Lily

Včerajší večer ma na chvíľu odviedol od problémov, ale nič ma ich nemohlo zbaviť natrvalo. A nech som sa snažila akokoľvek, nemohla som z hlavy vyhnať tú jednu otázku: Čo s Ryderovým tajomstvom?

Včera som jednoducho odišla. Zmizla som skôr, než ma niekto mohol zazrieť. Potrebovala som to spracovať. A hoci som nad tým premýšľala celý deň, na nič som neprišla. Nevedela som, čo mám robiť.

Povedať mu to? Riskovať, že bude naštvaný a bude ma považovať za špeha? Napokon, on začal. On ma fotil bez môjho vedomia. Nechcela som ale, aby si o mne myslel niečo zlé. Možno mal nejaké dôvody, prečo nechcel, aby o tom ľudia vedeli.

Druhou možnosťou bolo mlčať. No dokázala by som mu hľadieť do očí, usmievať a predstierať, že o ničom neviem?

Musím mu to povedať. Už len nájsť spôsob, ako.

Max

Keď som sa vyšuchtal z postele, bol obed. Už dlho som nemal takú opicu ako teraz. „Čo bolo v tých drinkoch, dopekla?" zamručal som a vzal som si pohár s vodou a dva aspiríny, ktoré mi Lily podávala.

„To sa nikdy nedozvieme, ale pila som to isté a nič mi nie je."

Žiadalo sa mi uraziť sa a hájiť nejako svoju mužskú hrdosť, no pri pohľade na ten sladký, nevinný úsmev, ktorý mal od jej včerajšieho ja ďaleko, mimovoľne vyčaril úsmev na perách aj mne. „Si samé prekvapenie, Lily Greenová."

„A na to si prišiel až teraz?" zasmiala sa a sadla si oproti mne. Oči jej zaiskrili. „Keď už si mal tie narodeniny, niečo pre teba mám."

Prekvapene som zažmurkal. „Nemusela si-,"

„Prestaň. Nie je to nič veľké," odvetila a posunula ku mne niečo, čo vyzeralo ako kniha v baliacom papieri a s obrovskou mašľou na vrchu. „Nevedela som, čo ti mám kúpiť, a jeho knihy som videla v tvojej pracovni. Tak som si myslela, že..."

„Ďakujem" usmial som sa silene. Už som vedel, čo to je.

Strhol som baliaci obal a díval som sa na knihu grafikou podobnú všetkým ostatným. Prstom som prešiel po mene vygravírovanom pod názvom knihy. Grayson.

Grayson bolo moje rodné priezvisko. Po rozvode rodičov mi ho mama zmenila na to jej.

Nebol som prehnaným nadšencom literatúry, ale napriek tomu som mal doma všetky jeho knihy, každú niekoľkokrát prečítanú. Možno... možno som dúfal, že čítaním viet, ktoré napísal, zistím odpovede na svoje otázky. A hlavne na tú jednu – čo ho prinútilo odísť?

Bojoval som sám so sebou zakaždým, keď vyšla nová kniha. Nechcel som mať vo svojej blízkosti nič, čo by sa s ním nejako spájalo, no nemohol som ignorovať myšlienku, že tentoraz to možno niečo prinesie.

Ona to teraz vyriešila za mňa. Kniha ležala predo mnou. Otvoril som ju a zrak mi padol na venovanie. Venujem svojmu synovi.

Naozaj úžasný narodeninový darček, oci, prebehlo mu hlavou. Škoda, že si si spomenul, keď mám dvadsaťosem, a nie, keď som mal deväť.

Obišiel som stôl a pobozkal som ju. Potreboval som na moment cítiť niečo iné než jeho prítomnosť vo vzduchu. Chcel som zabudnúť. Na všetko.

•••

Pohľadom som hypnotizoval fotku, na ktorej som mal ruku okolo Ryderových ramien. Všetky ostatné fotky dokazujúce naše priateľstvo som zničil, no akosi som sa nevedel prinútiť zničiť aj túto. Bola to naša prvá spoločná fotka. Ešte sme sa ani veľmi nepoznali.

Ryder ma od začiatku obdivoval. Neveril som, že by to všetko dokázal predstierať. Nebol taký. Bol úprimne fascinovaný tým, čo som za tak krátky čas dokázal. Cítil sa polichotený, keď som si spomedzi tých všetkých mladých nádejných pretekárov vzal pod krídla práve jeho.

Nevedel nič z toho, čo som vedel ja. Ryder netušil, že to nie je náhoda, že som sa zaujímal práve o neho. Netušil, čo všetko vlastne spôsobil. Často som mu tú nevedomosť závidel. Bolo by to o toľko jednoduchšie... nepoznať pravdu.

Nechaj toho chlapca na pokoji. Nezničila nám jeho existencia život dosť? Drž sa od neho ďalej.

Možno som mal mamu poslúchnuť. Čo by sa stalo, keby som sa oňho vtedy nezaujímal? To som netušil. Bolo však oveľa jednoduchšie nenávidieť z diaľky, nenávidieť predstavu chlapca, ktorú si vytvoril v hlave.

Nechápal som, čo na ňom bolo také špeciálne. Chcel som to zistiť. Zblížil som sa s ním. Spriatelil. Ryder bol iný, ako som očakával. Vlastne som si nebol istý, čo som vlastne očakával. Asi niekoho, koho by som mohol naďalej nenávidieť. Ale namiesto toho som mal pocit, akoby som našiel strateného brata. A potom... potom ma zradil. A napriek tomu som ho nedokázal nenávidieť tak veľmi, ako som túžil. Nešlo to.

Ryder, ktorého som poznal, bol priateľský, úprimný a čestný. A hoci sme sa spriatelili pomerne rýchlo a ja som mu dôveroval, nesnažil sa zviesť po mojej vzrastajúcej sláve. Nevyužíval moje peniaze a nemal záujem stáť vo svetle reflektorov. Mohol som sa mu kedykoľvek zdôveriť a vedel som, že bude stáť pri mne. Nikdy sa zo mňa ale nesnažil dostať veci, o ktorých som hovoriť nechcel. Fungovalo to tak vzájomne.

Nechápal som, čo sa stalo. Chcel som vedieť, kedy sa tak zmenil. Plánoval ma podviesť celý ten čas? Alebo sa stalo niečo, čo ho prinútilo zmeniť postoj ku mne? Ak áno, čo? Prečo, dopekla, ma zradila práve osoba, ktorej som po dlhom čase tak veľmi veril? Ryder, ktorý sa priečil aj jazdeniu na červenú, ma zradil. Vzal mi moju šancu na výhru.

Prečo? To bola otázka, na ktorú som odpovedať nevedel. Otázka, ktorú som sa nikdy neodvážil položiť mu do očí, hoci som po tom bažil. Kdesi v hĺbke som sa obával odpovede.

Rovnako ako odpovede na otázku, prečo ma môj otec opustil.