„Čože?" Isobel sa vrátila reč. „To znamená-" začala uvažovať, ale Severus jej veľmi razantne skočil do reči a tak nestihla dopovedať svoju úvahu.

„To neznamená v konečnej podstate nič. Nie všetky veštby, proroctvá a iné veci sú pravda. Je to veľmi zložitá mágia, ak to vôbec môžeme nazvať mágiou."

„Severus, ty si vždy taký múdry," podotkla ironicky. „Fajn, myslím, že si potrebujem ísť oddýchnuť. Hrať s Teddym a vypustiť myšlienky, ktoré mám momentálne v hlave."

„Nezabudni, že zajtra je spln," povedal jej Severus, „uvidíme sa o ôsmej pred Veľkou sieňou!"

„Zase pôjdeme von?"

„Viac menej," odvetil jej Severus a potom zmizol skôr, ako si to stihla uvedomiť.

Isobel vošla do svojich komnát a stále sa jej triasli nohy. Myslela na to, čo sa dnes stalo. Na jeho mamu a na Alice. Chuderka Alice. A potom si spomenula, čo jej pred chvíľkou povedal o nadaní svojej matky. Mohla by mať stará paní pravdu? Naozaj videla budúcnosť? Je možné, že Severus prijme jej návrh a ožení sa s ňou? Niečo ale nedávalo zmysel. Jeho matka spomínala, že nevesta čaká dieťa a že obaja majú ešte jedného malého chlapčeka. Isobel mala pocit, že tieto myšlienky v nej priveľmi víria a nevie ich usporiadať. „Potrebujem čaj!" povedala nahlas.

„Hneď ho Winky urobiť!" zjavila sa pred ňou drobná škriatka.

„Vďaka, Winky," odvetila jej Isobel automaticky. Škriatka sa jej poklonila a zmizla rovnako ako Severus pred chvíľkou.

Kráčala do obývačky a Lucille bola znova v jej komnatách. Čítala Teddymu svoju obľúbenú rozprávku z knižky od Barda Beedla – Fantastickú fontánu.

„Ako sa má moje zlatíčko?" Isobel podišla k ním a vzala si Teddyho do náručia. Chlapček sa o ňu oprel a farba jeho vlasov sa zmenila na tyrkysovú. Pobozkala ho na čelo a potom sa usmiala na Lucille. „To je aj moja obľúbená rozprávka."

„Mne sa páčia všetky, iba Mágovo chlpaté srdce je veľmi smutná," odvetila jej Lucille. *

„Máš pravdu," prikývla Isobel.

Zjavila sa Winky a položila jej šálku čaju na stolík. „Bude si madam ešte niečo želať?"

„Ja nie," odvetila, „Lucille? Nedáš si niečo?"

„Nie, ďakujem pani profesorka. Mala som kakao," pokrútila hlavou Lucille a do miestnosti vošla jej mama.

„Už si späť, Isobel? Ako bolo s profesorom Snapom?" pýtala sa jej.

„Všelijako," nadýchla sa Isobel, „bolo to veľmi zložité popoludnie. Mimochodom zajtra na noc musím ísť preč. Bude spln."

„Spln?"

„Mávam počas splnu problémy. Som námesačná. Pomáha na to bezsenný elixír, ale Severus chce skúsiť nejaký iný experiment. Zvyknem sa totižto túlať a už sa mi raz podarilo ohroziť si život a Severus nechce, aby sa to niekedy viac opakovalo," vysvetľovala Isobel. Rúth na ňu neveriacky hľadela. „Musím dúfať, že mu jeho experiment vyjde. Nebude ti vadiť postarať sa o chlapčeka cez noc?"

„Samozrejme, že nie, Isobel. Hlavne, aby si si sa vyliečila. Veľmi ma to mrzí," vravela jej Rúth a výraz jej tváre hovoril za všetko. Drobnú ženu to veľmi trápilo.

„Súvisí si to s mojím bratom. Podľa Severusa som neprekonala jeho smrť a tým, že sme boli dvojčatá, ostali sme stále akosi spojení. A o mojom bratovi predsa vieš," pokračovala Isobel a odpila si z čaju. „Akoby sa smrť blízkeho dala prekonať."

„Chápem to, nedá sa to," odvetila jej Rúth, „hlavne ak toho blízkeho máš nadovšetko rád. Čas síce zmierňuje bolesť, ale nie, nikdy to nevymizne."

„Áno a hlavne, keď ten blízky umrel s pocitom, že som ho zradila a ja už nemám možnosť povedať mu, že to tak nebolo a že som ho milovala najviac na svete, pretože bol mojím bratom, mojou polovičkou. Ublížila som mu a nemala som možnosť sa ospravedlniť. Je toho tak veľmi veľa, čo by som mu chcela povedať," vravel jej Isobel smutne.

„Je mi to veľmi ľúto, Isobel," prikývla Rúth smutne.

„Ďakujem, Rúth," Isobel sa pokúsila o úsmev. „Fajn, musím ísť pracovať. Potrebujem si pohovoriť s jednou študentkou. Takže ešte na pol hodinku ti nechám chlapčeka na starosti."

„V poriadku, Isobel," prikývla Rúth.

„Môžem mu prečítať rozprávku o Troch bratoch?" spýtala sa jej Lucille.

„Môžeš," prikývla Isobel. Teddy je stále veľmi maličký na to, aby rozprávky pochopil. A Lucille to zjavne robilo radosť a nechcela ju o to pripraviť. Posadila chlapčeka znova medzi jeho hračky a potom vyšla zo svojich komnát.

Dorazila k Chrabromilskej klubovni a povedala heslo. Tučná paní sa na ňu usmiala. V klubovni vládla pokojná atmosféra, avšak niektorí študenti spozorneli, len čo ju zazreli. Isobel hľadala Lavender Brownovú, ale nikde je nevidela. Snažila sa nájsť očami niekoho z jej ročníka, až si nakoniec všimla Hermionu ponorenú do rozhovoru s Ginny.

„Hermiona," oslovila ju Isobel.

„Áno, pani profesorka," Hermiona sa postavila a podišla k nej.

„Kde by som našla Lavender?" spýtala sa jej Isobel.

„Pravdepodobne v spálni. Veď viete, je veľmi nerada v spoločnosti preto, čo sa jej stalo," vysvetľovala jej Hermiona. „Mám ju ísť zavolať?"

„Nie," pokrútila hlavou Isobel, „zájdem za ňou do spálni."

„Úplne vrchné poschodie, pani profesorka," povedala jej Hermiona. Isobel prikývla a potom sa vybrala hore schodmi do dievčenských spálni.

Zastala pred jedinými dverami a zaklopala na dvere. Nepočula nič, ale aj napriek tomu vošla dnu. Lavender Brownová sedela pri okne a hľadela na to, ako sa vonku rozpršalo.

„Lavender," oslovila ju Isobel.

Dievča sa strhlo a potom sa obrátilo. Isobel si všimla jej oči plné sĺz. „Lavender, mohli by sme si pohovoriť?" spýtala sa jej.

„Áno, pani profesorka," prikývla, utrela si rýchlo červené oči a potom si sadla na posteľ. „Čo potrebujete?"

„Nič," usmiala sa Isobel, „ide o niečo iné. Profesor Snape vyvíja jeden nový elixír. Mali by z neho postupne zmiznúť jazvy na tele. Hlavne jazvy spôsobené uhryznutím, alebo doškriabaním vlkolakom. Profesor Snape by bol veľmi rád, keby vám mohol pomôcť. Požiadal ma, aby som vás informovala o tomto jeho výskume a požiadala vás, aby ste to vyskúšali."

Lavender na ňu iba hľadela, ale neodpovedala. Isobel sa nadýchla a pokračovala: „Áno, viem, že Chrabromil nikdy veľmi nevychádzal s profesorom Snapom a že si o ňom možno myslíte zlé veci, ale máte moje slovo, že vám nechce ublížiť, práve naopak."

„Áno, pani profesorka. Nenamietam," odvetila jej Lavender, „len viete, vzdala som sa nádeje, že by som niekedy mohla vyzerať, no normálne. A vy a profesor Snape mi teraz dávate novú nádej. Ale čo ak to fungovať nebude? Čo potom? Znova bude mať depresiu, znova budem trpieť a už som si to prekonala."

„Rozumiem, Lavender. Ale ver mi, že profesor Snape robí všetko preto, aby to fungovalo," snažila sa ju prehovoriť Isobel, „samozrejme, že neuvidíš zmenu okamžite. Budeš musieť ten elixír brať častejšie. A druhá vec je, že nemožno zaručiť, že jazvy zmiznú úplne. Niektoré možno ostanú, ale minimálne sa zmiernia. Ja viem, že to je nádej a že to je pokus, ktorý nemusí vyjsť, ale na druhej strane, skôr si myslím, že vyjde. Vraví sa, že za pokus nič nedáš."

„Tak dobre," prikývla dievča.

„Som rada, Lavender," chytila ju Isobel za ruku, „vždy som veľmi chcela pomôcť ľuďom, ktorých uhryzol, alebo ktorým ublížil vlkolak. Profesor Snape vychádzal z mojich dlhoročných výskumov a som rada, že nevyšli na zmar. Ak to tebe a iným pomôže, budem to brať za veľmi veľký úspech. Verím, že tvoju krásnu spoločne získame späť."

„Ste veľmi láskavá, pani profesorka," Lavender sa na ňu usmiala. „Ďakujem za vašu starosť. Nikto mi neprejavil takú starostlivosť, ako teraz vy a pán profesor Snape. Ak sa to podarí, budem vám do smrti vďačná."

„Ak sa to podarí, Lavender, budem veľmi šťastná. Kvôli tebe a kvôli iným ľuďom," usmiala sa na ňu Isobel. „Keď bude elixír pripravený, dám ti vedieť. Teraz už musím ísť. Musím ísť ešte poslať list Billovi Weasleymu. Má ten istý problém ako ty."

„Lenže on je muž a vyzerá tak drsne, ale nie ako ja," odvetila jej Lavender.

„Lavender, som si istá, že to bude fungovať, hlavu hore, dievča," žmurkla na ňu Isobel a potom opustila dievčenskú spálňu.

***

Na druhý deň večer, Isobel stála vo svojej spálni a vyberala šaty, ktoré si oblečie. Vôbec netušila, čo má Severus v úmysle, ale povedal jej, že pôjdu niekam von. Sadla si na posteľ a odtiaľ mapovala svoju skriňu. Všetky jej šaty boli takmer identické. Nikdy si nekupovala nič z dôvodu, aby sa niekomu páčila. Možno keď bola mladšia. Potom jej to bolo akosi jedno. Aj teraz na Rokforte jej bolo jedno, aké šaty má pod svojim habitom.

Prečo jej to potom v tejto chvíli jedno nie?

Prudko vstala z postele a prehrabávala sa v skrini. Nakoniec vytiahla šedé šaty, ktoré na sebe nemala už ani nepamätala. Obliekla si ich a pozrela sa do zrkadla. Usúdila, že to vyzerá lepšie, ako si myslela. Šaty na jej kedysi viac viseli, teraz v nich vyzerala lepšie. Dlhé tmavé vlasy si rozpustila. Na šaty si prehodila kabát a potom sa vošla do obývačky.

„Pôjdem už," povedala Rúth a nahla sa k Teddymu, aby ho pobozkala na čelo. „Poslúchaj, miláčik," pohladila ho po zelených vláskoch, „keby niečo, Rúth, pošli za mnou Winky. Ona ma určite nájde."

„Neboj sa, Isobel, všetko bude v poriadku," usmiala sa na ňu Rúth.

Do obývačky vošla aj Lucille a niesla fľašku s kakaom pre Teddyho. „Vyzeráte veľmi pekne, pani profesorka," usmiala sa na ňu.

„Ďakujem, srdiečko," opätovala jej úsmev Isobel. A potom opustila svoje komnaty.

Keď schádzala dole po schodoch k Veľkej sieni, všimla si, že Severus už na ňu čaká. Zodvihol hlavu, keď začul jej kroky. Chvíľku na ňu hľadel, premeriaval si ju od hlavy až po päty, až kým nedošla k nemu.

„Som tu," zodvihla hlavu a pozrela sa na neho.

„Výborne," odvetil a naznačil jej, aby ho nasledovala. Otvoril dubové dvere, podržal ich, aby mohla vyjsť prvá a potom vyšiel aj on a dvere sa za nimi zatvorili. Mlčky kráčali až k východu z pozemkov Rokfortu.

„Budeme sa znova niekam premiestňovať?" spýtala sa ho.

„Nie," pokrútil hlavou, „kráčaj priamo až do Rokvillu," dodal Severus, „a nepozeraj sa na mesiac. Našťastie je nad nami a nie pred nami. Nezdvíhaj hlavu hore!"

Isobel si uvedomila, že odkedy vyšli z hradu, nepozrela sa na oblohu, aby vôbec hľadala mesiac. Bola nervózna z toho, že Severus pre ňu pripravil, že si ani neuvedomila, že sú vonku a že na nich isto svieti. Mesiac v splne. Prikývla a kráčali ďalej bez slov až do dediny.

Na začiatku dediny sa Severus postavil pred ňu. „Čo mu dáš prednosť. Ohnivá whisky, alebo ďatelinové pivo?"

„Chceš ma opiť, Severus?" spýtala sa ho ona a zasmiala sa.

„Uvidíme, či to bude potrebné," uškrnul sa.

„Ohnivá whisky by celkom bodla. Stále som zmätená z vecí, ktoré sa momentálne dejú okolo mňa. Zo dňa na deň som sa stala tetou na plný úväzok a starám sa o bábätko, o ktorých toho veľa neviem. Neviem sa vyrovnať so smrťou svojho brata a ešte k tomu, sa zúfalo snažím pomôcť jednému tvrdohlavému mužovi, ktorý vzdal svoj boj o život. Videla som jeho matku, ktorá mala vidinu, že mi nakoniec podľahol. Videla som svoju priateľku, ktorej vymyli mozog. Hm, čo som zabudla, Severus?"

„Kančia hlava," ukázal pred seba. Isobel ho prebodla pohľadom, keď kráčala k starej krčme. Otvoril jej dvere a obaja vošli dnu. Bolo tam celkom chladno a nebolo tam takmer nikoho. Sadli si k stolu pri okne, ktorý vyzeral zničene. Celá krčma vyzerala zničene a niečo v nej divne zapáchalo. Severus sa na ňu pozrel a ona mu opätovala jeho úškrn.

Severus objednal dva poháriky ohnivej whisky. „Ide to tu stále viac dole vodou. Pôvodný majiteľ odišiel. Ale to je dobré, inak by som sem nemohol ani vkročiť," hovoril jej.

„Kto bol pôvodný majiteľ?" spýtala sa.

„Dumbledorov brat."

„Aha, tým sa to vysvetľuje," prikývla. Nový barman a majiteľ Kančej hlavy im doniesol ohnivú whisky. „Nikdy si mi o tom nehovoril. O tomto skutku."

„A ani ti o tom nepoviem, Isobel," pokrútil hlavou.

„Klasicky," uškrnula sa. Zodvihla svoj pohárik a chvíľku skúmala tekutinu v ňom.

„Neprišiel som ťa sem otráviť," povedal jej Severus, „na čo si pripijeme?"

„Na tvoju tvrdohlavosť?"

„Skôr si môžeme pripiť na jednu šialenú ženskú!" uškrnul sa na ňu.

„Pripime si na Teddyho," povedala napokon. Severus prikývol. Isobel vypila pohárik celý hneď. Cítila aké teplo sa jej valí do tváre a rozkašľala sa.

„Kedy si naposledy pila?" pýtal sa jej Severus a na jeho tvári sa objavil pobavený výraz.

„Dávno," zamračila sa na neho, „dáme si ešte ďalšiu rundu," zamávala pohárikom na barmana. „Na čo si ma sem pozval? Chceš ma opiť, aby som zabudla na to, že je spln?"

„Možno," uškrnul sa na ňu. „Čo keby si prestala špekulovať a povedala mi niečo o sebe."

„Čo?"

„Niečo o sebe. Niečo, čo neviem. A vynechaj príbeh o tebe a Blackovi, prosím ťa. Dneska som ešte nevracal a ani nechcem," povedal jej Severus a barman im doniesol ďalšie poháriky a tie vypité vzal.

„Keď vypijeme niekoľko pohárikov ohnivej whisky, tak ti nezaručujem, že zajtra vracať nebudeš," odvetila mu Isobel. „Ale dobre, niečo o mne, čo nevieš a niečo z čoho, ti nebude na vracanie, dobre," uvažovala a v mysli premýšľala, čo také by mu povedala. „Mám rada ružovú farbu."

„Čože?"

„Vážne, páči sa mi ružová farba. Ale nenosím ju, nepristane mi," povedala mu Isobel. Severus sa znova tváril pobavene a odpil si z pohárika. „Čo tvoja obľúbená farba?"

„Čierna," odvetil jej.

„Že sa vôbec pýtam," prehrabla sa vo vlasoch, „pokračujeme v odpovediach," uškrnula sa na neho, „páči sa mi v Karibiku. Chcem sa tam raz presťahovať. Je tam teplo, more, piesok, vzduch. Ale, keď je človek sám, tak aj takýto raj sa mu zunuje."

„To si viem predstaviť," prikývol. „Čo ďalej?"

„Na čo ti to mám hovoriť? Pozri, nechcem sa vracať k veciam, na ktoré chcem zabudnúť!"

„Napríklad?"

„Severus, dosť!"

„Isobel," pozrel sa na ňu, „povedz mi o tom," požiadal ju.

„Spomenula som si na svoje plány a sny. Na to, ako som si predstavovala svoj život po škole. Na tie veci, ktoré sa nikdy nesplnili," povedala potichu a uchlipla si z hnedej tekutiny v poháriku. „Každý mal raz plány a sny."

„Povedz mi o tých svojich," požiadal ju.

„Chcela som nájsť liek. Chcela som vyliečiť svojho brata," povedala mu.

„O tých snoch a plánoch, ktoré si mala predtým, ako si zmizla z povrchu zemského," pripomenul jej a zamračil sa.

„Fajn," rozhodila rukami, „fajn. Chcela som pracovať na Ministerstve mágie, na oddelení pre reguláciu a kontrolu magických tvoroch, odbor zvery, register vlkolakov. ** Chcela som ich presvedčiť, že nie všetci sú zlí. Že je to trápenie a že im treba dať šancu začleniť sa do našej spoločnosti," rozprávala mu. „To bol môj prvotný plán, čo som chcela robiť po škole. Ale moji rodičia s tým nesúhlasili. A potom o pár dní po hádke s nimi. Zomreli." Po tvári jej tiekli slzy a Severus veľmi rýchlo vyčaroval vreckovku a podal jej ju. „A tak som sa potom rozhodla, že nájdem liek a odišla som."

„To sú všetky sny?"

„Nie," pokrútila hlavou, „ale nechcel si dnes vracať."

„Prežijem to," odvetil jej.

„Som žena, Severus, čo myslíš, aké máme sny. Samozrejme, že som chcela stretnúť toho pravého. Vždy som vedela, že Sirius to nie je, ak ťa to zaujíma. A chcela som mať dieťa. Syna."

„Prečo syna?"

„Muži majú ľahší život, Severus," zamračila sa na neho. „A samozrejme, že som chcela život, kde by som bola často so svojím bratom a s Lily, mojou priateľkou. Nie je dobré mať sny, Severus, neplnia sa."

„Za sny treba občas aj bojovať," povedal jej.

„Lenže z mojich snov nič neostalo," smutne dodala a zamávala na barmana, aby im doniesol ďalšie poháriky.

Pokrútil hlavou: „Ostalo, Isobel. Stále sa môžeš vydať a mať deti. V podstate už jedno dieťa máš."

„Mám sa vôbec pýtať na tvoje sny?" spýtala sa ho.

„Nie," pokrútil hlavou.

Barman im doniesol ďalšiu rundu a Isobel svoj pohárik znova vypila celý naraz. Oči mala stále červené a potom sa z ničoho nič zasmiala. „Naozaj uprostred týždňa sedíme v krčme a pijeme?"

„Zrejme to tak bude," povedal jej Severus.

„Zajtra mi bude zle. Naozaj som dávno nepila," zasmiala sa.

„Povedz mi, čo cítiš," požiadal ju.

„Čo cítim? Akože k tebe?" spýtala sa ho ona, lebo nepochopila jeho otázku.

„Nie," zamračil sa na ňu, „opíš mi svoje pocity, práve teraz."

„Práve teraz?" spýtala sa a on prikývol. „Neviem, je mi celkom teplo," povedala, „horia mi líca, asi. A čo cítim, čo cítim," uvažovala, „necítim sa sama. Snažíš sa potvrdiť teóriu, že alkohol v malom množstve lieči?"

„Nie," pokrútil hlavou, „iba vediem s tebou rozhovor, Isobel. Snažím sa prísť na to, kedy počas splnu nadobudneš pocit, že to nie si ty."

„Stále som to ja," odvetila mu.

„Nie, ale je nad slnko jasné, prečo sa to deje," povedal jej a položil pohárik na stôl, „Lupin a ty ste boli dvojčatá. On obetoval svoj život pre ten tvoj. Ale aj napriek tomu si celé roky bola počas splnu hore a nespala. Teraz ťa zasiahla jeho smrť a cítiš sa za ňu zodpovedná. Celé roky sa cítiš zodpovedná za jeho život."

„Áno," sklopila oči a sledovala ohorený stôl.

„Isobel, nemôžeš za to, že Greyback pohrýzol tvojho brata," povedal jej Severus, „Lupin urobil to, čo by urobil každý brat, čo by urobil každý muž. A nemôžeš za jeho smrť. Bola to vojna a vojna má svoje obete. Lupin určite zomrieť nechcel, mal syn a ženu, mal život, ktorý dával zmysel a zomrel. A ja som tu a žijem. Hoci môj život nikdy nedával zmysel. Ale to je teraz mimo tému. Iba sa ti snažím povedať, že nemôžeš za nič z toho, čo sa mu stalo. Pochopíš to už niekedy?!"

„Chcela by som aspoň na pár minút vidieť Remusa," pošepkala.

„To nie je možné," pokrútil hlavou.

„Viem," prikývla. „Ale chcela by som to."

„Viem," prikývol aj on.

„Naozaj si chcel zomrieť?"

„Áno," prikývol.

„Keby si zomrel, už by sme sa nestretli," povedala mu, „keby si tu už nebol, bola by som na toto všetko úplne sama. Keby si zomrel, nezamilovala by som sa do teba."

„Mala by si o problém menej."

„Ty nie si problém," zamračila sa na neho, „práve naopak. Uvedomuješ si, čo si pre mňa už všetko urobil? Prosím ťa, Severus, nevzdávaj sa. Ožeň sa so mnou. Skúsme to."

„Isobel!"

„Nie, počúvaj ma," načiahla sa za jeho rukou a on jej dovolil, aby ho chytila, „nehovorím to preto, že som opitá. Ale počúvaj ma," pozrela sa mu do očí, „urobme to. Pošlime ten skurvený Wizengamot do riti! Severus, urob to aj pre toto. Ty si v tej vojne toľko obetoval. Obetoval si tomu celý svoj život. Prečo by si teraz za to mal sedieť vo väzení. Nie!"

„Si tá najšialenejšia ženská, akú som vo svojom živote stretol," povedal jej Severus a zamával na barmana. „Zaplatíme."

„Severus!"

„Isobel, zatvor si tie ústa na chvíľku," povedal jej rázne. Isobel sa zamračila a dopila zvyšok tekutiny vo svojom poháriku. Severus zaplatil a ona si obliekla kabát.

Keď jej otváral dvere, pozrela sa na neho. „Myslíš, že vedel, že som neodišla len tak?"

„Áno," povedal jej Severus, „určite to vedel. Ak ti mám povedať svoju teóriu, tak si myslím, že Lupin sa cítil zodpovedný za to, že si odišla. Pretože vy, zase sa musíme vrátiť k tomu, čo je jasné, že vy Chrabromilčania na seba beriete problémy celého sveta. Aj Lupin bol taký. Ale som si istý, že vedel, že si neodišla zbytočne a že si ho neopustila. Stačí?"

„Áno," prikývla a vyšla z krčmy. Severus vyšiel za ňou.

Kráčala a hľadela do zeme, pretože sa nechcela pozrieť na mesiac. Nevedela koľko môže byť hodín a stále jej bolo teplo od alkoholu. Cítila sa mierne opitá, trocha sa jej krútila hlava, ale stále dokázala ovládať svoje myšlienky. Keď sa ocitli pred bránami pozemkov školy, zodvihla hlavu a vtedy ho uvidela. Mesiac. V splne.

Severus si okamžite všimol, čo sa stalo a prečo zastala. „Isobel!" oslovil ju, ale ona ho nevnímala. Stále hľadela na mesiac, neurobila ani krok a jej pohľad bol taký prázdny. „Isobel, pozri sa na mňa!" prikázal jej, ale on tak neurobila. Nespúšťala oči z mesiaca pred sebou. „Isobel!"

„Som v pohode, áno," otočila sa na neho.

„Naozaj?"

„Áno," prikývla. „Myslela som na to, čo si povedal, že vedel, že som ho neopustila, že tušil, že som mala nejaký dôvod. Aj ten list o tom v podstate bol. Kiežby ho bol poslal."

„Dobre," prikývol Severus.

„A myslela som na to, že každý brat by to urobil pre svoju sestru. Zachoval sa hrdinsky a odniesol si to. Preto neváhal ani sekundu, keď sa to stalo. Nedopustil, aby Greyback pohryzol mňa. Bol to správny brat."

„Presne tak!"

„Nenechal ma samú," pokračovala ďalej Isobel. Chvíľku hľadela na neho a potom na mesiac. „Vždy ho uvidím, keď sa pozriem na jeho syna. Navždy tak budem cítiť jeho prítomnosť."

„Veľmi správne, Isobel," prikývol Severus.

„Myslíš, že už nebudem mať strach zo splnu?" spýtala sa ho.

„Som si istý, že nie. Vidíš, Isobel, ako si teraz sama povedala, všetko to v tebe vyvolával strach. A už sa nebojíš. Už si to pochopila," chytil ju Severus za ruku a ona sa na neho usmiala. „Zvládla si to."

„Iba vďaka tebe," povedala mu, „a teraz by si ty mohol prekonať svoj strach."

„Ja nemám strach, Isobel," okamžite to zamietol.

„Máš strach z toho byť šťastný. Máš strach z toho zmeniť svoj život. Máš strach z toho dať mi šancu dokázať ti, že nie všetko na svete je zlé. Pozri, urobil si pokrok, že si ma prijal za priateľku. Obaja sme si navzájom pomohli. Obaja sme to potrebovali. Skúsme to. Myslím si, že to bude fungovať."

„Nebude to fungovať, Isobel," zamietol znova, „pretože, hoci toto asi počuť nechceš, ale ja ťa nemilujem."

„Viem," prikývla, hoci ju to zraňovalo, „ale povedal si mi, že ma máš rád. Bude to stačiť."

„Nemáš sa uspokojiť s niečím takým, zaslúžiš si viac," vravel jej Severus. „Pochop to," stisol jej ruku.

„Aj ty si zaslúžiš viac, ako ti život zatiaľ ponúkol. Som ochotná to risknúť!"

„Manželstvo nie len tak, Isobel," vravel jej Severus, „obnáša to veľa vecí, rozhodnutí, kompromisov a ty vieš, že som zložitý človek. A okrem toho budeme mať za pätami Ministerstvo."

„Som ochotná to risknúť," zopakovala Isobel. „Pozri my dvaja sme za tie mesiace urobili veľký pokrok. Nehádame sa, občas máme výmenu názorov, ale nekričíme po sebe. Kompromisy sú niekedy zložité, ale myslím si, že to zvládneme. A čo sa týka Ministerstva, hm, vieš čo si o ňom myslím."

Severus iba mlčky pokrútil hlavou a urobil krok dopredu, ale ona ostala stáť na mieste. Otočil sa, pozrel sa na ňu a povedal: „Trucuješ?"

„Nie, iba sa to snažím pochopiť," odvetila mu. „A neviem to pochopiť."

„Nemôžeš pochopiť všetko na svete, Isobel, už som ti to raz vysvetľoval, že svet-"

„Sa nekrúti kvôli mne," skočila mu do rečí, „viem, viem, viem, viem, viem!" mračila sa na neho a podišla až k nemu. „Viem!"

„Nie som si istý, či je to pravda," povedal potichu.

„Čože?"

„Odkedy sme sa stretli, tak si všade kam sa pohnem, takže si nie som istý, či sa svet naozaj nekrúti iba okolo teba. Alebo či sa okolo teba nekrúti môj svet," vravel jej Severus.

Isobel na neho vyvaľovala oči. „Veľa si toho vypil, už ani nevieš, čo hovoríš," zasmiala sa. „Vieš čo, ešte predtým, ako ťa zavrú, tak pôjdeme spolu do Karibiku, dobre? Na pár dní. Aby si to tam videl. Ten raj, ten život. To je moje posledné prianie. A potom na záver sa opijeme tequilou. Ale fakt poriadne!"

„To je veľmi zlý nápad!"

„Všakže?" zasmiala sa. „Tequila určite nie je taká dobrá ako ohnivá whisky. Ale Karibik platí, prosím?"

„Nie," pokrútil hlavou.

„Vidíš, aký si zlý," zazívala.

„Do čerta s tebou, ženská!" zamračil sa na ňu. „Vyhrala si. Vezmeme sa!"

„Počkaj, počkaj, počkaj!" Isobel sa na neho prekvapene pozrela a potom sa ho musela chytiť, lebo mala pocit, že odpadne a že zle počula. „Vezmeme, vezmeme sa?"

„Áno," prikývol. „Vezmem si ťa. Ale uvidíš, že to oľutuješ a ja tiež!"

„Super!" vykríkla a vrhla sa mu okolo krku a rýchlo ho pobozkala na líce. Potom okolo neho skákala ako malé dievčatko. Severus iba krútil hlavou. „Kedy sa vezmeme?" spýtala sa ho a sladko sa na neho usmiala.

„To preberieme zajtra, keď vytriezvieme," odvetil jej.

„Musíme toho toľko naplánovať," uvedomila si, „a všetkým to povedať!"

„Toho sa desím," precedil pomedzi zuby.

„To je úplne šialené," Isobel ho znova chytila za ruku. „Ale keďže to bolo celé môj nápad, tak je to asi pochopiteľne. Vedela som, že sa nevzdáš," usmiala sa na neho a potom sa znova pozrela na mesiac v splne. „Remus by sa z toho asi veľmi netešil, ale," zasmiala sa. „Bude to dobré, určite. Zvládneme to. Nepôjdeš do Azkabanu."

„Ďakujem, Isobel," povedal jej Severus a potom sa na ňu usmial. Skutočne sa na ňu usmial. Robila pre neho niečo, čo by len tak niekto neurobil. A mala pravdu, musia to zvládnuť.

„Život je niekedy zvláštny, je zlý, ale je aj zábavný, nie? Určite si nikdy nepredpokladal, že budeš rodina s Remusom. Alebo, že si vezmeš niekoho z Chrabromilu. Predpokladám, že si vlastne nikdy neplánoval sa oženiť," zasmiala sa.

„Sklapni, Isobel!" zamračil sa na ňu.

„Zvykni si na to, ja rada žartujem," žmurkla na neho.

„Nevšimol som si," poznamenal ironicky.

„Budem ťa šetriť," zasmiala sa.

„Vďaka ti," uškrnul sa na ňu.

„Zachraňujem ťa, lebo ťa milujem," pošepkala Isobel a vyznala mu svoju lásku znova. Možno bolo tou atmosférou, alebo alkoholom, ktorý vypila, ale dostala odvahu posunúť ich vzťah ďalej. Postavila sa na špičky a potom pritisla svoje pery na tie jeho. Na okamih ju prekvapilo, že nie sú vôbec studené, ako si myslela. A rovnako čakala, že ju Severus okamžite od seba odstrčí, ale to sa nestalo. Opätoval jej krátky bozk. „Dobrú noc," pošepkala mu pri perách. „A opováž si to rozmyslieť zajtra ráno!"

A potom veselo vykročila k bráne školy. Severus sa o chvíľku skoncentroval a vydal sa za ňou.

Pozn. autorky:

* Z knižky rozprávky Barda Beedla, všetky názvy spomenutých rozprávok.

** Z Pottermore o Ministerstve mágie. Oddelenie bolo spomenuté aj v knihe, odbor som doplnila podľa informácií z Pottermore.