Isobel cestou do Nemocničného krídla stretla Hagrida. „Isobel, čo sa ti, šmária, stalo?" pýtal sa jej a hľadel na jej poškriabané líce.

„To je na dlho, Hagrid," odvetila mu milo, „povieš, prosím ťa, Minerve, že dnes nemôžem na poradu. Musím za madam Pomfreyovou."

„Samozrejme," prikývol.

„Ďakujem, uvidíme sa," znova mu venovala úsmev a pokračovala v ceste. Hagrida mala vždy rada. Pamätala si, že robil hájnika už v dobe kedy do Rokfortu chodila aj ona. Tiež si pamätala koľko sa natrápil nad tým, kým vyhadzoval decká od Zakázaného lesa (a medzi tie decká v tej dobe patrili hlavne Remus, James, Sirius a Pettigrew).

Sirius jej povedal počas svojho úteku ako to s Hagridom nakoniec bolo. A že v ten rok sa dokonca stal profesorom. Isobel poznala jeho vášeň o zakázané tvory (ako aj všetci ostatní). Stisla kľučku a vošla do Nemocničného krídla.

***

Severus došiel do riaditeľkinej kancelárie na rannú poradu a sadol si tam kde vždy, čo najďalej od ostatných, na stoličku do kúta.

„A Isobel?" pýtala sa Minerva.

„Stretol som ju na ceste, šla do Nemocničného krídla," vravel Hagrid, ktorý práve dorazil.

„Prečo? Stalo sa jej niečo?"

„Áno," prehovoril Severus a všetky oči v miestnosti sa upreli na neho. „Bola to len malá nočná nehoda," dodal.

„Severus, čo sa stalo?" Minerva si dala ruky v bok a tvárila sa až priveľmi prísne. Severus mal pocit, že je na jednej z jej veľmi ťažkých hodín Transfigurácie.

„Isobel bola v noci námesačná, bol spln," vysvetľoval im Severus, hoci najprv nechcel povedať ani slovo, ale šlo tu o jej život. „Po smrti Lupina to vyzerá tak, že spln na ňu nejako zvláštne vplýva. Dostala sa von z hradu a skoro ju rozdrvila Zúrivá vŕba."

Ženy v miestnosti zhíkli a Severus pokračoval: „Krvavý Barón mi povedal, že ju videl, tak som sa ponáhľal za ňou a zabránil tomu. Zmrazil som vŕbu, lenže ak sa jej nočné výlety budú opakovať a ja budem náhodou spať, neviem, čo sa bude diať," dodal svojím typický ironickým tónom.

„Prečo vlastne Zúrivú vŕbu navždy neskolíme?" spýtal sa drobný profesor Flitwitck.

„Je súčasťou našej školy," povedala riaditeľka McGonagallová.

„Ale ten, pre koho ju vysadili, je mŕtvy," pripomenul jej Severus. „Môžeme ju minimálne navždy zmraziť. Škriekajúca búda je aj tak úplne zničená. A okrem toho na ňu nemám pekné spomienky," dodal. V mysli sa mu vybavil jeho boj o život, keď ho tam Nagini napadla. A hoci bol pripravený zomrieť, nevyšlo to. Bol tu, sedel v tejto kancelárií, kde pred rokom bol sám riaditeľom. A včera v noci z útrob Zúrivej vŕby zachránil ženu. Tú šialenú ženskú, ktorá strávila celú noc v jeho posteli. Na čo to zase myslí?

Minerva vyzerala, že premýšľa a pohľadom blúdila po obrazoch bývalých riaditeľov. Dumbledore vo svojom ráme nebol. „V poriadku," prikývla. „Môžeme ju zastaviť, aby sme predišli ďalšiemu nešťastiu."

„Isobel sa v svojej námesačnosti môže vybrať aj ďalej. Napríklad od Zakázaného lesa a tam jej už nepomôže nik," pokračoval Severus a bol zvedavý aké riešenie ponúkne učiteľský zbor.

„Môžem povedať Firenzemu, aby ma upozornil, keby tam náhodou vošla," napadlo Hagrida, „zdržiava sa na okraji lesa, jeho stádo sa s ním stále nezmierilo."

Minerva nespúšťala pohľad zo Severusa. „Čo si myslíš, Severus? Prečo má tieto problémy?"

„Minerva," oslovil ju Severus, „mám svoju teóriu, ale aj tak by som ti ju nepovedal. Pretože ide o niečo osobné, čo mi Isobel zverila. Áno," uškrnul sa, keď videl tie pohľady. Všetkým pripadalo absurdne, že by Isobel niečo zverila práve Severusovi. „Ale je nad slnko jasnejšie, že sa to deje aj kvôli tomu, že sa nevyrovnala so smrťou brata, čo je logické. S niečím takým sa ľudia nevyrovnávajú jednoducho. Avšak je to vážny problém."

„Neexistuje elixír na námesačnosť?" spýtal sa ho Hagrid.

„Myslím, že problémom nie je námesačnosť, Hagrid," odvetil mu Severus. „Ale tvoj nápad nie je úplne zlý. Možno by sa mi ju počas splnu podarilo udržať v posteli, keby vypila elixír bez snov. Môžem to o pár dní aplikovať. Ak ovšem, bude madam súhlasiť."

„Dobre, Severus," prikývla Minerva, „ja si s ňou o tom pohovorím. A teraz sa poďme venovať študentom."

***

Rana Isobel nebola veľká. Madam Pomfreyová spoznala, že v jej záchrane má prsty Severus a že jej podal dobrú prvú pomoc. Ranu jej iba rýchlo vyčistila a natrela zázračnou masťou. Do pár dní po nej že vraj zmizne.

A tak sa pobrala do Veľkej siene na raňajky a študenti na ňu zvláštne hľadeli. „Isobel," utekal za ňou Harry. „Čo sa ti stalo?"

„Nič vážne, Harry," snažila sa ho upokojiť. „Kedy si sa vrátil?"

„Dnes ráno," odvetil jej. „Čo sa stalo?" Neodbytne trval na vysvetlení.

„Porozprávame sa na našej súkromnej hodine," požiadala ho a on prikývol a nechal ju vojsť do Veľkej siene na raňajky.

***

„Čo sa stalo, Isobel?" Pýtal sa v spálni Ron, keď si šli po učebnice na vyučovanie.

Harry pokrútil hlavou a potom ho niečo napadlo. „Kreacher?"

Starý domáci škriatok sa objavil na jedno hlasné PUK! „Pán Harry," potešil sa.

„Kreacher, sledoval si Isobel?" pýtal sa ho Harry a ignoroval Rona, ktorý ostal zarazený z toho, že jeho najlepší priateľ dal sledovať Isobel domácim škriatkom. Nebolo to však prvýkrát, čo dali niekoho sledovať domácimi škriatkami, hoci šlo o celkom inú záležitosť.

„Áno, pán Harry. Slečna Lupinová chodila na svoje vyučovacie hodiny," vravel mu.

„A všimol si si niečo zvláštne?"

„Slečna Lupinová sa nezhodla s profesorom Snapom a veľmi sa pohádali. Dvakrát," rozprával ďalej škriatok.

„Prečo?"

„To Kreacher vám nemôže povedať, pane!"

„Ako to?"

„Ísť o osobnú vec slečny Lupinovej. Domáci škriatok nemôže vyzradiť osobné tajomstvo," vravel Kreacher. *

„To je hlúposť. Svojmu pánovi to musíš povedať. Vyzrádzal si osobné tajomstvá Rádu celý čas!" skríkol na starého škriatka Ron.

„Kreacher nebol strážcom tajomstva, pane," oboril sa na neho škriatok, „Kreacher sa snažil svojmu pánovi Harrymu povedať, že osobné tajomstvo osoby môže povedať až po jej smrti. Preto vám, pán Harry, Kreacher mohol povedať, že pán Lupin spomínal svoju sestru a že pán Sirius povedal všetko mame vášho najlepšieho priateľa. Nemohol vám Kreacher, ale povedať tajomstvo madam Lupinovej."

„Ani teraz nie si strážcom tajomstva, Kreacher," pripomenul mu Ron.

„Kreachera mučili, aby povedal veci o Ráde, pane," Kreacher sa na neho zamračil a zosmutnel.

„Dobre, Kreacher, upokoj sa," žiadal ho Harry, „ale povedz mi iba jednu vec. Nie je to otázka života a smrti, však nie?"

„Nie, pane," prikývol Kreacher.

„Máš ešte niečo?"

„Áno," prikývol znova starý škriatok. „Slečna Lupinová mala včera nehodu. So Zúrivou vŕbou. Profesor Snape jej pomohol. Zachránil ju."

„Vážne?"

„Áno, pán Harry," prikývol škriatok.

„Ako sa ti páči na Rokforte, Kreacher?" zmenil tému Harry. „Ako sa k tebe správajú?"

„Domáci škriatkovia vedia, že ja byť domáci škriatok pána Harryho Pottera a správať sa ku mne s úctou. Domáci škriatkovia uctievajú aj pamiatku vášho priateľa Dobbyho. Domáci škriatok menom Winky, priateľ Dobbyho, odteraz brať mzdu, pán Harry. Dostáva jeden galeón mesačne, tak ako dostáva Kreacher u vás. Winky sa má lepšie."

„To je výborne. Ďakujem ti, Kreacher. Môžeš pokračovať vo svojej práci a nezabudni, že na Vianoce budeme mať veľa hostí," usmial sa na neho Harry.

Starý domáci škriatok sa mu úctivo uklonil. „Bolo mi potešením, pán Harry," a za ďalšieho hlasného PUK! ho nebolo.

„To o tom osobnom tajomstve si vymyslel," chopil sa slova Ron, len čo Kreacher odišiel. „Je to stále klamár. Že vraj ho mučili."

„Ron!" zastavil ho Harry. „Mohli ho mučiť, to je už dávno niečo, čo nezmeníme. Nepoznáme ako vlastne rozmýšľajú domáci škriatkovia a nepoznáme ani ich zákony. Sú to zvláštne tvory, to predsa vieš. Ak je to osobné tajomstvo, niečo, čo možno o Isobel vie veľmi málo ľudí, nemôže nám to zavesiť na nos. Ja neviem."

„Ale ja viem jednu vec," pozrel sa na neho Ron, „Hermiona sa poteší, že Winky teraz berie plat. Možno začne pokračovať so SOPLOŠom."

„Len to nie," pokrútil hlavou Harry a obaja sa rozosmiali.

***

Severusa začalo trápiť niečo iné. Myslel na to, čo mu prikázal súd. Musí sa do roka oženiť, inak skončí v Azkabane. A to bolo niečo, čo naozaj nechcel. Veľakrát si predstavoval svoju smrť. Bol na ňu pripravený. Veľakrát. Dokonca aj v dobe, keď bol ešte pubertiak. A hlavne po smrti Lily, ale aj tak stále žil. A Temmný pán sa vrátil. A Severus si znova predstavoval svoju smrť, ale iba vo chvíli, keď bude po Temnom pánovi. Bola na krajíčku a on zase ušiel Zubatej z pod kosy.

Azkaban bol ale niečo, čo viackrát zažiť nechcel. Už tam raz bol a bol to jeho najhorší zážitok. Veľakrát v živote sa cítil mizerne a pod psa. Pravda bola, že tak cítil skoro stále. Ale všetky tieto emócie sa stupňovali, keď bol zatvorený. A potom sa za neho Dumbledore zaručil. A on odtiaľ mohol odísť. Všetko to ale hrozilo znova. Dumbledore tu už ale nie je, aby ho z tade dostal. Nepomôže tomu ani Potter, ktorý robil všetko preto, aby očistil jeho meno.

Súd jednoducho vyriekol naozaj smiešny rozsudok. Severus uvažoval, či si z neho nerobia žarty, ale napokon uznal, že to je pravda. Prvú časť podmienky splnil. Vrátil sa učiť na Rokfort a druhá časť podmienky sa zdala nesplniteľná.

Oženiť sa a mať rodinu. Znelo to pre neho ako jeden veľký nonsens. Predstavil si seba vo fraku ako stojí pred oltárom a čaká na svoju vyvolenú. Lenže žiadna vyvolená nie je. On nikdy nikoho nemiloval. Lily, ju áno, svojím spôsobom. Ale tá ho nikdy nechcela a ani tu už nebola. Kde by vôbec mal hľadať nejakú ženu?

Za svoj život mal niekoľko žien. Hlavne v období prvej vojny. Smrťožrúti sa so svojimi obeťami všelijako hrali a on na to nemal dobré spomienky. Ale bolo tam veľa žien. A potom to už bolo iba občas. Ale manželstvo a nebodaj láska? Deti? To nikdy nebolo jeho snom. Jeho snom za posledné roky bolo zomrieť. A to sa mu nepodarilo.

***

Toho večera Isobel čakala vo svojom kabinete na Harryho. Došiel presne načas a ona mu vysvetlila ako došla k poraneniu na líci.

„Nevedel som, že máš počas splnu problémy," odvetil jej Harry a okrem toho sa snažil predstierať, že o tom celom počuje prvýkrát.

„Áno, mávam. Keby nebolo Severusa, asi by som tu už nestála," smutne sa na neho usmiala.

„Profesor Snape sa niekedy nezdá," poznamenal Harry, „ale dôležité je, že sa ti nič vážne nestalo. Prečo sa ti to deje počas splnu?"

„Neviem, Harry," pokrútila hlavou Isobel, „myslím, že preto, lebo som sa nevyrovnala so smrťou Remusa a spln mu je najbližšie. Ale ešte nikdy to nebolo takto vážne."

„Dúfam, že sa to nebude opakovať," usmial sa na ňu Harry.

„Uvidíme. Vyber si prútik, Harry, začneme z hodinou," prikázala mu. Harry poslúchol jej slová.

***

Severus vyšiel za hradby školy a odmiestil sa do Londýna. Vstúpil do Deravého kotlíka a kráčal k mladému mužovi, ktorý ho pozval na pár pohárikov.

„Draco!"

„Severus," Draco mu podával svoju ruku. **

Severus mu ňou potriasol sa usadil sa. Objednal si jednu ohnivú whisky a hľadel na svojho krstného syna, svojho študenta a syna svojho bývalého najlepšieho priateľa. Ale hlavne na človeka, ktorý mu zachránil život.

„Som rád, že si prišiel," vravel mu Draco, „aj keď naozaj sa nemienim vrátiť do školy. Dúfam, že chápeš moje rozhodnutie. Nemohol by som sa tam vrátiť. Ľudia sa stále na mňa pozerajú ako na nejakú hrozbu, zlého človeka, ktorý som v podstate asi aj bol."

„To nie je pravda, Draco," odvetil mu pokojne Severus, „veriť v čistú krv, až tak prehnane, to nie je tvoja vina. Je to vina výchovy. Ako sa majú rodičia?"

„Matka sa má lepšie. Súd jej pridelil podradné práce na Ministerstve Mágie, ale to už predsa vieš. A otec má domáce väzenie. Je vďačný za to, že nie je v Azkabane," vravel mu Draco.

Severus o tomto všetkom vedel a prišlo mu to ako jedna veľká nespravodlivosť. Lucius dostal iba domáce väzenie, zatiaľ čo jemu stále hrozí Azakaban, ak sa neožení a nepokúsi sa o rodinu. Akoby sa niečo také dalo vynútiť. Do roka. Bolo mu jasné, že súd vie, že to nikdy nesplní a že v Azkabane tak či tak skoční. Iba sa s ním na rok chceli pohrať. Ako s nejakou úbohou krysou a zastaviť Pottera, ktorý tak horlivo obraňoval jeho meno.

„Je mi ľúto, že v tvojom prípade súd rozhodol tak pesimisticky," vyrušil ho z myšlienok Draco, „vyhliadky na budúcu manželku?"

„Nulové."

„Dostal som prácu na Ministerstve," pochválil sa mu Draco, „sú to len papierovačky. Neveria mi, ale je to stále viac, než som čakal. Neviem, ktorým smerom chcem v živote ísť. Potrebujem sa nájsť. Ale práca ma baví. Možno časom dostanem niečo lepšie."

„To ma veľmi teší, Draco," poťapkal ho po pleci Severus. Nikdy svojmu krstnému synovi neželal nič zlé. A okrem toho by mu mal byť vďačný za život. Stále sa pohrával s myšlienkou, že by mu mŕtvemu bolo lepšie.

„Čo budeš robiť s tým príkazom súdu?" spýtal sa ho Draco.

Severus sám na to nepoznal odpoveď a iba mykol plecami. Snažil sa na to nemyslieť, ale dnes ho to mátalo takmer od rána. Akoby to bola jeho denná i nočná mora. A čím viac času ubiehalo, tým sa bude táto nočná mora opakovať.

„Nemohol by si nejakú ženu presvedčiť, aby si ťa zobrala na oko?" navrhoval mu Draco.

„Draco, naozaj si taký hlúpy? Samozrejme, že by to na niečo také došli. A okrem toho, ktorá žena by sa dobrovoľne za mňa vydala?"

„To neviem, ale v podstate si tiež vojnový hrdina, Severus," zasmial sa Draco.

„Nemám pocit, že by na mňa stáli ženy rad ako na Pottera," odvetil mu Severus mierne nahnevane.

„To, čo ti Wizengamot urobil, je pekelné svinstvo," zhodnotil Draco a objednal si ďalšiu ohnivú whisky. ,,Ale sme voľní, Severus. Ja som v tom ani nedúfal a stalo sa to. Možno to, v čo ani nedúfaš, sa stane. A keď nie, tak dáš nejakej žene vypiť elixír lásky, od čoho si Majster elixírov," zasmial sa.

„Áno, nemôžem nič stratiť. Som jednou nohou v Azkabane. A na doživotie. Ak by ma lapili ešte aj za elixír lásky, nič sa nezmení," poznamenal Severus.

„Alebo použiješ na nejakú ženskú Imperius. Okrem toho, nikde nie je napísane, že si máš zobrať čarodejnicu."

„To je klauzula v celom tomto šialenstve. Tá žena musí byť čarodejnica. Nemusí byť čistokrvná, môže byť polovičná, alebo muklovského pôvodu," vysvetľoval mu Severus.

„Veľa šťastia, Severus! Teším sa, ako na tvojej svadbe opijem!"

Severus sa pozrel na krstného syna. Draco bol rozhodne za posledné mesiace zmenený. Do školy sa vrátiť nechcel, ale vyzeralo to tak, že si svoj život dá do poriadku. Severusa to tešilo hlavne z dôvodu, že Draco je mladý človek. On už si nepotreboval dávať svoj život (teda to, čo z neho ostalo) do poriadku.

Severus sklopil zrak na pohárik vo svojej ruke. Mesiace utečú ako voda a on nebude jednou, ale oboma nohami v Azkabane. A hoci potom príde vytúžená smrť, bude to dlhý, náročný a bolestivý proces.

On nikdy nebol voľný a nikdy nebude.

Pozn. autorky:

* Tento zákon domácich škriatkov, že nemôžu vyzradiť osobné tajomstvá žijúcich ľudí, je môj výmysel pre potrebu poviedky. Harry dal Kreacherovi úlohu, aby sledoval Isobel a tak škriatok aj urobil. Harry však ešte nie je pripravený na to, aby počul Isobelino tajomstvo. Pre potrebu poviedky som doplnila aj to, že Kreacher (hoci v tej dobe to bol zlý a urazený škriatok) tajomstvá Fénixového Rádu neprezradil rodine Malfoyvcom dobrovoľne. Mučili ho (Bella sa isto rada na to podujala). Tento zákon je teda môj výmysel. Neviem presne aké všetky zákony domáci škriatkovia majú, ale v tomto prípade sa mi to hodilo takto. Škriatok teda také osobné tajomstvo (nevedelo o ňom veľa ľudí a okrem toho všetci tí ľudia sú už mŕtvi, takže o tom vie iba Isobel a Severus) nemôže prezradiť ani svojmu Pánovi.

** Draco Severusovi tyká. Je to tak z dôvodu, že za prvé je jeho krstný otec a za druhé je už dospelý. Harry, Ron a Hermiona Severusovi netykajú z dôvodu, že si ho stále veľmi vážia a je pre nich viac profesorom. Niežeby si ho Draco nevážil, ale pre neho je viac niekým, kto mu celý život pomáhal a komu on sám pomohol. Týmto pádom sú pre seba rovnocenní a okrem toho všetkého, sú rodina.