,,Takže povieš mi sama čo to bolo?" pozrela sa na mňa Lia svojim typickým úškrnom, keď sme  sedeli na svojich stoličkách za pultom v už ukľudnenej kaviarni. 

,,Nemám ti čo povedať."  povedala som a jedla si ďalej svoj muffin. Bola som tu už od rána a nič poriadne som nezjedla. 

,,Ale prosím ťa! Klameš sama sebe. Chcem vedieť čo sa tam odohrávalo!" založila si svoj lakeť na koleno s telom otočeným ku mne s očakávaním že jej to povie do detailu ako to zvykne robiť ona s kamarátkami. 

,,Nič. Rozprávali sme sa" 

,, A pritom sa išli zhltnúť pohľadom!" 

,,Tak to nebolo" pokrútila som nesúhlasne hlavou. Nepozerala som sa na neho tak ako hovorí a určite ani on. Bol to dokonalý príklad chalana, ktorý je v škole na  vrchole, hrá futbal, má plno kamarátov a v poslednom rade určite aj priateľku.

,,Bolo. Keby som tam nevbehla, alebo vbehla o pár sekúnd neskôr určite by ste si vymieňali sliny." 

,,Prestaň! Nieje to tak! Určite by ma potom vysmial aká som sprostá keď si myslím že by ma pobozkal" sklonila som hlavu a pozerala sa na svoje topánky. Boli čierne a siahali tesne nad kotník. 

,, Nic, musíš si uvedomiť že si veľmi sexi a určite s tebou nieje aby ťa ponížil, zosmiešnil alebo ťa využil. Je s tebou pretože sa mu páčiš." 

,,Neviem. Niekto ako on - sexi, svalnatý, s tak žiarivými očami a úžasným telom nemôže chcieť mňa - dievča, ktoré je stále doma vo svojej izbe s knihou v ruke alebo stále zatvorené tu a pracuje!" 

,, Veď preto choď von! Prejdi sa sama do parku, kľudne aj s knihou a uvoľni sa. Zajtra to sprav. Ja tu budem sama. Zvládnem to." 

,,To nemôžem. Čo ak by sa stalo to čo dnes?" 

,,Tak pôjdem na to pomaly a s rozumom. Najprv obslúžim za pultom a potom ich usadím, nechám nech si objednajú alebo zaplatia naši ďalší zákazníci a tak. Len to chce pokoj. Ja to zvládnem. " 

,,Dobre. Ale neskôr prídem" usmeje sa na mňa a spolu sa ďalej rozprávame a občas pracujeme keď nám prídu zákazníci. 

* * *

Ako každý pondelok som v škole. Sedím v posledných laviciach s jedným dievčaťom. Je milá a bavíme sa ale len v škole. Vlastne už pár krát mi navrhla či nechcem ísť s ňou von ale vždy som odmietla. Keď mám ísť von tak sama ako napríklad dnes po škole. 

Chcem ísť do parku. Už dlho som tam nebola a potrebujem tiež chvíľu času voľna. 

Škola už začala a práve teraz mi skončila štvrtá hodina. Už mám len tri a to je dvojhodinovka z telesnej a predtým, čiže teraz mi nasleduje biológia. 

Biológia je v pohode. Berieme tam sústavy živočíšneho tela čo sa mi zdá byť ľahké. Učiteľka je tam asi najlepšia z celej školy a nevadí jej keď sa zdržíme. Tiež jej nevadí keď sme na mobiloch ale to sa netýka nás normálnych a šprtov. Bossi, ktorý sú aj tu na našej škole ich používajú. 

Kráľovia a kráľovné na škole nie sú taký ako niekde inde. Tu sme všetci rovnaký. Nerobíme rozdiely. Sme proste jedna veľká škola kde sa cítite dobre. 

Jeden z dôvodov prečo to tu nieje také ako inde, je aj zložitosť nášho štúdia. Ľudia tu vedie, že na šikanu a nijaké vrstvy školského obyvateľstva  nieje čas. 

Medicína, je ťažká a divím sa rodičom, že mi nechceli zrušiť buď školu a obetovať sa pre firmu alebo zrušiť prácu v kaviarni a plne sa venovať škole. 

S rodičmi sme to preberali nespočetne veľa krát. Chceli mi chvíľu na začiatku prvého ročníka zrušiť všetky mimoškolské aktivity aby som stíhala a prechádzala na jednotky, dvojky. 

Zatrhla som im takéto myšlienky. Bola som sebavedomá a dala som si sľub, že na hodinách sa budem učiť a doma tak budem mať viac času na zábavu. 

Bola to dobrá myšlienka pretože mi platí stále a prechádzam veľmi dobre. Snažím sa pracovať a študovať ako sa len dá a pritom si aj užívať. 

Pomaly som išla  do mojej triedy už vyľudnenými chodbami, keďže už sa chýlilo ku koncu prestávky. 

,,Hej!" zakričal niekto a ja som neváhala a otočila sa na dotyčného. 

Keď som sa otočila, zistila som že na druhej strane chodby stojí chalan a pravdepodobne kričí na mňa keďže chodba bola prázdna až na mňa. 

,,Čo potrebuješ?" spýtala som sa blondína keď už bol bližšie ku mne. Nepoznala som ho. Nechodil na našu školu tým som si bola istá. Možno to bude nový študent ale tento rok okrem prvákov nikto neprišiel. A prvákov som mala zmáknutých. Mala som prehľad o ľuďoch ktorý tu študujú. 

,,Chcel som sa spýtať na riaditeľňu. Moc sa tu nevyznám" prikývla som a pomaly sme sa spolu pobrali smerom ku riaditeľni. 

,,Si tu nový? Alebo len budeš prestupovať?" spýtala som sa otázku, ktorá ma už dlho zaujímala. 

,,Nie, študujem kúsok odtiaľto. Ale náš riaditeľ potreboval niečo zariadiť s tým vaším a dnes sa nemohol dostaviť tak ma to poslal vybaviť." na znak že chápem som prikývla a ďalej kráčala schodmi do druhého poschodia kde je kancelária riaditeľa a o kúsok ďalej aj moja trieda. ,,Som Niall Horan." usmial sa modrooký chlapec. 

,,Nicol, Nicol Brown" predstavila som sa a podala ruku, ktorú prijal.

,,Ty si tá známa cukrárka, gratulujem ku osemnástim narodeninám" 

,,Nie som slávna. To sú moji prarodičia a rodičia. Ďakujem" 

,,Nepovedal by som že študuješ medicínu, keď máš zaručený job v najznámejšej cukrárni sveta, ktorý vlastní tvoja rodina a pravdepodobne ani nikdy nezkrachuje."

,,No medicína je vlastne môj koníček. Rodičia chceli aby som študovala lebo koláče sa môžu raz prestať predávať tak aby som mala nijakú poistku." 

,,No vaše torty som ešte nemal ale raz som ochutnal muffin a bol skvelý takže vaše torty musia byť najlepšie. "

,,Podľa toho aký máš vkus. Niektorým sa to môže zdať priveľa sladké." myknem plecami a zastavím sa pred dverami nad ktorými je veľký nápis riaditeľňa. ,,Dobre sme tu a ja už musím ísť. Tešilo ma" Zakývam mu a s pozdravom sa odoberám do svojej triedy. 

Ako som čakala učiteľka ma ospravedlní a zvyšok hodiny sedím v lavici a počúvam výklad učiteľky. 

Telesná bola dosť o behaní, keďže sa hral futbal. Na začiatku som ešte videla Nialla ako odchádza. Rýchlo mi kývol rukou a potom som bola zabratá do hry. Vyhrali sme. 3:2. 

Škola skončila a preto som neváhala a vybehla zo školy, skôr ako to spravia aj všetci ostatný a bude tu hlava na hlave. 

Keďže na obedy nechodím išla som svojím tempom chladnejšieho Londýna. 

Bola jeseň, október a aj keď svietilo slnko bolo chladnejšie. Ale stále bolo osviežujúce sedieť na zelenej tráve v parku a kochať sa výhľadom. 

V parku bol svieži chladný vzduch. Boli tu dospelý so svojimi malými deťmi, ktoré sa hrali na detskom ihrisku. 

Pobehovali tu psi so svojimi majiteľmi, ktorý sa zabávali. 

Ja som si len sadla na malú deku, ktorú som rozprestrela pred lavičkou, o ktorú som sa oprela. Zo školskej tašky vytiahla knihu Vodopád, ktorú som dostala od mojej tety k narodeninám. 

,,Heej tortička! Čo ty tu robíš?" vytiahol ma z čítania silný írsky prízvuk, chalana, ktorého som dnes spoznala - Nialla. 

,,Vy dvaja sa poznáte? " prišli ku nám ďalší 4 chalani, pričom jedného z nich, toho ktorý vyslovil túto vetu som poznala - Harry. 

,,Ahoj Harry" pozdravila som ho na čo sa na mňa otočil a s úsmevom mi zakýval. Vyzeral nesmierne rozkošne. 

,,Nie počkať, ako to že sa poznáte vy dvaja?" položil otázku Niall a pritom ukazovákom kmital medzi mnou a Harrym.

,,Alebo sa budem pýtať ja. Odkiaľ sa poznáte vy dvaja?" 

,,Sme spolužiaci a najlepší kamaráti. Ja som Liam, toto je Louis a Zayn. Harryho a Nialla už ako vidíme poznáš. A kto si ty dievča o ktoré bude bitka?" 

,,Dobre neviem o akej bitke hovoríš ale som Nicol. S Harrym sme sa spoznali včera v kaviarni a s Niallom dnes v škole." 

,,Rád ťa spoznávam Nicol. A hovoríme o bitke medzi nimi dvoma.Sú to žiarlivci a vždy sa držia pekných dievčat, ktoré sa im páči a nehľadia na ich priateľstvo. Všetci sme si tým prešli. 

,,To akože budú bojovať o mňa?" povytiahnem obočie. Prikývne na čo začínam nesúhlasne a neveriaco krútiť hlavou. ,,Nemám rada takéto druhy riešenia spôsobov. Ešte ma ani nepoznajú a už sa chcú biť? To je trochu nezmyselné!"

,,Harry! Chalani! Prečo sme zmizli? A kto je toto?" prišla ku nám vysoká, štíhla bruneta, ktorá sa zavesila Harrymi na plece. V ten moment akoby ma niečo bodlo do chrbta. Nemohla som sa chýbať ani hovoriť. Stála som tam obarená a nadávala si čo som si myslela. Dobre som vedela že Harry bude taký typ no nedokázala som tomu uveriť. 

,,To je Nicol. Niall sa s ňou stretol v škole a keď ju uvidel tak nás chcel predstaviť." povedal Harry a ja som v duchu otvárala sánku. Takže chce o mňa bojovať lebo sa mu páčim ale ako náhle príde jeho priateľka hneď sa správa akoby ma nepoznal. 

,,Počkať teba poznám! Si Brownova! Mojej rodine sa neskutočne páčia vaše koláče ale pre nechutie! Sú mooc sladké a jeden a ten istý koláč stále dookola avšak iné zdobenie." 

,,Ako som hovorila Niallovy, je to len vec názoru a chuti. Každému sa páči niečo iné. A keď ma ospravedlníte budem musieť ísť. Práca volá" povedala som a spratala si deku do tašky spolu s knihou a dala si to všetko na chrbát. 

,,Počkaj ty si Nicol Brown? Dcéra najvýznamnejšej cukrárskej rodiny?" spýtal sa modrooký brunet, predpokladala som že Louis. Prikývla som a on pokračoval vo vete avšak otočil sa na Harryho, ktorému bola stále zavesená na  ramene tá jeho priateľka. Jeho ruka už spočívala okolo jej trupu preto som rýchlo  odvrátila zrak. ,,Harry ak sa to dozvedia vaši, si v poriadnom maléri" povedal a dal mu ruku na druhé rameno. 

Nepochopila som tomu čo hovoril preto som len rýchlo zakývala a pobrala sa domov. 

Okej prvá časť po  novom roku takže sa ospravedlňujem ale tento týždeň som to mala nabité a koniec prázdnin tiež. Bola som stále niekde inde a čas ubiehal moc rýchlo takže nebolo moc času. Sorry

Michelle