Bol koniec júna. Práve vrcholila oslava konca školského roka a rozlúčka so siedmakmi. Harry, Ron, Hermiona a ich priatelia sa tešili zo zvládnutých skúšok. Harry už od budúceho týždňa začínal ako najmladší auror a Ron sa pridal na výcvik tiež. Hermiona bude zase najmladšou členkou Wizengamotu. Ginny sa rozhodla pre profesionálnu kariéru v metlobale. Bolo čo oslavovať.

Lucille však chodila posledné dni po hrade ako mátoha. Bola smutná, pretože na prázdniny ju mama brala na dovolenku a Lucille hovorila, že jej bude chýbať škola, Teddy a tiež bola smutná, že Harry skončil školu. Isobel jej vravela, že sa môže s Harrym kedykoľvek stretnúť, ale pre jedenásťročné dievčatko to aj tak bola katastrofa. Nakoniec si ju Isobel všimla pri stole a usmievala sa.

Nesedela však pri Slizolinskom stole. Všetci študenti sedeli tak, ako chceli. S priateľmi aj z iných fakúlt. Celý rok to fungovalo a Minerva dúfala, že to takto bude pokračovať. Fakulty sa medzi sebou začali priateliť. Úloha, ktorú dala na začiatku roka Severusovi a Isobel sa zdala byť splniteľná.

Isobel sledovala Severusa vedľa seba ako si vychutnáva kanárikový krém a pousmiala sa. Prvé dni ich manželstva sa vydarili. Severus bol na ňu naozaj veľmi milý. A hoci to stále bolo iba formálne manželstvo, necítila sa taká nesvoja, ako si myslela, že sa bude.

„Nemôžem uveriť tomu, že už zajtra je koniec školského roka," nahla sa Isobel k Severusovi.

„Ja som na to prišiel už skorej a našiel som dom," povedal jej.

„Dom?"

„Áno, kúpil som nám dom. Má dve poschodia, takže Teddy bude mať samostatnú izbu," vravel jej Severus a Isobel na neho iba vyvaľovala oči. „Čo sa tak na mňa pozeráš, Isobel?"

„Iba ma to šokovalo. Neporadil si sa so mnou," vravela mu.

„Vybral som dom v čarodejníckej dedine. Vnukla mi tú myšlienku nedávno Rúth. Pomáhal som jej zohnať dom pre ňu a Lucille. A keďže Lucille má tak rada Teddyho a ty zase Rúth, kúpil som dom v tej istej oblasti aj pre nás. A okrem toho budeš mať blízko aj Weasleyocov, lebo Brloh je za rohom."

„Neviem, čo povedať," tvárila sa užasnuto.

„Nemusíš nič hovoriť. Ale zariadiš ho ty," žmurkol na ňu.

„Si úžasný!" povedala dosť hlasno, keď sa za nimi otočilo pár hláv. Pobozkala ho silno na líce a on si už musel, že mu nebodaj aj zatlieska, ale potom sa spamätala, že sú na verejnosti a iba sa zasmiala. „Ďakujem, Severus."

„Nie je za čo ďakovať, Isobel," prikývol a tešilo ho, keď videl jej veselý pohľad.

***

Oslava sa skončila. Severus požiadal Isobel o malú prechádzku popri hrade. Chcel jej dať dar, ktorý ešte nestihol. Mesiac už svietil na nočnej oblohe a bol v splne. Isobel si to všimla, ale netriasla sa, pôsobila vyrovnane. Usmievala sa a veselo kráčala.

„Kam smeruje naša nočná romantická prechádzka?" spýtala sa ho.

„Chcem ti niečo dať," vravel jej Severus a siahol do vrecka na habite. Ucítil tam ten drobný predmet, ktorý schovával na vhodnú príležitosť.

„Nemusíš mi nič dávať," usmiala sa.

„Bola to náhoda, že som to našiel a myslím si, že ak to bude správne fungovať. Ak budeš počúvať presne, čo ti poviem, tak budeš asi šťastná," vravel jej Severus.

„Ale ja som šťastná," usmiala sa na neho.

Severus ju chytil za ruku a viedol k Zakázanému lesu. K jeho kraju, nie dnu. Potom sa zastavil a pozrel sa na ňu. „Určite si počula o Daroch smrti."

„Prirodzene," uškrnula sa.

„Jeden z nich, kameň oživenia," vybral ruku z vrecka a drobný kameň ležal na jeho dlani.

„To nie je možné," prekvapene sa na neho pozrela.

„Potter povedal, že ho pustil na zem v lese. Náhodou som ho našiel. Potter videl tých, ktorých chcel. Môžeš aj ty," povedal jej.

„Čože? Nie!"

„Pozri, Isobel," roztvoril jej dlaň a položil tam kameň oživenia. „Musíš si želať, aby si ho iba mohla vidieť. Nie aby sa vrátil, iba aby si ho videla a mohla s ním na chvíľku hovoriť."

„Čo ak to nebude fungovať?" spýtala sa ho.

„Nuž nemusí to fungovať, ale stojí za to za pokus, nie?"

„Stojí," zovrela malý kamienok vo svojej dlani. „Chcem byť pritom sama," dodala.

„Samozrejme," prikývol. „Budem v hrade," dodal.

„Ehm," prikývla a stále si prezerala kameň oživenia vo svojej dlani. Bol úplne maličký, ale znak Darov smrti na ňom vyrytý bol jasný. Nie je to žiaden žart, tento kameň je skutočný. A možno na krátky okamih uvidí svojho brata. Bolo to príliš krásne, aby to bola pravda.

Nuž Severus mal pravdu, za pokus to stálo.

Isobel vošla do lesa. Bola tam tma, iba mesačné lúče osvetľovali cestičku, po ktorej kráčala. A potom sa zastavila. Pozrela sa na kameň vo svojej dlani, myslela na to čo chcela a potom ho trikrát otočila vo svojej ruke. Oči mala zatvorené a mierne sa triasla.

„Isa!"

Isobel otvorila oči a otočila sa za hlasom. Na malý okamih sa nevedela nadýchnuť a šokovane hľadela na to, čo videla. Jej brat bol priamo pred ňou. Nebol živý, nebol ani duch, ale aj tak vyzeral skutočný.

„Remus?" oči jej zaplavili slzy. „Braček!" Chcela sa rozbehnúť, aby ho objala, ale nemohla sa pohnúť z miesta.

Remus Lupin jej venoval úsmev. „Každý deň dávam na teba pozor a aj na môjho syna. Má veľké šťastie, že ťa má."

„Remus!" Prišlo jej to ako sen. „Je mi to tak strašne ľúto. Mala som tu byť. Tak veľmi ma to bolí, každý jeden deň. Nemala som odísť."

„Odišla si, lebo si mi chcela pomôcť," vravel jej, „myslíš si, že by som sa na to mohol hnevať? Nie, Isa, nehnevám sa. Som na teba pyšný a som rád, veľmi rád, že si sa vrátila a že si ujala môjho syna. Som ti vďačný za toľko vecí."

„Nezaslúžil si si toto," po lícach jej tiekli slzy. Ledva cez ne videla na svojho brata.

„Povedz môjmu synovi, keď bude väčší, prečo zomreli jeho rodičia. Pre lepší, krajší svet. Nemohol som ho nechať v lepších rukách," usmial sa na ňu. „A Dora, ona, ona je tiež šťastná. Naozaj. Spokojná s tým, ako veľmi miluješ nášho syna."

„Milujem ho akoby bol môj," prikývla.

„Viem, vidím to. Cítim to. Isa moja."

Isobel načiahla svoju ruku za ním, ale nemohla sa ho dotknúť. Možno bol iba v jej hlave. Iba predstava. Krásna predstava.

„Odpustíš mi niekedy, že som tu nebola? Že som ťa opustila?" pýtala sa ho.

„Nemám ti čo odpúšťať, Isa," odvetil jej, „odišla si, aby si ma zbavila môjho bremena. To, čo sa stalo, nebola vina nikoho z nás. Taká je vojna. Keby si tu bola a bojovala, možno by si bola tiež mŕtva a kto by sa potom postaral o môjho synčeka?"

Isobel prikývla. „Je mi to tak veľmi ľúto," opakovala. „Kvôli mne bol z teba vlkolak!"

„Nebol to kvôli tebe. A vždy by som sa obetoval, len aby som svoju sestru videl šťastnú," usmial sa na ňu. „Nikdy by som si nedopustil, keby som ťa pred tým nezachránil. Zlyhal by som ako brat."

„Ja som zlyhala ako sestra."

„Nie, ty nikdy," pokrútil hlavou. „Isa, chcem, aby si si odpustila. Aby si bola šťastná. Ja som tu stále. Sledujem tvoje kroky a kroky svojho syna. Možno ma nevidíš takto jasne, ale som tu stále. Vždy, keď ma budeš potrebovať. Vieš, že ťa veľmi ľúbim, však?"

„Aj ja ťa veľmi ľúbim!"

„Musím uznať, že Severus má pravdu, neobviňuj sa z vecí, za ktoré nemôžeš, Isa," vravel jej Remus, „vojna mala vždy svoje obete. Nehovorím, že som si toto želal, nie, to naozaj nie. Ale som spokojnejší, keď viem, že môj synček ostal v dobrých rukách. A pri kom by mu bolo lepšie ako pri mojej sestričke? Pri nikom, Isa! Nikto iný by ho neľúbil tak, ako ty. Viem to."

„Mal si s ním stráviť veľa času! A so mnou tiež!"

„Ja viem, Isa moja," prikývol Remus, ale netváril sa smutne. „Je na čase, aby si to pochopila. Osud chce niektoré veci inak, ako ich chceme my."

„Na to som už prišla," prikývla.

„Si výnimočná žena, Isobel, som hrdý na to, že som tvoj brat," povedal jej Remus, „vždy som bol na to hrdý. Vždy si budem pamätať všetky tie krásne chvíle s tebou. Naše chvíle. A budem strážiť tvoje kroky."

Isobel nevedela, čo povedať. Stále v duchu premýšľala, či je toto skutočnosť, alebo iba jej zbožné prianie. Hovorí k nej naozaj Remus, alebo iba jej podvedomie.

„Takže týmto smerom kráča tvoje srdce?" spýtal sa jej Remus.

„Myslíš Severusa?"

„Áno," prikývol Remus. „Nečakané, ale predsa len dokonalo logické," dodal.

„Môžem mu to povedať?" konečne sa na jej tvári zjavil úsmev.

„Sirius povedal, že keby bolo v hrobe jeho telo, tak sa naozaj v tom hrobe otočí," žmurkol na ňu Remus. „Je nešťastný z toho, že si ho vymenila za Severusa. Ale myslím si, že si na to zvykne."

„A Dora? Je v poriadku?"

„Áno," prikývol. „Pretože vie, že náš syn je v dobrých rukách," zopakoval.

„Lily a James?"

„V poriadku," prikývol.

„Prečo ste tak ďaleko odo mňa?"

„Nie sme ďaleko, Isa, vieš, že sme celkom blízko. Bližšie ako si myslíš," usmial sa na ňu.

„V mojom srdci," doplnila a on prikývol. „Každý deň ste tu so mnou."

„Správne."

„A žiješ v tvojom synovi, však? Má tvoje oči vieš o tom, naše oči," pokračovala, „zvládnem to!" povedala odhodlane. „Vychovám z neho dobrého chlapca, sľubujem ti to."

„Isa, moja, nezabudni, že som pri tebe. Láska je večná. A nezabudni na to, že láska je sila!"

„Ľúbim ťa," znova načiahla ruku za ním.

„Zbohom, Isobel," usmial sa na ňu Remus a jeho obraz postupne vybledol. Isobel ešte pár minút stála na tom istom mieste a hľadela na to miesto, kde tak jasne videla jeho tvár. Bol to zázrak. A ona nevedela, či dokáže zastaviť svoje slzy. Potom hodila kameň čo najďalej, aby sa znova stratil v útrobách lesa. Srdce jej stále bilo ako splašené, keď z neho vyšla von.

Pozrela sa na hrad. Bol čarovný. Osvetľoval ho mesiac. V splne. Jej brat už netrpel. Vyzeral vyrovnane, akoby to bolo naozaj ďalšie dobrodružstvo s jeho priateľmi. Jeho dvoma najlepšími priateľmi. On bol niekde inde a ona bola stále tu.

Bola šťastná. Mala iba jeden sen. Chcela vidieť svojho brata. Chcela mu povedať, ako ju to mrzí a chcela vedieť, či sa na ňu hnevá. Nehneval sa na ňu. Práve naopak, ľúbi ju. Je na ňu hrdý a ďakoval jej, že sa stará o jeho syna. Jej sen sa splnil. Severus jej ho splnil.

Po dlhej dobe sa cítila pokojná. Remus mal pravdu. Bojovali za krajší a lepší svet. A ten ju teraz čaká. Svet, kde bude vychovávať Teddyho a budeme rozprávať príbehy o jeho otcovi. Všetky tie spomienky, ktoré si pamätala úplne jasne. Povie mu, aký bol jeho otec veľký človek. Bol to bojovník.

Vošla do hradu a šla priamo do svojich komnát. „Severus," vošla dnu, ale v obývačke bola tma. Zažala svetlo, ale nikto tam nebol. Vošla do spálne, v ktorej bola tiež tma a po Severusovi ani tam nebolo ani stopy. Išla sa pozrieť na Teddyho. Spinkal v postieľke a Severus sedel v kresle. Pri svetle, ktoré vychádzalo z jeho prútika si čítal knihu.

„Ešte nikto nikdy pre mňa neurobil niečo také," povedala pošepky. Pozrela sa na spinkajúceho chlapčeka a usmiala sa.

„Takže to fungovalo?"

„Áno, alebo to bola iba moja predstava. Možno to bolo iba v mojej hlave, ale bolo to krásne, Severus," usmiala sa na neho.

Severus vstal z kresla a podišiel k nej. „To som rád."

„Mám ti o tom povedať?"

„To je len na tebe. Ak si to chceš uchovať iba pre seba, pochopím to. Ak mi o tom chceš povedať, vypočujem si to," pohladil ju po vlasoch.

„Potrebujem to spracovať. Takže dnes večer ti to ešte nepoviem," povedal napokon. „Ale som šťastná, vieš. Veľmi šťastná. Môj brat ma miluje."

„A nehovoril som ti to niekoľkokrát?"

„Hovoril," prikývla. „Prepáč, že som ti neverila."

„Ach, Isobel," objal ju. Vedel, že na to čakala. Privinul si ju do náručia a ona sa rozplakala. Vedel, že tento raz nemusí byť nešťastný z jej sĺz. Boli to slzy šťastia, nie smútku. Isobel sa konečne vyrovnala so svojou minulosťou. Tá tvrdohlavá žena to konečne pochopila!

„Ďakujem," povedala mu a pobozkala ho na líce.

„Som rád, že som pre teba mohol urobiť niečo pekné," odvetil jej.

„Urobil si pre mňa veľa pekných vecí. Naozaj veľa. A Remus mi ťa schvaľuje," zasmiala sa cez slzy.

„Nečakané," uškrnul sa.

„Myslím, že vidí, ako sa o mňa staráš a ako máš rád Teddyho," vravela mu Isobel.

„Alebo tvoj brat vidí aj to, ako mám rád teba, Isobel," zotrel jej slzy z líca.

„Aj to," prikývla.

„Vždy som ti to hovoril," rozprával jej, „Remus by sa nikdy ne teba nehneval. Dá sa vôbec hnevať na teba?"

„Práve si môjho brata nazval jeho krstným menom," uvedomila si Isobel.

„Asi mi to vykĺzlo."

„Asi sa meníš na toho, ako si to nazval, normálneho muža?" zasmiala sa. Severus iba pokrútil hlavou a vychutnával si jej zvonivý smiech. „Budeme rodina, skutočná rodina, teraz, však? Ty, Teddy a ja. Zvládneme to, však?"

„Som odhodlaný risknúť to!"

„Aj ja, Severus," prikývla.

Chytila ho za ruku a vyviedla von z izbičky Teddyho. Viedla ho potichu do spálne. Mesačne lúče boli to jediné, čo izbu osvetľovalo. Keď sa pozrela bližšie, všimla si, že mesiac je stále v splne. Svetlo, ktorým žiaril bolo ale červené.

„Pozri," ukázala tento zázrak Severusovi. „To je krása!"

„Zatmenie mesiaca," povedal bez premýšľania, „nádherný úkaz. Vzácny."

Prikývla a potom sa postavila pred neho na špičky. Pobozkala ho na pery. Dlho jej opätoval bozk. Znova sa niečo zmenilo. Na tento vzácny okamih. Cítila to z jeho pohybov, z jeho dýchania, z jeho dotykov.

„Nie veľa ľudí sa môže pochváliť, že tak dokonalo zbadá zatmenie mesiaca," vravel jej potichu.

„Máme šťastie."

„Máme," prikývol a tento raz to bol on kto vyhľadal jej pery. „Máme svoje osobné zatmenie mesiaca."

„A oveľa viac," žmurkla na neho. „Oveľa viac!"

KONIEC

Pozn. autorky:

Toto je koniec mojej historicky prvej FF na tému Harryho Pottera, dúfam, že sa Vám páčila. Samozrejme, že si uvedomujem, že Severusov charakter sa ku koncu dosť zmenil, oproti knihe, ale tak chcela som ukázať, že láska naozaj môže zmeniť každého. Možno to bolo troška snové, ako aj scéna s Remusom. Ale verme v zázraky.

Ešte Vás čaká epilóg, v ktorom sa posunieme o pár rokov dopredu, takže sa môžete tešiť na väčšieho Teddyho, dospelú Lucille a možno aj niekoľkých ďalších.

Chcela by som sa poďakovať každému, kto venoval čas tejto poviedke, kto venoval nejaký ten hlas a hlavne komentár. To si vážim najviac, že ste mi napísali aj spätnú väzbu. Ďakujem.

Ak Vás zaujala táto poviedka, budem rada, ak sa stretneme aj pri nejakej inej mojej, myslím, že na výber ich mám celkom dosť :)

Ďakujem, že ste došli na tejto ceste až sem. Posielam bozky, N