Jej žiarivý úsmev. Spôsob, akým sa mu vrhla do náruče. Bozk. Spôsob, akým naňho hľadela – akoby na svete neexistoval nik iný. Nedokázal som to vyhnať z hlavy. Lily bola to jediné, na čo som v zákrute posledného okruhu dokázal myslieť. Na sekundu sa mi zjavila pred očami jej tvár. V ďalšej sekunde som bol opäť v realite a trhol som ručnou brzdou v poslednej chvíli. Z pier mi ušla nadávka, keď som v späťáku zazrel iskry, ktoré sa vzniesli do vzduchu, keď sa bok auta oškrel o mantinel.

V diaľke som zazrel cieľovú čiaru a zošliapol som pedál až k zemi. Nemal som šancu vyhrať to. Prešiel som popri treťom jazdcovi a vzápätí som minul cieľ.

Max vyhral. Na perách sa mu rozhostil spokojný úškrnok a potriasol si rukou s organizátorom. Dav šalel. Po chvíli Max zamieril k svojmu tímu. Medzi mechanikmi som zbadal Liline ryšavé kučery. Keď bol už iba pár metrov od nej, vrhla sa mu okolo krku. Videl som úsmev na jeho perách, keď ju zdvihol do vzduchu a zatočil sa s ňou.

Pri pohľade na nich sa mi stiahli vnútornosti. Max vyhrával. Vyhrával Majstrovstvá a mal aj Lily.

Páčila sa mi a mal som o ňu záujem, no to víťazstvo som musel získať. Nie kvôli tomu, aby som si dokázal, že na to mám, ale kvôli Nadyi. Kvôli peniazom, ktoré som pre ňu potreboval.

Zamieril som k nášmu prístrešku a oblúkom som sa vyhol reportérom. Vystúpil som z auta a stiahol som si prilbu. Dvaja mechanici, ktorí s nami prišli, Julian a Peter, mi venovali súcitné pohľady a prehodili niekoľko utešujúcich fráz, ktoré ma však nijako nepovzbudili. Vzápätí šli skontrolovať auto.

Malcolm sedel na lavici s tvárou v dlaniach. S povzdchom som položil prilbu na stôl a sadol som si vedľa neho, čakajúc, kedy ma zahrnie prúdom nadávok, ktoré bude neskôr ľutovať, ako to mal vo zvyku. Občas ho viac ako moja prehra žralo Maxovo víťazstvo.

Mal zhlboka vydýchol a zdvihol hlavu. „Ideme sa ožrať, Keller," oznámil vcelku normálnym tónom.

„Nepijem," podotkol som ticho.

„Dnes budeš," odsekol Malcolm a vstal. „No tak, makaj. Ideme sa sťať. Hneď teraz."

Nechápavo som nakrčil obočie a vstal. „Si naštvaný?" spýtal som sa, keď sme nastúpili do Malcolmovho auta. O to moje sa postarali chalani.

„Videl som to."

„Čo?" nechápal som.

Malcolm naštartoval a motor zavyl, keď zošliapol plyn až k podlahe. „Tá baba z fotky. Maxova frajerka. Ona ťa rozhodila. Dnes ťa opijem tak, že zabudneš nielen na ňu, ale aj na vlastné meno."

„Malcolm," zastonal som a prevrátil očami. „Nepijem."

„Ale budeš. Volal som s tvojou sestrou. Je jej fajn a dnes slúži Green, takže bude celkom určite v poriadku bez ohľadu na to, či sa jej veľký brat ožerie alebo nie. Na to, že máš sotva dvadsaťštyri, nesieš na pleciach priveľa problémov. Kedy si naposledy myslel iba na seba? Stavím sa, že si na nič také ani nespomenieš."

Neochotne som musel priznať, že má pravdu. Nadya, mama, závodenie, rýchlo sa míňajúce peniaze a čoraz väčšie náklady na Nadyino chatrné zdravie... Tú výhru som potreboval. Nemohol som dovoliť, aby sa mi to všetko zosypalo na hlavu tak, ako pred dvoma rokmi.

Malcolm zaparkoval pred nejakým barom a naznačil mi, aby som ho nasledoval. Vyhadzovač Mala priateľsky potľapkal po ramene a pustil nás dnu. Nemal som tušenia, čo je to za miesto, ale Malcolm to tu očividne dobre poznal.

Netrvalo dlho a pristála pred nami škótska whisky. „Na mňa," oznámil Malcolm a strčil mi pohár do ruky. „Pi!"

S povzdychom som obrátil obsah pohára do seba. Vzápätí som sa rozkašľal, mal som pocit, akoby som vypil žieravinu. „Čo to je, dopekla?" vyprskol som. Pálenie v hrdle pomaly slablo.

„To najlepšie, čo môže byť," odvetil Malcolm a už menil môj prázdny pohár za plný. „Kedy si ty vôbec opil naposledy?"

„Čo ja viem?" mykol som ramenom. „Pred dvoma rokmi?"

Malcolm sa zamračil. „A kedy si sa poriadne opil?"

„Keď Nadyi diagnostikovali rakovinu," vydýchol som a napil som sa. Tentoraz už pálenie nebolo také intenzívne a cítil som, ako ma alkohol rozohrieva.

Neveriacky potriasol hlavou a znovu kývol na barmana. „To už je päť rokov!"

„No, áno. Predstav si, že ono je možné žiť aj bez toho, aby som celý víkend prežúroval v obklopení vodky, lacných žien a marihuanového dymu!" odsekol som popudene a prevrátil som do seba zvyšok pohára.

Malcolm iba mykol ramenami a nevinne sa usmial. „Stále je čas to napraviť."

„Čo tým..." Zarazil som sa, keď som na ramene ucítil dotyk. Vedľa mňa sa zrazu zjavila krásna brunetka v krátkch bielych šatách, ktoré zvýrazňovali jej bronzovú pokožku, no predovšetkým krásne prsia.

„Ďakujem za drink, fešák."

Zmätene som pohľadom preskočil z nej na Malcolma, no kým som stihol prehovoriť, sám sa chopil slova. „Zlatíčko, môj kamoš je platonicky zamilovaný do dievčaťa, ktoré ho nechce. Nechceš mi pomôcť trochu ho odreagovať?"

Bruneta sa na mňa oslnivo usmiala. „Bude mi potešením."

•••

„Zhor v pekle, ty bastard!" zasyčal som na svojho najlepšieho kamoša. „Toto ti vrátim."

„Ale no tak, nebuď tak melodramatický!" mávol rukou pripitý Malcolm. „Bola na zožratie. Keby si-,"

„Nie som melodramatický!" odsekol som a odpil som si z Malcolmovho pohára. „Iba opitý. Som idiot, že som s tebou vôbec niekam šiel. Odchádzam. Kde to sme?"

„Len si choď. Dvadsať minút hore ulicou, stále rovno, až kým napravo neuvidíš hotel," prevrátil Malcolm očami. „Mäkkýš!"

Chôdza mi nešla tak ľahko ako zvyčajne, no stále som zvládol kráčať rovno. Duchu som preklínal Malcolma, no ešte viac seba, že som sa na to vôbec dal. Mal som to vedieť. Vždy rád využil príležitosť rozptýliť ma a hoci to robil pre moje dobro, radšej som sa trápil triezvy než na moment zabudnúť a potom znova tvrdo dopadnúť do reality s ukrutnou bolesťou hlavy.

Zrak mi padol na druhú stranu ulice. Zamračil som sa pri pohľade na ryšavé dievča s neistou chôdzou, ktoré práve vyšlo z nejakého klubu. Zastal som potriasol som hlavou. Dopekla, vážne som radšej nemal piť. Posledné, čo som potreboval, boli vidiny Lily.

Namiesto nekonečných úvah, či to je alebo nie je vidina som z vrecka vylovil mobil a vytočil číslo doktora Greena.

„Všetko je tak, ako má byť, Ryder," zdvihol lekár pobavene.

„Dobrý večer. Bola veľmi sklamaná tou prehrou?" spýtal som sa ticho.

„Nuž, áno, pôsobila dosť skleslo. Sledoval som to spolu s ňou. Bola si istá, že to vyhráš, Ryder. Snažil som sa ju utešiť, no príliš to nepomohlo. Asi pred hodinu a pol zaspala." Doktor Green sa na moment odmlčal. „Čo sa pokazilo?"

„Neviem," zaklamal som. „Skrátka to... nevyšlo. Len čo pristaneme v Seattli, prídem ju pozieť."

„Kedykoľvek," odpovedal lekár a počul som v jeho hlase úsmev. „Tak zajtra."

S pohľadom upretým na ryšavé dievča som zložil. Prekvapene som zažmurkal, keď pohodila hlavou a letmo sa obzrela. Žeby to skutočne bola ona?

Prešiel som cez cestu a pridal do kroku, aby som ju dohonil. „Lily?"

Zastala a prekvapene sa obrátila za zvukom môjho hlasu. Zatajil som dych pri pohľade na jej anjelskú tvár. Áno, bola to ona.

„Ryder!" vyhŕkla prekvapene a bezstarostne sa zasmiala. „Asi som sa stratila."

Zarazil som sa a podišiel som bližšie k nej. „Ty si opitá?" prehovoril som užasnuto.

„Nie!" protestovala, no vzápätí zaštikútala. „Možno trochu."

Zamračil som sa a zachytil som ju, keď sa nebezpečne zakolísala. Alkoholové omámenie sa zo mňa vytrácalo a namiesto toho mi žilami koloval hnev. „Čo tu robíš sama? Kde je Max? Alebo Sai?" Vždy výhru zapíjali spolu. Neprekvapovalo ma, že s nimi šla Lily, no nečakal som, že by sa ožral tak veľmi, aby na ňu zabudol a odišiel.

„Neviem," odvetila a znovu zaštikútala. „Boli sme v klube a... a akosi som ich stratila. Nemohla som ich nájsť, tak som myslela, že už odišli."

„Tak si odišla tiež, ale nevieš, kde si," utrúsil som sucho.

Jej nádherný úsmev potlačil môj hnev. „Presne!"

Spýtal som sa jej na názov hotela a prekvapilo ma, že šlo o ten istý, v ktorom sme boli ubytovaní aj my.

„Tak poď," povzdychol som a podoprel som Lily, aby nestratila rovnováhu. Zakvačila sa mi do ramena a neisto kráčala v topánkach na vysokom podpätku.

„Zapíjal si prehru?" spýtala sa Lily po chvíli váhavým tónom.

Zapíjal som teba. „Niečo také."

„Stále môžeš vyhrať," podotkla zamyslene, keď sme vchádzali do hotela.

Ticho som sa zasmial. „Ty predsa chceš, aby vyhral Max."

Lily sa usmiala. „Max vyhral, lebo to chcel on, nie – štik – lebo som to chcela ja."

„Nevládzeš chodiť, ale zmôžeš sa na takú hlbokú myšlienku?" zasmial som sa a Lily urazene otrčila peru.

Výťah sa otvoril a my sme vošli dnu. Stlačil som tlačidlo deväť a pätnásť. Vrhol som pohľad na Lily a zistil som, že ma pozoruje. Hrýzla si peru a oči jej svietili. Pri pohľade na červenú peru miznúcu medzi jej zubami som zmeravel. Naprázdno som prehltol a zaťal prsty do dlaní, keď som si v hlave predstavil, ako tú peru hryziem ja.

„Mám nápad," prehovorila Lily do ticha a pousmiala sa. „Ty ma necháš jazdiť na svojom aute... a ja ťa naučím vyhrávať. Chceš vyhrať, alebo sa mýlim?" Jazykom si prešla po perách. Bože, ani si neuvedomovala, čo to so mnou robí. „Ryder?"

„Áno," vydýchol som. „Chcem vyhrať." Chcem to hneď teraz.

Pobozkal som ju. Kým som si stihol uvedomiť, čo vlastne robím a aké následky to môže mať, oprel som ju o stenu výťahu a letmo som ju pobozkal. Sťažka som dýchal v snahe nestratiť aj tie zvyšky sebakontroly a nevrhnúť sa na ňu úplne.

Prekvapene som otvoril oči, keď som na líci ucítil jej drobnú dlaň. „Pobozkaj ma, Ryder," vzdychla a mnou prešla vlna eufórie. Neuvažoval som. Urobil som presne to, o čo žiadala – pobozkal som ju. Prstami som vkĺzol do vlnitých vlasov a pobozkal som ju dôraznejšie, no neprehĺbil som bozk. Hral som sa s jej perami, vdychoval omamnú sviežu vôňu, ktorá ju obklopovala, a utápal sa v tých prekrásnych očiach.

Cinknutie výťahu ma prinútilo cúvnuť k opačnej stene. Hypnotizoval som ju pohľadom a neochotne som vyšiel z výťahu. „Dobrú noc, Lily."

„Dobrú noc, Ryder," usmiala sa sladko. Ten nádherný úsmev som mal pred očami ešte dlho po tom, čo sa dvere výťahu zavreli.