Na druhý deň poobede sa Isobel prechádzala po pozemkoch školy. Šla okolo hradu a zhlboka dýchala čerstvý vzduch. Keď prišla k Zúrivej vŕbe, sadla si do trávy, dosť ďaleko na to, aby ju vŕba nezasiahla. Len tam sedela a spomínala prečo dali Zúrivú vŕbu vysadiť, spomínala na všetky neplechy, ktoré vymysleli Záškodníci a na všetko, čo mu nestihla zabrániť. Ani len netušila, ako dlho tam sedela. V mysli mala toľko spomienok na svoje školské časy.

Keď sa pomaly začalo stmievať, Isobel sa vrátila do hradu a do svojich komnát, ktoré jej pridelili, aby sa pripravila na slávnostnú večeru. Bol 1. september a už každú chvíľku mal prísť Rokfortský expres so študentmi. Isobel si prezliekla o niečo lepší habit a vlasy si učesala do zapleteného vrkoča. Do vrecka si vložila svoj prútik a potom sa pobrala do Veľkej siene. Minerva jej ukázala na voľne miesto a ona sa posadila. Veľká sieň sa nezmenila, stále bola rovnako čarovná a na začarovanom strope bola pokojná nočná obloha s množstvom hviezd. Okolo však viseli čierne tapisérie na pamiatku tých, ktorí zahynuli vo vojne a vo vzduchu poletovali zapálené sviece. Postupe prichádzali starší študenti. Pre prvákov tento raz šla profesorka Sproutová, pretože Minerva McGonagallová bola teraz riaditeľka. Sedela na mieste, kde si Isobel vždy pamätala sedieť veselého profesora Dumbledora. Minerva sa jej nezdala nervózna, vyzerala prísne, ba dokonca aj smutne.

Isobel sledovala triedenie prvákov, nebolo ich tak veľa, ako keď začínala študovať ona. Keď zaradili posledné tmavovlasé dievčatko do Slizolinu, Minerva McGonagallová vstala: „Vážení, vítam vás na Rokforte. Prajem vám dobrú chuť." A potom sa stoloch zjavili rôzne dobroty.

Keď mali zase taniere prázdne, Minerva sa znova postavila: „Vážení," prísne sa pozrela na študentov, „dovoľte mi znova vás privítať na Rokforte, hlavne našich nových prvákov. Rada by som vás požiadala, aby sme si minútou ticha uctili všetkých, ktorí sa k nám tento rok nemohli pridať, uctime si spolužiakov, rodičov, známych, všetkých odvážnych bojovníkov, ktorí zahynuli vo vojne."

Všetci sa postavili, sklopili svoje tváre a minútu bolo vo Veľkej sieni počuť len dýchanie.

Minerva prikázala žiakom, aj profesorom, aby sa znova posadili. „Rada by som vás upozornila, všetkých, že Zakázaný les je pre žiakov zakázaný, hoci pochybujem, že niektorí naši starší študenti to niekedy pochopia," stále vravela veľmi vážne, nie tak veselo ako Dumbledore, ale Minerva McGonagallová už raz bola taká. „Takisto na dverách pána Filcha si môžete prečítať zoznam zakázaných predmetov, hlavne Weasleyovských výmyslov a vynálezov," teraz sa mierne pousmiala. Za to Filch sa zamračil a jeho mačka pani Norrisová sa naježila.

„A na záver som rada, že môžem v našich kruhoch znova privítať profesora Severusa Snapa, ktorý bude vyučovať Obranu proti čiernej mágií," otočila sa Minerva na neho a zatlieskala. Isobel by nikdy nečakala taký potlesk. Zrejme pre mnoho študentov a ich rodiny znamenalo veľa, čo Severus vo vojne spravil. „A takisto by som vám chcela predstaviť svoju nasledovníčku, čiže novú profesorku Transfigurácie, madam Isobel Lupinovú," predstavila Minerva aj ju. Isobel sa postavila a potlesk, ktorý zaznel bol chabý. Všimla si však pri Chrabromilskom stole, ako sa niektorí študenti na seba pozreli, keď začuli jej meno. Napokon sa znova usadila.

„Môžete sa odobrať do svojich spálni a oddýchnuť si pred zajtrajším začatím vyučovania," Minerva sa prvýkrát usmiala na svojich študentov. „Prajem vám dobrú noc."

***

„Lupinová? Môže mať niečo s Remusom?" Ron sa náhlil do Chrabromilskej klubovne a Hermiona s Ginny utekali za ním. „Tak môže?" otočil sa na dievčatá.

„Teoreticky môže," odvetila mu Hermiona, „mali by sme to dať vedieť Harrymu a to hneď!" Harry neprišiel dnes do školy, pretože mal dôležité školenie v aurorskej kancelárií. Pridať sa k ním mal až o dva dni. „Pôjdem mu poslať sovu."

„Musíme mu to dať vedieť nejako skorej," vravel jej Ron, „ak je to Remusová rodina, určite tu nie je len tak. Prečo nám Remus o nej nikdy nehovoril? Prečo nebola vo vojne?" pýtal sa dievčat. Ale obe pokrútili hlavou.

„Ronald, ale veď nemusí byť Remusová rodina, môže to byť náhoda. Nemáme to overené," odvetila mu Ginny a na habite sa jej ligotal prefektský odznak.

„Pochybujem, že by to bola náhoda," pokrútil hlavou Ron. „Čo ty, Hermiona?"

„Ja si tiež nemyslím, že by to bola náhoda," pridala sa na jeho stranu, „idem do tej soviarne poslať Harrymu list."

„Idem s tebou," dodal Ron. Rozlúčili sa s Ginny a rozbehli sa rýchlo do soviarne. Napísali Harrymu list a poslali ho po Kvikovi.

„Remus nám nikdy nehovoril nejako veľa o svojej rodine. Iba o tom, ako ho pohrýzol Fenrir Greyback, lebo jeho otec ho urazil, tak to bolo nie?" pýtal sa Ron Hermiony. Sledovali ako Kvik mizne v diaľke.

Hermiona prikývla: „Áno, tak to bolo. Chudák Remus. Je stále také ťažké uveriť, že tu už nie je a Tonksová," zavzlykala. „A Fred samozrejme." Pozrela sa na neho a v očiach sa jej leskli slzy. Ron smutne prikývol a privinul si ju do náručia.

„Fred," povedal potichu.

„Ale oni sú stále s nami, neopustili nás, máme ich vo svojom srdci," citlivo riekla Hermiona. Ron ju chytil za ruku a vyviedol zo soviarne.

***

Isobel vošla do riaditeľkinej kancelárie. „Isobel, mrzí ma to, že som ťa vyrušila ešte takto na večer, ale potrebujem s tebou a Severusom prebrať ešte niečo dôležité. Posaď sa." Isobel sa pozrela na Severusa, ktorý jej pohľad neopätoval. Hľadel na prázdny Dumbledorov portrét. Sadla si vedľa neho na stoličku a pozrela sa na riaditeľku.

„Isobel, chcela by som ťa požiadať o jednu vec," Minerva si napravila svoje okuliare, „študovala si v Chrabromile a preto by som ťa chcela požiadať, či by si sa chcela stať hlavou fakulty."

„Ja?" Isobel sa na ňu prekvapene zadívala.

„Áno, ja to už robiť nemôžem. Nie si jediná profesorka, ktorá študovala v Chrabromile, je tu samozrejme ešte Hagrid, ale ten nemá dokončené vzdelanie a pracuje aj ako hájnik a nechcela by som ho zaťažovať ďalšou prácou. Verím, že ty si so študentmi poradíš," usmiala sa na ňu riaditeľka.

„To je pre mňa ale naozaj veľká česť, pani riaditeľka," Isobel nevedela, čo povedať. Niečo také ju šokovalo. Stále nedokázala spracovať to, že jej Minerva dala vôbec prácu profesorky a teraz ju ešte poverila takou dôležitou úlohou. „Rada sa toho ujem."

„To rada počujem," prikývla Minerva. „A prečo som si vás dala zavolať oboch, to je jednoduché. Chrabromil a Slizolin spolu neustále bojujú a teraz tomu chceme zabrániť. Samozrejme, že tu je fakultný boj o metlobalový pohár a tiež aj záverečný pohár, ale myslím si, že fakulty by mali držať spolu a nemali by byť také rozbroje, aké boli za posledné roky."

„Čo myslíš pojmom posledné roky?" odvrkol jej Severus.

„Myslím naozaj dlhé roky," odvetila mu Minerva, „žiadam preto vás dvoch, aby ste na to dohliadli."

„Chrabromilčania nikdy neprestanú útočiť na Slizolinčanov, Minerva," riekol pokojne Severus, „Slizolinčania sú predsa tí zlí, tí večne podceňovaní. Vždy keď sa niečo udeje, tak Slizolin ide bokom. Ja si myslím, že si na to už zvykli."

„Môže sa to zmeniť, Severus," Minerva nestrácala kontrolu, „bude to náročný proces, ale myslím si, že študenti by mali medzi sebou vychádzať. Vkladám do vás dvoch svoje nádeje. Okrem toho sa pokúsime o celkovú súdržnosť školy. Preto sa vypracoval zasadací poriadok na hodinách. Ak budú študenti pracovať vo dvojiciach, nebudú pracovať so spolužiakom zo svojej fakulty, ale z druhej fakulty. Rovnako budú aj v triedach sedávať pomiešaní. Nechcem žiadne veľké rozbroje medzi študentmi. Chcem, aby sa naučili spolu vychádzať. A som si istá, že vy dvaja mi pomôžete."

„Pokúsime sa, pani riaditeľka," prikývla Isobel. Severus nepovedal nič. Stále sa mračil na Minervu, akoby neveril tomu, že by sa to dalo dokázať. Akoby to nechcel ani len skúsiť. Pritom obraňoval svojich študentov ako sa len dalo. Včera na porade, napríklad, čo si Isobel spomínala.

„Severus?" vyzvala ho k jeho názoru.

„Keď inak nedáš, Minerva," prikývol nakoniec.

„Severus, ja viem, čo pre teba tvoja fakulta znamená. Viem, že sa ti nepáči tá diskriminácia a v niektorých prípadoch aj šikanovanie," vravela smutne riaditeľka, „preto dúfam, že využiješ túto možnosť, zmeniť to v lepšie."

„Mám svojich študentov veľmi rád, Minerva a vieš prečo? Pretože nikto iní ich rád nemá. Áno, vraví sa, že nadržiavam svojej fakulte, ale keď im nikto iný len tak body nedá. Niekto sa ich musí zastať!"

„Ach, Severus," Minerva chcela namietať, že to určite nie je pravda, ale nakoniec to vzdala. „Môžeš odísť. Isobel, ty ešte na sekundu."

Severus vstala od stola stále mračiac sa na Minervu. Na Isobel sa ani nepozrel a potom rýchlo vyšiel z riaditeľkinej kancelárie ako víchor.

„Nie je nadšený, že tu vôbec musí byť. Chcel začať nový život, niekde ďaleko," vravela Minerva Isobel. „Ale súd to určil inak. A ja si myslím, že to je dobre. Jeho študenti ho naozaj potrebujú. Majú ho radi. Je pre nich dôležitý a ja som si istá, že on ich má tiež veľmi rád. Je na tento projekt ako stvorený."

„Chápem, pani riaditeľka," odvetila jej Isobel.

„Minerva, len Minerva, prosím ťa, Isobel. Teraz sme kolegyne, už nie si moja žiačka," usmiala sa na ňu.

„To bude mierne nezvyk, ale pokúsim sa, Minerva," odvetila jej Isobel. „A naozaj ma teší, že môžem byť hlavou fakulty. Pokúsim sa nesklamať!"

„Ja ti verím, Isobel," Minerva vstala od stola, „každý máme svoju fakultu radi. A ja som bola vždy zarytá Chrabromilčanka. Len ma teraz čakajú iné povinnosti, na ktoré sa naozaj teším. Ale bude mi chýbať fandenie v metlobale. Vieš, Isobel," žmurkla na ňu, „teraz sa musím tváriť, že fandím všetkým. A nebudem sa môcť vysmiať Severusovi, ak Chrabromil tento rok vyhrá."

Isobel sa zasmiala a Minerva na ňu znova žmurkla: „Harry by mal byť kapitánom, ale bude to s ním treba prebrať, či bude mať na to čas. Keby nie, tak nech sám určí svojho nasledovníka, ale predpokladám, že to bude Ginny Weasleyová," vravela jej Minerva, „a čo sa týka Harryho, tak len čo príde o dva dni, tak ti ho pošlem, aby ste sa dohodli na rozvrhu. A posledná vec, Isobel," vážne sa na ňu pozrela, „myslím si, že pán Potter bude mať na teba veľa otázok. Remusa mal veľmi rád. Po tom, čo zomrel Sirius, Remus sa stal jeho priateľom, vzorom a teraz aj tento mužský vzor zomrel."

Isobel sa trhla, keď riaditeľka spomenula Siriusovo meno. Napokon smutne prikývla. „Povedz mu, čo uznáš za vhodné, Isobel," dodala riaditeľka. „Dobrú noc."

„Dobrú noc, Minerva," popriala jej Isobel a potom sa pobrala preč z jej kancelárie.

***

Ron a Hermiona sedeli spoločne v chrabromilskej klubovni a sledovali oheň v kozube. Mlčali, obaja mysli na to, čo si povedali v soviarni. Ubehli už tri mesiace od vojny, ale stále mali rany a to nielen na tele, ale aj na duši. Portrét sa otvoril a dnu vošiel čiernovlasý chlapec so smaragdovozelenými očami a okuliarmi na tvári. Na oboch sa usmial. „Harry!" Vykríkla Hermiona a ponáhľala sa ho objať.

„Dostal som list a hneď so musel prísť. Poďme!" Pobádal ich.

„Kam?" Spýtal sa ho Ron a postavil sa z kresla, aby mohol Harrymu podať ruku a priateľsky ho poťapkať po chrbte. Cez prázdniny spolu neboli až toľko, ako po zvyšné roky.

„Navštívime profesorku Lupinovú v jej kabinete, alebo aj v jej spálni, ak to bude potrebné, aby s nami hovorila o Remusovi," oznámil im Harry.