„Pán profesor, ostanete na večeru?" spýtal sa ho Harry.

„Nie, musím už ísť, iba som chcel doniesť darčeky," odvetil mu Severus, ale sotva sa na neho pozrel. „Dovidenia," a potom sa vybral k východu a odišiel skôr, ako sa Isobel stihla za ním vybrať. Odmiestnil sa.

Vrátila sa do jedálne a v ruke stále zvierala list od Remusa. Chcela si ho znova prečítať a čítať stále dookola, lebo tak mala pocit, že Remus je tu na chvíľku znova s ňou.

„Si v poriadku, Isobel?" spýtal sa jej Harry.

„Áno, prekvapil ma, že mi dal ten list," odvetila mu zamyslene, „že meral kvôli tomu cestu sem."

„Nejako ste sa spriatelili," usmial sa na ňu Harry.

„Trocha," prikývla.

***

Isobel sa po večeri musela vrátiť do hradu a Harry, Ron, Hermiona a Ginny sedeli za stolom v jedálni a zhovárali sa.

„Harry, pamätáš ako sme ich videli tancovať," usmiala sa Ginny.

„Kedy?" spýtal sa Ron.

„Po tom večierku. Boli sme s Harrym vonku a zazreli sme ich. Tancovali znova spolu na pieseň, ktorú spievali nejaké vtáčiky, bolo to neuveriteľne romantické," rozplývala sa Ginny.

„Snape a romantik, je to vôbec možné?" uškrnul sa Ron.

„Pamätám si to," povedal Harry, „keby sa Severus dal dohromady s Isobel."

„Odkedy mu hovoríme Severus?" pýtal sa Ron.

„Časy sa menia, Ronald," pokrútila hlavou Hermiona, „viem, že ho stále nemáš rád, ale vďačíme mu všetci za veľa. A Harry má pravdu, keby sa Severus a Isobel dali nejako dokopy, on by nemusel ísť do Azkabanu. A vyzerá, že je medzi nimi nejaký vzťah. Zatiaľ je to iba priateľstvo, ale čo nie je môže byť."

„Pozrite, ja nechcem, aby šiel Snape do Azkabanu, ale zase na druhej strane, chuderka Isobel, nikomu nič zlé neurobila, aby bola s ním," zasmial sa Ron.

„Kedy si už uvedomíš, Ron, že Severus je dobrý človek?" spýtala sa ho Ginny.

„Och, už aj ty," pokrútil hlavou Ron. „Podľa mňa by ste to mali nechať tak a hlavne sa o nič nepokúšať. Ak medzi nimi naozaj niečo je, tak nech si riešia sami."

„Nič sme neplánovali," odvetila mu Ginny. „Nie sme dohadzovači."

„Harry, urobil si pre Snapa viac ako si mohol. Nemôžeš za to ako rozhodol súd, jednoducho to tak je," vravel Ron, keď videl Harryho výraz tváre. „Dali mu tie podmienky schválne, to všetci vieme a vie to aj on. On je s tým zmierený."

„Ale nezaslúži si to," odvetil mu Harry.

„Ani trochu," prikývla Hermiona. „Ale možno to, že sa tu objavila Isobel má nejaký význam. Môže to ešte celé dobre dopadnúť."

„Už nás vidím ako sme na Snapovej svadbe," zasmial sa Ron.

„Ron, ty si taký necitlivý, idiot, poď Hermiona, poďme spať. Porozprávam ti o tom tanci, bolo to také krásne," vstala Ginny od stola a chytila Hermionu za ruku a potom ju ťahala hore na poschodie.

„Harry, poď mi povedať, aké to bolo romantické," zasmial sa Ron.

„Ron, sklapni! Jednoducho teraz nemáš pravdu," mierne ho okríkol Harry a odpil si z ďatelinového piva, ktoré mal pred sebou na stole a doteraz iba skúmal jeho penu.

„Pozri, Harry, všetkých nás to zmenilo. Nikto z nás už nie je tak ako predtým. Prišli sme o ľudí, ktorých sme milovali. Myslíš, že to je pre mňa ľahké? Mohol som prísť o viac ľudí, o Hermionu, Ginny, mamu. A na školu som sa vrátil iba kvôli ním trom. Neviem, či sa niekedy vôbec spamätáme z toho, čo sa stalo. Porazili sme síce zlo, ale za vysokú cenu. A potrebujeme ešte všetci veľa času. Myslím si, že to isté by potreboval aj Snape, nemôže sa teraz na povel zamilovať, to nejde. A súd to dobre vie a preto mu to určili. On urobil aj veľa zlých vecí, ktoré podľa nich nevyvážili tie dobré. Nehovorím, že si zaslúži Azkaban, ale nezaslúži si zrejme ani šťastný koniec."

„Ja neviem, Ron," pokrútil hlavou Harry, „keby nebolo jeho, možno by sme tu takto nesedeli. Iba mi ho je ľúto."

„Chápem to, Harry," odvetil mu Ron, „ale nie je to tvoja vina, ako rozhodol súd. Nemal by si sa tým toľko trápiť. Ja ťa poznám a viem, že sa trápiš."

„Áno, v tom máš pravdu."

„Snape vie, čo robí, Harry."

***

Isobel sedela v obývačke svojich komnát a čítala Remusov list už po niekoľkýkrát. Po tvári jej tiekli slzy a chcela tak veľmi vedieť, čo ho presvedčilo, aby ten list neposlal. Ale na druhej strane vedela, že ju mal stále rád a že mu chýbala. Ale určite nie tak, ako on teraz chýba jej. On vedel, že je v poriadku a že žije. Ona teraz vedela, že nie je v poriadku a že už tu nie je. Že musí pokračovať vo svojej ceste ďalej. Spomenula si na to, čo jej minule povedal Severus. Remus jej tu nechal syna, na ktorého musí dávať pozor a urobiť všetko preto, aby bol chlapec šťastný a aby mal osobu, ktorej môže veriť a ktorá dá na neho vždy pozor. A bude strážiť jeho kroky.

Vyšla zo svojich komnát a nakoniec aj z hradu. Vonku krásne snežilo. Isobel kráčala po vyšľapanej cestičke a mierne sa triasla od zimy. Potrebovala sa nadýchať vzduchu a tak zastala uprostred a iba hľadela na tmavú oblohu ako z nej padajú snehové vločky.

„Zase sa potuluješ?"

„Ale nie som námesačná," odvetila Severusovi, ktorý jej vošiel do cesty. „Odkiaľ ideš?"

„Z Kančej hlavy, mal som chuť na pohárik," vravel jej, „Vianoce nie sú môj obľúbený deň, na to si už isto prišla, lebo tebe nič neunikne."

„Po dlhej dobe som dnes mala skutočné Vianoce, aj keď neboli práve šťastné, ale bola som s rodinou. Pretože aj napriek všetkému ešte nejakú mám a to ma robí šťastnou. Roky som bola sama, ale to ty najlepšie poznáš. Samotu."

„Teší ma, že si našla, čo si hľadala, Isobel," odvetil jej Severus a prútikom vyčaroval pri nich malý ohníček, aby sa Isobel toľko netriasla.

„Čo budeš robiť s tým príkazom súdu?" spýtala sa ho odrazu.

„Už som ti povedal, že o pár mesiacov budem v Azkabane, teraz iba riešim posledné veci, ktoré ešte musím dať do poriadku," vravel jej Severus, „a chcem ťa o niečo požiadať."

„O čo?"

„Keď v Azkabane umriem, neviem ako skoro to bude, ale dúfam, že to bude skoro, lebo sa nechcem úplne zblázniť. Chcel som ťa požiadať, aby si potom zašla k Sv. Mungovi za mojou mamou, ak ešte ona vôbec bude žiť a povedala jej to. Že už ma niet," žiadal ju Severus.

„Nechcem, aby si šiel do Azkabanu a už vôbec nechcem, aby si umrel," bolo to, čo mu ona odpovedala a pozrela sa mu do tmavých očí. „Si môj priateľ a neviem si predstaviť, že by sme sa už nemali vidieť."

„Isobel," oslovil ju, „mne už nič nepomôže."

„Pomôže," odvetila a znova vyhľadala jeho očí, „zober si mňa. Ožeň sa so mnou!"

„Čo?"

„Vezmime sa!"

„Isobel, to nejde," zamietol to okamžite, „za prvé by som ti nemohol zničiť život tým, že by som ťa k sebe priviazal a za druhé by došli na to, že to je iba na oko a nie je to naozaj."

„Severus Snape, len mi nehovor, že si ešte nikdy neklamal?" žmurkla na neho.

„Ja áno, ale neviem ako ty," uškrnul sa na ňu, „pozri, Isobel, vážim si toho, čo chceš pre mňa urobiť, ale moja odpoveď je nie. Nechcem, aby si to brala osobne. Jednoducho toto ti nemôžem urobiť!"

„Ale mohol, iba ti k tomu zase bránia tvoje predsudky, že som Chrabromilčanka, že som Remusová sestra, krstná Harryho a ostatné žvásty, ktoré mi vyhadzuješ na oči," bránila sa Isobel, „ale moja ponuka bude platiť po celý čas, Severus. Takže ak sa rozhodneš, že do Azkabanu naozaj ísť nechceš, tak mi daj vedieť. Vieš nemal by si sa vzdávať tak jednoducho, presne to od teba všetci z Wizengamotu chcú, ale nech sa páči, ukáž im, že nad tebou vyhrali!"

Potom sa otočila a kráčala naspäť ku hradu. Severus tam ešte pár minút stál, hľadel na oblohu ako z nej padajú snehové vločky a premýšľal, kde sa v tejto šialenej ženskej berú tieto nápady.

***

Keď sa Isobel vrátila do svojich komnát, nemohla uveriť tomu, čo mu práve teraz navrhla. Nikdy nad tým neuvažovala, iba to z nej proste len tak vypadlo. Podišla k oknu, lebo to ju nejako upokojovalo.

Nebola na neho nahnevaná, že ju odmietol, nikdy neuvažovala, akoby vôbec mohol reagovať. Jej podvedomie to povedalo akoby samé za ňu. Neplánovala to, ale teraz jej to prišlo ako logické riešenie. Keby sa vzali, on by nemusel ísť do Azkabanu a bol by už navždy voľný.

Nie úplne voľný, patril by z časti jej. Momentálne bol pre ňu jediným blízkym človekom, ktorý jej rozumel, ktorý jej pomáhal, keď sa cítila tak veľmi zle. Začínala nad tým stále viac uvažovať a nakoniec si musela sama sebe priznať, že k nemu cíti možno niečo viac, akoby mala.

Je možné, aby k nemu začala cítiť lásku? Že sa jej až tak dostal pod kožu, že si k nej našiel natoľko cestu, že by ho mohla ľúbiť? Akoby to vôbec mohla vedieť, keď nikdy skutočnú lásku necítila. Áno, ľúbila Siriusa, ale to už bolo dávno a bola mladá, už si ani nepamätala, čo vtedy cítila, že uznala, že to bola láska. Cítila vtedy motýliky v bruchu, keď ho videla? Triasla sa a červenala, keď na ňu prehovoril? Nemohla si už na to spomenúť.

Ani teraz necítila motýliky v bruchu, keď videla Severusa, ale cítila, že je rada, že je s ním, že ho ráno vidí, že sa s ním môže zhovárať. A už jej toľkokrát pomohol. Zachránil ju pred Zúrivou vŕbou, pred prízrakom. Bola by ochotná sa za neho vydať a nebrala by to ako nejakú obetu. Urobila by to rada. A nielen z vďaky. Ale preto, že ho má rada.

Isobel prikývla svojim myšlienkam, má ho rada a k tomu je už možno iba krôčik k tomu, aby si uvedomila, že sa do neho zamilovala. Napriek jeho neznesiteľnej povahe, jeho predsudkom voči nej, napriek jeho tvrdým slovám a všetkým tým veciam z minulosti. Ale pre ňu bol a vždy bude dobrým človekom. Teraz viac chápala všetko, čo robil po celý svoj život. Chápala jeho služby u Toho-čoho-netrebalo-menovať, ale aj v službách Fenixového Rádu. A hoci bol aj vrah, ona to všetko zrazu dokázala pochopiť. Tá pravda bola jednoduchšia ako čokoľvek iné momentálne na svete.

***

Na druhý deň po Novom roku Isobel prišiel naliehavý list. Sedela v kabinete za svojím stolom a nezmohla sa na nič. Iba sedela a slnko za ňou zapadlo. Nereagovala ani vtedy, keď jej niekto zaklopal na dvere.

Ten človek, sa ale nevzdal a otvoril dvere a vošiel dnu. „Minerva mi povedala, čo sa stalo," Severus za sebou zatvoril dvere a pozrel na Isobel, „ak potrebuješ, aby som šiel pre malého s tebou, alebo ak niečo potrebuješ."

„Ako mu raz vysvetlím, že vo vojne zomrel jeho dedko, jeho rodičia a že pár mesiacov po nej aj jeho babička?" spýtala sa ho Isobel, ale nepovedala ani slovo.

„Nepoznal som Andromedu Tonksovú až natoľko, ale zrejme to bola dobrá žena," odvetil jej Severus, „a Teddy stále nie je sám. Už som ti to povedal veľakrát, má teba."

„Na Vianoce vyzerala zničene, ale myslela som si, že to je preto, lebo sú to prvé Vianoce bez Nymphadory, a nakoniec mala nejakú chorobu a už jej nepomohli. Nepovedala mi ani slovo," vravela mu Isobel a v ruke stále zvierala list, ktorý jej poslala Molly Weasleyová, ktorá bola pri Andromede až dokonca.

„A kde je teraz Teddy?"

„U Weasleyovcoch," odvetila mu Isobel.

„Chceš ísť pre neho?" spýtal sa jej.

„Prečo svet tomu chlapčekovi toľko ubližuje? Nepoznal svojich rodičov, nepoznal svojich starých rodičov. Čo také zlé svetu urobil, tak čo?" vstala od stola a sotila pritom na zem všetky svoje knihy, ktoré na ňom mala aj s pár domácimi úlohami od študentov. „Povedz mi, prečo sa toto deje?" skríkla na neho.

„Isobel, upokoj sa," žiadal ju Severus a rýchlo vrhol na jej kabinet zaklínadlo, aby nebolo počuť jej krik von.

„Nemôžem sa upokojiť! Nemôžem! Alebo to je pomsta mne? Že som tu nebola, že som nebojovala!? Tak prečo?" kričala a pritom zúfalo plakala.

„Už si to, do čerta, prestaň vyčítať a prestaň všetko pripisovať sama sebe! Postav sa už konečne na nohy a mysli na budúcnosť a nie na minulosť. Mysli na to, že teraz si Teddyho teta na plný úväzok!"

„To mi radíš ty? Ty, ktorý myslíš na minulosť každú sekundu svojho života?" vytkla mu ona.

„To teraz nebudeme riešiť," odvetil jej pokojnejšie, „iba sa ti snažím povedať, že tvoj synovec ťa teraz potrebuje. Začni riešiť toto a nie môj život!"

„Choď do čerta!" skríkla na neho Isobel, ale on sa ani nepohol. „Ty nevieš aké to je prichádzať o ľudí, ktorých miluješ, alebo si nikdy nikoho nemiloval!" podišla k nemu a chrstla mu tieto slová priamo do tváre. „Ty nevieš, čo je to milovať svojich rodičov, čo ti nevyčítam, lebo boli iní ako tí moji. Nevieš, čo je to prísť o brata, lebo si nikdy žiadneho nemal. Nevieš, čo je to prísť o najlepšiu priateľku, lebo si nikdy nijakú nemal. Nevieš, čo je to stratiť lásku! Nevieš nič! Nevieš aké to je prichádzať o ľudí, nevieš to!" udrela ho päsťou do hrude. „Andromeda mi pomohla, keď som sa vrátila, keď som jej povedala všetko, čo som robila v zahraničí. A dala mi šancu, nezatvorila mi dvere pred nosom pre moju zbabelosť! Poznala som ju iba pár mesiacov, ale mala som ju rada. Bola ako dobrá teta, ktorú som nikdy nemala!" Kričala, plakala a zúfalo na neho hľadela.

„Keď vychladneš, drahá Isobel, tak veľmi oľutuješ všetko to, čo si mi práve povedala," odtisol ju od seba. „Je mi ľúto, že Andromeda zomrela, ale nie kvôli tebe, ale kvôli Teddymu. A opakujem ti, mysli na budúcnosť a prestaň sa chovať ako pubertiačka, ktorá si myslí, že svet sa točí iba okolo nej, pretože nie. Svet ani vesmír sa netočia kvôli tebe, Isobel Lupinová!"

„To ja viem," odvetila mu už trocha pokojnejšie. „Už dávno som pochopila, že svet sa nikdy nebude točiť kvôli mne."

„Tak potom sa podľa toho správaj a nevybíjaj si na mne svoju zlosť a smútok," povedal jej Severus, „ja totižto nie som vinný za to, že si prišla o ľudí, ktorých ľúbiš!"

„Ale áno si," povedala potichu.

„Čože?"

„Si vinný za to, že kvôli tebe prídem o ďalšieho človeka, ktorého ľúbim," pozrela sa na neho, „o teba! Pretože sa chceš nechať zavrieť do Azkabanu a chceš ma tu na to všetko nechať samú. Za toto si vinný jedine ty!" rozplakala sa znova.

„Prestaň zase tárať," zamračil sa na ňu.

„Je ťažko prijať to, že ťa niekto môže mať rád a že mu môže na tebe záležať?"

„Nevezmem si ťa a ak takto vyvádzaš preto, lebo som zranil tvoje ego, tak ma to úprimne mrzí, ale nie, nevezmem si ťa!"

„Iba som ti chcela zachrániť život, lebo ťa mám rada, ale nechceš, tak nechceš. Chcem byť sama!" ukázala mu na dvere. Severus prikývol a potom odišiel tak rýchlo, že to sotva stihla zbadať.

Kľakla si na zem a začala zbierať veci, ktoré zhodila na zem. Áno, mal pravdu, ľutovala toho, čo mu povedala o tom, že nevie, čo je to prichádzať o ľudí, ktorých milujeme. Veď aj on prišiel o Lily, ktorú miloval, ktorá bola jeho jedinou priateľkou a jeho jedinou láskou. On už rezignoval na život a na lásku rezignoval asi ešte v dobe, keď zomrela Lily.

Isobel upratala svoju kabinet a potom z neho vyšla a vybrala sa von z areálu školy. Odmiestnila sa do Brlohu.

***

Severus sa potuloval po chodbách hradu, nemohol nájsť pokoj a nechcel sa zavrieť do svojich komnát. Stále počul v hlave všetko, čo mu povedala. A snažil sa sám seba presvedčiť, že nemá pravdu vôbec v ničom. Avšak tu bolo niečo, čo mu znelo v hlave stále hlasnejšie a hlasnejšie. Povedala, že nechce prísť o ďalšieho človeka, ktorého ľúbi. O neho. Naozaj mu pre pár minútami vyznala lásku bez toho, aby si to ani jeden v tej chvíli neuvedomil? Naozaj by ho mohla ľúbiť? Človeka, ako je on?

Kto a prečo priviedol Isobel Lupinovú do jeho cesty za vytúženým koncom? Alebo toto nie je koniec, ale nový začiatok? Život sa s ním znova tak veľmi zahráva ...

-