Harry, Ron a Hermiona kráčali po chodbe smerom k Chrabromilskej klubovni, keď Harry zastal uprostred chodby a obzeral sa, či by ich niekto mohol počuť: „Čo si myslíte o Isobel?" pýtal sa svojich priateľov na ich názor.

„Je tak trocha zbabelá, nie?" odpovedal mu otázkou Ron.

„Je mi jej trocha ľúto," priznala sa Hermiona, „je to presne tak ako si povedal aj ty, Harry. Všetci jej milovaní zomreli a ona tomu nemohla zabrániť. Pochybujem, že by tomu zabránila, keby tu počas vojny bola. Iba by ma zaujímalo, či Remus naozaj netušil, čo pre neho robí."

„Áno, to by zaujímalo aj mňa," prikývol Harry, „ale asi to naozaj netušil, vzhľadom na to, že Isobel nikdy nespomínal. Hoci," zamyslel sa.

„Hoci, čo?" pobádal ho Ron.

„Spomenul som si práve na niečo. Keď povstal a Dumbledore si dal zavolať Siriusa do svojej pracovne, tak mu spomínal, aby navštívil starú partiu a potom povedal niečo, že by možno mal dať vedieť aj Ise. Som si istý, že myslel Isobel. Dumbledore určite vedel, kde sa Sirius skrýva a Sirius vtedy iba prikývol. Nijako viac na to nereagoval."

„Myslíte si, že Sirius mohol Isobel stále, no mať rád?" pýtal sa ich Ron.

„Sirius bol dvanásť rokov v Azkabane, Ronald, a Isobel bola predtým zjavne jeho jediná láska. Možno ju mal stále svojím spôsobom rád."

„Ona je vážne tak trocha zbabelec," zhodnotil aj tak Ron. Hermiona nad ním pokrútila hlavou. Ron vždy všetko dokázal tak zjednodušiť. Hermiona s Isobel viac súcitila. Hlavne z dôvodu, že Isobel neodišla od brata len tak. Odišla, lebo sa chcela pokúsiť, zachrániť ho. A nevyšlo to. Nestihla to a možno sa ho zachrániť ani nedalo. Okrem toho nikto z nich nemal právo niekoho súdiť. Ona sama chránila svoju rodinu, keď im vymazala spomienku na to, že majú dcéru. A teraz ich nemohla nikde nájsť a to ju mátalo. Niekedy jednoducho ľudia robia chyby, keď sa snažia niekoho chrániť.

„Musím sa vrátiť do Londýna," povedal im Harry, „uvidíme sa o dva dni. Rád som vás videl," podal ruku Ronovi a potom objal Hermionu. „Dávajte si na seba pozor." A potom sa pobral opačnou stranou chodby ako oni dvaja.

***

Severus sedel vo svojej vlastnej súkromnej knižnici, vo svojich komnatách. Vedel, že keby si šiel ľahnúť, nemohol by zaspať. Sadol si do tmavozeleného kresla a v ruke držal knihu. V skutočnosti sa na ňu vôbec nesústredil. Rozmýšľal nad tým, čo jemu a Isobel povedala Minerva. Na jednej strane jej nápad schvaľoval, ale na druhej vedel, že to nemôže fungovať. Vzájomná rivalita medzi Chrabromilom a Slizolinom bola zjavná, trvala roky, dlhé roky ešte predtým, ako prišiel na školu on. Pravda v skutočnosti bola taká, že aj samotní Richard Chrabromil a Salazar Slizolin spolu bojovali a bola medzi nimi rivalita. A tak to bude fungovať jednoducho stále.

Okrem toho Minerva po ňom chcela, aby spolupracoval s Chrabromilčankou. Ako keby to robil po prvýkrát, teraz to nebolo iné. Nedávno musel aj v Ráde znášať rad Chrabromilčanov, ktorých naozaj nemal rád. Možno slová nemal rád, boli mierne. Isobel tiež spadala do tejto partičky Chrabromilčanov. Lenže na druhej strane spadala aj do partie Chrabromilčanky, ktorú mal viac než rád. Lily.

Severus si dobre pamätal ich priateľstvo. Lily a Isobel boli veľmi dobré priateľky a bol si istý, že Lily jej isto povedala aj o ňom. Isobel sa vždy držala ďalej, keď videla, že Záškodníci ho znova terorizujú, provokujú a on potom zaútočil, aj keď nechcel, ale nikdy nad nimi nemohol dostatočne vyhrať. Oni boli štyria a on bol sám. Malé zakliatia, nehody, to všetko bolo na dennom poriadku, keď sám študoval na Rokforte.

A najhorší incident prišiel v šiestom ročníku. Ešte teraz sa triasol, keď si na to spomínal. Bolo to vtedy, keď ho Black vylákal do Škriekajúcej búdy a on tam takmer prišiel o život. Túto historku všetci radi rozprávali tak, že James Potter z toho vyšiel ako najväčší hrdina, keď mu zachránil život. Pritom zachraňoval aj svoju vlastnú kožu. Naozaj nečakal, že sa stane niečo takéto. Netušil, čo Záškodníci skrývali, ale vôbec si nepredstavoval, že v tú noc na neho takmer zaútočí vlkolak. Mohol ho zabiť, alebo ho mohol pohrýzť. Severus ani nevedel, čo by bolo horšie. Dlhé mesiace mal nočné mory. Čo ho však bolelo najviac, bolo, že to takmer nikoho nezaujímalo. Dumbledore za ním prišiel hneď ráno po incidente a žiadal ho, aby nikomu nepovedal o Lupinovi. Nechcel, aby ho vyhodili, pretože podľa Dumbledora mal každý právo na štúdium. A dokonca mu povedal, že ak mu nedá svoje slovo, že to nikomu nepovie, bude mu musieť vymazať pamäť. A to Severus nechcel, nechcel prísť o niektoré svoje spomienky. Toto kúzlo mohlo zmazať úplne všetko. Nemal na výber a súhlasil. Spýtal sa Dumbledora, čo bude so Záškodníkmi. Dumbledore mu povedal, že Remusa Lupina to veľmi mrzí a že s tým nemal nič spoločné a že si vyčíta, čo sa stalo. James z toho vyviazol najlepšie, lebo z neho ako vždy urobili hrdinu. A čo ho sklamalo najviac bolo, že Black dostal iba nejaký hlúpy trest. On ho tam poslal na smrť, to si bol Severus istý. Áno, nemal som Blacka rád, sú veľmi slabé slová.

V Nemocničnom krídle bol vtedy niekoľko dní. Na druhý deň mal ale nečakanú návštevu. Najprv si myslel, že za ním prišla Lily, aj keď v tej dobe boli pohádaní a ona už mala niečo s Potterom. Bola to Isobel. Prišla mu povedať, predať odkaz, od Remusa, že mu to je vážne ľúto. Isobel vyzerala nešťastne, bola smutná a možno aj sklamaná z Blacka. Ale to si iba myslel, nikdy mu to nepovedala. Bola na návšteve iba chvíľku, ale nejakým zvláštnym spôsobom bol vtedy tomu rád, že je niekto pri ňom. Pretože nikto iný neprejavil žiadnu ľútosť nad tým, čo sa mu stalo.

A on ma teraz spolupracovať s touto ženou, ktorá už ani zďaleka nebola tou, ktorá ho vtedy navštívila v Nemocničnom krídle. Ale ani on už nebol tým chlapcom. Na škole nebola Isobel nejaká výnimočná, hlavne si ju všímal len vtedy, keď bola v prítomnosti Lily. Stránila sa vždy partií svojho brata. Až do posledných ročníkov. Pamätal si, že bola Blackovou frajerkou. Absolútne divná kombinácia, to si pomyslel už vtedy. Black bol veľmi populárny a Isobel bola takmer neviditeľná. Lenže bola sestra jeho najlepšieho priateľa. Poznal aj informácie o tom, čo sa stalo po škole. Že jedného dňa sa vykašľala na Blacka, tak mu treba, a odišla preč. Opustila aj svojho brata a Lupin viac o nej nehovoril. Nespomenul ju ani raz, keď tu učil a nespomenul ju ani na schôdzach Fénixovho Rádu. Naposledy jej meno začul, keď Temný pán povstal a Dumbledore žiadal Siriusa, aby jej dal vedieť. Vtedy si vôbec spomenul, že Isobel existuje.

Nevedel si ani len predstaviť, ako bude jeho spolupráca s Isobel prebiehať. Nemal voči nej predsudky okrem tých, že bola Chrabromilčankou. Ona sa nikdy nepodieľala na zábavkách, ktoré praktizoval jej brat a jeho partia. Keď tak nad tým uvažoval, v podstate ju vôbec nepoznal a nemal ani len potuchy, čo od nej môže čakať.

Čo to tá Minerva na mňa zase ušila?

***

Prvý deň vyučovanie dopadol podľa Isobel dobre. K večeru sa zastavila v zborovni, mala chuť na šálku čaju a hlavne chcela nejakú spoločnosť.

„Pridáš sa, Isobel, na šálku čaju?" pýtal sa jej profesor Flitwick. Isobel prikývla a sadla si na voľne miesto. A o chvíľku sa pred ňou zjavila šálka s čajom.

„Aký bol tvoj prvý deň, Isobel?"

„V poriadku," odvetila Isobel, „viac ako uspokojivý." Pomiešala si svoj čaj.

„Siedmaci sú mnohí ako bez duše," referoval Flitwick hlavne Minerve, „otrasení vojnou, ale aj tak zapálení k dokončeniu štúdia."

„Aj tak som rada, že sa niektorí rozhodli vrátiť do školy a dokončiť si skúšky. Niektorí nevynechali všetky hodiny, ale keďže na konci roka sme od nich skladanie skúšok naozaj nemohli žiadať."

„Niektorým to z niektorých predmetov iba prospeje, Minerva," usmial sa na ňu Flitwick.

Minerva prikývla, ale stále sa tvárila veľmi prísne. Flitwick dopil svoj čaj a potom sa ospravedlnil a odišiel zo zborovne.

„Včera bol za mnou Harry," oznámila Isobel riaditeľke. „Povedala som mu pár vecí o Remusovi, o sebe a tiež o Siriusovi. Ale myslím, že to pochopil. Bol aj so svojimi priateľmi, Hermionou a Ronom."

„Som rada, že to dobre dopadlo, Isobel," Minerva prikývla, „už si hovorila so Severusom o mojom nápade v rámci súdržnosti fakúlt?"

„Nie, dnes som ho poriadne ani nevidela. Ale pokúsim sa to s ním prebrať. Nemyslím si ale, že mi dôveruje. Predsa len som bola v partií ľudí, ktorých nemal rád," povzdychla si, „je také smutné o nich všetkých hovoriť v minulom čase."

Minerva sa pozrela na mladú ženu a dala jej za pravdu. Naozaj to bolo priveľmi smutné. Stratili toľko skvelých ľudí, ľudí z Rádu, rodiny, priateľov a aj študentov. Nikdy neuvažovala nad tým, čo sa s Isobel stalo. Keď ju ale v lete navštívila, nemohla uveriť tomu, že ju zase vidí. Učila ju a Isobel patrila medzi nadaných žiakov. Vlastne bola ako Remus. Múdra, skromná a obklopená priateľmi. Rozprávala jej o svojej minulosti, o svojom výskume a vtedy jej prišlo tejto mladej ženy veľmi ľúto. To, o čo sa snažila, bolo naozaj úctyhodné. Tak ako ostatní si pokladala otázku, či o tom Remus vedel. Isobel od Andromedy Tonksovej vedela, že riaditeľka hľadá nové posily do kolektívu a tak sa pokúsila získať toto miesto. Minerve prišla Isobel ako vhodná kandidátka a veľmi ani nemusela rozmýšľať, či jej prácu dá. Pár dní predtým prišlo nariadenie Ministerstva o podmienke Severusa Snapa. Minerva si dobre pamätala, že sa títo dvaja poznajú zo študentských čias, aj keď Isobel nikdy nebola priamo v dianí. Poznali sa a možno by sa teraz medzi nimi vytvorili priateľské puto. Severus pri sebe potrebuje niekoho svojej vekovej kategórie, niekoho kto mu nie je úplne cudzí. Naozaj veľmi dúfala v to, že by sa títo dvaja mohli stať priateľmi. Obaja jej prišli takí osamelí, bez rodiny, bez priateľov. Jednoducho sami a hlavne svojou rodinou a prostredím nepochopení.

„Minerva, opustím ťa," Isobel vstala zo stoličky, „idem ešte do Chrabromilskej klubovne. Včera som ich už nechcela rušiť. Chcem sa s nimi porozprávať a povedať im, že som odteraz Hlava ich fakulty."

„Ó, áno, Isobel," usmiala sa na ňu Minerva a prútik na mierila na šálku Isobel a tá zmizla, „myslím, že očakávajú niekoho príchod. Prefektom som samozrejme dnes ráno pri raňajkách povedala všetko. Tí Chrabromilskí ma prenasledovali."

„Určite preto, že im jednoducho budete chýbať," Isobel jej opätovala úsmev.

„Verím, že som vybrala dobre, Isobel," žmurkla na ňu Minerva, „myslím, že moji študenti úplne chápu moje terajšie povinnosti. Teraz som tu pre všetkých, Isobel. A tiež sú dni kedy neverím, že to zvládnem. Veľa som sa ale naučila od Albusa, za všetky tie roky a okrem toho všetky portréty sú také nápomocné. Nie je hanbou žiadať o pomoc, hanbou je skôr o ňu nepožiadať. Pretože potom veci nedopadávajú veľmi dobre," riekla riaditeľka.

„Ďakujem, Minerva. Myslím, že o vašu pomoc budem chodiť žiadať často. Predsa len vy o tom všetkom viete veľa. O Transfigurácií a tiež aj o tom, čo je to šéfovať fakulte."

„Vždy ti rada pomôžem, Isobel."

***

Isobel sa náhlila chodbou, chcela ísť priamo do Chrabromilskej klubovne, ale keď prechádzala okolo steny, ktorá bola pamätníkom na vojnu, znova sa tu musela zastaviť. Znova hľadela na tie isté mená. Pri stene bolo mnoho kvetov a tiež aj sviečok. Isobel vybrala svoj prútik a vyčarovala veniec.

„Isobel!"

Isobel sa trhla, keď za sebou začula jeho hlas. Zľakla sa. Otočila sa a hľadela do jeho tmavých očí. Neusmieval sa, on sa nikdy neusmieval.

„Nechcel som ťa vydesiť," povedal, ale neznelo to dvakrát ako ospravedlnenie, „včera večer som uvažoval nad tým, čo nám povedala Minerva. Ak budeš mať čas, možno by sme to mali spoločne prebrať."

„Samozrejme, Severus," odvetila mu Isobel, „ale teraz nemôžem. Som na ceste do klubovne. Chcem študentov oboznámiť s tým, že som teraz Hlavou ich fakulty. Ale potom by sme sa mohli stretnúť v zborovni," navrhla mu.

„Príď ku mne do kabinetu." Znelo to úplne ako príkaz. Isobel sa nechcela hádať a tak prikývla. Potom sa vybral na opačnú stranu ako ona.

Isobel dorazila pred portrét Tučnej paní. „Madam Lupinová, to je ale potešenie," riekla jej, „nech sa páči, len vstúpte dnu." A potom sa obraz otvoril a Isobel preliezla otvorom a ocitla v Chrabromilskej klubovni.

Klubovňa vyzerala presne tak útulne ako si ju pamätala. Koľko sa len nasedeli s Lily a ostatnými v tých kreslách pri krbe a robili si úlohy, alebo preberali všetko možné a nemožné. A koľkokrát sa vybrala jednými, alebo druhými schodmi do spálni. Koľko zábavy si tu užili, koľko prebdených nocí strávila v kresle, keď sa učili na skúšky, alebo keď jednoducho nemohla spať, keď Remusa vyviedli zo školy počas splnu mesiaca. Isobel sa cítila plná spomienok, ale aj melanchólie.

Pozrela sa na študentov. Niektorí sa zhovárali, niektorí si robili poctivo prvé domáce úlohy a chvíľku trvalo, kým ju spozorovali.

„Dobrý večer, študenti," pozdravila ich, „bola by som rada, keby ste prišli sem všetci. Mám pre vás dôležité informácie." V dave hľadala Harryho priateľov. Ale netrvalo dlho a všimla si ich. Hermione a Ronovi robila spoločnosť ryšavá dievčina, o ktorej Isobel vedela, že to je Weasleyovie jediné dievča a dostalo sa k nej dokonca aj to, že to je Harryho frajerka.

Keď sa klubovňa naplnila študentmi, všetci na ňu hľadeli potichu a boli zvedaví, čo im prišla povedať. Mnohí to už možno tušili.

„Moje meno je Isobel Lupinová, to ste sa dozvedeli na včerajšej hostine a s niektorými som už mala dnes česť na hodine Transfigurácie. Ako isto tiež viete, Minerva McGonagallová je momentálne riaditeľkou našej školy a preto už naďalej nemôže byť Hlavou vašej fakulty. Požiadala ma, aby som túto funkciu zastávala ja. Pretože rovnako ako aj vy, som študovala v Chrabromile. Súhlasila som. Mám preto na vás niekoľko dotazov, možno príkazov a niekoľko prianí," Isobel dúfala, že znie ľudsky a nie ako diktátor. Už dávno nestala pred toľkými mladými ľuďmi a nikdy nikoho nementorovala.

„V prvom rade by som chcela, aby vo fakulte fungovala vzájomná súdržnosť, všetky dôležité veci mi, prosím, hláste. Nájdete ma u mňa v kabinete, alebo v zborovni. Takisto ma môžete vyhľadať v prípade hocijakého osobného problému, rady a podobne. Naozaj by som bola rada, keby ste mi dôverovali a nebáli sa zdôveriť. Hlavne prefektov žiadam, aby mi hlásili každý jeden problém, s ktorým si nemožno dať radi."

Všetci na ňu hľadeli, nenamietali a na tvárach niektorých sa zjavili úsmevy.

„Mnohí ste už isto počuli vetu, že vaša fakulta vám má byť ako vaša rodina. A to by bolo naozaj skvelé, keby ste sa tak správali. Ako dobre viete, získavate body pre svoju fakultu, za porušenie poriadku sa vám strhávajú. Preto sa správajte tak, aby sme prišli o čo najmenej bodov," pokračovala Isobel, „a tu sa dostávame k jednému veľmi dôležitému bodu, s ktorým ste už možno boli na dnešných úvodných hodinách oboznámení. Pani riaditeľka a samozrejme aj my ostatní profesori pracujeme na jednom dôležitom, nazvime si to – projekte. Chceli by sme, aby fakulty medzi sebou vychádzali, takže ako ste dnes už mnohí zistili, na hodinách nemôžete sedieť a ani spolupracovať so svojím spolužiakom z rovnakej fakulty. Viem, že to pre niektorých bude zložité. Pretože to poznám z vlastnej skúsenosti, že Chrabromil nie veľmi dobre vychádza so Slizolinom. Avšak chcem, aby ste si uvedomili, že v Slizoline sú tiež decká ako vy a možno sa niektoré naparujú a správajú nevhodne, niekedy je možno za tým smutný príbeh."

Isobel nevedela pochopiť, prečo jej práve teraz na rozum chodia myšlienky, ktoré sa týkali Severusa. Možno preto, že on bol príkladom Slizolinského študenta, za ktorým sa ukrýval smutný príbeh.

„Pokúste sa nám pomôcť s týmto projektom. Pristupujte k ľuďom s láskou. Je to dôležité, lebo ľudia, ktorí žijú bez lásky, z nich sa potom stávajú takí ľudia, akým bol napríklad Ten-čoho-netrebalo-menovať. Teraz je tu mier. Samozrejme, že zlo nikdy nezmizne. Určite niekedy znova povstane nový Temný pán, ale teraz skúsme žiť v mieri. Skúsme sa k sebe správať ako ľudia. Skúsme to, áno?" pozrela sa na študentov. Mnohí ako-tak prikývli hlavami.

„Fajn, teraz dva oznamy pre piatakov a siedmakov. V prvom rade piataci. Tento rok vás čakajú skúšky na VČU, preto pravdepodobne za mesiac budete predvolaní ku mne do kabinetu, aby sme sa zamerali na vaše budúce povolanie. Čo sa týka siedmakov, ktorých čakajú tie skúšky, ale na MLOKy, s vami tiež budem musieť osobne prebrať určite záležitosti. Takže nás čaká behom nasledujúcich mesiacov niekoľko osobných pohovorov. Ale veľmi rada by som vás osobne spoznala všetkých, takže si myslím, že nejakú polhodinku v mojom kabinete zvládnete všetci," usmiala sa.

Isobel zachytila pohľad Hermiony a Rona, ktorí ju napäto počúvali a usmievali sa na ňu. „Teraz troška príjemnejšie správy. Čo sa týka metlobalu, o tom vás budem môcť informovať až pozajtra, keď sa dohodneme na postupe s úradujúcim kapitánom družstva, ktorý momentálne na škole nie je. Ale verím, že metlobalový pohár, ktorý sa dnes ráno zjavil v mojom kabinete odtiaľ nezmizne, pretože sa na neho veľmi pekne pozerá." Niektorí študenti sa zasmiali.

„Čo sa týka výletov v Rokvillskej dedinke, navštevovať ju môžu len žiaci od tretieho ročníka vyššie, samozrejme s podpisom od rodiča alebo poručníka, takže by som teraz všetkých tretiakov požiadala, by si zašli pre svoje potvrdenie a doniesli mi ho. A teraz dám priestor na vaše otázky," dokončila svoj predslov Isobel.

„Ste rodina profesora Lupina?" spýtal sa jeden zo starších chlapcov.

„Vy ste?"

„Dean Thomas. Dokončujem si posledný ročník. Iba pár predmetov, ako viete, minulý rok nás ich učili smrťožrúti a ich výučba zrejme na MLOKy nestačí," zasmial sa.

„Áno, Dean, profesor Lupin bol môj brat," odvetila mu Isobel.

„Bol najlepší učiteľ Obrany proti čiernej mágií, čo sme kedy mali," okamžite znova zareagoval Dean, „je nám všetkým veľmi ľúto, že zomrel. Jeho hodiny boli neuveriteľne zaujímavé."

„Počula som, že môj brat na mnohých z vás urobil dojem," usmiala sa na neho Isobel.

„Ako je to teraz so Slizolinskou fakultou, Is-pani profesorka?" spýtala sa jej Hermiona. „Myslím, či sa do školy vrátili všetci žiaci, alebo nie, kvôli tomu, že väčšina bola deťmi smrťožrútov, alebo ich rodín."

„Neviem, Hermiona. Dnes večer máme schôdzku s profesorom Snapeom, aby sme prebrali tieto záležitosti. Jeho fakulta určite utrpela na študentoch. Viem, že mnohí sa už nevrátili. Hlavne od šiesteho ročníka vyššie. Avšak si osobne myslím, že nasledujúce roky sa do fakulty nebudú dostávať iba žiaci s takzvanou čistou krvou. Bude tam stále viac polovičných, možno aj muklovského pôvodu. Osobne si myslím, že fakulta momentálne potrebuje pomoc všetkých. Nie všetci študenti boli, alebo sú šťastní a pyšní na to, že ich rodičia, alebo príbuzní boli smrťožrúti. A mnohí tak boli vychovaní, nepoznali nič iné. Tak ako mnohí z vás boli vychovávaní k tomu, že smrťožrúti sú tí zlí. Preto potrebujeme pomoc všetkých. Fakulty musia byť ako stĺpy, ktoré držia našu školu pohromade," vysvetľovala Isobel a nie iba Hermiona, ale aj mnoho ďalších ju napäto počúvalo.

Padlo ešte niekoľko informačných otázok a tretiaci jej doniesli potvrdenia o návšteve Rokvillu. Nakoniec sa otázky vyčerpali. „Užite si ešte pekný večer, nezabudnite na večierku. Zajtra vás čaká vyučovanie. Viete, kde ma nájdete."

A potom odišla. Mala dobrý pocit z toho, ako to dopadlo. Dúfala, že Minervu nesklame. Kráčala po chodbe, zišla dole schodmi k žalárom a zaklopala na dvere.

Keď začula jeho odmerané „Ďalej!" vošla dnu.