Severus sa týždeň po večierku Isobel vyhýbal. Väčšinou sa stretli iba vo Veľkej sieni na večeri inak vždy volil iné cesty do tried a do svojich komnát. Hoci sa mu páčil tanec s ňou, nechcel s ňou ďalej udržiavať bližší kontakt.

Isobel si ďalej robila svoju prácu, ale hnevalo ju, že sa jej vyhýba. Myslela si, že by mohli spolu dobre vychádzať. Začínala si ho veľmi vážiť. Nielen pre veci, ktoré dokázal vo vojne, ale aj za jeho profesionálnu činnosť na akademickej pôde. Bol skvelý profesor a bol aj Majster elixírov a výborný v Obrane proti čiernej mágií. Urobil na ňu dojem. Sama vedela, že ona nikdy nebude tak rešpektovaná a uznávaná profesorka. Severusové predmety boli najlepšie hodnotené, študenti sa vždy toľko naučili. A za to ho obdivovala.

***

Ani sa nenazdala a už bola na škole dva mesiace. Blížil sa Halloween a nálada na hrade bola zvláštna. Niektorí sa nevedeli dočkať slávnostnej večere. Harry bol už týždeň v Londýne na školení aurorov a vynechal veľa hodín. Isobel netušila, či sa vráti na Halloween do školy.

Vedela, že tento deň je pre viacerých ľudí ťažký. V prvom rade pre samotného Harryho, ktorý prišiel v tento deň o svojich rodičov, ale aj pre Severusa, ktorý sa nikdy nevyrovnal so smrťou Lily a rovnako aj pre ňu, lebo Lily bola jej najlepšia priateľka a James bol jeden z najlepších priateľov jej brata, Remusa.

***

V predvečer Halloweenu si Severus všimol, že Isobel sa neukázala na večeri. Mierne ho to zarazilo a bol aj zvedavý, čo sa jej niečo nestalo. Nechcel si priznať, že mu na nej možno záleží. Keď prechádzal okolo jej kabinetu, zaklopal na dvere. Nepočul jej hlas, ale aj tak vošiel dnu. Isobel tam nebola, svetlo bolo vypnuté a dvere od jej komnát boli zatvorené.

Severus podišiel k dverám, ktoré si od neho pýtali heslo. „Lupin," povedal, ale dvere sa neotvorili, „do čerta, myslel som Remus!" Dvere ho pustili dnu.

Kráčal tmavou chodbou jej komnát a vybral svoj prútik: „Lumos!" Podišiel k dverám od obývacej miestnosti a nazrel dnu. Najprv nič nevidel, ale potom si všimol jej siluetu pri okne. Prútikom namieril na lampu v miestnosti a tá sa zažala.

Isobel hľadela von z okna, ani sa neobzrela za svetlom. Vedela, že je to on. Nemala ani chuť mu vynadať, že sa zakráda po jej komnate.

„Tvoje heslo by uhádol každý," povedal jej Severus. Neodpovedala, ani sa neotočila. „Nebola si na večeri, iba som chcel vedieť, či si v poriadku?"

„Ty, slávny Severus Snape si chcel vedieť, či som v poriadku?" otočila sa na neho Isobel a prekvapene na neho hľadela a pritom si utrela slzy, ktoré jej tiekli po lícach.

Okamžite si všimol, že plakala. „Šiel som iba okolo, tak som sa chcel spýtať."

„Som v poriadku," rýchlo mu odvetila, „iba nemám rada Halloween, asi tak ako ty. To je všetko."

„Halloween je sprostý sviatok, milá Isobel," odvetil jej Severus a prechádzal sa po miestnosti. Uvažoval, že si sadne do červeného kresla, ale rozmyslel si to. Červenú naozaj nemal rád. O to viac, keď bola farbou Chrabromilu. Isobel ho iba pozorovala, mlčala, ale už neplakala.

„Si si istý, že je Fenrir mŕtvy?" opýtala sa ho odrazu. Nerozumel jej otázke, ale prikývol. „Zaslúži si to, za to všetko!"

„Prirodzene," prikývol, „prečo sa ma to pýtaš?"

„Stále mám strach, že sa tu objaví a že dokončí to, čo chcel," urobila k nemu pár krokov a potom klesla do červeného kresla. „To, čo v skutočnosti chcel."

„O čom to hovoríš?"

„Poznáš príbeh môjho brata? Poznáš ten príbeh, že náš otec Fenrira Greybacka urazil a on sa prišiel pomstiť a pohrýzol môjho brata?"

„Áno, poznám tento príbeh. Povedal mi ho Dumbledore a povedal mi ho aj tvoj brat," prikývol a vôbec nerozumel, kam tým táto žena mieri. Nikdy nemal rád ľudí, čo hovorili v hádankách. Hlavne Dumbledore sa v tom vždy tak vyžíval.

„Tento príbeh nie je pravda," smutne sa na neho pozrela Isobel, ,,pamätám si ten večer. Bol teplý letný večer. Remus a ja sme sa hrali v záhradke nášho domu s našimi hračkárskymi metlami. Boli sme deti. Mama nás volala dnu, ale obaja sme chceli počkať na ocka, kým sa vráti z práce. A potom sa zjavil Fenrir. Tváril sa najprv milo a priateľsky. Pýtal sa nás na rodičov, tvrdil nám, že je ich priateľ a potom sa to stalo," odmlčala sa, nadýchala a naberala sily, „zahnal sa, ale nie po mojom bratovi. Zahnal sa po mne. Remus nejakým zázrakom mu v tom zabránil a Fenrir pohrýzol jeho."

„Isobel."

„Nie, počkaj, potrebujem to všetko dopovedať. Začala som kričať a volať na mamu, keď sa Fenrir chcel znova pokúsiť ma pohrýzť. Nestačil mu už zranený brat. Ale v tej chvíli sa premiestnil domov ocko aj s nejakým kolegom a vyšla na záhradu mama a Fenrir musel odísť. Chápeš to, Severus, to nie Remus, ale ja! Ja som mala byť VLKOLAK!"

Severus nevedel, čo povedať. Hľadel na ňu, ale ona odvrátila pohľad. Plakala, bola biela ako stena, celá sa triasla. Vybral znova prútik a vyčaroval bez slov bielu vreckovku a podal jej ju.

„Počúvaj ma, Isobel. Tvoj brat to urobil, lebo ťa mal rád. Každý brat by sa obetoval pre svoju sestru. Nemôžeš si niečo také vyčítať. Lupin ťa mal rád, on to bremeno za každú cenu chcel zobrať na seba. Preto zabránil tomu, aby ten bastard pohrýzol teba."

„Lenže ja s tým nemôžem žiť. Videl som ako môj brat tým trpí. Hrozilo, že ho kvôli tomu nezoberú do školy, našťastie Dumbledore bol taký skvelý človek. A každý spln som bola hore. A tu na škole, som každý spln videla ako ho vedú do Škriekajúcej búdy a celú noc som čakala. On tak veľmi trpel. Ale trpieť som mala ja, nie on. On nie!"

„Je mi to ľúto," povedal jej Severus, „ale už s tým nič nenarobíš, Isobel. Chápem, že ťa to celý život trápilo, ale Fenrira už niet, zabil ho tvoj brat. A určite si to vychutnal, ale nie kvôli sebe, Isobel, ale kvôli tebe. A kvôli ďalším nevinným sestrám, deťom, dievčatám. Rozumieš?"

Prikývla, ale nič neodvetila. Iba sedela v kresle a potom sa obzrela smerom k oknu. Utrela si slzy do bielej vreckovky a jediné čo bolo v miestnosti počuť boli jej tiché vzlyky.

„Remus nikdy nikomu nepovedal pravdivý príbeh," povedala po chvíľke, „nikto to nevedel. Iba Lily, pretože som jej to povedala. Dokonca ani Sirius to nevedel. Nikto. Neviem, či to vôbec vedel Dumbledore."

„Dumbledore vedel všetko, ver mi, milá Isobel," uškrnul sa Severus. Ten starý hlupák vedel naozaj všetko.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?"

„Mám na výber?"

„Nie," pokrútila hlavou, „prečo si sa pridal k smrťožrútom? Bolo to preto, že ťa šikanovali a kvôli tomu si nemal priateľov? Alebo sa to proste od Slizolínčana čakalo?"

„Každý sám za seba sa rozhoduje, čo urobí, Isobel. Nie všetci Slizolínčania sú smrťožrúti. Áno, prevažná väčšina určite áno, ale nie všetci."

„Chápem, máš pravdu," prikývla.

„Šikana na tebe nechá určité známky. A ver mi, že ja som bol šikanovaný dosť. Možno to ľudia brali ako žart, ale nebol to žart. To čo skupinka tvojho brata robila, to už prekročilo všetky hranice. A nikto to nevidel. Nikto to nechápal. A vieš prečo? Pretože som bol iba Slizolinčan, môj život nemal cenu."

„To nie je pravda, každého život má cenu," oponovala mu.

„Nemal som pekné detstvo, Isobel, ale to už vieš. A potom mi došiel list zo školy a ja som tak veľmi dúfal, že sa môj život zmení. Že konečne niekde bude doma, že budem mať priateľov. A vieš čo sa stalo? Stalo sa to, že som sa tú cítil možno ešte horšie ako doma. Doma to bolo peklo, ale tu to bolo tiež peklo. A vieš čo bolo najhoršie? Že to nikoho nezaujímalo. Nikoho nezaujímalo, že mi nie je dobre, že mi niekto ubližuje. A keď sa ma tvoj drahý bývalý snúbenec pokúsil zabiť, tak za to dostal iba písomný trest!"

Teraz mlčala Isobel, lebo nenachádzala slová, ktoré by mu chcela adresovať. Severus nevyzeral ani smutne, ani nahnevane. Upieral na ňu svoj typický odstrašujúci pohľad. Iba mierne zvýšil hlas a znel zhnusene.

„Tak to vidíš, Isobel, ako to na svete je. Niekto má šťastie, že sa o neho zaujímajú všetci a niekto je úplne neviditeľný, aj keď má problémy. Svet nie je fér!"

„Ja viem, že nie je fér," odvetila potichu a potom vstala z kresla. Trápilo ju všetko, čo jej povedal. Cítila sa z toho na nič. Sirius to vtedy naozaj prehnal a rozhodne ho neospravedlňovalo ani to, že mal šestnásť rokov. Jednoducho nerozmýšľal. Ak to mal byť žart, tak to dopadlo zle a ak za tým bolo niečo viac, bolo by to príšerne. Isobel si myslela, že poznala Siriusa, ale teraz si tým nebola vôbec istá. „Severus, ja sa ti ospravedlňujem za všetko, čo ti skupinka môjho brata v škole robila. Za všetko. Je mi to tak veľmi ľúto. Veľmi!"

„Isobel, ale to nie je tvoja vina. Ty nenesieš na tom vinu. Ty sa nemáš za čo ospravedlňovať," odpovedal jej.

„Ale nesiem. Tiež som videla, čo robia a nesúhlasila som s tým, ale nikdy som to nikomu nepovedala. Iba im, ale nepovedala som to niekomu dospelému, profesorom, Dumbledorovi. Hocikomu. Prizerala som sa na to. Je to aj moja vina!"

„Nie je!"

„Stále mi budeš oponovať, však?" zamračila sa na neho.

„Vážim si, čo si mi povedala, ale naozaj na tom nenesieš vinu," odvetil jej.

„Aj tak si mi stále neodpovedal na to, prečo si sa stal smrťožrútom," pripomenula mu. Nevedela, či sa iba snažil z tejto otázky vykrútiť, alebo jednoducho ich rozhovor dostal iný smer.

„Cítil som sa sám a chcel som mať priateľov a márne som si myslel, že v jeho radoch ich nájdem. Ale nie, Isobel, nenašiel som," odvetil jej. Isobel sa pozrela na jeho ľavé predlaktie, ktoré zakrýval rukáv jeho čierneho habitu, ale aj tak ju zaujímalo, ako asi vyzerá Temné znamenie teraz, keď je Ten-čo-ho-netrebalo-menovať preč. Rozmýšľala, či zmizlo spolu s ním, ale iba vybledlo.

„Nezmizlo," akoby jej čítal myšlienky, „takmer ho nevidieť, ale nezmizlo."

„Nechcela som byť netaktná," odvetila mu.

„Si iba zvedavá," uškrnul sa na ňu.

„A," pozrela sa na neho, „a urobil si to aj kvôli Lily? Aj kvôli nej si sa pridal k smrťožrútom, lebo ste sa pohádali a ona ti už nechcela odpustiť? Bolo to aj kvôli nej?"

„Isobel, už dosť!" skríkol na ňu odrazu. „Už stačilo tvojich dotieravých otázok." V očiach sa mu leskla zloba. ,,Prestaň sa hrať na to, že sme priatelia. Pretože nie sme! To, že si mi ty vyklopila svoj životný príbeh, neznamená, že to musím urobiť aj ja!"

„Severus!"

„Je mi ľúto, čo sa ti ako dievčatku stalo, ver mi. Ale pochop, že už je zbytočné sa tým trápiť. Lupin je mŕtvy, rovnako ako je mŕtva Lily, ako je mŕtvy Temný Pán!"

„Prečo ho potom stále voláš Temný pán?" Položila mu ďalšiu otázku. Upierala na neho svoje tmavé oči.

„A ako ho mám volať? Ten-čo-ho-netrebalo-menovať? Tak ho volali všetci, ktorí sa ho báli, Isobel. Alebo Voldemort? Tak ho zase volali všetci, ktorí si mysleli, že sú hrdinovia. Alebo Tom? Tak mu hovoril iba ten starý blázon!"

„Bola to iba otázka!"

„Mám plné zuby tvojich otázok, tvojho starania sa do môjho života! Pochop, že nie sme priatelia a ani nikdy nebudeme. Nebudeme nič, pretože nechcem. Pretože tu vôbec nechcem byť! Ja nemám priateľov, nemusím sa nikomu spovedať a nemusím nikomu rozprávať svoje životné príbehy na počkanie. A už vôbec nie tebe. Myslíš si, že vy Chrabromilčania musíte všetko vedieť? Zachraňovať každého chudáka! Nie, Isobel!"

„To nie je preto, že by som bola Chrabromilčanka! Ty iba hádžeš všetkých ľudí do jedného vreca! Je to o povahe, nie o tom, v akej fakulte si. Pochop, to už konečne!"

„Nie, to ty konečne pochop, že takto tento svet funguje. Náš čarodejnícky obzvlášť. Slizolinčania sú pre všetkých odpad, nuly, nikoho nezaujímajú. Ja sa roky usilujem o to, aby to tak nebolo, ale nebol som doteraz úspešný!"

„Ale veď, ja ti chcem pomôcť!"

„Ja nestojím o tvoju pomoc! Nestojím už o nikoho pomoc! Naučil som sa žiť s tým, že mi nikto nikdy nepomohol! Ja okolo seba nepotrebujem ľudí, ktorí budú za mňa riešiť moje sračky! A už vôbec k tomu nepotrebujem takú bláznivú ženskú ako si ty! Rozumieme si už, vlkolaková sestra?!"

Isobel sa nahrnula červeň do tváre. Bol na ňu útočný, zlý a to posledné ju veľmi zabolelo. Nazval ju vlkolakovou sestrou. Pritom mu práve pred chvíľkou povedala svoj životný príbeh. Dôverovala mu a on sa jej teraz vysmieval priamo do očí.

Isobel vložila svoju ruku do svojho habitu a vybrala z neho prútik. Namierila na Severusa Snapa a už-už si chcela pomyslieť kúzlo, keď jej ho v rýchlosti zablokoval.

„Proti mne nemáš šancu!" pristúpil k nej bližšie. „A už nikdy, počúvaj ma, Isobel, už nikdy sa ma nepokús zakliať! Nikdy!" A potom ako víchor opustil jej obývaciu izbu a aj jej komnaty.

Isobel znova klesla do svojho červeného kresla. Hľadela na svoj prútik. V kútiku duše vedela, že nie je taká dobrá čarodejnica, aby mohla zakliať Severusa Snapa. Ale veľmi jej ublížil. Tak veľmi ju bolelo, čo jej povedal. Pre všetkých, ktorí poznali Remusové tajomstvo, bola vlkolaková sestra. Lenže skutočné tajomstvo bolo, že Fenrir Greyback šiel po nej a ona mala nosiť tento ortieľ.

Ale Remusová láska k nej mu dodala silu, aby tomu zabránil a nosil toto prekliatie on. A Isobel už nemala možnosť povedať mu, čo to pre ňu celý život znamenalo. Chcela mu povedať toľko vecí a už nikdy nedostane túto šancu.

A to jej lámalo srdce a dušu ...