„Ahoj, Lily," usmiala sa na mňa sestrička na recepcii kliniky. „Ideš za otcom?"

„Áno, za ním," opätovala som žene v strednom veku úsmev.

„Spomínal, že sa zastavíš. Mal by byť vo svojej kancelárii."

„Ďakujem, Marie," poďakovala som jej a zamierila som k výťahu. Vyviezla som sa na tretie poschodie a zamierila som ku otcovej kancelárii. Počas strednej som tu trávila veľa času. Istý čas som dokonca uvažovala o štúdiu medicíny, no láska k umeniu to prevýšila.

Zaklopala som a začula som kroky za dverami. Po chvíli sa v nich zjavil môj otec. „Lily," vyhŕkol prekvapene. „Nečakal som ťa tu tak skoro."

„Je jedna, ako sme sa dohodli," zasmiala som sa. „Ale počkám, ak máš niečo dôležité."

„Nie, len poď ďalej," usmial sa otec a ustúpil z dverí. „Pri mojej novej asistentke plynie čas akosi rýchlejšie."

Vošla som do kancelárie a zrak mi padol na dievčatko v otcovom kresle. Tmavé vlasy ostro kontrastovali s bledou pokožkou. Vyzerala na desať, no vedela som, že jej vek skresľuje choroba. Pravdepodobne bola o dva alebo tri roky staršia.

Pri pohľade na mňa sa dievčatku rozžiarili oči a pery sa jej roztiahli do úsmevu. „Ty si Lily."

Prekvapene som sa usmiala a pozrela som na otca, no ten tiež vyzeral trochu zaskočene. Položila som obed, ktorý som mu priniesla, na stôl a podišla som k dievčaťu. „To som. A ako sa voláš ty?"

„Nadya," odvetilo dievča a zvedavo si ma prezeralo. „Jonathan o tebe často rozpráva."

Neubránila som sa úsmevu. „Naozaj?"

„No čo?" nadvihol otec obočie. „Už nemám vlasy ani motorku, ktorými by som sa chválil."

Iba som nad ním s úškrnkom potriasla hlavou. „Priniesla som ti obed. Zjedz to, kým to vychladne."

„Teraz znieš čisto ako svoja matka," usmial sa.

„Ani náhodou," ohradila som sa. „Mama by-," začala som, no zmĺkla som pri pohľade na fotografiu na stene. Fotografiu mňa.

Vstala som a podišla bližšie. Vlasy mi voľne dopadali na chrbát a žiarili v slnečných lúčoch. Na fotke som sa smiala, no nehľadela som do objektívu. V pozadí bolo vidno zelený, rovno zastihnutý trávnik. Mohlo to byť vo West Hille, no netušila som, kto tú fotku mohol urobiť. „Odkiaľ to máš?"

Môj otec na mňa pozrel s nevinnosťou šteňaťa, akoby sám netušil, odkiaľ sa tá fotka nad jeho stolom vzala. „Ten zdroj si nechám pre seba, keďže sama mi žiadne fotky nie si ochotná dať."

Zamračila som sa, no vedela som, že s ním nehnem. Boli sme rovnako tvrdohlaví. „Tak mi ukáž tie podklady, kvôli ktorým som prišla." Otec ma poprosil o urobenie nejakých grafických návrhov pre jeho nadáciu.

„To ti môžem poslať e-mailom," mávol rukou. „Zavolal som ťa, lebo som ťa chcel vidieť. Nedávno som stretol Willu a tá sa mi posťažovala, že odkedy chodíš s Maxom, takmer všetok čas tráviš v ateliéri alebo vo West Hille."

„Akoby ona celý ten čas sedela doma a osamotene plakala do vankúša," uchechtla som sa. „Dokedy tie návrhy potrebuješ?"

„Nesúri to," mykol ramenom. „Ale ak by to šlo, ešte tento mesiac. Nieže to zapadne prachom na dne šuplíka."

Na dne šuplíka ešte stále spočívali fotografie Rydera. „Neboj, na budúci týždeň to snáď budeš mať hotové," usmiala som sa.

Zvonenie mobilu prerušilo našu konverzáciu. Otec to rýchlo zdvihol, rovnako ako všetky hovory. „Prosím?" Na pár sekúnd nastalo ticho. „Samozrejme, hneď som tam. Vezmite mu krv a pošlite ju na okamžitú analýzu." Otec zrušil hovor a rázne zamieril k dverám, no vzápätí sa zarazil a obrátil sa ku mne a Nadyi. „Lily, mohla by si Nadyu odprevadiť do jej izby?" spýtal sa otec skôr zo slušnosti, pretože vedel, že to urobím. Bradou ukázal na invalidný vozík pri stene.

„Jasné," prikývla som.

„Vďaka," pousmial sa a už ho nebolo.

Zamierila som k vozíku a došla som s ním až k Nadyi, ktorá ma pozorovala. „Leukémiou oslabené kosti i telo, chatrná imunita..." odvetila na moju nevyslovenú otázku pokojne.

Sklonila som sa k nej a prikryla som jej studenú dlaň svojou. „Je mi to ľúto."

Nadya sa iba smutne pousmiala a chytila sa ma okolo krku, aby som ju mohla zodvihnúť. Bola ľahká ako pierko.

„Jonathan hovoril, že rada jazdíš," zmenila Nadya tému.

„Jazdila som," opravila som ju a otvorila som dvere kancelárie, aby sme mohli vyjsť.

„Ale s tým sa predsa nedá skončiť. Keby som bola zdravá, tiež by som jazdila," vyhlásila Nadya. Jej hlások sa mi zdal povedomý, no nevedela som si spomenúť, odkiaľ.

„Mala som nehodu a z môjho auta ostal iba vrak," odvetila som a pichlo ma pri spomienke na moje milované auto. „Len zázrakom sa mi nič nestalo. Prestala som, aby sa o mňa doma nebáli."

„Doľava," povedala Nadya, keď sme sa dostali k rázcestiu chodieb. „Ale určite niekedy jazdíš, či nie?"

„Niekedy," priznala som s úsmevom a spomenula som si na včerajšie poobedie, ktoré som znovu strávila s Ryderom u Malcolma. „No... v poslednej dobe viac ako len niekedy."

Nadya ukázala na dvere svojej izby. „Môj brat tiež závodí. Je výborný."

„Naozaj?" nadvihla som obočie. V Seattli nebolo zas tak veľa priaznivcov tohto športu, ktorým to šlo naozaj dobre. „Ako sa volá? Možno ho poznám."

„Tak tu si!" usmiala sa na Nadyu zdravotná sestra, keď sme vošli do jej izby. „Je čas na tvoje lieky."

Nadya sa na mňa uškrnula a v modrých očiach jej zaiskrilo. „Poznáš ho. To on je autorom tej fotografie."

•••

Nadyine slová mi nedali pokoj. Chcela som vedieť, kto tú fotku urobil. Kto ma pozoruje a fotí bez môjho vedomia? Zrazu som vedela, ako sa asi cítil Max, keď zistil, že ho potajme fotím. Pocit, že niekto ma pozoruje bez môjho vedomia mi vyvolával husiu kožu.

Wille som sa o Nadyi ani o tajomnom fotografovi nezmieňovala. Chcela by všetko vedieť a ja som si to chcela najprv premyslieť. Maxovi som o tom v najbližšej dobe neplánovala hovoriť vôbec, pokiaľ si nebudem istá, kto ma to vlastne prenasledoval.

Prešla som cez ulicu a zahľadela som sa na súkromnú kliniku ukrytú medzi stromami parku ktorý priliehal ku klinike. Otec bol zarytý, keď si niečo zaumienil. Nepovedal by mi to. Navyše prísne ctil lekárske tajomstvo. Neprezradil by mi o Nadyi nič, keby mu to nedovolila.

Ostávala mi jediná možnosť – pokúsiť sa zistiť to od samotnej Nadye.

Vykročila som k budove. Zarazila som sa, keď z dverí zrazu vyšla známa tvár. Ryder s mobilom pri uchu zamieril pomedzi stromy.

Jasné. Ryder pomáha otcovi s nadáciou, takže sa pravdepodobne často stretáva s pacientmi. A závodí. Možno vie, kto je Nadyin brat. Alebo mi aspoň povie jej priezvisko.

Pridala som do kroku, aby som ho nestratila z dohľadu. Po chvíli aj tak zmizol medzi stromami. Kráčala som smerom, ktorým pravdepodobne šiel aj on. Po chvíli som začula jeho hlas. Nechcela som naňho zakričať, lebo stále telefonoval.

„Pozri, kto dorazil," ozval sa v diaľke hlas môjho otca a ja som sa zarazila.

Po chvíli som ich zbadala. Rydera, ktorý už dotelefonoval, a lavičku, na ktorej sedel môj otec. Na vybetónovanom chodníku vedľa neho sedela v invalidnom vozíku Nadya.

„Ryder!" vypískla nadšene a tvár jej rozžiaril úsmev.

Ryder sa tiež usmieval. Bol to úprimný a láskyplný úsmev. Kľakol si k nej, objal jej drobné telo a vtisol jej bozk na čelo. „Ahoj, drobec. Niečo pre teba mám."

„Zmrzlinu?" rozžiarili sa Nadyi oči.

Ryder sa zasmial. „Pre moju malú sestričku všetko na svete."

V hrdle mi vyschlo. Odvrátila som sa a chrbtom som sa oprela o kmeň stromu. Môj brat tiež závodí. Je výborný. Poznáš ho...

Ryder.

Zdroj jeho bolesti je zároveň svetlom jeho života a on nemôže robiť nič, než sa bezmocne dívať, ako vyhasína... Sám seba nenávidí za to, že Maxovi vzal to, po čom najviac túžil, ale nemal na výber...

Ten Malcolmov telefonát... to bola Nadya. Odtiaľ sa mi jej hlas zdal povedomý.

Zrazu to všetko dávalo zmysel. Rozišiel sa s Miou, lebo pred ňou tajil Nadyu. Poznal môjho otca, pretože bol Nadyiným lekárom. Potreboval peniaze na jej hospitalizáciu a liečbu. Pretože jeho malá sestra zomierala na leukémiu.     

Tak, a vie to. Čo myslíte, povie Ryderovi, že to vie, alebo nie?  #A