Auto som zaparkovala v tráve vedľa vyjazdenej poľnej cesty a vystúpila som. Ticho prerušované iba šušťaním listov a zvukmi hmyzu bolo balzamom na moje uši zvyknuté na mestský hluk.

Kedysi som na toto miesto chodila často. Fotiť, premýšľať, vyčistiť si hlavu. Pokojná príroda okolo West Hillu mi opäť pripomenula, prečo som takéto túlanie sa obľubovala.

Na zeleň okolo seba som hľadela skrz hľadáčik fotoaparátu a každých pár sekúnd som stisla spúšť. Keď som spozorovala na lúke vyjazdený okruh, odtiahla som foťák od oka a smutne som sa pousmiala.

Odkedy z môjho milovaného auta ostal iba vrak, na závodenie som si zakázala čo i len pomyslieť.

Prebrodila som sa vysokou trávou a zamierila k jazeru lemovanému vŕbami. Pousmiala som sa a spomalila som, keď som pri opačnom behu zazrela plávať kačicu s niekoľkými mláďatami.

Zamierila som ku kmeňu stromu a nenápadne som si kľakla, zaostrujúc na štyri hnedasté káčatká. Niekoľkokrát som stisla spúšť a odtiahla som hľadáčik od oka.

„Nemal som tušenia, že Max posiela svoje frajerky, aby ma sledovali."

Prekvapením som zalapala po dychu a keby som sa nezachytila kmeňa stromu, s najväčšou pravdepodobnosťou by som skončila v jazere. Až vtedy som postrehla Rydera, ktorý s pobaveným úsmevom plával vo vode len kúsok odo mňa. „Ja... ja som ťa n-ne-," začala som koktať nesúvislú obhajobu, no Ryder sa len ľahko zasmial a potriasol hlavou.

„To bol iba žart," povedal a vyceril na mňa tie dokonale rovné zuby.

„Vydesil si ma!" potriasla som hlavou a venovala som mu vyčítavý pohľad. „Vlastne už druhý raz."

„Ospravedlňujem sa, Lily," prehovoril Ryder a vyčaril kajúcny úsmev. Zatajila som dych, keď sa jeho modré oči začali vpíjať do mojich. „Skutočne nebolo mojím úmyslom vystrašiť ťa, ani v dielni, ani teraz. Hoci v dielni ťa vlastne vydesil Shake."

Prinútila som sa odtrhnúť zrak od jeho očí a pohľadom som prebehla okolie. „Kde ho vlastne máš?"

„Zamkol som ho na dvore jeho pána, lebo som nutne potreboval chvíľu bez tej malej beštie a nechať ho samého v byte by bola moja osudová chyba," zasmial sa a niekoľkými pevnými zábermi sa vzdialil takmer do polovice jazera. Nedokázala som odtrhnúť zrak od jeho pevných ramien. Kým som si uvedomila, čo robím, mala som hľadáčik pri oku a spravila som niekoľko rýchlych záberov, kým mi bol Ryder otočený chrbtom.

Keď bol dosť blízko na to, aby znepokojil kačaciu rodinku, obrátil sa a plával späť ku mne. „Čo tu robíš ty?"

Ryder priplával k brehu a za pomoci nízko položeného konára sa vytiahol z vody na breh. Prinútila som sa vstať, no nemala som silu dívať sa niekam inam ako na jeho hrudník lesknúci sa od vody. Mal na sebe iba modré šortky. Z vlasov mu kvapkala voda a mokré vyzerali byť takmer až čierne.

S prekvapeným zapišťaním som uskočila, keď potriasol hlavou ako zmoknutý pes a na mňa dopadlo pár kvapiek studenej vody. Ryder sa pobavene zasmial a schmatol z konára nad mojou hlavou tmavý uterák. „Čo ty?"

Až vtedy som si spomenula na otázku, ktorú mi pred chvíľou položil. „Fotím," vyhŕkla som s rozpačitým úsmevom a ukázala som na foťák. „Toto miesto mám rada a pred časom som sem chodila celkom pravidelne. Ako to, že som ťa tu nikdy nestretla?"

„Chodím tu len krátko," usmial sa a vykročil popri brehu jazera. Ja som kráčala popri ňom. „Je tu... taký zvláštny pokoj."

„Súhlasím," usmiala som sa.

Onedlho som zazrela Ryderovo auto odparkované v tieni vŕby. Chvíľu som ho pozorovala, než som sa ho rozhodla odfotiť.

Ryder si prestrel uterák do trávy a posadil sa naň. Keď som konečne odtrhla zrak od auta a pozrela naňho, usmieval sa od ucha k uchu a neskrývane ma pozoroval.

„Čo je?" nadvihla som obočie, no pri pohľade na ten jeho úškrnok som sa musela usmiať aj ja.

„Čo keby si mi toto," ukázal na foťák, ktorý som držala v ruke, „na chvíľu požičala, vzala si moje auto a dala si niekoľko okruhov?"

Prekvapene som zažmurkala. „Ako vieš...?"

Ryder sa zasmial a zatienil si oči pred slnkom rukou. „Vidím, ako to auto pozoruješ. A tiež som si všimol, ako hľadíš na autá vo West Hille. Páči sa ti to, rozumieš autám, ale napriek tomu som ťa na dráhe nikdy nevidel."

Váhala som nad tým, či mu to povedať. Po chvíli som si s povzdychom sadla do trávy oproti nemu. „Asi pred rokom...bola som so strýkom v Portlande. Jemu patrí tá autodielňa, kde sme sa stretli. No... skrátka, s priateľom sa pri pive stavili, že by som na dráhe porazila syna toho muža. Nechcela som Neila sklamať a tiež som sa nechcela nechať poraziť.

Neviem, čo sa vlastne stalo. Zrazu som len stratila kontrolu nad volantom. Auto vrazilo do betónového múrika. Sotva sa mi podarilo vystúpiť a auto vzbĺklo. Neostalo... z môjho milovaného auta ostala iba hora železa." „Dôležité je, že ty si v poriadku," prehovoril Ryder ticho. Zdvihla som zrak od svojich prstov a pozrela mu do očí. Modré dúhovky mu v slnečnom svetle žiarili, keď ma s chápavým pohľadom sledoval.

„Viem," zamrmlala som a odtrhla som pár stebiel trávy. „Ale aj tak ma mrzí, že som stratila vec, na ktorej som makala tak dlho. Neil... dáva si to za vinu. Zohnal mi nové auto, ale schválne také, ktoré je na driftovanie nepoužiteľné," zasmiala som sa ticho a vrhla som pohľad na ojazdený strieborný Ford. „Šoférovanie mi problém nerobí, len... no, od tej nehody som ešte nepresiahla rýchlostné limity mestskej dopravy."

„Takže... nechceš to znovu skúsiť?" nadvihol Ryder obočie v nemej výzve.

„Čo ak by ti nabúram auto?"

„Nezmysel. Ak ťa učil jazdiť Neil, tá nehoda musela byť skutočne iba poruchou motora."

„Rok som nejazdila. Už som vyšla z cviku," bránila som sa.

Ryder sa zasmial a vstal. „Ja ťa znovu zaškolím," žmurkol a natiahol ku mne dlaň. Váhala som. „Som tu, Lily. Nič sa nestane. Sľubujem."

Chytila som sa jeho pevnej, teplej dlane a vstala som. Z mne neznámeho dôvodu som mu verila.