„Vypi to, dievča," prikázal Sai a vtisol mi do dlane pohár po okraj naplnený pochybnou zelenkastou tekutinou.

Privoňala som k tomu a zamračila som sa. „Čo je to, preboha?"

„Rodinný recept na opicu," odvetil Aziat. „Nič viac ti nepoviem. Teraz to vypi, naraz."

S povzdychom som do seba obrátila obsah pohára a bojovala som s túžbou vyvrátiť to von. „Môj bože, ono to chutí ešte horšie ako páchne," zaskučala som a vrátila prázdny pohár Saiovi.

„Ale do polhodiny budeš ako nová," žmurkol a vstal.

Max ma pozoroval od dverí spálne. Mal na sebe iba tepláky a ja som mala dokonalý výhľad na vypracované ramená aj na pekáč buchiet zakončený tmavými chĺpkami v tvare písmena V. Na perách mal pobavený úsmev.

„Stále nechápem, ako si sa z toho klubu dostala sem," potriasol hlavou a zamieril k posteli.

To som netušila ani ja. Všetko, čo som si z predošlého večera pamätala, bolo, že som prišla skôr ako Max. A že keď už konečne dorazil, nasledoval divoký sex. „Netuším. A asi to radšej ani vedieť nechcem," zamrmlala som a hlasno som protestovala, keď Max roztiahol závesy. „Kam sa tak ženieš?" zamručala som. „Prečo nemôžeme letieť až zajtra spolu so Saiom?"

„Pretože," Max sa zamračil. „Sai musí vybaviť niečo tu a ja mám na zajtra program v Seattli. A v neposlednom rade, pozajtra je ten obed u vás."

Prevrátila som sa na brucho a zaborila som si tvár do vankúša. Dúfala som, že mu to popri závode a všetkých tých veciach vyprchalo z hlavy. „Bude to katastrofa."

„Nepreháňaj." Zachvela som sa, keď ma jeho dych pošteklil na nahom ramene. „Tvoj šampión to zvládne."

Zasmiala som sa nad jeho sebavedomím. „A čo tvoja rodina?"

Cítila som, ako Max zmeravel. „Mama žije v Švajčiarsku, otca som naposledy videl pred troma rokmi," odvetil tónom o niekoľko stupňov tvrdším a chladnejším. „Mal som šesť, keď od nás odišiel a znova som ho videl, keď o pár rokov prišiel podpísať rozvodové papiere. Stretávame sa iba sporadicky. To je všetko, čo ti k tomu poviem. O mojej rodine sa viac baviť nebudeme."

•••

Máš na dnešok nejaké plány? R

Hrýzol som si peru a hypnotizoval som displej mobilu. Vedel, že sa z L.A. už vrátili, no aj tak som riskoval, že moju správu nájde Max. Nezáležalo mi na tom. Potreboval som ju vidieť viac, než kedykoľvek predtým. A zároveň som sa tej chvíle obával.

Pobozkal som ju, lebo som bol opitý. Nebyť alkoholu v mojej krvi, nikdy by som to neurobil. Obaja sme boli opití a obaja sme to chceli. Nemalo sa to stať. Napriek tomu som potreboval vedieť, čo si o tom myslí ona.

Neodpovedanie je samo o sebe odpoveďou, blyslo mi hlavou. Zahryzol som si do pery silnejšie a na jazyku som ucítil medenú chuť.

Zmeravel som, keď sa displej rozsvietil. V ďalšej sekunde som správu otvoril.

Lily: To závisí od toho, čo plánuješ.

Ja: Trochu adrenalínu?

•••

Neubránil som sa úsmevu. Lily s pootvorenými perami a užasnutým pohľadom hľadela na auto, ktorým som prišiel. Zastavil som a vystúpil.

Lily mi nevenovala ani pohľad. „Božemôj, to je nádhera," zamrmlala si pre seba a zbožne hľadela na nablýskaný čierny športiak, ktorým som prišiel.

„Nielen na pohľad," pousmial som sa a zamieril som k dverám spolujazdca. Otvoril som ich a pozrel som na Lily. Krásne sa usmiala a zamierila ku mne. Zvedavo na mňa hľadela, v sivozelených očiach jej iskrilo.

„Kam ma berieš?" spýtala sa, keď som nasadol aj ja. Kým som stihol odpovedať, zasmiala sa. „Vlastne je to jedno, v tomto aute by som šla kamkoľvek."

„Vlastne nie je moje, patrí Malcolmovi – kamošovi, ktorému patrí aj Shake," objasnil som.

„Čo je s tvojím?" spýtala sa Lily s obavami v hlase a ja som na sebe ucítil jej pohľad. Vedel som, čo ju napadlo ako prvé – nehoda.

„Je v poriadku, len na závode utŕžilo pár škrabancov," odvetil som a chlácholivo som sa na ňu usmial.

Niekoľko nasledujúcich minút vládlo v aute ticho. Bolo napäté, no nie vyslovene nepríjemné.

„Aké bolo piatkové ráno?" prehodil som po chvíli, aby som prerušil ticho.

„Ťažké," povzdychla Lily a pery sa jej zvlnili, no vzápätí zmeravela. Ucítil som na sebe jej prenikavý pohľad. „Moment. Ty... ako o tom vieš?"

Zastal som na červenej a nechápavo som na ňu pozrel. „V štvrtok večer..." Zmĺkol som a zmocnila sa ma zlá predtucha. „Ty si to nepamätáš?"

Liline líca horeli červeňou. „Mám z toho večera absolútne okno," zaskučala zúfalo a zaborila si tvár do dlaní. „Bože, bože, bože. Čo som robila? Keď som opitá, nerozmýšľam nad tým, čo robím. Prosím, povedz mi, že som neurobila nejakú hlúposť?"

Na plyn som šliapol trochu silnejšie, než som plánoval. Autom trhlo vpred, no nevedel som sa prinútiť spomaliť. „Narazil som na teba na ulici a odprevadil som ťa do hotela, v ktorom som bol zhodou náhod ubytovaný tiež," prehovoril som po chvíli.

„A?" vyhŕkla Lily neisto.

„Povedala si, že som mal výhru chcieť viac. A že by si si rada častejšie zajazdila v mojom aute," povedal som.

Samozrejme, že si to nepamätá. Bola absolútne opitá, ja tiež. Bola hlúposť pobozkať ju. A bolo ešte hlúpejšie myslieť si, že by to, čo hovorila, mohla myslieť vážne.

„Preto si ma dnes-,"

„Nie," prerušil som ju a krátko som na ňu pozrel. „Vlastne... chcel som ti napísať už skôr."

Nevzal som ju na miesto, kde sme boli naposledy. „Ocenil by som, keby si toto miesto pred Maxom nespomínala," prehovoril som, keď som diaľkovým ovládaním otvoril kovanú bránu. Pred nami stála Malcolmova vila, o kúsok ďalej garáž a od nej sa tiahla závodná dráha.

„Toto celé patrí tvojmu kamošovi?" vyhŕkla Lily neveriacky.

„Presne tak," pousmial som sa a zo zadných sedadiel som vzal dve prilby. Jednu som podal Lily. Nasadil som si ju a pridal som plyn. Keď bolo auto na dráhe, zrýchlil som. Siahol som do priehradky medzi sedadlami a pustil som Lily do lona stopky. Vzala si ich a keď som znovu minul štartovú čiaru, spustila ich.

S nádychom som zošliapol plyn a zovrel volant oboma rukami. Zvrtol som volantom a hladko prešiel zákrutou bez straty jedinej sekundy. Závodenie pre mňa bolo rovnako prirodzené ako dýchanie. Keby ma Lily neupozornila, ani by som si nevšimol, že mám desať okruhov za sebou. Pri pohľade na čas som nadvihol obočie. Bolo to len pár sekúnd od môjho osobného rekordu. S tým, ako som jazdil posledný týždeň, sa to nedalo porovnávať.

„Poď za volant ty," povedal som Lily a zastavil som. Vymenili sme si miesta.

Sledoval som, ako Lily zhlboka dýcha a pevne zviera volant, hoci sme stále stáli na mieste. „S tak drahým autom som asi ešte nejazdila," hlesla ticho.

Natiahol som sa a prikryl som jej dlaň svojou. Zdvihla zrak a môj pohľad sa na pár sekúnd stretol s jej očami. „Je to iba auto, Lily. Nič sa nestane. Som tu s tebou, jasné?"

Nepatrne prikývla a zhlboka vydýchla. Potom pridala plyn. Dala si niekoľko skúšobných okruhov a ja som videl, že sa za volantom postupne uvoľňuje. Volant zvierala pevne, no nie kŕčovito a pohľad upierala na dráhu pred sebou.

Keď sme sa blížili k štartovacej čiare, zahliadol som, ako sa otvára brána a na pozemok vkĺzol Malcolmov biely mercedes.

„Stopni mi to," vyhŕkla Lily a ja som poslúchol. Motor zahučal, keď pridala plyn. Šla rýchlo, no stále to bolo pomaly oproti tomu, ako som šiel ja. Jazdila však čisto a elegantne.

Malcolm medzitým zastal pri dráhe a vystúpil z auta. Lilin ostrý nádych mi hovoril, že si ho už všimla tiež. „Pokračuj," povzbudil som ju a usmial som sa, hoci to nevidela. Pozornosť sústredila na dráhu.

Ešte trikrát minula Malcolma, než začala spomaľovať. „Aké to bolo?" spýtala sa váhavo.

„Perfektné," usmial som sa. „A aj čas máš celkom slušný."

Lily zastala pri Malcolmovi. Na perách mal sarkastický úškrnok videl som na ňom, že sa chystá čosi povedať, no keď spoza volantu vyšla Lily, onemel. Pootvoril ústa a vzápätí ich zavrel. Neveriacky potriasol hlavou a potom pozrel na mňa. „Ja vážne neviem, čo ma desí viac," vyhŕkol užasnuto. „Či to, že si mi sem priviedol O'Neilovu frajerku, to, že si ju nechal šoférovať jedno z áut, ktoré neprepustím ani svojej manželke alebo to, že jej jazda bola lepšia ako tá tvoja na závode."