„Moja najmilšia sestrička, zaskočíš za mňa dnes poobede v dielni? Chalani nemôžu a Neil je v Portlande. Prosím, zľutuj sa."

„To mi malo byť jasné, že voláš, lebo niečo potrebuješ," uchechtla som sa a zívla som.

„Prosím, Lily. Je to fakt veľmi dôležité."

„Čo je také dôležité?"

„Uhm, mám rande."

„Tak ty si ideš užívať a ja mám za teba makať?"

„Nemôžem to zrušiť. Lily! Prejav trochu súrodeneckej milosti voči svojmu malému bratovi."

„Neprejavila som jej dosť už minule?"

„Urobím, čo len budeš chcieť."

„Tak sa nesťažuj, že ťa vydieram, až ti predhodím nový zoznam povinností, ktoré urobíš na oplátku."

„Bože, ty si mrcha. Neil a autá mali na teba odjakživa zlý vplyv."

„Tak kedy?"

„O dvanástej. Nemeškaj."

Mobil zmĺkol. S povzdychom som sa posadila a obzrela po Maxovej spálni. Nebol tu, a zmizli aj džínsy, ktoré boli včera prehodené cez stoličku.

Som vo West Hille, prídem až večer. V mikrovlnke máš raňajky a na poličke sú kľúče od mercedesu. M

Usmiala som sa a pripla som lístok späť na chladničku. O pár minút som sa lačne vrhla na palacinky, ktoré som našla v mikrovlnke. Ako to, že ma tá vôňa nezobudila skôr?

Odomkla som mobil a zadívala som na tentoraz skutočnú fotku mňa a Maxa na pozadí. Na očiach som mala jeho slnečné okuliare a on žmúril do slnka s pobaveným úsmevom na perách. Potom mi pohľad padol na oznámenie o neprečítanej správe. Prišla už včera a bola od Rydera.

Chýbal mi. Chýbalo mi naše jazdenie, jeho spoločnosť, jeho úsmev. Prešli dva týždne, odkedy som zistila, že jeho sestra má leukémiu a stále som neprišla na vhodný spôsob, ako mu to povedať. Chcela som, ale... žiaden vhodný spôsob asi ani nebol.

•••

„Ahoj, Lily," usmial sa otec prekvapene, keď som sa nečakane zjavila pred dverami jeho kancelárie. „Čo tu-,"

„Viem, že Nadya je Ryderova sestra," vyhŕkla som.

Otec prekvapene zažmurkal. Niekoľko sekúnd na mňa mlčky hľadel. Napokon s povzdychom ustúpil a naznačil mi, aby som vošla dnu.

„Ako dlho to vieš?"

„Odkedy som tu za tebou bola. Nadya naznačila niečo o autorovi tej fotky, ale nepovedala mi, kto presne to je. Na ďalší deň som prišla, dúfajúc, že z nej dostanem to meno. Pred klinikou som uvidela Rydera a napadlo ma, že by mohol vedieť... šla som za ním do parku a..."

„Videla si nás," skonštatoval ticho.

Prikývla som. „Ja... ja neviem, čo mám robiť. Povedať mu to? Čo ak bude naštvaný? A prečo to vlastne tak urputne tají?"

„Myslím, že by si mu mala povedať, že to vieš. Je to na tebe. No nech urobíš čokoľvek, prosím ťa, nehovor to nikomu ďalšiemu. Najmä nie Maxovi."

Povzdychla som. „Oci, viem, že sa s Ryderom nemusia, ale nemyslím, že-,"

„Môžeš zaručiť, že ak by šlo do tuhého a on by prehrával, nevyužil by túto informáciu, aby Rydera oslabil?" nadvihol obočie.

Pootvorila som ústa, no hlas moje pery neopúšťal. Bol by toho Max schopný? Predsa bývali priatelia. Áno, Ryder mu ublížil, ale... „Nie, nemôžem to zaručiť. A nemám v pláne mu to povedať. Len neverím, že by to zneužil." Na chvíľu som sa odmlčala. „Ako na tom je?"

„Nie najlepšie, ale drží sa," odvetil ticho. „Podopierajú sa navzájom. Ryder má iba Nadyu."

„Je tu nejaká šanca, že by mohla...?"

Otec pokrútil hlavou. „Má dedičnú leukémiu a narodila sa predčasne s narušenou imunitou. Ožarovanie by ju zabilo. Už tak to zvláda obdivuhodne dlho."

„Koľko času jej ostáva?"

„Nie viac ako pol roka, a aj to sú moje predpoklady optimistické." Otec mi položil ruku na rameno. „Mala by sa s ním porozprávať, Lily."

„Čo ak... čo ak ma už nebude chcieť vidieť?" vydýchla som.

„Tomu neverím," pokrútil hlavou. „Je to Ryder. Možno bude potrebovať nejaký čas, aby sa s tou myšlienkou vyrovnal, ale myslím, že je to lepšia možnosť ako ignorovať ho." Ticho sa zasmial. „Obaja predsa dobre vieme, že si zlá herečka."

•••

V duchu som zajasala, keď ten idiot konečne opustil dielňu. Takéto typy sa tu objavovali pravidelne, aj keď zvyčajne nemali skutočný dôvod, keďže osviežovač do auta sa dal kúpiť takmer v každom supermarkete

. Práve kvôli slizkým päťdesiatnikom, ktorí si mysleli, že sú ich trápne narážky vtipné, som tu nikdy nepracovala dlhšie ako dva týždne v kuse. Aj rozoberanie motora mi prišlo záživnejšie ako sedenie za pultom a usmievanie sa na zákazníkov.

Keď som začula zvonček pri dverách, v duchu som sa modlila, aby to znovu nebol ten chlap. Keď som sa ale obzrela a uvidela Rydera, nebola som si istá, či je to tá lepšia alebo horšia možnosť.

„Ahoj," pousmial sa a zamieril ku mne. „Ren spomínal, že tu dnes budeš, tak som si povedal, že ťa prídem pozrieť." Rozpačito uchechtol a prstami si prehrabol vlasy. „Možno zistiť, prečo ma ignoruješ."

„Neignorujem ťa," vyhŕkla som. „Len..."

„Len?" nadvihol obočie.

„Chýbali mi naše jazdy aj tvoja prítomnosť, ale..."

Ryder sa zamračil. „Má to niečo spoločné s Maxom?"

Potriasla som hlavou. „Asi... asi som ťa naozaj ignorovala. Je tu niečo, čo ti musím povedať. Snažila som sa nájsť spôsob, ktorý by mi zaručil, že teraz nevyšachuješ ty mňa, ale... taký spôsob asi nie je."

Ryder obišiel pult a jeho ustarostené modré oči si premeriavali moju tvár. „O čo ide, Lily? Vieš, že mi môžeš povedať čokoľvek."

„A vieš to ty?" zašepkala som. „Vieš, že mi môžeš veriť?"

Postrehla som, ako zaváhal. „O čo tu ide?"

„Viem o Nadyi, Ryder. Viem, že tvoja sestra má leukémiu," zašepkala som.

Ustrnul. Jeho oči na mňa meravo hľadeli a z tváre sa mu strácala farba. Prstami zovrel lem pultu, až mu zbeleli hánky a zosunul sa na stoličku.

„Ryder, si v-,"

„Ako?" hlesol takmer nečujne.

Rozochveným hlasom som mu opísala stretnutie s Nadyou i to, čo nasledovalo. Ryder meravo počúval bol bledý ako krieda a vyzeral, akoby sa chystal omdlieť no neodvážila som sa ho opýtať, ako mu je.

„Bože," zamrmlal a zaboril si tvár do dlaní. „Bože, bože, bože. Ak to vieš ty – mohol to zistiť aj niekto ďalší. Čo ak-,"

„Hej, prestaň," prehovorila som jemne. „Kto iný by to mal zistiť?"

„Tlač, nejaký náhodný okoloidúci, ktorý ma spoznal, Max-," Ryder sa zasekol a prepálil ma pohľadom. „Povedala si to niekomu?"

„Nie! Nie, nikomu som nič nepovedala. Až dnes ráno som priznala otcovi, že to viem."

„Vie to iba on. Tvoj otec, pár ľudí z kliniky a Malcolm. Nik viac. A teraz ty." Ryder zhlboka dýchal. „Nemôže, nesmie to zistiť nik iný. Ty... ty možno nerozumieš. Moje meno už nie je neznáme a ja nechcem, aby sa okolo kliniky potulovali paparazzi striehnuci na správny moment, aby ju mohli odfotiť. Nechcem, aby zvyšok života prežila ako novinárska atrakcia," zašepkal.

„Nik sa to odo mňa nedozvie. Sľubujem, Ryder," zašepkala som. Jeho modré oči sa vpíjali do mojich a mala som pocit, že dívať sa na tú bolesť a obavy v nich ma zabije. „Všetko bude v poriadku."

Ryder sa pri tých slovách iba uchechtol a uprel pohľad na zem.

„Prinesiem ti pohár vody," povedala som a vstala. „Len... ostaň tu."

Ruky sa mi triasli, keď som pohár naplnený vodou niesla z kuchynky k Ryderovi. Zdvihla som pohľad, keď som prešla dverami vedúcimi do predajne, a zastala som. Bol preč.