Isobel sa veľmi rýchlo naučila, ako sa starať o malé bábätko. S Teddym trávila každú možnú chvíľku, aj počas prestávok medzi vyučovaním. Bola unesená tým malým človiečikom, ktorý jej pripomínal, že na tomto svete nie je sama. Teddy ju prekvapoval každým dňom a najnovšie už dokázal sám sedieť obklopený hračkami a dokonca si už začal niečo mrmlať. Blížila sa už jeho prvé narodeniny.

Na Rúth sa sťažovať nemohla. K svojej práci bola veľmi zodpovedná a často im spoločnosť robila aj jej dcéra, Lucille. Tá si Teddyho obľúbila, stále sa s ním hrala. Isobel sa po dlhej dobe cítila obklopená ľuďmi.

„Pani profesorka," Lucille hľadela na Teddyho fialové vlasy a podávala mu hračku, „prečo Teddy mení farbu vláskov?"

„Teddy je metamorfomág po svojej mame," odvetila jej Isobel a popritom známkovala domáce úlohy. „Dokáže meniť svoj výzor. Zatiaľ je maličký a preto mení iba farbu vlasov, ale postupne sa na naučí meniť črty svojej tváre a potom aj celé svoje telo."

„Dá sa to naučiť?" spýtala sa jej Lucille.

„Nie, metamorfomágovia sa rodia a sú veľmi vzácni," vysvetľovala jej Isobel. „Preto väčšinou aj pracujú ako aurori, lebo sa dokážu dobre maskovať."

„Čo je auror?" spýtala sa jej opäť Lucille.

„Lucille, ako isto vieš, pred rokom bola čarodejnícka vojna," vravela jej Isobel a Lucille prikývla a napäto ju počúvala, „tí proti, ktorým sme bojovali, boli čierni mágovia. Sú to čarodejníci, ktorí sa nechajú opantať čiernou mágiou a ako dobre vieš, to nie je správne. A aurori pracujú na tom, aby týchto čiernych mágov vystopovali a vymerali im trest, ak páchajú zlé veci. Rozumieš mi?"

„Asi áno, pani profesorka," prikývla Lucille, „aj Teddyho mama teda bola ten auror?"

„Áno," prikývla Isobel. „Aj môj krstný syn, Harry, sa ním plánuje stať a teraz na to usilovne študuje a pripravuje sa."

„Už tomu rozumiem," usmiala sa na ňu Lucille, „to znamená, že Teddy keď vyrastie, bude tiež auror?"

„Teddy si bude môcť vybrať sám, čo chce robiť, tak ako ty Lucille, keď skončíš Rokfort. Ale myslím si, že ak je Teddy po svojich rodičoch, určite si vyberie cestu ako sa stať aurorom. Ale rozhodne sa určite sám," vravela jej Isobel.

„Ja budem profesorka ako vy," povedala jej Lucille rozhodne.

„A čo budeš učiť?" spýtala sa jej Isobel.

„To je práve ten problém, pani profesorka," zasmiala sa Lucille, „aby som tu po škole mohla učiť, vy by ste si museli nájsť inú prácu. Pretože by som chcela učiť Transfiguráciu. Mám tak rada ten predmet. Ale nehnevajte sa na mňa," dodala.

„Samozrejme, že sa nehnevám," Isobel sa musela zasmiať.

„Okrem toho ste aj moja obľúbená profesorka, takže ak raz budete chcieť odísť, tak iba po mojom skončení," usmiala sa. „Vy a profesor Snape ste úplne najlepší profesori na celej škole."

Severus. Isobel si uvedomila, že za posledných pár týždňoch sa s ním sotva videla vo Veľkej sieni a stihli sa akurát tak iba pozdraviť. Čas s Teddym jej tak utekal, že si ani neuvedomila, že tak rýchlo plynie. A teraz pocítila úzkosť, že sa nevenovala aj Severusovi. Nevedela, ako sa má, čo má nové a okrem toho sa mu krátila doba na slobode.

„Ďakujem, Lucille," usmiala sa na ňu Isobel. Do obývačky vošla Rúth a zamračila sa na Lucille.

„Lucille, koľkokrát som ti hovorila, že nemá svoju pani profesorku otravovať!"

„Ona ma neotravuje," zastala sa Lucille Isobel. „Pomáha mi s Teddym. Je to v poriadku, Rúth."

„Áno, mami a okrem toho pani profesorka mi rozprávala zaujímavé veci. Vedela si, že detičky ako Teddy sú vzácne. Nemôžeš sa naučiť meniť výzor tak ako on," vravela jej Lucille.

„V podstate môžeš," skočila jej do rečí Isobel, „len by ťa to stalo viac námahy a musela by si väčšmi študovať transfiguráciu. Je to ale veľmi náročný proces. Ale niektorí čarodejníci to dokážu, avšak Teddy by nemusel vynaložiť veľa úsilia," doplnila Isobel.

„Wow," usmiala sa Lucille a potom sa znova otočila na mamu, „a potom vedela si, že existujú aurori, ktorí dávajú tresty tým, čo ich pohltí čierna mágia?"

„Vedela," prikývla Rúth.

„Škoda, že v muklovskom svete neexistujú takí ľudia, čo by dávali tresty za zlé veci," povzdychla si Lucille, „napríklad otcovi."

Isobel sa smutne pozrela na Rúth, aby sa jej pohľadom ospravedlnila za to, že Lucille vnukla túto myšlienku.

„Lucille, sme od neho ďaleko a on nám už neublíži," povedala jej mama. „Sľubujem," dodala.

„Neboj sa, Lucille, okrem toho ani ja a som si istá, že ani profesor Snape, by sme nedovolili, aby tebe a tvojej mame ešte niekedy niekto ublížil," zapojila sa do rozhovoru Isobel a potom vstala z kresla. „Rúth, mohla by si na chvíľku postrážiť Teddyho? Potrebujem si niečo vybaviť. Nebude to na dlho."

„Samozrejme, Isobel," prikývla Rúth.

„Keby ste potrebovali niečo, zavolajte na Winky," pripomenula Isobel a potom odišla z komnát a vyšla na chodbu. Kráčala dole schodmi, po dlhej chodbe a vošla do kabinetu Severusa.

Zahľadela sa na dvere do jeho komnát a chcela vojsť, ale zjavne si dal heslo. Isobel nemala ani len potuchy, čo by mohlo byť heslom. Chvíľku tam stála, skúsila na neho zavolať, ale nič sa nestalo.

„Dobre, tak inak," rozhodla sa Isobel a vybrala svoj prútik. Toto kúzlo nerobila už večnosť a nebola si vôbec istá, či to dokáže. „Expecto Patronum!" zvolala, ale z prútika jej vyšila iba žiara. „Ach, nie, iná spomienka," uvažovala v duchu a spomenula si na Vianoce, ako čítala list od Remusa. „Expecto Patronum!" Znova jej to nevyšlo. „Tak iná, aká," uvažovala a spomenula si na niečo z detstva. Na svojich rodičov a brata. „Expecto patronum!" zavrela oči, aby sa mohla viac sústrediť.

A potom sa to podarilo. Teraz okolo nej lietalo biele zviera. Chvíľku ho skúmala. Bola to vlčica. Zarazilo ju to, pretože jej Patronus býval iný. Namierila prútikom na dvere komnát a Patronus nimi prešiel ako duch.

O chvíľku sa dvere otvorili a nich stál Severus. „Pôsobivé!"

„Môže Patronus meniť podobu?" spýtala sa ho.

„Áno," prikývol a pustil ju dnu. „Čo keby si nabudúce skúsila iba zaklopať?"

„Nevedela som, že to funguje," pokrútila hlavou. „Ale vyšlo to, nie? Hovoril?"

„Áno, nejasne, ale pochopil som to. Akého Patronusa si mala predtým?"

„Zajaca," povedala.

„Tak to je markantná zmena, avšak logická" poznamenal. „Čo potrebuješ?"

„V podstate nič. Len som dnes došla na to, že sme sa dlho nerozprávali a nevideli a chcela som vedieť, ako sa máš, čo máš nové?"

„Nestačila by najprv jedna otázka?"

„Fajn, ako sa máš?" spýtala sa ho a on nadvihol obočie. „Fajn, tak teda radšej, čo máš nové?"

„Začal som s prípravou záverečných testov, hoci je len február, čas rýchlo letí," povedal jej tónom, ktorý sa jej vôbec nepáčil, „a okrem toho vyvíjam jeden nový elixír."

„Aký?" spýtala sa ho.

„Chcem predtým, ako pôjdem do Azkabanu napraviť aspoň niečo. Pomohli mi k tomu tvoje výskumy," vravel jej.

„Kde si zobral moje výskumy?"

„To nie je podstatné, Isobel," vravel jej. „Ak sa ten elixír vyvinie správne, mal by pomôcť odstrániť jazvy z tváre a tela Billa Weasleyho a Lavender Brownovej a iných, ktorým ublížili vlkolaci!"

„To, to je úžasné," nevedela, čo povedať.

„Bez tvojich výskumov by to nebolo možné, takže tvoja práca na niečo bola," povedal jej, „mal by som s tým skončiť budúci týždeň, takže tvoja úloha je, presvedčiť slečnu Brownovú, aby nám dôverovala a vyskúšala to. Samozrejme, že účinok nebude okamžitý."

„Chápem, urobím, čo sa bude dať," prikývla Isobel.

„A čo sa týka tvojho problému," vravel jej.

„Môjho problému?"

„Pred dvoma týždňami bol spln, madam," zamračil sa na ňu, „keď budem v Azkabane, kto ťa bude dopovať, aby si celú noc spala?"

„Kedy si ma niečím nadopoval?"

„To nie je podstatné," odvetil jej, „pozajtra je spln Isobel. Vyskúšame experiment," vravel jej, „takže by si mohla Rúth požiadať, aby postrážila Teddyho cez noc. Zvládne to."

„Čo to je za experiment?" spýtala sa ho.

„Je to v podstate jednoduché. Potlačíme tvoje myšlienky na to, že je spln. A uvidíme, či to zaberie," vysvetľoval jej, „poviem ti viac, keď sa stretneme o dva dni. O ôsmej večer, dovtedy by sa ti nemalo nič stať."

„Ty mi tajne chodíš do mojich komnát?" spýtala sa ho.

„Už som ti raz povedal, že tvoje heslo je priveľmi prehliadne," odvetil jej.

„Vieš, že to je zločin?"

„Pozri, Isobel, za horšie zločiny budem o pár mesiacov v cele. Už mi ju isto starostlivo pripravujú," povedal jej. „Hoci je tu aj pozitívna správa."

„Aká?"

„Konečne odvolali dementorov *," povedal jej, „trvalo im to dlhšie, ako sľubovali."

„A je to určite dobrá správa? Pretože Azkaban je teraz plný bývalých smrťožrútov a tí si zaslúžia, aby im niekto vymýval mozog."

„Tak to ti pekne ďakujem," zamračil sa.

„Nemyslela som tým teba, Severus," odvetila mu, „myslela som iných, ako Dolohova a podobne."

„Dolohov zomrel pred pár dňami **," povedal jej Severus. „Pomiatol sa takmer hneď a pred pár dňami som to čítal v Dennom Proroku, ktorý o tom informuje vždy, keď zomrie nejaký čarodejník, hoc je to smrťožrút. A už ich je tam naozaj iba pár a všetci sú pomätení, takže Ministerstvo preto už nadobro odstránilo Dementorov."

„Ehm."

„Ale aj tak to nie je pozitívna správa. Počítal som s tým, že sa mi podarilo skoro zomrieť. Teraz budem naozaj niekoľko rokov vo väzení a keďže tam už nie sú Dementori, budeš ma môcť navštevovať."

„To bol vážne nechutný vtip," zamračila sa na neho.

„Isobel, iba som ti tým chcel povedať, že som so svojím osudom zmierený a tak mi dovoľ pomôcť ti za to všetko, čo si pre mňa urobila a chcela urobiť. Pomôžem ti s tvojím problémom so splnom. Pozri ty nie si sama. Máš Teddyho."

„Nemôžem tomu iba jednoducho uveriť. Severus Snape sa podriadi Ministerstvu, nechá sa zavrieť do Azkabanu a nebojuje, tak ako vždy," vravela mu smutne.

„Ja už nemám o čo bojovať, Isobel. Náš svet je teraz v mieri, ja som splatil svoj dlh Lily!"

„Ale máš," namietala a veľmi sa na neho mračila, „naozaj si nikdy, pozri sa mi do očí, naozaj si nikdy netúžil po láske a rodine?"

Severus urobil to, o čo ho požiadala. „Veľmi dávno, Isobel," prikývol, „ale všetko sa to rozpadlo. Nemal som peknú rodinu, to sama vieš, raz v živote som sa zamiloval a pozri ako to dopadlo. Ja po takýchto veciach naozaj netúžim."

Nevedela, čo mu má na to povedať. Mlčala a iba potláčala svoje slzy. Nemala za ním chodiť, nemala sa s ním rozprávať, mala to vzdať.

„Môj život nestál za veľa, Isobel, ale môžem ti povedať aspoň niečo, čo ťa upokojí," povedal jej Severus a tváril sa veľmi vážne, „tieto posledné mesiace patria medzi moje najšťastnejšie obdobie v živote. Nikto ma nekritizuje, nikto ma neobviňuje, nikto mi neubližuje, nikto po mne nechce, aby som robil činy, ktoré sa mi hnusia. Nemám žiadneho pána. Robím, čo ma baví a našiel som osobu, ktorej na mne skutočne záleží a mne naozaj záleží na nej. A to si ty. Preto predtým ako ma zavrú, urobím všetko preto, aby si pri splne viac netrpela."

Isobel sa rozplakala. „Nechcem, aby ťa zavreli."

„Už sme to prebrali, Isobel, niekoľkokrát," povedal jej. „Naozaj mi na tebe záleží, si jediný priateľ, ktorého som kedy mal. Si úprimná, čestná osoba."

„Ty chceš pomôcť mne a nedovolíš mi, aby som ja pomohla tebe. Nie je to kúsok nespravodlivé?" pýtala sa ho.

„Ty si mi veľmi pomohla, Isobel," povedal jej Severus, „vyvolala si vo mne pocit, že nie všetci ľudia ma chcú iba využiť. A že mi na niekom naozaj môže záležať."

„Ja, neviem, neviem, čo ti na to povedať," krútila hlavou a zotierala si slzy.

„Nemusíš vôbec nič hovoriť," povedal jej. „Ale ak mi chceš pomôcť, bol by som rád, keby si zajtra so mnou po vyučovaní niekam zašla. Nechcem tam ísť sám."

„V poriadku," prikývla. „Musím sa už vrátiť za Teddym."

„Ako sa má?"

„Fajn, už dokáže sedieť, niečo si mrmle. Možno už začína hovoriť," usmiala sa na neho.

„To, to ma teší," mierne sa mu posunuli kútiky úst do úsmevu.

***

Behom dňa dostala Isobel od Severusa správu, aby ho po vyučovaní počkala pred dubovou bránou hradu. A tak po vyučovaní stála na tomto mieste a čakala na neho. Objavil sa o chvíľku a zišiel ladne dole po schodoch a potom jej otvoril bránu. Mala so sebou kabát, pretože jej prikázal v liste, ktorý jej doniesla počas vyučovania Lucille, aby si ho vzala.

Kráčali smerom von z pozemkov a potom jej Severus podal ruku. „Premiestnime sa!"

„Kam?"

„Do Londýna," odvetil jej. „Pôjdeme na jednu návštevu."

Chcela sa niečo spýtať, ale on jej pohľadom naznačil, že na otázky bude ešte čas. Chytila sa jeho ruky a svet sa s ňou zatriasol. Nemala veľmi rada premiestňovanie.

Ocitli sa v budove. Odvšade počula hlasy a keď sa spamätala a rozpozerala, zistila, že sú v nemocnici u Sv. Munga. Nemocnica bola úplne plná ľudí, ktorí čakali na vyšetrenie, alebo ktorí boli pozrieť svojich príbuzných a priateľov. Hemžilo sa toľkými ľuďmi, že si Isobel bola istá, že sú práve návštevné hodiny. Kde tu zbadala aj liečiteľov.

„Ideme za tvojou mamou?" spýtala sa ho. Letmo prikývol a viedol ju hore schodmi. Napokon zastali pred dverami.

„Tu majú svoje izby pacienti, ktorí sú tu už dlhšie, majú pomätenú myseľ, alebo ich zasiahlo nejaké kúzlo, ktoré nemožno vyliečiť," povedal jej a otvoril dvere. Prišla k ním mladá žena a on nadiktoval meno svojej matky.

„Nech sa páči," povedala im sestrička a otvorila dvere do izby. Isobel aj Severus vošli dnu. Stará žena sedela v invalidnom kresle pri okne a hľadela von oknom. Vlasy mala úplne šedivé.

„Mama," oslovil ju Severus. Najprv sa nič nestalo, ale potom sa žena otočila a na invalidnom kresle smerom k ním. Isobel si všimla, že ma rovnaké črty tváre ako jej syn. Nič nepovedala, iba na nich hľadela. „Mama, toto je Isobel, moja kolegyňa z Rokfortu."

„Isobel," riekla stará paní.

„Dobrý deň, pani Princeová," oslovila ju Isobel jej dievčenským menom. Rozhliadla sa po malej izbe, kde boli iba dve postele, okno a jeden stolík. Pôsobilo to tam smutne. Severusová mama bola zjavne iba jedinou obyvateľkou tejto izby, lebo druhá posteľ bola úplne nedotknutá.

„Ako sa máš, mama?" spýtal sa jej Severus, ale stará paní nedokázala odtrhnúť pohľad od Isobel. Aj Severus si toho všimol.

„Ako sa máte, pani Princeová?" spýtala sa jej tú istú otázku Isobel.

„Mám sa veľmi dobre, zlatíčko," odvetila jej stará paní. „Minule tu bol môj syn. Vieš o tom, že aj jeho manželka sa volá Isobel? A majú takéto malého chlapčeka," vravela im.

Severus pokrútil hlavou a Isobel si uvedomila, že hovoril pravdu. Jeho mama to už bohužiaľ nemala v hlave v poriadku.

„Len si neviem spomenúť ako sa ten chlapček volal. Nie je úplne malý. A moja nevesta čaká bábätko," vravela stará paní.

Isobel zachytila Severusov pohľad a smutne sa na neho usmiala. „Máte veľmi dobrého syna, pani Princeová," povedala jej Isobel.

„Áno, chudáčik," povzdychla si stará paní, „nemal to v živote ľahké, preto som šťastná, že spoznal Isobel."

Isobel sa s ňou ešte chvíľku zhovárala a Severus bol tentokrát ten, ktorý iba hľadel von oknom. Vedela, prečo ju zavolal so sebou. Chcel stráviť pár hodín s mamou, v jej blízkosti, ale nechcel byť na to sám, keď mu stará paní začne rozprávať veci, ktoré nedávajú zmysel a nie sú pravda.

„Ešte príď, zlatíčko," usmiala sa na ňu stará paní, keď sa lúčili.

„Maj sa, mama," pozdravil ju Severus a položil ruku na jej rameno.

„Nabudúce vás zoznámim oboch s mojím synom a jeho manželkou," riekla stará paní, keď Severus už zatváral dvere.

„Je mi to ľúto," povedala mu Isobel.

„Ako som ti hovoril, ani len nevie, že ten syn, o ktorom básni som ja," odvetil jej. Spoločne chceli vyjsť von, keď im do cesty vošla žena.

„Panebože," zalapala po dychu Isobel. „Alice?"

Žena sa na ňu pozrela a potom sa vrátila späť do izby.

„Áno," prikývol Severus, „je to Alice Longbottomová."

„Chodila som s ňou do ročníka, priatelili sme sa," Isobel zosmutnela.

„Nevedela si o Longbottomovcoch?"

„Myslela som si, že sú mŕtvi," povedala mu Isobel.

„Ver mi, keby boli mŕtvi bolo by im lepšie, ako žiť takto. Aj Frank tu je. Ich myseľ je už navždy poškodená Cruciatusom."

„Nie je mi dobre," povedala mu Isobel a musela ho pridržať, lebo sa jej krútila hlava. Severus jej chcel povedať, aby si sadla na stoličku, ktorá bola v tejto malej čakárni, ale kým to vôbec vyslovil, ledva ju stihol zachytiť, keď odpadla.

Chytil ju do náručia a pozrel sa na ňu. Pripomenulo mu to chvíľku, keď ju vyslobodil z pod Zúrivej vŕby a niesol do hradu. Koľkokrát mu táto žena ešte skončí v náručí?

Spoločne s ňou sa premiestil pred pozemky Rokfortu a zaniesol ju do Nemocničného krídla.

„Odpadla," vysvetľoval madam Pomfreyovej, „videla niekoho, koho poznala, na zlom mieste a odpadla."

„Nebuď taký rozrušený, Severus, dám ju do poriadku," odvetila mu ošetrovateľka.

O pár minút sa Isobel prebrala. „Je to moja vina, nemal som ťa tam brať so sebou," Severus ju z ničoho nič chytil za ruku. „Prepáč."

„To nič," usmiala sa na neho, „neuveriteľne, Severus Snape sa mi ospravedlňuje!"

„Prestaň žartovať, Isobel!"

„Som v poriadku," povedala mu. „Len som nezvládla toľko smutných informácií naraz." Nadýchla sa a potom sa otočila na ošetrovateľku. „Môžem ísť do svojich komnát?"

„Áno, Isobel," prikývla. Severus pomohol Isobel vstať a viedol ju až k jej kabinetu.

„Poznáš škriatka menom Winky?"

„Nevolal sa tak Crouchov škriatok?"

„Myslíš Bartyho Croucha? Winky mi pridelili ako výpomoc a ona mi hovorila, že jej pán zomrel, že ho zabil vlastný syn."

„Tak potom je to Crouchov škriatok," prikývol Severus.

„Barty Crouch je mŕtvy, tiež?"

„V akom svete si doteraz žila, Isobel?" spýtal sa jej a vzápätí to oľutoval, keď videl jej mučenícky výraz tváre. Rýchlo jej povedal príbeh o Crouchovi.

„To je hrozné," povedala. „Môj otec sa priatelil s Crouchom. Niekoľkokrát boli u nás aj na večeri a s malým Bartym sme sa hrávali. To je hrozné. Koľko rodín zničil Veď-vieš-kto," vravela smutne.

„Netráp sa vecami, ktoré boli, Isobel. Už to nezmeníš," povedal jej Severus, „ja viem, že to je vo viacerých smeroch kruté, ale nezmeníš to."

„Mrzí ma to s tvojou mamou," povedala mu smutne, „ale bolo to zvláštne, nie?"

„Ani nie, blúzni často," odvetil jej Severus a uhol pohľadom.

„Severus, rozrušilo ťa to?"

„Nie!"

„Neklam," zamračila sa. „Čo sa deje?"

„Je to zložité," povedal jej.

„U teba je všetko zložité, zvykla som si," povedala mu vážne. „Tak hovor!"

„Moja matka, keď bola mladšia, keď chodila na školu, si veľmi obľúbila veštenie a podľa mnohých záznamov, ktoré som našiel, jej to aj naozaj šlo. Mala ten dar, vidieť budúcnosť." ***

„A?"

„Obávam sa, že neblúznila," vážne sa na ňu pozrel Severus. „Hovorila o mojej budúcnosti. O budúcnosti s tebou!"

Isobel sa na neho prekvapene pozrela a došli jej slová.

Pozn. autorky:

* Podľa informácií, ktoré uviedla Jopo skončení Harryho Pottera, Ministerstvo mágie sa zbavilo dementorov, lebo sa pridali na stranu Voldemorta. Pre potrebu poviedky som si ich tam ešte chvíľku ponechala.

** Čo sa naozaj stalo s Dolohovom sa neviem, buď je v Azkabane, alebo zomrel vo vojne. Pre potrebu poviedky bol v Azkabane a teraz zomrel. Dolohov bol v skutočnosti ten, čo zabil Remusa Lupina a Bellatrix Lestrangeová tá, čo zabila Tonksovú. Pre potrebu poviedky som to vymenila.

*** O nadaní Eileen Princeovej na veštenie je môj výmysel pre potrebu poviedky.