O dva dni neskôr sedel zase na tom istom mieste. V jedálni, ale až v rohu miestnosti, vtedy si mohol všimnúť všetkých, ktorých ešte nepoznal. Každý mal svoje problémy, každý bol veselý a neukázal to pred nikým čo musí prežívať doma.

On si pomyslel, že radšej bude sám, aby nepreniesol bolesť na niekoho, kto sa by trápil zbytočne. A vlastne, sú takí ľudia čo sa netrápia bolesťou? To určite nie. Každý ju musí prežiť. Nikto nie je výnimkou.

Keď rozmýšľal nad takými hlúposťami, nevšimol si, že si k nemu niekto prisadol. Zdvihol hlavu od jedla, ktorého sa vôbec nedotkol, len sa s nim hral, a všimol si ju. Zase. Každým dňom si k nemu prisadla a rozprávala, ale on ju len počúval.

Akoby cítil, že ona to potrebuje, ale bolesť, ktorú mala v očiach bola silnejšia ako predtým, keď ju spoznal. Vyzerala vyčerpané. Ale nechcel sa jej pýtať, lebo to nebolo slušne. Nakoniec sa nadýchol.

,,Aj dnes budeš mi niečo rozprávať či nie?" ozval sa ako prvý, lebo ona ho pozorovala, ale bola na tvári smutná. Pozrela sa naňho.

,,Chceš aby som rozprávala?" čudovala sa. ,,Veď pred pár dňami si nechcel a teraz áno? Zmenil si názor?" spýtala sa.

,,Chcem vedieť o tebe viac." povedal nečakane. Sám seba šokoval, nielen ju. Zažmurkala očami a vtedy sa zjavil na jej tvári malý úsmev, ktorý si aj tak všimol.

,,Tak dobre. Môžem sa ťa pýtať?"

,,Fajn, môžeš," prehlásil a prikývol.