Ryder

„Daj mi kľúče od svojho auta."

Jonathanov hlas ma vytrhol z myšlienok. „Čože?" zopakoval som nechápavo.

„Daj mi kľúče," zopakoval Lilin otec rázne.

Hoci som nechápal jeho požiadavke, radšej som sa nevzpieral. Len čo kľúče ležali v jeho dlani, schmatol ma za rameno a tisol pred sebou do garáže. „Nastúp si."

„Jonathan?"

„Ryder, poslúchni ma," povzdychol unavene a vkĺzol za volant môjho auta.

Len čo som nasadol, vo vrecku mi zavibroval mobil. Zamračil som sa na neznáme číslo. „Prosím?"

„Ryder Keller?" ozval sa neznámy hlas a ja som zmeravel.

„Áno?" hlesol som.

„Som doktor Stevenson. Volám, pretože vaša matka..."

Zvyšok monológu som vnímal iba matne. Očakával som hocičo v súvislosti s Nadyou. Niekoľko telefonátov o jej náhlom zhoršení stavu som už obdržal, takže by to nebolo až tak nezvyčajné. Ale Claudia... „Včera som bol pri nej..." hlesol som do ticha v aute. Jonathan sa mlčky venoval šoférovaniu.

„Podrezala si žily, no podarilo sa im ju hospitalizovať včas," prehovoril Jonathan ticho. „Nejako sa jej podarilo ukradnúť skalpel bez toho, aby jej na to prišli."

Vyzerala veľa horšie ako včera a strácala sa v perinách. Pohľad na ňu vo mne vyvolával protichodné pocity. Bola mi absolútne cudzia, no napriek tomu sa mi s každým žmurknutím vybavila spomienka na ňu, na takú, aká bola predtým.

•••

„Budem šoférovať ja," povedal som Jonathanovi, keď sme vyšli z nemocnice.

„Nie," znela jeho odpoveď.

„Prečo?" zamračil som sa. „Boli by sme v Seattli rýchlejšie."

„Pretože si v nie práve ideálnom psychickom rozpoložení, Ryder," odvetil a odomkol moje auto. „Tvoja matka sa pokúsila o samovraždu. To by zamávalo s každým."

Napriek tomu, že stratila veľa krvi, Claudia bola relatívne v poriadku. Aspoň po fyzickej stránke. Avšak tolerantnosť jej psychiatra prekročila limity znesiteľnosti. Bude brať lieky, a omnoho silnejšie ako predtým. To znamenalo tučnú čiaru za možnosťou darovať krv Nadyi.

S tichým výdychom som nasadol do auta a Jonathan naštartoval. Síce bol večer, no ulice Portlandu boli napriek tomu nezvyčajne prázdne. Nič som nepovedal, keď prekročil povolenú rýchlosť.

„Kvôli tým peniazom si zradil najlepšieho priateľa," prehovoril po chvíli.

„Kvôli Nadyi by som bol schopný urobiť čokoľvek," odvetil som ticho.

Bolo to pred dvoma rokmi. Nadyin stav sa výrazne zhoršil a bolo treba peniaze na jej liečbu i starostlivosť na klinike. Do toho prišlo aj pár dlhov za psychiatrickú liečebňu a byt. A hoci bol Jonathan zakladateľ nadácie a primár kliniky, nemohol zmeniť pravidlá, ktoré platili pre všetkých rovnako. Potreboval som zohnať päťdesiat tisíc dolárov, inak by Nadyinu liečbu odmietli.

Možno som občas ľutoval spôsob, ktorým som sa k peniazom dostal, no nikdy som neľutoval, že som to napokon urobil. Nič, čo som robil pre Nadyu nebolo zbytočné.

V tom čase som bol zúfalý a Jonathan to vedel. „Povedali ste mi, aby som sa tie peniaze pokúsil získať legálnou cestou. Predaj informácií je legálny. Nebola iná možnosť, ako tie peniaze získať za tak krátky čas."

„Musel existovať iný spôsob."

„V zálohe som mal darovanie obličky," odsekol som popudene.

„Zaplatil som to za teba."

Nechápavo som pozrel na Jonathana. „Čože?"

„Mal si prácu mechanika a mizivú šancu na získanie pôžičky. Neveril som, že tie peniaze zoženieš. Zaplatil som Nadyinu liečbu. Chcel som ti to povedať, no na ďalší deň si sa objavil s päťdesiatimi litrami." Nezmohol som sa na slovo. Jonathan si to všimol a nepatrne sa pousmial. „Nie si jediný, komu na nej záleží, Ryder."

Max

Skôr by sme sa mohli zamyslieť nad tým, koľko mileniek si popri Lily vydržuješ. Ryderove slová som nedokázal vytisnúť z mysle. Myslím, že ani netušil, ako blízko bola pravda.

Bolo to iné. Ona bola iná. Po dlhej dobe bola dievčaťom, na ktorého mienke mi záležalo. Netušil som, ako som sa od predstieraného vzťahu dostali k úvahám, prečo mi na nej záleží. Moje myšlienkové pochody nemali žiaden zmysluplný záver, len ma prinútili cítiť sa ako bastard.

V mojej sprche je nádherné a sympatické dievča a ja sa umáram úvahami o vernosti. Bolo to absurdné, no nevedel som si pomôcť. Priateľka a milenka. Tie dva slová v jednej vete sa mi hnusili. Príliš mi to pripomínalo jeho. Niekoho, kým som nikdy nechcel byť.

Stredy a soboty. Stredy a soboty s Rachel. To bolo niečo, čoho som sa za posledné tri roky dobrovoľne nevzdal ani raz. Istým spôsobom to bol najdlhší druh vzťahu, aký som kedy mal, aj keď bol založený výlučne na sexe. Čím bola Lily taká špeciálna, že ma nútila ho spochybňovať?

Hypnotizoval som poslednú správu, ktorá mi od nej prišla dnes ráno. Neviem sa dočkať stredy.

Neočakával som, že sa mi Lily zapáči. Okej, možno som očakával, že sa s ňou vyspím, ale nič viac. Neočakával som, že sa raz budem rozhodovať medzi ňou a Rachel.

Zdvihol som zrak od mobilu, keď sa objavila vo dverách kúpeľne. Vlhké tmavé kučery jej spadali na môj biely župan, ktorý mala na sebe. Pousmial som sa a sledoval, ako sa blíži k posteli. Bola nádherná tým najnevinnejším spôsobom, aký existoval.

Privrela viečka, keď som ju zľahka pobozkal na pery. Po chvíli sa jej zelenkasté oči vpili do mojich. „Naozaj ma mrzí tá večera," šepla previnilo.

„Nič, čo by som nezvládol, pamätáš?" pousmial som sa a snažil som sa nedať najavo hromadu nepríjemných a protichodných pocitov, ktoré vo mne Ryderove slová vyvolali.

„Niečo dôležité?" spýtala sa Lily a bradou kývla k mobilu, ktorý som stále držal v ruke. Pohľadom som znovu prebehol po tých štyroch slovách. Neviem sa dočkať stredy.

Dotkol som sa obrazovky a moje prsty sa rozbehli po klávesnici. Mali by sme si dať pauzu, napísal som a klikol na tlačidlo odoslať. Krátko na to som mobil vypol a položil ho na nočný stolík.

Lily som venoval ďalší bozk na pery. „Vôbec nič."

Áno, posledný úsek kapitoly je písaný z pohľadu Maxa. Odteraz sa tu bude objavovať popri Lilinom a Ryderovom aj jeho pohľad. Je toho naozaj veľa, čo o ňom neviete :D #A