O 15 rokov neskôr

Severus dokončoval nejakú korešpondenciu, ale mysľou bol niekde úplne inde. Zajtra bude dôležitý deň. Prvýkrát pôjdu do Rokfortu. Už teraz cítil, akoby mu niečo začalo chýbať. Bol to zvláštny pocit.

Isobel vošla do jeho pracovne a zatvorila za sebou dvere. „Už som dobalila. A pribalila všetko dôležité. Tiež sa cítiš divne?"

„Áno a pritom to nie je prvýkrát, čo odprevádzame dieťa do Rokfortu," odvetil jej Severus a myslel na Teddyho. Ten pôjde tento rok už do piateho ročníka. Pokiaľ ale šlo o Teddyho, bolo to zložité. Ten chlapec priťahoval neuveriteľne veľa problémov, odkedy vôbec prekročil prah školy. A Severus vážne upodozrieval Harryho, že ho v tom podporuje.

„Zvládnu to, však?" spýtala sa ho Isobel.

„Remus určite," odvetil jej Severus. „Veď sa veľmi teší."

„A Lucy?"

„Lucy," Severus sa usmial, keď vyslovil meno svojej dcérky. Miloval svojho syna a miloval aj Teddyho, ktorého bral ako svojho vlastného, lebo ho vychovával od jeho jedného roka, ale Lucy bola dievča, Lucy bola dcérka. Lucy bola iná. Mali spoločný svet, kde nepustili dokonca ani Isobel a ani jej bratov. A vedeli o ňom iba oni dvaja. Dobre, vedela o tom aj Isobel a chvíľku ju to aj trápilo, ale teraz to už brala normálne. Veď Severus si všimol, že ona to zase vie s ich synmi. Poslúchajú ju aj vtedy, keď on stratil istú autoritu.

Severus zablúdil myšlienkami na ten deň.

Pred vyše jedenástimi rokmi. Isobel sedela v obývačke na sedačke a Teddy sa hral so svojou novou hračkárskou metlou. Severus sa vrátil z porady Rádu a chcel jej oznámiť novinky.

„Počkaj, Severus," stopla ho a položila si ruku na svoje bruško. „Poslednú pol hodinu mám kontrakcie. Nie sú ešte úplne silné, ale myslím, že je už čas."

„Čas?"

„Áno, narodia sa," povedala mu.

Dvojičky. Bol v značnom šoku, keď mu oznámila, že je tehotná. Nikdy si nepredstavoval vlastné deti, ale nakoniec bola táto novinka jednou z najkrajších v jeho živote. Dieťa by mu isto pomohlo v jeho zmene a v tom, aby skúsil byť šťastný. Veď už dal šancu Isobel a Teddymu. Boli rodina. A potom mu oznámila, že namiesto jedného bábätka to budú rovno dve. Aj to ho šokovalo a vystrašilo. Ale Isobel stála pri ňom a povedala, že to bude v poriadku. A on tomu uveril.

Teraz ale na neho hľadela tými veľkými očami, hoci v jej pohľade videl, že je unavená a možno aj ubolená. „Už?"

„Áno a my stále nemáme ani len mená," hlesla.

„Máme meno pre syna," odvetil jej.

„Nemyslela som si, že by si s tým súhlasil."

„A prečo nie? Viem, že to je tvoje želanie," usmial sa na ňu.

„Ďakujem," siahla po jeho ruke. V jej pohľade sa miešala dávka šťastia a melanchólie a on vedel, že robí správnu vec. Odkedy sa dozvedela, že to bude chlapček a dievčatko, nenačrtla túto tému, ale on si bol istý, že po ničom inom netúži, ako pomenovať svojho syna Remus. A on pre to mal pochopenie a súhlasil s tým. Na malý okamih mu to možno prišlo zvláštne, ale bolo to úplne logické. A so žiadnym iným menom by sa ona nezmierila.

„Len mu druhé meno nedávajme po mne, bilo by sa to," požiadal ju.

„Môžeme mu dať ako druhé meno môjho otca?" spýtala sa ho.

„Samozrejme," usmial sa na ňu.

„A dievčatko?" pozrela sa na neho. „Nechám to na teba, ja som vybrala chlapčeka."

Severus sa zamyslel. Naozaj ho nenapadala žiadna žena, po ktorej by mohol dať svojej dcére meno. Nebolo to ako v prípade syna, kde to meno bolo jasné od okamihu, čo sa dozvedeli, že príde na tento svet. Dievčatko. Premýšľal. Jediná žena, ktorá pre neho bola dôležitá, bola Isobel. Ale predsa len tu bola ešte jedna.

„Už mám," stisol jej ruku, „Lucy Isobel."

„Lucy Isobel?"

„Lucy na počesť Lucille," usmial sa na ňu. Lucille bolo dievčatko zo Slizolinu, ktoré mal nadmieru rád. Lucille už nebola dievčatkom. Pomaly končila školu a bude dospelá. Vždy vo voľnom čase bola s nimi, hlavne s Teddym. Bola niečo ako neter. „A Isobel je jasné," doplnil.

„Lucy a Remus," položila Isobel obe svoje ruky na svoje bruško. A potom sa pozrela na Severusa. Oči mala vypúlené. „Praskla mi plodová voda. Je to tu!"

Severus nespanikáril. Cez hop-šup práškovú sieť zavolal Lucille, aby postrážila Teddyho a potom šli do nemocnice.

„Myslím si, že Lucy to zvládne," povedal Severus svojej manželke.

„Mám o ňu obavy," predostrela, „vieš, ako nám aj školská poradkyňa povedala, že by ešte nemala ísť na strednú."

„To sú muklovské žvásty, Isobel. Lucy bude v Rokforte skvelá," snažil sa upokojiť svoju ženu.

Pravda bola, že na muklovskej základnej škole patrila Lucy k pomalším žiakom. Ale dokázala sa nadchnúť pre učenie. A odkedy jej došiel list z Rokfortu a oni boli kúpiť nové knižky do školy, videl ju ponorenú do nich. Lucy sa na Rokfort už veľmi tešila a on nevidel dôvod, prečo by učenie nezvládla. Nech si tá psychologička hovorí ďalej hlúposti a prekľaje ju. Jeho dcéra je v poriadku.

„Máš pravdu, Severus," prikývla nakoniec Isobel. „Náš dom bude bez nich taký prázdny."

„Budeme mať konečne čas na seba," uškrnul sa na ňu.

„Ale čo," Isobel sa zasmiala. „Idem ich poslať do postele, aby som ich ráno všetkých troch zobudila," dodala a zazívala. „Počkám na teba v spálni. Nepracuj dlho."

„Nepracujem," odvetil jej Severus, „iba som čítať list od Minervy."

„Čo píše?"

„Chce, aby som sa vrátil učiť, tak ako každý rok. Nevie pochopiť, že som na dôchodku."

Isobel sa zasmiala pri pohľade na svojho manžela. „Ešte že za mňa si našla šikovnú náhradu."

„Ale veď aj za mňa," odvetil jej Severus a podal jej list.

Isobel si rýchlo prečítala posledné vety. „Niet pochýb o tom, že je Lucille šikovná."

„A Minervu ukecáš na čokoľvek. Aj na to, aby jeden profesor mohol učiť dva predmety, pokiaľ upraví rozvrh tak, aby sa jej hodili nekrížili."

„Lucille nám to včera ani nepovedala," uvedomila si Isobel.

„Asi nás chcela prekvapiť," povedal jej Severus. „Veď uvidíš, že hneď pozajtra ráno nám príde od nej román, ako prežila prvý školský deň a akí sú noví prváci v Slizoline a aká je šťastná, že môže byť riaditeľkou Slizolinskej fakulty a ako miluje učenie. Už to normálne vidím," smial sa. „Drahí Isobel a Severus, ani si neviete predstaviť, aká som neskutočne šťastná, že sa začal nový školský rok na Rokforte. Teddy zatiaľ neurobil žiadnu hlúposť, teda nič, čo by sa ku mne dostalo. Pravdepodobne ale to je iba otázka času, kedy ostane po škole. Poznáte ho," citoval Lucille a obaja sa do sýtosti na tom smiali.

***

„Teddy," Isobel ho objímala a naprávala mu limček od košele. „Žiadne vylomeniny. Keď nám zase príde list od Minervy, že si niečo vyviedol, tak budem vážne zlá."

„Ale mami," zasmial sa Teddy, „trocha zábavy nikdy nikomu neublížilo. Harry a Ron hovoria, že aj oni boli často po škole. A hádaj koho vinou!"

„Teddy!"

„Koho vinou?" spýtala sa Lucy. „Snáď nie tatinkovou?"

„Samozrejme, že nie Lucy," odvetila jej Isobel.

„Ale áno," uškrnul sa Remus, „bolo to tvojou vinou, tati, že? Nemal si ich rád. Ale už ich máš rád?" pýtal sa svojho otca.

„Samozrejme, že tatinko má rád Harryho, aj Rona a aj Hermionu. Však, tatinko?"

„Iste, Lucy," odvetil jej Severus a pretočil očami, keď sa dcéra pozrela na Rokfortský expres. Zvykol si za tie roky na prítomnosť zlatého tria. Ale žeby k ním prekypoval láskou, to povedať nemohol.

„Remus, a ty tiež! Žiadne vylomeniny!" pozrela sa Isobel na syna.

„Neboj, mami, bude to v pohode, dám na nich pozor," vravel jej Teddy.

„Ty už len," pokrútila hlavou.

„Idem za kamošmi. Tak sa majte, uvidíme sa na Vianoce," rozlúčil sa Teddy s Isobel bozkom na líce. „A pošlem list, mama neboj," dodal a otočil sa na Severusa. „Sev, daj pozor na mamu. A ja sľubujem, že dám na krpcov pozor. Bude to super rok."

„Prečo voláš tatinka Sev a nie tatinko?" spýtala sa ho Lucy.

„Už som ti to raz vysvetľoval, srdiečko," odvetil jej Teddy.

„Je to divné," zhodnotila Lucy, „ja viem, že nie sú tvoji skutoční rodičia, ale aj tak si myslím, že by si tatinko zaslúžil, aby si ho nevolal menom."

„Lucy, mne to nevadí," povedal Severus.

„Určite?"

„Samozrejme," prikývol. „Teddy, daj na nich naozaj pozor."

„Neboj, Sev. Majte sa, zakývam vám potom z vlaku," a rozbehol sa za kamarátmi. Lucy stále hľadela zmätene na svojich rodičov a Remus s nedočkavosťou, kedy nastúpi na vlak a pôjde do Rokfortu.

„Tak," Isobel si kľakla pred svoje deti, „keby niečo, choďte za tetou Lucille, áno?"

„Áno, maminka," prikývla Lucy a Isobel ju pohladila po čiernych vlasoch.

„Remus?"

„Jasné, mami," prikývol aj syn.

„Budete nám veľmi chýbať," Isobel sa snažila zadržať slzy.

„A poriadne sa učte, obaja," prikazoval im Severus. „A píšte listy, aby mama neplakala."

„Ahoj, tati," Remus ho silno objal a potom sa pobral k dverám vlaku a zmizol v ňom. O chvíľku im už kýval z kúpe spoločne s Teddym.

„Tatinko," Lucy potiahla Severusa za rukáv kabátu. Isobel naďalej kývala synom.

„Čo sa deje, Lucy?"

„Myslíš, že to mama zvládne? Chce plakať," šepkala mu dcéra. „Dáš na ňu pozor?"

„Samozrejme, Lucy," prikývol Severus, „mame budete iba veľmi chýbať. Do Vianoc sa to zdá ako dlhá doba. Napíšte nám hneď večer, do akej fakulty ste sa dostali. A Lucy, ver mi, že je dobré byť v hociktorej, áno. Keď sme s mamou učili na Rokforte, snažili sme sa o to, aby študenti pochopili, že na tom nezáleží a že sa majú priateliť aj s ľuďmi z iných fakúlt."

„Dúfam, že budem v Slizoline," prehlásila Lucy a silno objala svojho otca. „Tak ako ty."

Severus ju pohladil po vlasoch a potom sledoval ako jeho malé dievčatko nastúpilo do vlaku a už ju videl im kývať. Vlak sa pohol. Isobel už plakala a on ju objal ako ramien. Sledovali ako vlak mizne v diaľke a unáša ich deti za dobrodružstvami a štúdiom.

Isobel si o neho oprela hlavu. „Pamätáš si na sľub, ktorý si mi dal, keď sme sa brali?"

„Že sa pokúsim milovať ťa?"

„Takže pamätáš," potiahla nosom a zotierala si slzy, „stalo sa to?"

„Stojím tu uprostred celého nástupišťa už piatim rokom a odprevádzam s tebou do školy najprv jedno dieťa a teraz tri. Z toho tie dve sú naše vlastné. Myslíš si, že neboli splodené z lásky?"

„Iba som to chcela počuť," pozrela sa mu do očí.

„Bolo ťažké si to priznať, Isobel, ale miloval som ťa už vtedy, keď som si ťa bral. Svojím spôsobom, ale miloval. Nikdy nepochybuj o mojej láske," vravel jej.

Spokojne sa na neho usmiala. „Nemohol si mi to povedať už pred rokmi?"

„Kvôli tomuto sa roky trápiš?"

„Trocha," pripustila, „ale už dávno som zistila, že nie si mužom slov, ale mužom činov. A vďaka tomu som vedela, že to je skutočné. Skutočnejšie ako čokoľvek iné na tomto svete. Poďme domov, Severus," chytila ho za ruku. „Poďme čakať na listy od detí a od Lucille."

„Keď už sa bavíme o veciach, ktoré nás trápia," stopol ju Severus, „uvedomuješ si, že naše deti dnes šli na Rokfort. Stále sú tam ľudia, stále sú v našom svete ľudia, ktorí si nemyslia, že som dobrý človek. Nepripravili sme ich na to."

„Naše deti ťa poznajú, Severus, vedia, že si dobrý človek. Vedia, čo si musel za vojny urobiť. Rozprávala som im to ja, rozprával si im to ty, hovoril s nimi o tom aj Harry a ty vieš, ako ho zbožňujú a tiež aj Lucille. Bude to v poriadku, Severus. Poznajú svojho tatinka," usmiala sa na neho.

„Máš pravdu, Isobel, ty máš vždy pravdu," pobozkal ju na líce a ruka v ruke opustili nástupište deväť a trištvrte a následne aj vlakovú stanicu.

***

Na druhý deň večer im sova priniesla dva listy. Jeden bol adresovaný obom a jeden bol adresovaný iba Severusovi.

Isobel sa načiahla po tom spoločnom a otvorila ho. Začínala sa nahlas:

„Drahí Isobel a Severus,

ani si neviete predstaviť, aká som šťastná, že sa začal nový školský rok a ja môžem učiť. Chcela som vám tú dobrú správu povedať osobne, ale akosi mi prípravy na nový školský rok zabrali veľa času. Tak dúfam, že sa nenahneváte, že Vám to iba píšem, ale tento rok učím ešte aj Transfiguráciu a som neskonalé šťastná. Minerva sa trocha obávala, či to budem zvládať, vzhľadom na to, že som aj riaditeľkou Slizolinskej fakulty, ale poznáte ma, škole a Slizolinu som úplne oddaná a milujem to.

Určite Vás poteší, že tento rok Slizolin získal neuveriteľnú študentku, áno, malú Lucy klobúk vybral do Slizolinu. Remus je v Chrabromile. Ale nebojte sa, určite to dvojičky nerozdelí. Dnes ráno Lucy raňajkovala so svojimi bratmi pri Chrabromilskom stole a oni dvaja sú na sestru hrdí. A Teddy zatiaľ nič vážne nevyviedol. Iba sa pokúsil pobozkať Victoire a ona ho udrela knihou z Dejín mágie (úprimne, čo lepšie sa dá s tou knihou robiť?). Stále sa iba doťahujú, ale keď Teddymu sa tak veľmi páči a okrem toho počúva svoju tetu Fleur, že má na Vicky dávať stále pozor. Podľa mňa sa aj Victoire Teddy páči, len chce, aby ju viac dobýval. Isobel, ty to isto chápeš, ako to myslím. Prepáč, Sev, ale ženské myslenie nikdy nepochopíš, takže nekrúť tými očami nad týmito vetami, jasné?

Určite sa čoskoro zase ozvem. Dúfam, že sa máte dobre a že Vám nie je priveľmi smutno. Ale aspoň máte viac času na seba, no nie?

Dnes som nejaká plná sentimentu, ani neviem prečo, ale mám pocit, že za to, kde teraz som, vďačím hlavne Vám dvom. A nepamätám sa, či som sa Vám niekedy za to poďakovala. Takže ĎAKUJEM.

Posiela Vám veľkú pusu,

Lucille"

Isobel sa usmiala na Severusa a potom mu podala list, na ktorom bolo iba jeho meno. Rukopis okamžite spoznala.

„Idem trocha upratať kuchyňu," povedala mu a nechala ho samého.

Vďačne sa na ňu usmial, keď zatvárala za sebou dvere a potom otvoril obálku a vybral list.

„Môj drahý tatinko,

Rokfort je úžasný, krásny, ani neviem, ako ho opísať. A dostala som sa do Slizolinu. Veľmi sa teším, lebo budem často aj s tetou Lucille. Teddy a Remus sú spolu v Chrabromile, ale obaja veľmi tlieskali, keď ma klobúk zaradil do Slizolinu a Teddy volal, že som jeho sestra.

Ale veľmi mi s mamou chýbate, ale už sa nemôžem dočkať, kedy sa začneme učiť. Teším sa najviac na Elixíry a Remus zase na Obranu proti čiernej mágií. Inak tieto dva predmety aj máme spolu.

Je maminka v poriadku, alebo plakala celú noc?

Tatinko, niektorí študenti sa na nás na chodbe divno pozerajú, alebo som počula aj divné reči, že sme tvoje deti. Ale nezaujíma ma to. Ja viem, že si dobrý a že si najlepší tatinko na svete. Ale prečo sú ľudia stále takí zlí? Harry nám hovoril, že všetkým sa celé roky snaží vravieť, že si mu veľmi pomohol. Tak prečo to stále nechápu? Je mi to ľúto kvôli tebe. Keby ťa poznali skutočne, tak ako ja, nemohli by na teba povedať nikdy nič zlé. Si najlepší človek na tomto svete.

Veľmi ťa ľúbim, tatinko a maminku tiež. A naozaj mi veľmi chýbate. Napíšte mi skoro, prosím.

Posielam Vám vagón pusiniek

Vaša Lucy Isobel"

Severus si list prečítal dvakrát a mal pocit, že mu vlhnú oči. Ešte nikto na svete mu nepovedal toľko krásnych slov, ako jeho malé dievčatko. List starostlivo zložil do obálky a potom si ho položil na nočný stolík.

Zišiel dole po schodoch do kuchyne. Isobel našiel sedieť v kuchyni. Odpisovala Lucille na jej list. Keď ho zbadala, usmiala sa na neho. „Je všetko v poriadku?"

„Raz som si tak v duchu povedal, že ty si zbúrala všetky bariéry vo mne. Vstúpila si do môjho sveta a dostala si sa mi pod kožu. A vtedy som si uvedomil, že viac nebude ženy, ktorej sa to podarí. Zase som sa mýlil," vravel jej Severus.

„Čo ti napísala malá, ak to nie je tajomstvo?" spytovala sa ho.

„Napísala, že som najlepší človek na svete," odvetil jej Severus, ale vyslovil to neisto.

„Má pravdu," usmiala sa na neho znova Isobel. „Už by si tomu mohol začať veriť."

„V ten deň, keď som ťa po rokoch znova stretol, alebo nie," zamyslel sa, „ešte skorej, dávno predtým. Možno v tej dobe, čo som sa rozhodol, že budem na strane dobra, nikdy som si neprestavovala toto."

„Čo?"

„Že raz budem mať rodinu, deti, priateľov, že budem mať smer, kam putuje môj život, nejaký cieľ, vyšší zmysel," vravel jej Severus.

„Lucy, Remus a Teddy ťa zbožňujú, Severus, sú to tvoje deti, naše deti," chytila ho za ruku, „a každým jedným dňom ich miluješ stále viac a viac. A ja tiež."

„Chcela vedieť, či si plakala celú noc," spomenul si Severus ešte na túto dôležitú otázku v liste svojej dcéry.

„Aj celé ráno," zasmiala sa Isobel. „Moje starostlivé dievčatko."

Severus jej podal ruku a ona mu dovolila, aby ju zaviedol do obývačky. Úplne sa zotmelo, kým sa rozprávali a cez veľký oblok na nich dopadalo mesačné svetlo. „Už dávno sme spolu netancovali," povedal jej, keď si ju pritiahol do náručia.

Jednou rukou si ju pridržiaval za pás a druhou zatiaľ vybral svoj prútik a vyčaroval farebný vtáčikov, ktorý hmkali tú istú melódiu, ako keď spolu tancovali na nádvorí školy.

Venovala mu jeden zo svojich vzácnych úsmevov a dokonale kopírovala jeho kroky ako vždy, keď s ňou tancoval. Aj po toľkých rokoch bol ich tanec úplnou dokonalosťou. A v tejto chvíli sa Severusovi zdalo, že v ich živote je viac dokonalostí. Do tváre mu znova udrela vôňa jej vlasov. Stále to bola tá najkrajšia vôňa, taká sladká, ako jeho manželka.

Trvalo mu dlhé roky, kým pochopil, že mu život dal druhú šancu. Stal sa lepším človekom, kvôli nej a kvôli svojim deťom. Boli celým jeho svetom. Svet v tejto chvíli nemohol byť dokonalejší.

KONIEC

Pozn. autorky:

Rozhodla som sa, nenapínať Vás dlhšie, tak dúfam, že ste si záver poviedky užili.

Na fotografii hore je Lucy Isobel :)

Tak toto je už úplný koniec mojej prvej HP poviedky. Ďakujem ešte raz za všetky krásne komentáre, ktoré ste mi napísali. A dúfam, že sa stretneme znova pri nejakých mojich ďalších počinoch.

Keďže niečo končí, zvykne niečo začínať, takže Vás pozývam k čítaniu novej poviedky odo mňa INSIDE YOUR HEAVEN o Andromede a Tedovi ---> https://www.wattpad.com/story/50832586-inside-your-heaven-hp-fanfiction