„To bola tvoja najhoršia jazda za tento týždeň," vynadal mi Malcolm, keď som vystúpil z auta.

„Nemusíš mi to pripomínať," zavrčal som a zamieril som k zadnému kolesu. Vyzeralo byť v poriadku, no aj tak ma to pri jazde ťahalo do strany.

„Ale áno," odsekol Malcolm zamračene a oprel sa o kapotu. „Budem ti to pripomínať, až kým sa to, kurva, nezlepší! Prvý závod vyhral Max. Okrem finále sú tu ešte dva. Musíš ich vyhrať, prinajmenšom jeden." Podišiel ku mne a schmatol ma za ramená. „Tieto Majstrovstvá vyhráš, Keller. Musíš ich vyhrať. Už len kvôli Nadyi. Tak na ňu prestaň myslieť. Daj si pauzu, relaxuj, choď za ňou. Zajtra ráno ťa tu chcem vidieť v plnej forme." Malcolm sa obrátil k autu. „Čo chvíľa tu má byť Ren, ešte ti to odľahčíme a pôjde to hladko."

„Na to už nie je čas," namietol som.

„Samozrejme, že je," odvrkol Malcolm. „Ráno to ešte otestujeme. Prinajhoršom vyhráš mojím autom."

„To by bolo divné," namietol som.

„Pre moje auto by to bola pocta," prevrátil očami.

„Ja som tu šéf," zamračil som sa. Ten detail som nerád vyťahoval.

„A ja som starší, presne o šesť rokov a štyri mesiace," odvetil Malcolm. „Dosť starý na to, aby som poznal svoje limity." Zalovil vo vrecku a hodil mi kľúče od svojho mercedesu. „Teraz vypadni. A choď nám nakúpiť!" zavolal za mnou ešte. „Nemysli si, že som si nevšimol, že si mi zožral tie škoricové cereálie!"

„Máš tridsať, nie päť, tak sa trochu vzmuž. Život vie byť krutý." 

•••

Počas svojho života som mal troch otcov. Žiaden z nich nebol môj biologický otec, no každý mi do života priniesol niečo podstatné.

Prvým z nich bol môj starý otec Keller. Okrem mojej mamy bol mojím jediným biologickým príbuzným, ktorého som poznal. Bývali sme s ním na predmestí Berlína. Jeho dom bol plný starožitností a špeciálne hodín; bol to hodinár. Miloval ticho a tikanie hodín, a tiež svoju pušku, ktorá visela na stene predsiene od štyridsiateho piateho [1945 – koniec 2. svetovej vojny]. Z času na čas mame vynadal, že otehotnela v osemnástich, ale vždy sa o mňa postaral, keď odišla do práce.

„Ty si nepochybne Keller, chlapče," zvykol mi hovorievať, a mal pravdu. Nevedel som, ako vyzeral môj biologický otec, no mal som všetky výrazné črty z maminej strany – plavohnedé nepoddajné vlasy, modré oči, dobrosrdečný úsmev, výrazné obočie a takmer nekonečnú trpezlivosť.

Zvykol som ho pozorovať pri práci. Hodiny, niekedy aj dni či týždne dával dohromady tie drobné a zložité mechanizmy. Vždy, keď som začul tikanie hodín, spomenul som si na široký úsmev, ktorý sa mu rozlial po tvári zakaždým, keď hodiny znovu fungovali.

Naučil ma, že všetko má svoj systém a poriadok. A tiež, že nie všetko sa dá opraviť, ako jeho srdce, napríklad. Dotikalo, keď som mal päť rokov, a nebol nik, kto by ho vedel opraviť.

Mama predala dom i všetky jeho veci a presťahovali sme sa do Strasbourgu. Všetko, čo mi po starom otcovi ostalo, bolo meno a staré vreckové hodinky na retiazke, ktoré som doteraz nosil so sebou.

V Strasbourgu spoznala muža menom Andreas. Bol pôvodom Nemec, no mal anglické korene a francúzske štátne občianstvo. Nenávidel nemčinu, a tak ma učil francúzsky i anglicky. Bol to novinár a väčšinu dní pracoval z domu, takže som nemal inú možnosť, než poslúchnuť.

Mal veľmi rád umenie a táto jeho vášeň sa preniesla aj na mňa. Prečítal som veľa z jeho rozľahlej knižnej zbierky. Naučil ma hrať na klavíri, porozumieť hudbe a odhaľovať tajomstvá malieb. Bol majstrom v šachu. Vždy mu na perách svietil úsmev a vo všetkom bol niekoľko ťahov pred ostatnými. Usmievaj sa, Ryder. Šťastní ti úsmev opätujú, smutných aspoň  na tých pár sekúnd oslobodíš od ich trápenia a tých ostatných to naštve, aj keby bol tvoj úsmev iba ilúziou.

Mama ho milovala, a ja tiež.

Často nás brával na rôzne výlety. Jeden jediný raz som nad ním vyhral v šachu. Boli to moje deviate narodeniny. Jeden jediný raz sme šli s mamou na výlet bez neho. A keď sme sa vrátili, bol preč. On, jeho knižnica a jeho šachovnica. Ostal iba zväzok bankoviek a slová mrzí ma to visiace vo vzduchu.

Nechápal som, prečo odišiel, prečo nás opustil. Ak aj moja mama vedela, nikdy mi to nepovedala.

Mame v domácnosti chýbal muž. Námietky môjho deväť a pol -ročného ja, že ja predsa som muž, nebrala do úvahy. A trvalo presne päť mesiacov, kým usúdila, že Noah Peterson by bol ideálnym mužom pre ňu a pre mňa ideálnym otcom číslo tri.

Noah bol mĺkvy, ničím nevýrazný, dobrosrdečný človek. A ja som ho neznášal, hneď z niekoľkých dôvodov.

Chcel som späť Andreasa, nie niekoho iného. Mama sa snažila prázdnotu po ňom nahradiť láskou niekoho iného, ale u mňa to tak nefungovalo. Stále som dúfal, že sa Andreas jedného dňa objaví, že to bude také, ako predtým.

Ďalším dôvodom bol prostý fakt, že Noah bol v Strasbourgu iba na pár mesiacov, žil v Amerike. Mama sa nerozhodovala dlho – odišli sme do Portlandu spolu s ním. Mal dom na predmestí, pracoval ako lekárnik a ľúbil mamu. Moju vzdorovitosť so zhovievavým úsmevom prehliadal.

Po roku mama prijala Noahovu žiadosť o ruku. Zvykol som premýšľať, či ho skutočne ľúbi alebo má iba strach, že by mohol ujsť ako Andreas. Myslím, že to bolo tak trochu oboje.

Hoci som si to vtedy odmietal priznať, začal som mať Noaha rád. Bolo to iné ako s Andreasom. Noah trávil polovicu dňa vo svojej lekárni a ja v škole. V očiach mal častejšie známky únavy než veselé iskrenie, no vždy sa na mňa usmial, postrapatil mi vlasy a počúval, ako bolo v škole.

V jeho garáži stál starý ojazdený mustang, takmer až muzeálny kúsok. Šanca spojazdniť ho bola nízka, no aj tak to nevzdával. Možno tak nejak sa zrodil môj prvotný záujem o autá.

Noahovo zdravie sa nikdy nezdalo byť stopercentné, no otázky vždy zahnal upokojujúcim úsmevom. Po dvoch rokoch sa to však začalo prudko zhoršovať. Vyvrcholilo to, keď skolaboval v práci. „Mám leukémiu," povedal vyrovnane, keď sme za ním prišli do nemocnice.

Bol hospitalizovaný niekoľko týždňov. Mama sa kvôli mne snažila byť silná, no celé noci preplakala.

Nebolo to rýchle a nečakané ako smrť starého otca alebo Andeasov odchod. Noah odchádzal pomaly a trpel. Každým dňom z neho kúsok po kúsku ubúdalo, až kým sa nestratil úplne.

Jeho smrť mamu zlomila. K cigaretám sa pridal aj alkohol. Vyhodili ju z práce. Museli sme predať Noahov dom aj jeho mustang, aby sme vôbec mali z čoho žiť.

Chýbal mi. Možno aj viac, ako mi chýbal Andreas. Jeho mustang bol Noahovou najväčšou vášňou a ja som si ho chcel nechať, na jeho pamiatku. Ale nemohol som. Neostalo mi po ňom vôbec nič.

Prešlo niekoľko mesiacov. Zamiloval som sa. Nadya bola darom z nebies, anjelom, ktorý rozžiaril temné dni. Od toho hmlistého dňa, keď som ju prvý raz uvidel, som sa už viac necítil stratený. Urobil by som pre ňu všetko, vzdal by som sa života. Bola mojím slnkom.

Trvalo niekoľko rokov, kým som si uvedomil, koľko mi toho Noah v skutočnosti zanechal, aj keď o tom ani netušil. Ostala mi po ňom Nadya. No vtedy už bolo neskoro. Neskoro na vďačnosť, neskoro na ľútosť. Pád, ktorý ma čakal, bolo nemožné prežiť. Ostávala mi iba nádej, že k tomu pádu nikdy nedôjde.