Isobel a Severus sa vrátili na Rokfort a on ju nasledoval do jej komnát.

„Ako ste dopadli?" vyzvedala od nich Rúth a podala Isobel malého Teddyho.

Isobel si ho privinula do náručia, zatiaľ čo jej začala rozprávať: „Dali nám zvolenie na sobáš, takže dnes večer usporiadame menšiu party a dohodneme sa na dátume svadby, však drahý?" sladko sa otočila na Severusa. V jeho pohľade by nezainteresovaný nepocítil tú istú dávku odporu, ale Isobel ho poznala už príliš dobre. Vedela, že stále to je všetko iba na oko, ale nevadilo jej to. Ak to jemu pomôže, bude šťastná.

„Áno," prikývol Severus, „samozrejme, že si pozvaná Rúth. Ty aj Lucille."

„Ďakujem," usmiala sa na oboch Rúth, „som naozaj šťastná, že vám dali zvolenie!"

„To my sme šťastní!" zvolala Isobel nadšene. „Už sa o drobca postarám, môžeš si oddýchnuť, alebo zober Lucille na prechádzku, vonku je krásne."

Rúth prikývla a potom ich nechala samých. Isobel sa pobozkala Teddyho na líce. „Ako sa mal môj veľký chlapček?" Teddy si iba oprel hlavičku o jej rameno.

„Vyzerá byť unavený," povedal jej Severus.

„Áno, asi máš pravdu," zhodnotila Isobel. „Pôjdem ho uspať."

„Budem si čítať," povedal jej Severus a prešiel k šarlátovému kreslu, do ktorého sa usadil a privolal si knihu z jej osobnej knižnice.

Isobel prikývla a potom odišla s Teddym do jeho izbičky. Prezliekla ho do pyžamka a uložila do postieľky. Prečítala mu rozprávku a chlapček počas nej zaspal. Prikryla ho, aby mu nebola zima a chvíľku iba sedela pri jeho postieľke a hľadela ako pokojne spí.

Myslela na to, či sa im podarí zvládnuť to. Sú sledovaní. Každú jednu sekundu a jeden prešľap dopadne zle. Jeden zlý výraz tváre by znamenal koniec všetkého. Cítila ako sa jej mierne potia dlane a bolo jej aj trocha nevoľno. Pomyslela na Severusa, ktorý to zatiaľ zvládal s ľahkosťou. Predstierať pre neho nebolo žiadnou novinkou. Už musel veľa predstierať pred Voldemortom. A teraz to nebolo o nič iné. Aj v tomto prípade ide o jeho život a tiež čiastočne aj o ten jej, ale ten jeho je v tomto prípade prvoradý.

Nahla sa nad postieľku a pobozkala Teddyho na čelo. Chlapček sa spokojne pomrvil a farba jeho vlasov sa zmenila z tyrkysovej na tmavohnedú. Isobel sa pousmiala nad týmto magickým dieťatkom, ktoré každým jedným dňom milovala viac a viac. Zmena jeho výzoru ju uchvátila zakaždým, keď tak chlapček urobil. Stále pre ňu bol ako jeden zázrak. Nikdy to nebude brať ako samozrejmosť.

Rozmýšľala, čo bude o pár rokov. Ako bude chlapček meniť svoju podobu. Ako bude vymýšľať a šantiť a už teraz sa na to tešila. Teddy bol to najdôležitejšie v jej živote. Naozaj našla konečne zmysel svojho života. A možno si raz odpustí, že nebola pri Remusovi. Vždy ju to bude bolieť a trápiť, ale možno raz odpustí sama sebe.

„Nie si hladná?" vyrušil ju s myšlienok Severusov šepot.

„Som," prikývla a spoločne vyšli z Teddyho izby.

Severus ju viedol späť do obývačky a zavolal na Winky, ktorá prisľúbila, že im hneď prinesie niečo na obed.

„Bola si pri ňom dlho," povedal jej Severus.

„Pozerala som ako spinká. Upokojuje ma to," usmiala sa na neho, „keď sa na neho pozerám, cítim sa šťastná a spokojná. Nemyslela som si, že niekedy budem niekoho tak veľmi milovať, ako milujem jeho."

„Taká je láska matky k dieťaťu," zhodnotil Severus.

„Ale ja nie som jeho matka," odvetila Isobel a pocítila kúsok smútku. V skutočnosti nebola jeho matkou, ale aj tak ju bolelo vysloviť to. Teddy bol jej všetkým. Bola odhodlaná venovať mu celý svoj zvyšok života.

„Bohužiaľ, Isobel, on svoju skutočnú matku už nikdy neuvidí," riekol jej Severus vľúdne. „Nebude poznať inú matku okrem teba. Zvykni si na fakt, že si jeho matka. Aj keď si ho neporodila."

„Nemôžem jeho skutočných rodičov vyškrtnúť z jeho života," zatvárila sa nahnevane.

„To po tebe nikto nechce, Isobel," povedal jej Severus, „iba ti hovorím, že pre Teddyho budeš ty jeho mama. Nielen teta, ale mama. Tonksová bude niekto, koho bude poznať z fotografií, z rozprávania a bude jej nosiť kvety na hrob. Ale ty budeš pre neho tu vždy. Budeš mu čítať rozprávky, budeš ho počúvať, budeš ho aj komandovať a vychovávať ho. Si dobrá mama, Isobel. Vidím to v tvojom pohľade, akým sa dívaš na neho, ako o ňom hovoríš, ako ho brániš. Si jeho mama."

Isobel neprotestovala. Všetko, čo povedal bola pravda. Winky im priniesla jedlo a spoločne sa na obedovali.

„Čo si to čítal?" spýtala sa ho.

„Jednu z tvojich kníh o Transfigurácií," vravel jej.

„Chceš ma obrať o post, nebodaj?" zasmiala sa.

„Nie, iba ma to zaujalo," odvetil jej. „Keď skončí školský rok, dáš výpoveď?"

„Ja neviem."

„Nevieš?"

„Milujem Teddyho a chcela by som s ním byť každú voľnú chvíľku, ale baví ma učiť. A funguje to takto, no nie? Ak by Rúth ostala, fungovalo by to, nemyslíš?" pýtala sa ho na názor.

„Možno áno, ale nemusíš pracovať. Budeme manželia a moje peniaze postačia," vravel jej Severus.

„Baví ma moja práca," odvetila mu Isobel.

„Tak to vyriešime po konci školského roka," prikývol Severus.

***

Večer pripravili menšiu oslavu na znak toho, že Ministerstvo mágie im dalo svoje „zvolenie". Prišli všetci pozvaní a Severus sa od Isobel takmer vôbec nepohol. Určili si aj dátum sobáša. Rozhodli sa zobrať 10. júna, keď už bude po skúškach, pretože obaja mali teraz príprav nad hlavu. Bolo treba vytvoriť testy, formulovať otázky a doladiť, čo bude treba.

Molly sa hneď ponúkla, že pomôže so svadobnými prípravami a Rúth sa k nej okamžite pridala. Isobel súhlasila a oznámila obom, že chcú iba malý obrad a oslavu v kruhu najbližších, tak ako teraz. Severus to iba schvaľoval. Už tento počet ľudí, ktorý tu dnes večer bol, bol pre neho priveľa.

Severus popíjal ďatelinové pivo a Isobel sedela vedľa neho a hrala sa s Teddym. Rúth sa jej došla ponúknuť, že ho na chvíľku postráži, ale Isobel odmietla. Namiesto toho sa na ňu usmiala. „Rúth, išla by si mi za svedka?" spýtala sa jej.

„Čože? To vážne?"

„Áno, samozrejme," usmiala sa na ňu Isobel. „Bola by som veľmi rada."

„Samozrejme, Isobel," Rúth okamžite prikývla.

„Teším sa," Isobel ju obdarovala ďalším úsmevom a Severus si spomenul, ako Rúth raz povedal, že z nej a Isobel nikdy kamarátky nebudú. Teraz vedel, že sa mýlil. Tie dve ženy si mali vždy čo povedať. A vybudovali sa medzi nimi isté puto. A jeho to v konečnej podstate tešilo.

„Lucille, Ginny a Hermiona by mohli byť družičky," uvažovala Isobel nahlas. Všetky tri dievčatá sa veselo pozreli na ňu, keď to vyslovila a okamžite prikývli. „A Harry ma odprevadí k oltáru," rozhodla.

„Si si istá, Isobel?" spýtal sa jej Potter, ktorý to vôbec nečakal.

„Áno, kto iný," usmiala sa na neho. „Otca už nemám a ani brata. Mám iba teba a Teddyho, ktorý na to moc maličký."

„Bude to pre mňa česť," prikývol Potter.

„A čo ty, drahý? Kto tebe pôjde za svedka?"

Severus si uvedomil, že túto otázku adresovala jemu a on o tom ešte vôbec neuvažoval. Nemal nikoho, koho by mohol o také niečo požiadať. Nemal rodinu, nemal priateľov. Jedinú priateľku, ktorú mal, bola žena, ktorú si ide brať.

„Ja neviem, Isobel," priznal sa jej.

„A čo tvoj krstný syn?" spýtala sa ho.

„Draco?"

„Máš ich snáď viac?" spýtala sa ho pobavene.

„Nie, ja len nemyslel som si, že by si ho chcela vidieť na našej svadbe," vravel jej Severus.

„Je to aj tvoja svadba, Severus. A ak si želáš, aby bol Draco Malfoy tvoj svedok, nebudem proti," odvetila mu. „Želáš si to?"

Severus prikývol. Draco bol jediný človek, ktorý by mohol tento post zaujať. Bol jeho krstným synom a mal ho rád. Svojím spôsobom, ale mal.

„Tak je všetko dohodnuté ohľadom našej svadby. Som taká šťastná, drahý," nahla sa k nemu a pobozkala ho na pery. Severus ju pohladil po vlasoch, aby jej prejavil kúsok nežnosti. Lenže iba on sám vedel, že to neurobil preto, lebo sa Ministerstvo mágie na všetko pozeralo, ale preto, že to naozaj chcel.

***

Isobel šla vyprevadiť Weasleyovcov a ostatných. Keď sa vrátila, Severus sedel v kresle a znova bol pohlušený do jej knihy o Transfigurácií. Teddy už spinkal.

„Vedela si, ako to môže katastrofálne dopadnúť?" spýtal sa jej.

„Čo?"

Severus jej podal knihu a ukázal na stať, ktorú práve čítal. Bola o animágoch. „Áno, vedela," prikývla. „Zamýšľaš byť animágom?"

„Nie, iba som nečakal také následky," odvetil jej. „Zaujímavý odbor tá Transfigurácia."

„Učili sme sa o tom," pripomenula.

„Nie do takejto mieri," odvetil jej Severus, „pamätal by som si to. Mám dobrú pamäť, Isobel. Aj na Transfiguráciu, hoci nikdy nebola mojím preferovaným odborom."

„Čo ťa bavilo viac? Elixíry, alebo Obrana proti čiernej mágií? Vravelo sa, že vždy chcel ten post," uvedomila si.

„Elixíry sú odvetvie mágie, ktoré nejde každému človeku. Musíš mať zmysel pre jemnosť a dokonalosť. Niektoré suroviny musíš nakrájať úplne presne, alebo rozdrviť tak, ako sa to vyžaduje. Nie každý zvládala túto piplavú prácu. A Obrana proti čiernej mágií je zase o niečom úplne inom. Chcel som ten post, lebo som ovládal veľa temných kúziel a ich obranu. Ale Dumbledore to nechápal a myslel si, že to chcem využiť inak. Potom si to uvedomil."

„A stále chceš učiť? Po roku vyprší tento tvoj trest," vravela mu Isobel.

„Nikdy som nič iné nerobil," spomenul jej. „Asi pri tom ostanem."

„To ma teší," usmiala sa na neho. „Som unavená," zazívala. „Pôjdem si ľahnúť. Ak tu chceš ostať, tak na gauči. Pretože ako dobre vieš, tak až po svadbe. Som slušná žena!" zasmiala sa.

Vychutnala si Severusov pohľad, kedy nevedel, či to myslí vážne, alebo iba žartuje. „Niekedy si ako za trest, Isobel," poznamenal.

„Poď spať, drahý," podala mu ruku a bola zvedavá, či jej on dá tú svoju. Na jej prekvapenie tak urobil a nechal ju, nech ho odvedie do svojej spálne.

„Som dnes ale unavená, môžeme si ísť iba ľahnúť a spať?" spýtala sa ho.

„Samozrejme, Isobel," prikývol. Isobel si zobrala svoju nočnú košieľku a šla sa prezliecť do kúpeľne.

***

Severus si všimol svoje pyžamo položené na jej posteli a uvedomil si, že ju bude musieť nejako pochváliť za to, že ho sem premiestila. Myslela na všetko, naozaj. Bolo logické, že keď sú zasnúbení, tak spolu trávia čas aj v noci. Bolo brilantné ako jeho nastávajúca mala všetko premyslené, aby dokázala Ministerstvu mágie, že ich neporazia.

Prezliekol sa do čierneho pyžama a hľadel na šarlátovo-červené prikrývky. Bude to musieť nejako prežiť. Už mu tá farba nedráždila oči ako kedysi, ale aj tak nebol úplne nadšený.

Isobel vyšla z kúpeľne a na sebe mala iba ružovú nočnú košieľku. Vyzerala rozkošne a on sa na ňu dlho pozeral. A znova sa pristihol pritom, že to robí z vlastnej vôle. „Nová?"

„Áno, ešte si ju nevidel," žmurkla na neho, „hovorila som ti, že mám rada ružovú a táto mi padla hneď do oka. Páči sa ti?"

„Áno," prikývol okamžite.

„Som rada," usmiala sa na neho. „Idem ešte skontrolovať Teddyho," vykĺzla zo spálne a Severus za ňou stále hľadel.

O pár minút sa vrátila s úsmevom na perách a on už ležal v posteli. Ľahla si vedľa neho, prikryla sa a potom sa k nemu otočila a pobozkala ho na líce. „Dobrú noc."

„Dobrú noc, Isobel," venoval jej menší úsmev. „Sladké sny."

Nahla sa a zhasla malú lampu. Potom sa k nemu pritúlila. V spálni bola úplná tma a Severus mal ešte chvíľku otvorené oči a hľadel na ženu pri sebe. Premýšľal nad ňou a počúval jej dych. Zaspala takmer okamžite a stále sa k nemu túlila a držala ho za ruku. Pozrel sa na ňu a druhou rukou jej odhrnul vlasy z tváre. Pobozkal ju na líce.

Mali za sebou prvý deň monitorovania a uspeli. Určite áno, pretože ešte sa tu neobjavil nikto z Ministerstva mágie, aby ho hneď odtiahol do Azkabanu. Severus uvažoval, či bude môcť niekedy tejto rozkošnej žene vynahradiť to, čo pre neho spravila. Bude musieť nad tým pouvažovať a nájsť vhodný spôsob kompenzácie.

Isobel sa pomrvila a pritúlila sa k nemu ešte tuhšie. Severus pocítil mierne zimomriavky na svojom tele. Venoval jej úsmev a ďalší bozk do vlasov. Tá žena v ňom zrazu vyvolávala toľko nežností, ako nikto za celý život.

***

Isobel predstierala, že spí. Vedela, že Severus nezaspí tak jednoducho. Za prvé to bola cudzia posteľ, za druhé prítomnosť jej samotnej a za tretej cítila, že je stále nervózny z toho všetkého. Aj ona bola. Napriek tomu sa k nemu pritúlila a snažila sa dýchať trocha hlasnejšie, aby si myslel, že už spí.

Myslel si to, lebo jej odhrnul prameň vlasov z tváre a potom ju pobozkal na líce. Po chvíľke sa pokúsila k nemu pritúliť troška viac. Dovolil jej a venoval jej ďalší bozk, tento raz to bol bozk do jej vlasov.

Spokojná a šťastná napokon naozaj zaspala.

***

Ďalšie dni ubiehali podobne. Cez deň mali obaja vyučovanie, ale cez prestávky sa stretávali buď v jeho, alebo jej kabinete. Vymenili si pár bozkov na líce, alebo aj letmých na pery a preberali pracovné veci. Po vyučovaní trávil Severus väčšinu času u nej a obaja vypracovávali otázky na skúšky. Severus si doniesť zopár svojich kníh a raz za čas ostal aj u seba v kabinete, kde opravoval domáce úlohy. Isobel sa hrala s Teddym, čítala mu rozprávky.

Večer si ľahli do spoločnej postele. Jeden večer ostal on dlhšie hore, lebo potreboval niečo dokončiť a tak ona už dávno spala, keď si prišiel ľahnúť. Ďalší večer od únavy zaspala u Teddyho v izbičke a on ju musel preniesť do spálne na rukách. Vedel, že nespí, ale že urobila preto, aby ďalší večer odbili a nevyzeralo to pred Ministerstvom divne, že spolu nespávajú. Ďalší večer nechala zámerne Teddyho zaspať v jej posteli v spálni a povedala mu, že ho nechce prenášať, aby sa nezobudil. Severus tak strávil noc v obývačke na gauči.

50 bodov pre Isobel.

Keby mohol zatlieskal by jej za to, že to vždy tak dobre vymyslela. Až napokon nastal posledný večer. Mali ich sledovať iba týždeň a dúfali, že to je naozaj pravda.

Severus si čítal Denného Proroka, keď večer za ním prišla do obývačky. Na sebe mala iba tú ružovú nočnú košieľku.

„Poď spať," požiadala ho a v očiach sa jej leskli slzy.

„Stalo sa niečo?"

„Necítim sa dobre," povedala mu.

„Čo sa deje, Isobel?"

„Budúcu sobotu," vravela mu, „bude výročie."

Vážne. Severus na to takmer zabudol. Budúcu sobotu sa bude konať výročie Bitky o Rokfort a tým pádom aj výročie smrti jej brata. A ten deň sa v podstate aj znova on narodil.

Pozrel sa na ňu a ona sa celá triasla. Vyzliekol si plášť a položil ho na jej ramená. Potom ju pomaly odprevadil do spálne a uložil do postele. Držala ho za ruku a potichu plakala.

„Ľahni si ku mne," požiadala ho, „nečítaj si už. Chcem, aby si bol pri mne."

Severus vedel, že teraz to všetko myslí naozaj. Pozrel sa na jej smutnú tvár a utrel jej slzy. Nemal rád, keď plakala. Ubližovalo mu to. Cítil sa neužitočný, že nevie zastaviť jej slzy. Oblečený si ľahol do postele a pritiahol si ju do náručia. Začala plakať ešte viac a on vedel, že by nijako nemohol zastaviť jej slzy. Nemohol urobiť nič viac, ako ju držať vo svojom náručí a hladiť ju po vlasoch, až pokiaľ od vyčerpania nezaspí.

„Severus?" spýtala sa jemným hláskom.

„Áno?"

„Ďakujem, že si tu pre mňa," povedala.

„Pre teba tu budem vždy," odvetil jej a stisol jej ruku, aby jej dal najavo, že to myslí vážne.

„Ľúbim ťa," pošepkala.

„Aj ja teba," odvetil jej. Pohladil dlaň jej ruky.