„Chrabromilčania ťa uznali za Hlavu svojej fakulty?" spýtal sa jej mierne posmešne.

„Áno," odvetila pokojne, „nevyzerali, že by s tým mali problém. Bolo im snáď úplne jasné, že Minerva im nájde niekoho iného. A sú to milé decká, ty si iba zaujatý!"

„Ja som zaujatý!" zmračil sa na ňu, jeho čierne oči ju doslova prebodávali. „Vieš, drahá Isobel, pravda je niekde úplne iné. Celá táto škola, celý učiteľský zbor bol vždy zaujatý. Ale nie na tvoj milovaný Chrabromil!"

„Neprišla som sa hádať," oznámila mu Isobel, „prišla som si pohovoriť o úlohe, ktorú nám dala Minerva. Takže si poďme o tom pohovoriť, mám totižto niekoľko nápadov. Možno máš nejaké aj ty."

„Fajn, poďme do mojej komnaty," prikývol napokon a otvoril jej dvere.

„Nemáš heslo?"

„Nie, nič ma nenapadlo okrem 'Skurvený Wizengamot', ak ma nič dozajtra nenapadne, tak si dám toto," odvetil jej podráždene.

„Ani ja som si zatiaľ nedala žiadne heslo do komnaty. Nič ma nenapadá," mierne sa na neho usmiala, keď jej otvoril dvere a potom vošli dnu. Viedol ju celkom dlhou chodbou do jeho obývačky. Isobel vôbec neprekvapilo, že je zladená do zeleno-striebornej. Severus mal v obývačke útulnejšie ako ona z dôvodu, že to býval viac rokov. A ona si ešte ani poriadne nestihla vybaliť kufor.

Sadla si na jedno zo zelených kresiel a sledovala jeho obývačku. Mal tam veľa políc, na ktorých ležali knihy, alebo v radoch naukladané rôzne elixíry. „Prečo ich nemáš v laboratóriu? Máš laboratórium nie?"

„Nezmestia sa tam, mám veľa zásob, niektoré ostali ešte po vojne," vysvetľoval jej. Isobel prikývla a ďalej si prezerala jeho obývačku. Viselo tam pár obrazov, všetky vyzerali tajomne. Na stole mal položenú knihu a obývačku tvorilo aj niekoľko starodávnych dekorácií a závesy na oknách boli tiež vo farbách Slizolinu. Izba však pôsobila tmavo. Nielen preto, že bola pri žalároch, ale aj tak na ňu pôsobila temne. Ako aj Severus, hoci teraz o ňom vedela, čo všetko urobil, ako pomohol vo vojne a že bol v skutočnosti dvojitým agentom. Pred rokom, keby na neho narazila, bála by sa ho, ale teraz nie.

Severus na ňu hľadel nedôverčivo a sadol si do druhého kresla. Sledoval každý jej pohyb a to s akým záujmom si prezerá jeho skromnú obývačku. Rozmýšľal, čo asi čakala. „Tak čo tie tvoje nápady, Isobel," prehovoril nakoniec, „pohni si, nemám totižto na teba celý večer!"

„Milý ako vždy," precedila pomedzi zuby Isobel, ale nenechala sa ním zastrašiť, „v prvom rade, ak chceš, aby sa naši študenti znášali, možno by sme sa mali začať znášať aj my dvaja. Takže by si si mohol odpustiť všetky ironické, sarkastické a zastrašujúce poznámky na moju osobu."

„Nebudem sa s tebou priateliť, Isobel," okamžite zareagoval, sotva ju nechal dohovoriť. Čo si to tá ženská vôbec o ňom myslí? Nevrátil sa na školu preto, aby si tu hľadal priateľov! Vrátil sa, lebo musel!

„Ja nehovorím o priateľstve, Severus, hovorím o slušnom správaní!"

Bod pre teba, ty šialená ženská. „Povedzme, že by som pristúpil na túto podmienku, čo máš ďalej?"

„Myslím si, že keby študenti videli, že spolu vychádzame, tak by možno k sebe pristupovali rovnako. Pretože som sa dopočula, že ty vlastne nevychádzaš s nikým zo zboru a okrem toho s Minervou ste sa neustále doťahovali pre ten metlobal a ja zase taká fanynka nie som a pochybujem, že v skutočnosti ty si. Iba si potreboval pichať do osieho hniezda, však Severus?"

„Len pre tvoju informáciu, drahá Isobel, mám metlobal rád. Dokonca som chcel aj hrať za školské družstvo, keď som bol ešte študent. Ale na konkurze ma moja metla z ničoho nič takmer zhodila. Chceš hádať, koho podarený žart to bol?" Od jedu sa postavil z kresla.

„Sadni si," požiadala ho Isobel.

„Nerozkazuj mi, Isobel!"

„Severus, prosím ťa, nechaj ma to dopovedať celé. Je mi vážne ľúto, čo si si musel cez školu pretrieť zo strany Záškodníkov. Ale už ani ty, ani ja, s tým nič nenarobíme. Musíme sa nad to povzniesť a sústrediť sa na to, na čo sa máme. Ty predsa tiež nechceš, aby sa takéto incidenty opakovali medzi študentmi. Ty to najlepšie chápeš, no nie?"

Dva body pre teba, Isobel. „Fajn, pokračuj," zamračil sa na ňu a posadil sa späť do kresla.

„Tak som myslela, že by sme sa jednoducho mohli viac spolu rozprávať. Na príklad vo Veľkej sieni a na chodbách, na dozore. Možno by sme niekedy spolu mohli zájsť do Rokvillu, aby študenti videli, že spolu vychádzame," rozprávala mu o svojom pláne Isobel. Nepovedal nič, ani na ňu nehľadel. Preplietol si prsty a teraz si ich sledoval. Isobel pokračovala: „Ja si myslím, že keď uvidia, že medzi nami nie je rivalita, alebo podpichovanie, že by to mohlo na nich dobre vplývať. Sme profesori, Severus, aj my máme dopad na ich výchove a sme pre nich vzormi, či sa ti to páči, alebo nie!"

„Už si skončila?" Znova sa postavil z kresla.

„Áno."

„Patríš medzi posledných ľudí, s ktorými by som chcel tráviť voľný čas, Isobel! Ja som sa sem nechcel vrátiť. Chcel som sa niekde uchýliť. Vlastne som bol pripravený umrieť, ale osud to tak zrejme nechcel. Áno, určite je toto lepšie ako Azkaban, to uznávam, ale neprišiel som si hľadať priateľov. Vždy som bol sám a sám aj chcem ostať!"

„Ty o mne nič nevieš!" Postavila sa aj Isobel. Zodvihla hlavu, aby mu videla do očí, pretože bol od nej o dosť vyšší. „Všetko sú to iba tvoje predsudky preto, lebo som z Chrabromilu, pretože som Remusová sestra, pretože som bola Siriusová snúbenica, ale v skutočnosti nemáš ani len potuchy, aká naozaj som!"

„A ty zase nemáš potuchy o tom, kto naozaj som ja, drahá Isobel!" Odvrátil od nej zrak. „Úprimne mi je naozaj fuk, aká v skutočnosti si."

„Teba tá vojna vôbec nezmenila?" spýtala sa ho potichu. Mlčal. „Zachránil si tento svet. Odviedol si najťažšiu prácu. Prečo si to urobil, keď teraz nechceš žiť v mieri? Prečo si sa tak snažil, urobiť tento svet lepším, keď sa chceš iba niekde zahrabať a byť sám?" V očiach sa jej leskli slzy.

„Ja som bol pripravený zomrieť," povedal jej, tiež už na ňu nekričal, ani nezvyšoval hlas, „alebo niekam odísť a byť sám. Som jednoducho sám rád. Vždy som bol sám, už som ti to povedal."

„Ale teraz nie si sám. Môžeš začať od nuly. Robiť to, čo ťa baví. Učíš predmet, ktorý si vždy chcel a okrem toho si naďalej vyrábaš aj elixíry, lebo ťa to vždy bavilo," vravela mu, „pomohol si synovi Lily a ona," mierne sa jej zadrhával hlas, „ona je ti za to určite veľmi vďačná a stále na teba dohliada z neba, lebo to priatelia robia, Severus."

„Chrabromilčania a ich výlevy," poznamenal.

„Severus!" zamračila sa na neho. „Môžeme to aspoň vyskúšať, nie? Sme najmladší v učiteľskom zbore, sme rovesníci a obaja sme dlhé roky boli sami. Ja nežiadam, aby sme boli priatelia, ale občas sa môžeme pozhovárať, no nie? A budeme to robiť pre dobrú vec. Ja viem, že máš svoju fakultu rád, že máš rád svojich žiakov a nechceš, aby sa k ním správali tak, ako sa kedysi správali študenti, ale aj profesori k tebe. Prosím, premysli si to," žiadala ho.

Severus sa na ňu pozrel. Ďalší bod pre teba, drahá Isobel. Áno, mala pravdu, bol sám, ale on bol na samotu zvyknutý a áno, mal rád svoju fakultu a neznášal hocijaký druh šikanovania. Vždy bol obávaným profesorom, ale už dnes si na hodinách všimol zmenu. Študenti sa ho prestali báť. Dokonca sa na neho usmievali, hlavne Chrabromilskí siedmaci na čele s Grangerovou a jeho to mierne vyviedlo z rovnováhy. A považoval to v podstate za milé.

„V poriadku," prikývol napokon, „ale do Rokvillu s tebou nepôjdem!"

„Ale no tak, Severus," pousmiala sa, „nehovor mi, že odmietneš pozvanie na ďatelinové pivo," žmurkla na neho a on nadvihol obočie, „lebo na ohnivú whisky do Kančej hlavy, hm?"

„Uvidíme, uvidíme!"

Isobel sa na neho usmiala. Dosiahla čo chcela. Niekoľko bodov pre teba Isobel, pre Severusa nula. Veď ja ti dám toho večného naparovania.

„Ešte niečo má madam na srdci?" uškrnul sa na ňu. Nemoholsi odpustiť sarkastické poznámky, to by ublížilo jeho egu.

„Ani nie," odvetila mu Isobel, „a ty máš nejaké nápady ako pomôcť v tomto projekte?"

„Projekte?"

„Nevedela som ako inak o tom povedať mojim študentom. Vieš, povedala som im o tom," rozprávala mu Isobel. „A dokonca na to aj zareagovali, chceli vedieť ako je teraz na tom tvoja fakulta. Pretože obaja dobre vieme, že trištvrtina slizolinkej fakulty sú deti smrťožrútov, alebo ich rodina."

„Nie je to projekt, Isobel, je to reálny problém!" znova sa na ňu zamračil.

„Veď projekty vychádzajú z reálnych problémov, ktoré treba rozlúsknuť!" oponovala mu a práve teraz si uvedomila, ako veľmi si toho užíva, že mu môže oponovať. Nečakala, že s ňou bude súhlasiť.

„Nemal som čas si premyslieť nejaký postup a okrem toho neverím, že toto bude niekedy fungovať. Avšak, Isobel, na druhej strane by som bol veľmi rád, keby moja fakulta nebola trestaná za to, že sú tam deti bývalých smrťožrútov a ich rodín. Uvedom si, že tieto decká vo vojne tiež prišli o rodičov, o rodiny, priateľov. Hoci to boli zlí ľudia, ale bola to ich rodina. Preto som súhlasil, hoci si nemyslím, že to bude fungovať."

„Urobíme večierok," povedala odrazu Isobel.

„Čo?"

„Urobíme uvítací večierok vo Veľkej sieni. Jedlo, tanec, zábava," jednoducho mu vysvetlila a na tvári sa jej zjavil prefíkaný úsmev a on sa na ňu pozrel ako na blázna. „Čo sa tak na mňa pozeráš? Slová tanec a zábava sú ti síce asi cudzie, ale-"

„Sklamem ťa, Isobel, ale ja som veľmi dobrý tanečník," skočil jej do rečí a uškrnul sa.

„Vážne? Tak potom mi to v sobotu predvedieš. Rezervujem si prvý tanec," žiarivo sa na neho usmiala a prehodila si svoje čierne vlasy z jednej strany na druhú. Ďalší bod pre teba, Isobel. „Idem to hneď navrhnúť, Minerve. Čím viac času budú fakulty tráviť spolu, tým lepšie. A čo je lepšie na uvoľnenie ako zábavná atmosféra, veľa dobrého jedla, možno nejaký slabý alkohol!"

„Ty si sa vážne zbláznila!"

„Alkohol pre nás, samozrejme, pre profesorov," pokrútila nad ním hlavou.

„Aj tak si sa zbláznila!"

„Budem to brať ako kompliment, Severus," žmurkla na neho a vedela, že ho už dosť vyviedla z rovnováhy a vážne si to užívala.

Severus jej ale musel uznať jednu pravdu. Naozaj ju vôbec nepoznal. Nevedel, čo sa jej odohráva v hlave. A jej nápady boli v podstate založené na dobrej veci a možno by aj mohli vyjsť. Večierok mu rozhodne prišiel lepší nápad ako to, že sa má s ňou priateliť. Momentálne mal tak trocha chuť ju zakliať. Ale na druhej strane mal po dlhých troch mesiacov komu odporovať. Všetci sa na neho pozerali po vojne ako na hrdinu, správali sa k nemu tak starostlivo. Hlavne u svätého Munga, ale tiež aj Potter, keď ho prišiel navštíviť a veľmi nerád na tento deň spomínal. A potom samozrejme Minerva, ktorá sa ho každú chvíľku pýtala, či niečo nepotrebuje. Za to, Isobel s ním nejednala ako v rukavičkách a to sa mu na nej celkom páčilo. A tiež na neho nehľadela ako na chorého, neschopného a ani mu v jednom kuse neďakovala. Síce ho pochválila, ale nerobila to vždy, keď ho stretla.

„Máš ešte niečo na srdci, Isobel?" spýtal sa jej ironicky.

„Áno," prikývla a úsmev z tváre sa jej vytratil tak náhle. „Možno budeš poznať odpoveď na moju otázku. Chcela som sa spýtať Minervy, ale myslím, že je troška vystresovaná z tých riaditeľských povinností. A nikto iný mi na um nezišiel. Okrem teba."

„O čo ide?"

„Čo sa stalo počas vojny s Fenrirom Greybackom? Je mŕtvy, alebo je v Azkabane?"

„Posaď sa," prikázal jej. Isobel nenamietala a sadla si späť do kresla. „Fenrir bol jeden z najnebezpečnejších smrťožrútov, akých som poznal. Práve preto, že bol vlkolak. A hlavne sa zameriaval na malé deti, alebo mládež. Nikdy nemal zľutovanie, ale to ty vieš najlepšie. Okrem toho si chcel budovať vlastnú armádu vlkolakov. Ale nevyšlo mu to, našťastie. Je mŕtvy. Zomrel vo vojne!" *

„Naozaj?"

„Naozaj. Nevidel som to na vlastné oči, ale povedali mi to. Viem, aj kto ho zabil a ten niekto si to určite vychutnal. Bol to totiž tvoj brat!"

„Remus ho zabil?"

„Áno! Určite si to vychutnal za to, čo mu spôsobil. Neradoval sa síce dlho. Ale jednoducho sa pomstil Fenrirovi."

„Dobre, ja už pôjdem," Isobel náhle vstala z kresla a on si všimol, ako sa jej trasú ruky. Bola bledšia ako jeho stena za ňou a v očiach sa jej leskli slzy.

„Isobel," postavil sa pred ňu, „je ti dobre?"

„Áno, áno, som rada, že je mŕtvy. Len ma to bolí. Rozprávať sa o Remusovi, ma stále bolí. A bolí ma rozprávať sa o tom, čo mu Fenrir urobil. Ja viem, že som sa na to pýtala, a že si môžem za to sama, že mi je teraz zase tak veľmi smutno, ale bolí ma to. Potrebujem už byť zase sama. Ďakujem, že si mi to povedal. Musím už ísť," všetko zo seba vychrlila tak rýchlo. „Uvidíme sa na raňajkách. Dobrú noc!" A potom sa rozbehla preč z jeho obývačky.

Severus šiel za ňou so zrýchleným krokom, ale vybehla z jeho komnát a vybehla aj z jeho kabinetu a videl ju bežať po chodbe smerom preč od žalárov. Zrazu mal pocit, akoby za tým všetkým bolo niečo viac. Niečo, o čom nemal ani tušenia. Kedy sa ale začal zaujímať o to, čo ľudí trápi?

***

Harry Potter si balil veci do kufra na Grimaldovom námestí číslo 12. Odkedy vojna skončila, vrátil sa sem. Pretože to bolo jediné miesto, kde sa cítil ako doma. Nepamätal si svoj skutočný domov, pretože bol ešte bábätko a u Dursleyovcov sa ako doma nikdy necítil. Možno ešte v Brlohu, ale tu sa cítil viac doma. Bolo to hlavne z toho dôvodu, že tu býval istú dobu so svojím krstným otcom. V lete tu s ním často bývali Hermiona a Ginny, dom začal znova slúžiť aj ako hlavný stan Fénixovho Rádu, ktorý naďalej pátral hlavne po smrťožrútoch, ktorým sa podarilo utiecť. A okrem toho tu mal Harry Kreachera, ktorý sa k nemu správal ako ku skutočnému pánovi.

Prvý mesiac po vojne sa pustil do upratovania tohto domu, aj keď Kreacher namietal, ale Harry sa potreboval nejako zamestnať. Konečne sa mu podarilo zvesiť aj portrét Siriusovej matky. Pomohol mu Kreacher a za odmenu mu Harry daroval tento obraz, ktorý mu osobne vyniesol do bývalej Hrdozobcovej izby, kde teraz mal Kreacher svoju izbu. Kreacher sa od radosti rozplakal.

Teraz si balil veci do kufra, pretože sa ešte dnes večer odmiestní k Weasleyovcom a odtiaľ pôjde ráno priamo s pánom Weasleym na dôležité školenie. Väčšinu času budem tráviť tam, bude sa tam vracať aj na noci. Keď bude mať školenie, jednoducho sa odmiestni. Harry zavrel kufor a zišiel dole po schodoch do kuchyne.

„Kreacher," oslovil domáceho škriatka. Ten sa na neho smutne pozrel. „No tak, Kreacher. Na Vianoce som späť. Okrem toho by som ťa rád o niečo požiadal."

„Žiadajte, pane!" ochotne mu odvetil škriatok a usmial sa na neho.

„Bol by som rád, keby si teraz šiel pracovať do Rokfortu. Tu nebudeš mať veľa práce, možno len občas. Naozaj by som bol rád, keby si sa pripojil k Rokfortským domácim škriatkom. Chcel by som totižto, aby si dával pozor na jednu osobu," žiadal ho Harry.

„Na koho, pane?"

„Na Isobel Lupinovú, profesorku Transfigurácie," oznámil mu Harry. Chcel o nej jednoducho len vedieť viac. Po rozhovore s ňou jej dôveroval. Hlavne preto, že v jej pohľade bolo veľa z Remusa, ktorý mu tak veľmi chýbal. A ak bola Isobel jeho jedinou žijúcou príbuznou, nechcel o ňu prísť. Preto ju chcel mať pod dohľadom.

„Na sestru pána Lupina?" spýtal sa ho prekvapene Kreacher.

Harry sa zarazil: „Odkiaľ vieš, že to je sestra Remusa?"

„Kreacher veľa nevie, pane. Kreacher si spomínať, ako raz počul rozhovor medzi svojím pánom a pánom Lupinom. Môj pán mu hovoril, že jeho sestra je v poriadku a že s ňou krátko bol. A pán Lupin mu odvetil, že jeho sestra byť prekliata malá mrcha!"

„To určite Remus nepovedal," namietol Harry.

„Kreacher by pánovi neklamal. Pán Lupin vyzeral veľmi nahnevaný, keď ju môj pán spomenúl. Pane, prosím, takto sa to stalo. Toto Kreacher počul!" Trval na svojom starý škriatok.

„A počul si ešte niekedy, že by Sirius hovoril o Isobel?" spýtal sa ho Harry.

„Áno, pane, Kreacher počul. Pán to hovoril matke vášho najlepšieho priateľa. Hovoril jej, že keby sa mu niekedy niečo stať, že má povedať pánovi Lupinovi, že slečna Isobel je v zahraničí kvôli nemu. Viac Kreacher nepočul, pán Harry," rozprával mu Kreacher.

„Ďakujem, Kreacher, vážne," usmial sa na neho Harry, „vieš, povedali mi, že Isobel je moja krstná mama. A chcel by som, aby si na ňu dával pozor."

„Kreacher má sledovať slečnu, pane?" spýtal sa Harryho.

„Áno," prikývol Harry. „Spojím sa potom s tebou," dodal.

„Ako rozkážete, pán Harry!" Kreacher luskol prstami a už ho nebolo.

Harry sa pozrel po prázdnom dome. Cítil sa skleslo. Sirius mu chýbal, Remus mu chýbal. Ale nebol sám. Mal priateľov a teraz aj dôležité poslanie. Musí si dokončiť tento rok, aby sa mohol naplno stať aurorom. A okrem toho ho čaká metlobal a čaká ho na Rokforte aj Ginny. A na Vianoce bude v tomto stále trocha pochmúrnom dome späť. Pozrel sa na hodinky, ktoré mu k sedemnástim rokom darovali Weasleyovci a odmiestnil sa do Brlohu.

***

„Harry, vitaj," privítala ho pani Weasleyová, objala ho a pobozkala na líce, „schudol si," poznamenala ako vždy. Harry sa rozhliadol okolo seba a Brloh sa takmer vôbec nezmenil. Pani Weasleyová sa na neho usmievala, ale aj tak si všimol, že je to smutný úsmev. Kvôli smrti Freda sa aj on cítil hrozne.

„Pani Weasleyová, ďakujem, že tu môžem stráviť noc," poďakoval sa jej Harry.

„Si hladný, Harry?"

„Nie, nie, Kreacher mi urobil skvelú večeru," usmial sa na ňu, „pani Weasleyová, musím sa vás na niečo dôležité spýtať."

„Len sa pýtaj, chlapče."

„Kreacher mi povedal, že počul Siriusa ako vám hovorí, aby ste Remusovi povedali o jeho sestre, keby sa jemu, Siriusovi, niečo stalo," rozprával jej Harry.

„Takže už vieš o Remusovej sestre?"

„Áno a sama mi povedala, že je moja krstná mama, povedala mi veľa vecí a hlavne to, prečo odišla do zahraničia a ja chcem vedieť, či Remus vedel pravdu."

,,Povedala som mu to, čo mi povedal Sirius," Molly Weasleyová sa nadýchla, ,,že Isobel robila výskum, aby ho mohla zachrániť."

„A čo vám na to povedal Remus?" pýtal sa jej Harry.

„Nemohol tomu uveriť," povedala Molly smutne, „vravel, že to nemôže byť pravda a potom odišiel. Harry ja v skutočnosti neviem, čo si o tom myslel a či to chápal. Vieš pravda je taká, že som na to zabudla po Siriusovej smrti. Povedala som to Remusovi dosť neskoro na to, aby s tým mohol niečo urobiť."

„Kedy to bolo?"

„Deň predtým ako sme vstúpili obraňovať Rokfort, náhle som si na to spomenula. Je mi to veľmi ľúto, Harry, že som mu to povedala neskoro a on už nemohol nič urobiť. Je mi to vážne veľmi ľúto," vravela mu smutne. Harry ju podoprel a odprevadiť k sedačke, kde ju posadil.

„To je v poriadku, pani Weasleyová," usmial sa na ňu, „Remus zomrel s tým, že jeho sestra ho má rada, že sa za neho nehanbí! Že ho miluje a že robí všetko preto, aby ho zachránila!" Hoci ho nikto pred smrťou nezachránil...

Pozn. autorky:

* Na Pottermore sauvádza, že sa nevie, čo sa stalo s Fenrirom Greybackom (buď je mŕtvy,alebo v Azkabane), tak som ti to upravila pre potreby poviedky.