Isobel sa ráno prebudila na divný zvuk. Otvorila oči a Severus práve vstával z postele. Otvoril okno a sova, ktorá zobáčikom udierala o sklo, vletela dnu a zhodila na posteľ dva listy. Oba mali pečiatku Wizengamotu a jeden bol adresovaný jej a druhý Severusovi. Každý otvoril ten svoj a po prečítaní došli na to, že je v nich to isté. Pozývali ich na ďalšie dôležité stretnutie dnes poobede.

„To je zvláštne," hľadela Isobel na list, „čo od nás ešte chcú? Veď už nám dali zvolenie." Snažila vyzerať prekvapene a nie vyľakane. Mala strach, že im na to prišli a preto si ich predvolali.

„Uvidíme," povedal jej Severus, ktorý sa tváril celkom pokojne. Zrejme si nemyslel, že by šlo o niečo až tak vážne, inak by sa sem prirútili a rovno ho vzali do Azkabanu. „Idem to povedať Minerve, že tu poobede nebudeme."

Prikývla. Severus odišiel a ona vošla do kúpeľne. Pod očami mala silné kruhy a stále ich mala celé červené od toľkých sĺz, ktoré v noci vyplakala. Severus ale bol celý čas pri nej. Bol k nej milý a aj nežný. A keď mu povedala, že ho ľúbi, odvetil jej rovnako. Ale to bola iba hra, predstieranie pred Ministerstvom Mágie. Mierne ju pichlo pri srdci. Bolo jej ľúto, že to nie je pravda.

***

Keď Severus a Isobel prišli na Ministerstvo mágie, čarodejník, ktorý kontroloval pri vchode ich prútiky, im oznámil, že Minister mágie ich očakáva osobne. Isobel sa prekvapene pozrela na Severusa a spoločne sa vybrali do kancelárie samotného Ministra.

„Vitajte," privítal ich Kingsley a ukázal na dve voľne miesta pri jeho stole. Dve miesta už zaberali Amos Diggory a Griselda Marchbanksová a tvárili sa veľmi nepokojne.

„Čo sa deje, Kingsley?" pýtala sa ho Isobel.

„Výborne, že sa pýtate, Isobel," Kingsley jej zavykal a tváril sa tiež vážne, „zistil som, že Wizengamot vám dal povolenie k sobášu, ale bol to iba klam."

„Klam?" prekvapene sa ho opýtala Isobel.

„Áno a veľmi ma to celé mrzí," vravel Kingsley a prepaľoval pohľadom Diggoryho a Marchbanksovú. „Zistil som, že títo dvaja na vás uvalili kúzlo Dolus a vďaka tomu vás mohli celý týždeň monitorovať. Videli všetko, čo ste robili a počuli každý váš rozhovor!" Potom im kúzlo vysvetlil ešte o niečo podrobne a Isobel so Severusom sa tvárili, akoby o ňom naozaj počuli prvýkrát.

„Čože?" spýtal sa tento raz prekvapene Severus.

„To je nehumánne!" zvolala Isobel. „Je to proti základným ľudským právam!"

„Áno, ja viem," prikývol Kingsley, „a veľmi ma to mrzí, Isobel, Snape. Pán Diggory a pani Marchbanksová dostali okamžitú výpoveď za porušenie práv. A viem, že moje ospravedlnenie vám stačiť nebude, ale je mi to naozaj úprimne ľúto!"

„A bolo vám to monitorovanie na niečo dobré?" spýtal sa Severus a hľadel na dvoch už bývalých členov Wizengamotu.

„Nie je to podvrh," povedal Diggory, „prekvapivo to nie je podvrh a vy dvaja ste do seba zamilovaní!"

„Prečo by to mal byť podvrh?" hnevala sa Isobel. „Už som vám to povedala aj pri našom poslednom stretnutí. Severus a ja sa ľúbime a preto sa berieme. To len vy zo všetkého robiť nečisté a nekalé veci!"

„Je mi to naozaj nepríjemné," vravel Kingsley, „celá táto situácia."

„Ak budeme mať vaše slovo, Kingsley, že už nás nikto nesleduje a že sa môžeme v pokoji zosobášiť, budeme spokojní," povedala mu Isobel.

„Máte moje slovo!"

„A ešte jedna vec. Severus splnil všetky podmienky, ktoré mu Wizengamot dal. Dúfam, že sa ukončí jeho prípad a bude môcť žiť ako normálny človek!"

„Postarám sa o to," prikývol Kingsley. „Diggory, Marchbanksová, môžete si ísť pobaliť svoje veci," prepustil ich zo svojej kancelárie.

Keď odišli, Kingsley pre istotu zabezpečil svoju kanceláriu, aby nikto nepočul ich rozhovor. „Ďakujem vám, že ste to vydržali. A dopomohli k tomu, aby som sa ich mohol zbaviť."

„Pochopili sme," odvetil mu Severus.

„Keby nebolo tvojho varovania, možno by to nedopadlo takto dobre!" vravela Isobel a stále sa mierne triasla, hoci už bolo po všetkom.

„Predstieral som, že neviem o tom, čo sa na vás dvoch chystá. A potom som to akoby náhodou zistil a mal tak možnosť sa ich zbaviť. Pretože si myslím, že to je naozaj nespravodlivé. Ale vy ste si viedli skvelo. Videl som pár tých záznamov, keď som sa tváril, že som na to prišiel. Nemali ani jedno podozrenie. Boli doslova nahnevaní na to, že nenašli žiadnu medzierku. Gratulujem vám!"

„Hlavné je, že už to bude v poriadku a že Severus bude môcť pokojne žiť," povedala Isobel.

„Ako som povedal, postarám sa o to," prikývol Kingsley. „Remus by bol na teba hrdý," pokračoval a usmial sa na ňu. „Ako sa snažíš pomôcť a aká si spravodlivá. A to ako sa staráš o jeho syna."

„Ďakujem," smutne sa na neho usmiala.

„Snape," Kingsley k nemu vystrel ruku, „osobne sa postarám o to, aby boli vaše záznamy zmazané a aby ste mohli žiť ako normálny človek. Splnili ste podmienky svojho trestu a už môžete žiť ako chcete!"

„Ako chcem?" spýtal sa ho Severus.

„Áno," prikývol Kingsley, „pretože ak to bude po boku Isobel, je zaručené, že to všetko bude v poriadku."

Severus hľadel na Ministra mágie pár sekúnd a potom mu krátko potriasol rukou. Isobel bola šťastná, že už sa nič nestane a Severus nepôjde do Azkabanu.

„Prišiel si o dvoch členov súdu, čo budeš teraz robiť? Vravel si, že tú prácu nikto nechce," pýtala sa Isobel zvedavo Kingsleyho.

„Niekto sa našiel. Od teraz bude Wizengamot spravodlivý. A budem nad ním mať moc a dozerať na procesy. Ponúkol som jeden post človeku, ktorému dôverujem, že bude vždy spravodlivý a o druhý post ma požiadala jedna mladá čarodejnica, ktorej tiež záleží na spravodlivosti," rozprával Minister, „Artur Weasley sa stane hlavou Wizengamotu a slečna Hermiona Grangerová po ukončení Rokfortu najmladšou členkou. Myslím, že to bude šľapať ako hodinky, ako hovoria muklovia."

„To sú výborné správy," úprimne sa potešila Isobel.

„To veru sú," usmial sa na ňu Kingsley.

„Uvidíme sa v sobotu na Rokforte," povedala mu.

„Nebudem chýbať," prikývol Kingsley.

***

Isobel bola spokojnejšia po návrate z Ministerstva mágie a usmievala sa. To Severusa úprimne tešilo. Pár dní ale strávil u nej v komnatách a komnaty ako by to chápali a začali sa tomu prispôsobovať. Objavilo sa viac miesta pre jeho knihy, v kúpeľni sa zjavila polička pre jeho kozmetiku a on už v tých svojich komnatách trávil menej a menej času. Akosi si zvykol na jej prítomnosť a na ten menší hurhaj, keď sa zobudil Teddy a hral sa s Lucille. Kedysi by to nezniesol a chcel by sa zašiť na nejaké tiché miesto, ale teraz mu to vôbec nevadilo.

Za ten týždeň, čo pred Ministerstvom Mágie predstierali, že spolu žijú si na ten fakt zvykol. Toľko osobných vecí mal zrazu v jej komnatách. Aj ona si to všimla, ale vôbec ju nenapadlo vyhodiť ho. A on by už asi aj tak nešiel. Zistil, že spoločnosť, ak je správna, môže byť lepšia ako samota.

„Dá si pán kávu?" spýtala sa ho Winky, keď znova sedel v obývačke, lampou si svietil na pripravované testy.

„Áno, ďakujem Winky," prikývol. O chvíľku sa škriatka vrátila aj s kávou. Miešal si ju v smere hodinových ručičiek, keď sa vo dverách objavila Isobel. Na sebe mala nočnú košieľku a vlasy mala strapaté.

„Sú dve v noci," oznámila mu. „Poď spať."

„Nie som unavený," odvetil jej. Podišla k nemu a sadla s do druhého kresla. Sledovala ako si mieša kávu a pritom silno zazívala. „Budem v poriadku. Môžeš pokojne spať."

„Nemôžem pokojne spať. Posledné dni som si zvykla, že tam si a teraz sa stále budím, lebo tam nie si," vravela mu. „A chcem sa ťa niečo opýtať."

„Pýtaj sa," odtrhol zrak od papierov pred sebou a pozrel sa na ňu.

„Pozajtra je prvé výročie. Bude sa to konať tu na Rokforte. Spomienka na tých, ktorí zomreli a vzdanie holdu tým, ktorí bojovali a prežili. Pôjdeš tam?"

„Áno," prikývol.

„Aha," zatvárila sa zvláštne, „šokoval si ma. Myslela som si, že tam nepôjdeš. Že ti to je ukradnuté."

„V skutočnosti mi to je ukradnuté," povedal jej Severus, „nie je mi ukradnuté to, že sa bude spomínať na tých, ktorí bojovali a zomreli. Ale oslava, to nie, to ma nezaujíma. Videl som medzi hrdinami aj svoje meno, ale ja nie som hrdina. Ale pôjdem tam, aby som stál po tvojom boku, aby si sa nezosypala. Poznám ťa."

„Vďaka," odvetila.

„Máš úplne právo sa zosypať," povedal po chvíľke ticha.

„Nezosypem sa," odvetila mu. „Bude to bolestivé, ale ty tam budeš so mnou. Zvládnem to."

„Choď si ľahnúť, sľubujem, že tam budem o chvíľku."

„Ešte skontrolujem bábo," vstala z kresla a on sledoval ako kráčala preč.

Nezvládne to. Bude plakať celý večer a celú noc. Ale nebude na to sama. Bol ochotný prebdieť s ňou celú noc a utierať jej slzy.

***

Sobota bola smutná. Isobel skoro celý deň nepovedala ani slovo. Večer vyšla z kúpeľne v dlhých čiernych šatách a vlasy mala rozpustené. Napriek jej smutnej tvári vyzerala podľa Severusa veľmi pekne. Čierna jej pristala. Musel si však priznať, že ružová predsa len o kúsok viac.

Rúth sa večer starala o Teddyho a Lucille jej ako obvykle robila spoločnosť. Isobel si sadla na posteľ, obula si lodičky a potom sa pozrela na Severusa. Ten mal na sebe obvyklý čierny habit.

„Môžeme?" spýtala sa ho.

„Ak si pripravená?"

„Nikdy nebudem pripravená," povedala mu smutne, „prijať fakt, že je naozaj mŕtvy."

„Poď," podal jej ruku a spoločne vyšli zo spálne a potom aj z komnát. Kráčali dole schodmi k Veľkej sieni, kde už bolo niekoľko ľudí.

Minerva sa postarala o to, aby táto udalosť nebola medializovaná. Prítomní boli všetci, ktorí bojovali a prežili. Rodiny tých, ktorým vo vojne zomreli najbližší a tí, ktorí sa zúčastniť chceli a vzdať hold živým aj mŕtvym hrdinom.

„Už som si myslela, že to s Arturom zmeškáme," Molly podišla k Isobel a pobozkala ju na obe líca. Podobne tak chcela urobiť so Severusom, ale nakoniec mu iba podala ruku. „Boli sme celý deň v nemocnici."

„V nemocnici? Čo sa stalo?"

„Nič zlé, Isobel," pobozkal ju na obe líca aj Artur a podal si ruku so Severusom. „Máme vnučku!"

„Fleur už porodila?"

„Dnes ráno," usmiala sa Molly, „naše prvé vnúča."

„Gratulujem, samé dobré novinky," oboch usmiala a tajomne sa usmiala na Artura. Vedela, že to ešte nie je úplne oficiálne a nechcela prezradiť isté prekvapenie.

„Gratulujem," obom podal ruku aj Severus.

„Narodila sa presne dnes. Rok po vojne, rok po víťazstve nad zlom. Volá sa Victoire," rozprávala im Molly.

„Nádherné," usmievala sa Isobel.

Potom sa spoločne pobrali do Veľkej siene. Fakultné stoly zmizli. Namiesto nich boli v sieni malé stolíky s bielymi obrusmi. Zo stien viseli veľké fotografie všetkých, ktorí vo vojne zahynuli. Aj v prvej aj v druhej. Isobel a Severus sa usadili k stolu, na ktorom boli ich menovky a Weasleyovci si sadli k tomu hneď vedľa nich.

Isobel sa obzrela hore a práve nad ich stolom visela fotografia Remusa a Tonksovej. Kúsok ďalej fotografia Andromedy a Teda Tonksa. Nad stolom vedľa, kde sedel Harry a jeho priatelia zbadala fotografie Lily, Jamesa a Siriusa. Nad stolom Weasleyovcov visela fotografia ich syna Freda a bratov Molly, ktorí zomreli ešte v prvej vojne.

Tam kde zvykol byť profesorský stôl, bolo pódium a nad tým sa znášala veľká fotografia Albusa Dumbledora.

Slávnosť sa začala smutnou piesňou a všetci povstali. Potom nasledoval príhovor Kingsleyho ako Ministra mágie a potom mal príhovor Harry.

Isobel tiekli slzy po tvári, keď rozprával o ľuďoch, ktorí mu počas vojny toľko pomohli. Niekoľkokrát padlo aj meno Remusa a vtedy ju Severus chytil za ruku. A podal jej vreckovku.

Potom bola pripravená slávnostná večera, počas ktorej sa Isobel trocha upokojila, ale nezjedla takmer nič. Severus ju celý čas mlčky sledoval a do ničoho ju nenútil.

Molly pri stole vedľa tiež plakala. Za svojím synom a za všetkými, ktorých mala rada, ale takisto cítila aj veľký príval šťastia z toho, že sa jej dnes narodila prvá vnučka. Všetci im gratulovali a posielali pozdravy Billovi a Fleur, ktorí sa prirodzene nemohli zúčastniť.

Artur potom Molly oznámil novinku o Wizengamote. A ona sa zase rozplakala. Od šťastia, že ho povýšili na taký dôležitý post.

„Odteraz bude vo Wizengamote vládnuť iba spravodlivosť," zodvihol svoju čašu Artur.

„Na Artura," pripili si viacerí.

Isobel sa po týchto správach cítila menej mizerne. Chvíľku sa zhovárala s Harrym a vravela mu aký bol jeho príhovor krásny.

„Snažil som sa spomenúť všetkých, ktorí mi pomohli a ktorých som mal rád. A ktorí istým spôsobom formovali môj život a úsudok. Remus bol jedným z nich. Bol to môj priateľ. Strýko, ktorého som kvôli Voldemortovi spoznal, až keď som mal trinásť. A Tonksová bola skvelá. Aj mne veľmi chýbajú, Isobel," vravel jej Harry a ona ho objala.

„Mne chýbajú veľmi tvoji rodičia a Sirius. Je mi to ľúto, Harry. Ja som s nimi prežila krásne roky a ty len pár chvíľ. Kiežby to bolo inak," odvetila mu smutne.

„Už to raz tak je," povedal, „ale som rád, že som spoznal teba. A Teddy je živou spomienkou na Remusa a Tonksovú a na to, že láska je dôležitá aj v tých najhorších časoch."

„Máš pravdu, zlatko."

„Idem za Weasleyovcami," postavil sa zo stoličky, „Ginny sa veľmi teší, že je teta," usmial sa.

„Potter dospel," zhodnotil Severus.

„Nebuď zlý," zamračil sa na neho Isobel.

„Nie som zlý. Iba konštatujem," odvetil jej.

„Stále ho nemáš rád?" spýtala sa ho.

„Potter je vo veľa veciach ako jeho otec a toho som naozaj nemal rád. Ale nikdy som mu neželal smrť, ani v tej dobe. Ale Potter má aj veľa vecí z Lily a tú som mal rád. Nie je pravda, že by som ho nemal rád, alebo žeby som ho nenávidel. Je to zložité, Isobel. Ale rešpektujem ho a pomohol som mu. Kvôli pamiatke na Lily. A preto, lebo som chcel, aby Temný pán padol."

„Rozumiem," prikývla a viac do toho nechcela rýpať. To jej stačilo.

„Pôjdem pozdraviť Draca, ak ti to nevadí," postavil sa zo stoličky. Isobel si až teraz všimla, že na slávnosti je prítomný aj Draco Malfoy s matkou. Mali stôl v rohu a nikto iný pri nich nesedel.

Prikývla a sledovala ho ako kráčal priamo k ním. S Dracom aj Narcissou si podal ruku. Pár minút sa zhovárali. Isobel odvrátila pohľad a prisadol si k nej Kingsley.

„V poriadku?" spýtal sa jej.

„V rámci možností," prikývla. „Mal si pekný príhovor. Ďakujem."

„Remus bol môj veľký priateľ, Isobel," usmial sa na ňu, „bol to skvelý človek. Chýba mi, ale to nie je nič v porovnaní s tým, ako asi chýba vlastnej sestre. Keby si ale čokoľvek potrebovala, rád ti pomôžem."

„Ďakujem, Kingsley, si milý," prikývla Isobel. „A ďakujem aj za to všetko ohľadom Severusa a mňa."

„Prekvapuje ma, že si sa za neho zaručila až do takejto miery. Viem, že Snape nie je zlý človek. Hovoria za neho jeho činy na našej strane. Je jeden z kľúčových ľudí, ktorí pomohli vyhrať dobru. A za to si ho veľmi cením. A Harry rovnako. Nuž aj tak ma prekvapilo, že si sa ho rozhodla vykúpiť."

„Ja Severusa skutočne ľúbim," priznala Isobel. „Za tie mesiace, ktoré sme spolu strávili, som ho spoznala asi viac ako ktokoľvek iný. Severus mi dovolil stať sa jeho priateľkou. A ja som mu dovolila pomôcť mi tiež. Obaja sme boli nešťastní, smutní a vzájomne sme si pomohli."

„Aj on ťa ľúbi?" spýtal sa jej Kingsley a Isobel vedela, prečo sa pýta. Bola to úplne automatická otázka.

„Má ma rád a to mi stačí," odvetila mu.

„Žena ako ty by sa s tým nemala uspokojiť. Ale chápem to," prikývol Kingsley, „aj Remus by to plne chápal. A dúfam, že Snape si uvedomí, aký poklad má po svojom boku a jedného dňa bude on ten, ktorý v tomto vzťahu bude ľúbiť viac."

„Ďakujem, Kingsley," usmiala sa na neho a všimla si, že Severus sa vracia ku stolu. Kingsley mu potriasol rukou a potom odišiel za Weasleyovcami a Severus si sadol späť k stolu.

„Čo chcel?"

„Vedieť, ako sa mám," odvetila mu Isobel.

„Nepáči sa mi ako sa na teba pozerá," zhodnotil Severus.

„Ako sa na mňa pozerá?"

„Páčiš sa mu."

„Ach, Severus, netrep, nemám náladu," zamračila sa.

„Ako myslíš," mykol plecami.

„Čo tvoj krstný syn a Narcissa?"

„V rámci možností," odvetil jej Severus, „Draco sem chcel prísť a Narcissu mierne donútil. Už pôjdu domov."

„Ďakujem, že si tu so mnou," chytila ho za ruku, „nezosypala som sa. Remus by to tak nechcel. Chcel, aby som bola silná. Kvôli Teddymu a kvôli sebe. Viem to. Cítim to!"

Severus jej venoval úsmev, taký, ktorý mal iba pre ňu. Isobel sa pozrelana fotografiu nad sebou. Remus Lupin sa na nej usmieval a mával doobjektívu. Krásne žena vedľa neho, menila farbu svojich vlasov. Isobel sizotrela slzu, ktorá jej tiekla po líci.

Pozn. autorky:

Keďže bolo včera to zatmenie mesiaca (Eclipse de luna), tak mám pre Vás dnes novú kapitolku. Videli ste niekto zatmenie? Ja nie, lebo som chorá, takže som spala včera už tuším od 9. Ale čo som videla fotky, muselo to byť krásne. Chudák Remus ale, keďže bol aj spln :(