Tento raz sa Isobel vyhýbala Severusovi. Nebola ani na Halloweenskej večeri a ani sa ráno neukázala na raňajkách. Počas vyučovania bolo jednoduché sa mu vyhýbať. Stále ju veľmi trápilo, čo jej povedal. Ale už kvôli tomu neplakala.

Jedného večera sa ponáhľala do Veľkej siene, keď si na chodbe všimla dve Slizolinské dievčatá. Jedna mohla byť asi piatačka a druhá bola určite prváčka. Isobel si ju pamätala z uvítacieho večierka, pretože ona bola tým dievčaťom, ktoré sa zhováralo s prvákmi z iných fakúlt.

Dievča nariekalo a staršie dievča sa ju snažilo upokojiť. Isobel preto rýchlo podišla k ním a spýtala sa: „Čo sa stalo?"

Staršie dievča sa na ňu pozrelo a rieklo: „Pani profesorka, tuto Lucille sa necítila dobre, má nejaké problémy v rodine."

Isobel sa pozrela na malé dievčatko. Malo dlhé tmavé vlasy a výrazne črty tváre, ale pokožku mala celkom bielu. „Lucille, poďte so mnou do môjho kabinetu," podala jej ruku, aby jej pomohla vstať zo studenej zeme, na ktorej dievča sedelo a plakalo. „A vy slečna utekajte na večeru."

„Áno, samozrejme," prikývlo a odišlo chodbou smerom do Veľkej siene.

„Poď so mnou, Lucille," požiadala Isobel dievčatko. Prikývlo a kráčalo celý čas jeden krok za ňou, až kým neboli v jej kabinete. Isobel jej ukázala na stoličku pred sebou a dievča si na ňu sadlo, ale stále hľadelo do zeme.

„Čo ťa trápi, Lucille?"

Lucille sa zahniezdila na stoličke. „Viete, pani profesorka, mám problémy doma. Môj ocko a moja mamička sa stále hádajú, pretože ocko nemal rád jej bratov. Stále sa hádajú a posledné dni sa mi mamička neozvala a ja mám strach."

„Chápem," prikývla Isobel, „pozri, urobíme to takto. Ty mi napíšeš adresu, kde bývaš a ja pošlem niekoho, aby to preveril a skontroloval tvoju rodinu. Dobre?"

„To by ste naozaj pre mňa urobili, pani profesorka?" spýtala sa jej Lucille a pozrela sa jej do očí. Isobel jej opätovala pohľad a všimla si jej tmavé oči, ktoré boli tak neuveriteľne smutné. Dievčatko sa veľmi trápilo.

„Samozrejme," prikývla Isobel.

V tej chvíli sa dvere jej kabinetu otvorili a dnu vtrhol Severus Snape: „Čo si akože myslíš, že robíš?" zdvihol hlas na Isobel. „Slečna Willsonová, viete o tom, že ja som vedúci vašej fakulty?"

„Severus!" Isobel vstala od stola a potom sa pozrela na Lucille, ktorá mala znova slzy na krajíčku. „Urobím tak, ako som povedala, Lucille. Vráť sa na večeru," usmiala sa na malé dievčatko.

„Choďte na večeru, slečna Willsonová!" prikázal jej aj Severus.

Lucille pomaly vstala a potom podišla k dverám, kde sa snažila vyhnúť jeho pohľadu. Musel odstúpiť od dverí, aby vyšla. Potom za ňou zavrel dvere a nespúšťal svoj zrak z Isobel. Bol nahnevaný, čelo mal zvraštené.

„Čo si myslíš, že robíš?" zopakoval svoju otázku.

„Slečna Willsonová sa cítila zle. Má doma problémy. Bojí sa, že jej otec mohol niečo urobiť jej mame. Tak som sľúbila, že to preveríme. Mohol by si od nej dostať adresu a niekoho tam pošleme," vysvetľovala mu, ale keď sa výraz jeho tváre nezmenil, pokračovala, „iba som sa jej snažila pomôcť!"

„Vieš kto je matka slečny Willsonovej?" spýtal sa jej Severus. Isobel pokrútila hlavou. Vychutnal si jej nevedomosť a vravel jej: „Rúth Willsonová, za slobodná Rúth Lestrangeová. Malá Lucille je neter Bellatrix Lestrangeovej, ktorá zabila tvojho drahého snúbenca a ktorá, čo si možno nevedela, zabila aj tvojho drahého brata!"

Isobel si musela sadnúť, pretože sa nemohla udržať na nohách. „Keby som mohla, oživila by som Bellatrix Lestrangeovú a zabíjala by som ju zas a znova!" Samozrejme, že vedela, že práve táto žena má na svedomí smrť dvoch mužov, ktorých toľko ľúbila.

„Ale to sa nedá," odvetil jej Severus.

„A čo si myslíš teraz? Že sa pokúsim slečne Willsonovej ublížiť? Z pomsty? Lebo je nevinná príbuzná vrahyne môjho brata? To si myslíš?"

„Nemyslím," zatváril sa pobavene, „Chrabromilčania a pomsta?"

„Už s tým prestaň!" skríkla na neho Isobel. Začínala mať plné zuby prirovnávania k fakulte. „Ja som nikdy nebola ako ostatní Chrabromilčania. Netuším, ako som sa dostala do tej fakulty!"

„Právom," odvetil jej Severus celkom pokojne a zmizol aj jeho úškrn, „samozrejme, keď si tu študovala, tak som si nevšimol, že by si nejako vynikala, ale teraz, za tých pár mesiacov, čo si tu, je to nad slnko jasné. Máš všetky prekliate vlastnosti Chrabromilčanov," vravel jej, „ale, čo je dôležité je fakt, že si sa práve rozhodla niekomu pomôcť. Niekomu, komu si nemusela."

„Je to iba dieťa. Nevinné dieťa, ktoré trpí!"

„Otec slečny Willsonovej je prekliaty dementný chuj. Je to mukel. A keď sa dozvedel o vojne a o bratoch svojej manželky, začal ju aj dcéru týrať. Ubližoval vlastnej dcére a to sa nerobí. Nechcel ju pustiť ani do Rokfortu. Tak som mu to vysvetlil. Samozrejme slušne."

Isobel uvažovala, či to naozaj bolo slušne, alebo musel Willsona zakliať, aby pustil dcéru do Rokfortu.

„Samozrejme, že preveríme, čo je s Rúth Lestrangeovou pre pokoj dievčaťa," dodal. „A hoci toto nerobím, chcem sa ti poďakovať."

„Nemáš mi za čo ďakovať," odvetila mu Isobel, „urobila som to, čo by som urobila pre každé dieťa, študenta. Neznášam, keď niekto ubližuje deťom. A pravda je, že by som naozaj túžila potom, aby som mohla zabiť Bellatrix, naozaj netúžim po tom, aby som sa mstila jej rodine. Remusa mi to nevráti."

„Myslím, že Molly Weasleyová si vychutnala smrť takej suky akou bola Bellatrix," žmurkol na ňu Severus.

Isobel prikývla. Vedela, že Bellatrix skončila v rukách pani Weasleyovej a bola jej vďačná, že to ona sa porátala s vrahyňou jej brata a bývalého snúbenca a tiež aj vrahyňou iných nevinných ľudí.

„Isobel," jemne ju oslovil znova Severus, „to čo sa stalo u teba v komnate ma naozaj mrzí. Toto tiež nerobím často, ale bol by som rád, keby si mi odpustila. To ako som ťa nazval bolo odo mňa podlé. Myslel som si, že také niečo už vo mne nie je. Pripomenulo mi to situáciu, kedy som Lily nazval humusáčkou. Ona mi však nikdy neodpustila."

Prekvapilo ju, čo jej práve povedal. Vyzeral, že ho to naozaj mrzí. Nechcela sa s ním viac hádať a jeho ospravedlnenie ju natoľko prekvapilo, že len letmo prikývla. „Nič sa nestalo."

„Ale stalo. Sľubujem, že si tvoj príbeh nechám pre seba a že už ťa nikdy nenazvem, tak ako som ťa nazval. Pravda je, že už nemám 16 rokov, aby som sa správal ako idiot," vysvetľoval jej Severus.

„Je to v poriadku. Vážim si tvoje ospravedlnenie," odvetila mu Isobel.

Potom obrátila svoju tvár a hľadela von oknom. Niečo ju tam zarazilo. Severus okamžite otočil hlavu tým istým smerom.

Na oblohe bolo pomaly vidieť mesiac. Dnes v noci bude spln.

***

Severus nemohol zaspať. Do spálne mu prenikali lúče mesiaca. Vstal a pozrel sa von oknom. Mesiac bol v splne a žiaril po celej oblohe. A on mal taký zvláštne zlý pocit. Spomenul si na to, čo mu povedala Isobel. Že nikdy nemohla spať počas splnu, lebo vždy myslela na brata.

Rozmýšľal, či aj teraz myslí na brata a prechádza sa po svojej komnate. Chvíľku zvažoval, že by sa možno šiel na ňu pozrieť. Ale napokon si to rozmyslel.

Začal sa cítiť zvláštne, že stále na ňu myslel a chcel vedieť, či je v poriadku. Nechcel si pripustiť ten fakt, že mu na nej záleží. Že možno sa nejako naozaj stali priateľmi.

„Pane!"

Severus sa otočil za hrozivým hlasom. Stál tam duch. Krvavý Barón. S okovami na rukách, celý od krvi. Budil takú hrôzu, ale Severusa nevyľakal.

„Pane! Mám pre vás právu."

„Hovor," prikázal mu Severus.

„Prechádzal sa po chodbách a videl som utekal dole po schodoch slečnu Lupinovú. Myslel som, že by vás to mohlo zaujímať. Vyzerala zvláštne. Pravdepodobne bola námesačná," vravel mu Krvavý Barón.

Severus si rýchlo na pyžamo obliekol svoj čierny habit, vzala do ruky prútik a rýchlo utekal von z komnaty.

Vybral sa dole schodmi a míňal ich takou rýchlosťou, že to vyzeralo ako by po nich letel. Veľké dubové dvere boli odchýlené, čo mu naznačilo, že Isobel nimi už určite vyšla. Na nádvorí sa rozhliadol a nikde ju nevidel.

A potom ho napadlo, kde by mohla byť. Bežal, čo mu nohy stačili. Zbadal ju. Stála tak blízko Zúrivej vŕby. Tá sa práve zahnala a jedným konárom trafila Isobel do tváre.

„Isobel!" skríkol na ňu, ale ona vôbec nereagovala.

Vybral svoj prútik a zastavil Zúrivú vŕbu tesne predtým, aby Isobel znovu trafila, tentokrát do celého tela. Isobel sa zosunula k zemi a zjavne odpadla.

Severus sa k nej ponáhľal a zodvihol ju z trávy. Z líca sa jej valila krv, ktorá jej stekala až na bielu nočnú košieľku. Rýchlo vyčaroval bielu vreckovku a priložil jej ju na ranu. Nereagovala, ale dýchala. Vzal ju na ruky a niesol späť do hradu. Neprebrala sa. Stále bola v bezvedomí.

Odniesol ju do svojej komnaty a uložil do svojej postele. Bola taká krehká a iba sporo odetá a jemu neušli jej krivky. Pohľadom prešiel po jej tele a potom sa vrátil k tvári a zakrvavenej bielej vreckovke na jej líci. Pomaly jej vyčistil ranu. Nebola hlboká. Mala veľké šťastie. Keby došiel o chvíľku neskôr, Zúrivá vŕba by ju zabila. Hľadel na jej ranu a rozmýšľal, či by nemal zavolať madam Pomfreyovú, ale nakoniec usúdil, že je to iba horší škrabanec a nič vážne.

Neprebrala sa, ale dýchala tak hlasno, že usúdil, že znova zaspala. Krvavý Barón mal zrejme pravdu a bola námesačná.

Severus však bol presvedčený, že to súvisí so splnom, že to všetko súvisí aj s jej bratom.

Prikryl ju svojim zeleným paplónom a odišiel do obývačky. Ustlal si na zelenom gauči a pokúšal sa zaspať.

Stále si nepripúšťal fakt, že mu na nej toľko záleží.

***

Keď ju ráno prebudili lúče slnka, uvedomila si, že neleží vo svojej posteli. Veľmi ju pálilo líce a všimla si stopy zaschnutej krvi nielen na svojej nočnej košieľke, ale aj na svojej ruke. Netušila, čo sa jej mohlo stať. Vedela však, že leží v jeho posteli.

Dvere na spálni sa otvorili a vošiel dnu. Vyzeral, že celú noc nespal.

„Čo tu robím? Čo sa stalo?"

„To by naozaj zaujímalo aj mňa, čo sa stalo. Našiel som ťa pri Zúrivej vŕbe, skoro ťa zabila," vravel jej Severus.

„Ako som sa tam dostala? Čo som tam robila?"

„Myslel som si, že na toto mi odpovieš ty. Bol spln, Isobel," pripomenul jej.

„Áno," prikývla a sklopila zrak.

„Chceš mi to vysvetliť?"

Isobel prikývla, ale stále na neho nehľadela. „Splny sú ťažké. Vždy boli, ale ako ho niet, dejú sa mi zvláštne veci. Často sa prebudím niekde inde ako vo svojej posteli. Ale od doby, čo som na hrade, už bolo niekoľko splnov, ale maximálne som sa zobudila v obývačke, alebo na chodbe. Ale nie mimo školy. Ja neviem, prečo sa mi to deje."

„To budeme musieť zistiť," povedal jej Severus.

„Ako si ma našiel?"

„Dostal som správu, že sa túlaš po chodbách a šiel som ťa hľadať. Došiel som práve včas. Zúrivá vŕba by ťa rozmetala. Zasiahla ťa do tváre. Tá rana nie je hlboká, ale možno by si pre istotu mala ísť do Nemocničného krídla."

Prikývla: „Áno. Ja, neviem ako sa ti mám poďakovať. Zachránil si mi život!" Uvedomila si. Keby nebolo Severusa, už by sa dnes ráno neprebudila.

„Mal som iba šťastie, že som ťa našiel, že mi Krvavý Barón povedal o tvojom nočnom výlete, to je všetko," vysvetľoval jej Severus.

„Ďakujem," vyhrabala sa z postele a podišla k nemu. „Zachránil si ma," vtisla mu bozk na líce.

Nečakal to, otvoril ústa, že jej vynadá, ale napokon si to rozmyslel. Usmiala sa na neho a jeho ústa sa samé vykrivili v akýsi úsmev. Akoby ich v tej chvíli nemohol vôbec ovládať.

„Idem do Nemocničného krídla," oznámila mu a potom odišla z jeho spálne.

Severus ešte pár minút stál na tom istom mieste a cítil jej horúce pery na svojom líci.