár pretekárov. Všimol som si Maxa, ktorý práve vychádzal z dverí. Za ním kráčala Lily. Držala Maxa za ruku a niečo mu rozprávala.

Zrazu zdvihla hlavu a naše pohľady sa stretli. V hlave mi zazneli jej slová spred niekoľkých dní. Myslím si, že máš reálnu šancu vyhrať... dúfam, že vyhrá ten rýchlejší... Venovala mi nepatrný úsmev.

Chcel som vyhrať. Kvôli Nadyi. A kvôli nej. Chcel som jej dokázať, že skutočne mám šancu vyhrať Majstrovstvá.

Lily

„Si nervózny?" spýtala som sa Maxa.

„Nie."

„Vidím, že si," pousmiala som sa a zapla som mu zips na kombinéze. Nepokojne poklepkával prstami, chodil sem a tam a každú chvíľu si prstami prehrabol vlasy. „Zvládneš to, Max."

„Ja viem," vydýchol a venoval mi trochu roztržitý úsmev.

Chystala som sa ho pobozkať, no práve v tom momente do miestnosti vletel Sai. Max prevrátil očami.

„To počasie nevyzerá dobre. Ak začne pršať... v daždi si nikdy ktovieako neexceloval. Snaž sa nepokaziť to úplne. Nemusíš byť prvý, ale hlavne nenechaj vyhrať Kellera."

„Vďaka za povzbudenie, kamoš. Naozaj si to cením," zavrčal Max sarkasticky. „Nebude pršať. Nesmie."

Sai zamrmlal čosi o nevďačnosti a zmizol. Pozrela som na Maxa a pobozkala som ho. „Vydaj zo seba to najlepšie, Max O'Neil. Ale hlavne buď opatrný."

Vyšli sme z budovy a ja som sa zachvela, keď sa mi do pokožky zahryzol studený chicagský vietor. Obloha bola pokrytá búrkovými mrakmi a ja som pochybovala, že sa dážď nespustí.

Pár metrov od nás som zbadala Rydera. Venovala som mu úsmev. Po chvíli mi ho opätoval a nastúpil do svojho auta. Naštartoval a zastal na svojom mieste pred štartovacou čiarou. O chvíľu neskôr prázdne miesto vedľa neho zaplnilo Maxovo auto.

Preteky začali.

Ľadový vietor ma prinútil vrátiť sa do budovy. Takmer každá miestnosť mala presklenú stenu s výhľadom na dráhu a veľkú obrazovku, ktorá ukazovala priamy prenos z kamier rozmiestnených po celom obvode dráhy.

Max bol vo vedení. Netrvalo dlho a oproti ostatným viedol o pol okruhu. Ryder sa po štvrtom kole prepadol medzi posledných. Videla som, ako jeho auto zachádza do boxu a vzápätí ho obklopili Ryderovi mechanici, medzi nimi aj môj brat. Výmenou pneumatík dal ostatným náskok dvoch kôl.

Sotva Ryder vyšiel z boxu, spustil sa dážď. Slabý dážď prešiel v priebehu tridsiatich sekúnd do prudkého lejaka, ktorý mi znemožnil výhľad na dráhu z okna.

Sai vedľa mňa tlmene zanadával. „To vôbec nie je dobré."

Poradie súťažiacich sa rýchlo menilo. Niekoľko pretekárov sa po jednom alebo dvoch kolách v daždi rozhodli zmeniť pneumatiky. Max nie. Stále bol vo vedení, no na päty mu šliapal nejaký Francúz. A pol okruhu za nimi bol Ryder. Pomaly, ale isto doháňal biele camaro. Ešte mali pred sebou päť okruhov.

„Och, dopekla, už len toto tu chýbalo," sykol Aziat.

Kroky za chrbtom a Saiove ostré nadávky ma prinútili zvrtnúť sa. Do miestnosti vyšiel vysoký muž. Zdalo sa mi, že som ho už niekde videla. Tmavé vlasy miestami pretkané šedinami a opálená pokožka kontrastovali s prenikavo modrými očami. Mal na sebe športové sako a hoci sa jeho vek mohol blížiť k päťdesiatke, vyzeral naozaj príťažlivo. To sa ešte znásobilo, keď sa jeho pery roztiahli do oslnivého, úprimného úsmevu.

„Ty budeš Maximova priateľka," skonštatoval a premeral si ma pohľadom.

„Odchádzam," zamručal Sai a prekĺzol popri mužovi z miestnosti. 

„Kto ste?" spýtala som sa zmätene.

Muž podišiel bližšie a natiahol ku mne ruku. „Andreas Grayson," usmial sa a odhalil dva rady rovných bielych zubov. Jeho teplá dlaň pevne, no nie prisilno stisla tú moju.

Prekvapene som zažmurkala. Už som vedela, odkiaľ sa mi zdá taký povedomý. „Vy ste ten spisovateľ," vyhŕkla som užasnuto. „Čítala som všetky vaše knihy. Sú ohromné. Nikdy som nečítala nič, čo by ma natoľko vtiahlo do deja a prinútilo zabudnúť na vlastné meno."

Videla som, že ho moje slová úprimne potešili. „Ďakujem. Naozaj si to cením."

„Čo robíte tu, pán Grayson?"

„Volaj ma Andreas," napomenul ma s úsmevom a pozrel na obrazovku. Tiež som na ňu uprela zrak. Ostával posledný okruh. Biele camaro sa stratilo za Maxom a Ryderom. Tí sa bili o prvé miesto. Každých desať sekúnd viedol niekto iný.

Kamera sa zamerala na Ryderovo červené auto a ja som matne videla obrysy jazdca. Vzápätí sa na obrazovke zobrazilo Maxove auto.

„Prišiel som sa pozrieť na víťazstvo svojho syna." 

Hahah, nemôžem si pomôcť, musela som kapitolu pridať skôr, než som plánovala :D Milujem Andreasa, milujem túto scénku, milujem song tam hore ♥ a milujem aj tie teórie, ktorými sa to po tejto kapitole v komentároch začne hemžiť :D 

Kto je Andreas Grayson? Som zvedavá, koľko z vás TO pochopilo :D ostatní pochopia v ďalšej kapitole. ♥ #A