John sa usadil do kresla a v ruke držal tanierik so štrúdľou. Domnieval sa, že to upiekla pani Hudsonová. Než však čokoľvek stihol zjesť, niekto ho vyrušil.

„Radšej by som to nejedol. Je to infikované rastlinnou baktériou. Príznaky sa pomaly prejavujú," povedal Sherlock a nasadil svoj typický ja-som-tu-ten-múdry výraz.

„To snáď nemyslíš vážne!" vybuchol John. „Tolerujem, že robíš pokusy na telách, že pol dňa tráviš u Molly a výsledky skladuješ v chladničke, ale už aj jedlo? Zbláznil si sa? Čo ak by som to zjedol, kým by si bol preč?" zvolal nahnevane a tvár mu očervenela. Pokoj jeho spoločníka ho vytáčal ešte viac.

„Nemusíš sa obávať. Mám, samozrejme, protilátky. Pochybuješ o mojom intelekte, John?" prehlásil Sherlock so samoľúbym úsmevom. John len tak-tak nezavrčal.

„Za to ti mám pogratulovať? A čo tak ocenenie britskej kráľovnej, to by si náhodou nechcel?" prevrátil očami John a zamračil sa. Začínal toho mať plné zuby.

„John, upokoj sa. Vôbec to neprospieva tvojmu krvnému tlaku," odvetil Sherlock, no on len zafučal.

„Vieš čo? Takto to už ďalej nejde. Ja končím," rezignoval a otočil sa k odchodu. Prekvapil ho jemný dotyk dlhých prstov na tých jeho. Aj keby chcel, Sherlockova ruka ho držala príliš pevne.

„Prosím, nechoď."