„Nemám dobré správy," vošiel Severus do kabinetu Isobel, „sám som bol dnes poobede navštíviť rodičov slečny Willsonovej a jej matka je v nemocnici."

„Ako to?" Isobel odložila brko a pozrela sa na neho prekvapene. Za posledné dni jej rozhovor s malou Lucille dokonalo vyfúkol z hlavy.

„Willson ju zbil," odvetil jej Severus.

„Čiže si našiel v dome iba jeho? Žije ešte?"

„Bohužiaľ áno," odsekol jej Severus, „potom som bol pre jeho ženu v nemocnici a odprevadil ju k sv. Mungovi, kde ju dajú rýchlejšie dokopy. Má zlomenú ruku a menší otras mozgu. Vyzerala hrozne."

„Ale s tým by sa malo niečo robiť," povzdychla si. „Nemôže s ním žiť a nemôžeme tam Lucille poslať po skončení školského roka, veď môže ublížiť aj jej."

„Máš pravdu, Isobel. Lucille je dievčatko, ktoré sa nevie brániť," prikývol.

„Pohrozil si mu? Vytiahol si prútik a povedal, že ho použiješ, keď ešte raz položí ruku na svoju ženu?"

Severu sa uškrnul: „To si o mne naozaj myslíš?"

„To by som bola rada, keby si urobil," odvetila mu, „je to predsa mukel a hlavne to je gauner!"

„Nie všetci mukli majú strach z čarodejníkov, Isobel. A Willson je asi zvláštny prípad. Lestrangeovci neboli práve milí ľudia, nemyslíš?"

„Sú v Azkabane?"

„Rabastan áno, Rodolphus zomrel vo vojne. Prácička tvojej drahej švagrinej," kútiky úst mierne vykrivil. „Chvíľku na to, ako Bellatrix-"

„Nepokračuj, prosím ťa," skočila mu Isobel do rečí a znova bola veľmi bledá, „nechcem to počuť."

„Chápem," prikývol.

„Nechápeš," pokrútila hlavou, „mala som tu byť, mala som bojovať. Mala som stáť po boku svojho brata. Keby som tam bola ja, ona by mohla byť doma s Teddym."

„Tonksová by nebola doma, bola auror, Isobel a okrem toho trpela nehynúcou láskou k tvojmu bratovi," vravel jej Severus a to posledné povedal s mierne posmešným tónom. Isobel na neho vrhla nahnevaný pohľad. „Vec sa má ale tak, drahá Isobel, že Willsona treba uzemniť, kým skončí školský rok a Lucille sa vráti domov."

„Prečo sa s ním nerozvedie? Pýtal si sa jej?"

„Pýtal."

„Tak?"

„Miluje ho."

„Ako niekto môže milovať človeka, ktorý mu ubližuje? Ktorý ubližuje aj ich spoločnému dieťaťu. Niečo ti poviem, Severus, láska je divná," zamračila sa Isobel.

„Neviem posúdiť, ja som tej lásky za život veľa necítil."

„Pravda je, že ani ja nie," prikývla.

„Čiže okrem Blacka nebol nikto viac?"

„Severus Snape, ty vyzvedáš, s kým som kedy mala pomer?" zachichotala sa a v tvári bola celá červená. Takú ju ešte nevidel.

„Konverzujem, mám to prikázané od Minervy. Na začiatku roka ma žiadala, aby som bol na svojich kolegov milý. Mňa, rozumieš tomu?"

„Nie, nerozumiem," pousmiala sa. „Okrem Siriusa nikto nebol. Som stará dievka."

„To je ale škaredé slovné spojenie," uškrnul sa na ňu Severus. „Nikdy nevieš, kedy sa to môže zmeniť. Pozri na svojho brata, nemyslím si, že niekedy veril, že stretne niekoho, kto ho bude milovať a ešte o toľko mladšiu ženu."

„Nebola až o toľko mladšia," zastala sa brata Isobel. „Musela byť výnimočná."

„Pravda je, že som voči nej nikdy nič nemal. Bola mierne nemotorná, ale pomohlo jej, že bola metamorfomág, možno preto sa už taká mladá stala aurorom. Avšak patrila k Potterovým obdivovateľom a bola rodina s Blackom a potom si začala s tvojím bratom, takže som ju zaradil do skupiny ľudí, s ktorými sa nerád stretávam."

„Je vôbec nejaká skupina ľudí, s ktorými sa rád stretávaš?" spýtala sa ho Isobel.

„Úprimne?"

„Áno," prikývla.

„Po vojne som sa nechcel stretávať už s nikým, chcel som zomrieť. Ale ako vidíš, to sa mi nepodarilo. Sú ľudia, ktorých si vážim, ako napríklad Minerva, alebo Flitwick. Neznamená to, ale že sa s nimi rád stretávam. Minule som bol v Londýne za svojím krstným synom, Dracom Malfoyom a vravel mi, že sa má pomerne dobre. To som rád počul, lebo mám toho chlapca v podstate rád. Nemôže za to, čoho sa dopustili jeho rodičia."

„Samozrejme, že nie," prikývla Isobel.

„Nemám rád ľudí, lebo oni nemajú radi mňa. Vždy so mnou zachádzali ako s menejcenným. Môj otec, potom tu na škole, aj v službách Temného pána som nemal na ružiach ustlané, vo Fénixovom Ráde ani nehovorím. A to sú veci, ktoré už nemožno zmeniť."

„Vieš," Isobel sa na neho pozrela a usmiala sa, „nenapadlo ťa niekedy, že tým, že si prežil vojnu, ti život dáva novú šancu. Šancu nájsť konečne skutočný zmysel svojho života, dať šancu ľuďom, nájsť si priateľov, byť konečne voľný a šťastný?"

„To sa veľmi pekne počúva, Isobel, ale pravda je niekde inde. Zrejme si nepočula aké skvelé podmienky mi dal súd."

„Počula."

„Tak potom ti musí byť jasné, že za necelého pol roka ma ubytujú v jednej z ciel v Azkabane a mojimi spoločníkmi sa stanú dementori."

„Necelého pol roka je ešte veľa času, aby si svoju druhú podmienku splnil," povedala mu.

„Myslím, že pôjdem, už priveľmi táraš," oznámil jej. Isobel iba mykla plecami a sledovala ako vyšiel cez jej dvere von. Mierne sa pousmiala a potom sa vrátila k domácim úlohám. Po incidente so splnom sa jej zdalo, že so Severusom vychádza lepšie. Ich rozhovory sa už sotva končili hádkou. Dokonca s ňou prišiel riešiť aj niečo dôležité ohľadom študentky z jeho fakulty. Pokladala to za milé. Mala pocit, že Severus Snape jej nejakým zvláštnym spôsobom dôveruje.

***

V polovici novembra počas ďalšieho splnu Isobel súhlasila, že vypije elixír bez snov a na noc to zabralo. Severus ju dal strážiť duchmi a hoci on nespal celú noc, ona spln takmer vôbec nezaregistrovala. Bral to ako menší úspech, ale nebol si istý, či to bude fungovať aj nabudúce.

Severus vošiel do triedy. Siedmaci sedeli v laviciach a prútiky mali pripravené v rukách. Namieril svojim prútikom na tabuľu a tam sa zjavili pokyny dnešnej hodiny. Ešte to ani nedopísal, keď cez zatvorené dvere prešiel duch Zloduch.

„Aká hrozná vec," poznamenal, „v kabinete profesorky Lupinovej je Fenrir Greyback!"

„Čo?" skríkol Severus nechápavo.

„Fenrir Greyback, ó áno, ten vlkolak!" zopakoval duch Zloduch.

„Nikto sa odtiaľto ani nepohne! Grangerová, máte to na starosti!" prikázal Hermione, sediacej v prvom rade, Severus a potom vyletel z triedy. Prečo tá šialená ženská priťahuje samé problémy? Čo je toto za zlý žart zase?

Náhlil sa po chodbách až zastal pred jej kabinetom. Okamžite vtrhol dnu. Fenrira Greybacka ale nikde nevidel. Ale pred ním však stala Isobel. Bola nádherná. Vlasy mala uhladené do elegantného uzla a ozdobené bielymi kvietkami. A na sebe mala svadobné šaty. Dlhé, rozprávkové. V rukách zvierala kyticu bielych kvetov.

Severusovi prebehol mráz po chrbte. A potom si všimol Isobel kúsok od neho. Ležala na zemi, oči mala zatvorené, zjavne bola v bezvedomí.

„Do čerta, ty si prízrak!" skríkol Severus a prútikom namieril na Isobel v svadobných šatách. Ani nie o pár sekúnd prízrak vybuchol a Severus sa ponáhľal ku skutočnej Isobel.

„Isobel," snažil sa ju prebrať. „No tak, ty šialená ženská!"

Otvorila svoje hnedé oči a pozrela sa do tých jeho tmavých. „Fenrir!" vykríkla a posadila sa. ,,Otvorila som skriňu a on z nej vyšiel! Severus, on nie je mŕtvy!"

„Upokoj sa," Severus jej pomohol vstať zo zeme a musel ju podopierať až na stoličku. „Bol to prízrak."

„Prízrak?"

„Áno," odvetil jej. „Už je po ňom."

„Tak veľmi som sa zľakla," po tvári jej tiekli slzy, „bol taký skutočný, špinavý a smrdel. Mala som hrozný strach."

„Je mŕtvy, Isobel," povedal jej rázne.

„Povedz mi niečo veselé," smutne sa na neho pozrela, „na čo sa mení tvoj prízrak? Na celu v Azkabane?"

„Nie," pokrútil hlavou.

„Tak na čo?"

„Na nič, čo by ťa rozosmialo."

„Si na mňa zlý, nechceš mi povedať svoju slabosť," zamračila sa na neho. „Prepáč, ja som zabudla, ty nemáš slabosti."

„Už zase začínaš byť pekne neznesiteľná a pritom zabúdaš, že som ti zase zachránil život," pripomenul jej Severus.

„Zdá sa, že ťa to robí šťastným, že mi zachraňuješ život," žmurkla na neho.

„Nemusíš mať strach z Greybacka, Isobel, je mŕtvy a už nikdy ti neublíži," povedal jej Severus.

„Ďakujem, Severus," načiahla sa Isobel za jeho rukou. A on ju nechal. Druhou rukou jej odhrnul neposlušný pramienok tmavých vlasov. V mysli sa mu zjavil obraz, ktorý pred chvíľkou videl. Ona v svadobných šatách ako celá žiari. Nemohol uveriť tomu, že jeho prízrak nadobudol takúto podobu. Už dlho pred žiadnym nestál a ani len neuvažoval, na čo by sa mohol zmeniť. Ale toto ho dokonale odrovnalo. Je možné, aby sa nejaká jeho časť pozerala na Isobel ako na ženu? Ako na ženu, ktorú by si mohol vziať? Nie, to je tá najšialenejšia myšlienka, aká ho kedy napadla!

„Prečo sa na mňa tak pozeráš?" vytrhla ho Isobel z myšlienok.

„Iba som si spomenul na to, čo si mi minule povedala, že život mi možno dáva novú šancu, ako byť šťastný. A uvedomil som si, že to je hlúposť, Isobel. Umriem pomalou a zdĺhavou smrťou v Azkabane. Možno to nebude ani také zdĺhavé. Rozmýšľam, či vôbec mám nejaké šťastné spomienky."

„Musíš mať šťastné spomienky, Severus," povedala mu a stále ho držala za ruku.

„Na detstvo sotva. Ty si nepoznala moju rodinu, Isobel. Neviem, aká bola tá tvoja, ale zrejme ste nemali vážne problémy, ak neberieme do úvahy tvojho brata. Ale ty vieš, že u mňa to bolo ďaleko horšie. Otec bol mukel a vieš čo, Willson mi ho hrozne pripomína. Dal som mu do držky," priznal sa jej Severus napokon. „Ale nie kvôli Rúth Lestrangeovej, ale preto, že povedal, že jeho dcéra je odpad, lebo zdedila čarodejnícke schopnosti a vtedy mi tak hrozne pripomenul otca. Zvykol to hovoriť o mne a potom mi zvykol jednu uvaliť a nakoniec do mňa aj kopnúť."

Isobel sa znova rozplakala: „To ma tak veľmi mrzí, Severus."

„Matka sa ma veľmi nezastávala, nevedela sa mu postaviť. Bola to celkom krehká žena, ktorá mágiu už takmer ani nepoužívala. A okrem toho ju tĺkol viac ako mňa. Ja som bol 10 mesiacov v škole a ona bola celý čas doma. Bol to hrozný človek, Isobel."

„Zomreli?"

„Keď som študoval v šiestom ročníku, prišiel mi list od mamy. Obesil sa. Len tak z ničoho nič. Nenechal žiaden odkaz, iba kopec dlhov. A vieš čo? Ja som bol šťastný, Isobel."

„To chápem. O jedného človeka, ktorý ti ubližoval, bolo menej," prikývla. „A tvoja mama?"

„Pomiatla sa. Ona ho našla, ako tam visí. Je u sv. Munga," povedal jej.

„Vážne?"

„Prečo by som ti klamal?"

„A navštevuješ ju?" opatrne sa ho spýtala.

„Naposledy som ju videl minulý rok. Myslel som si, že vo vojne zomriem. Chcel som sa rozlúčiť. Ani neviem prečo. Ani len nevedela kto som," vravel jej. „Iba tam sedela a hľadela na mňa, akoby ma nikdy predtým nevidela. Nebola nikdy dobrá matka, bola veľmi slabá a akosi nemala cit pre materstvo. A teraz je z nej iba prázdna schránka, ktorá tiež čaká na smrť."

„Moji rodičia zomreli v prvej vojne," povedala mu Isobel. „Nemohla som sa rozlúčiť. A bola som taká hlúpa, prečo som len bola taká hlúpa? Mala som sa vrátiť a mala som byť pri Remusovi. Bol moja jediná rodina. Ja som si myslela, že v zahraničí na niečo prídem a pritom on, mala som byť tu. Keby som mohla vrátiť čas, Severus."

„To nejde," povedal jej, lebo nevedel, čo jej má viac povedať. Nemal rád slzy, ale tie jej ho momentálne veľmi trápili. „Lupin, on isto vedel, že si pri ňom."

„Hneval sa na mňa, myslel si, že som ho opustila, že sa za neho hanbím, alebo že sa ho bojím. A pritom on zachránil mňa od tohto hrozného bremena. Určite ma nenávidel za to, že som odišla, že som ho opustila!"

„Nie."

„Ale áno! Nevrátila som sa, ani keď bolo najhoršie. Prvá vojna bola pre mňa krutá, Severus. Prišla som o rodičov, o Lily. Ja nemohla som sa vrátiť a pozerať sa na to, ako ďalší ľudia, ktorých ľúbim, zomrú. Ešte som sa ani nevyrovnala so smrťou Siriusa. Vieš aké to pre mňa bolo? Prečítať si to v novinách? Bolo to príšerne. Myslela som na to, či by žil, keby sme sa vtedy vzali, možno by si ľudia nemysleli, že to on zradil Jamesa a Lily. Možno by sme mali deti a starali by sme sa o Harryho a život by bol iný. Všetko som to pokašľala. Ja som zničila tieto životy!"

„Chrabromilčanka! Zase na seba berieš vinu celého sveta!"

„Vymenila by som svoj život za to, aby mohol Remus vidieť rásť svojho syna," povedala potichu. „Môj život nemá žiaden zmysel, Severus."

„Tvoj život má jeden veľký zmysel," stisol jej ruku, ktorú stále držal v tej svojej, „a ten zmysel sa volá Teddy Lupin. Tvoj synovec. Ten chlapec prišiel o matku aj o otca a ostala mu táto šialená teta. Toto je tvoja cesta a tvoj zmysel. Ak si stále myslíš, že musíš Lupinovi splatiť nejaký dlh, čo podľa mňa nemusíš, ale ty si to myslíš, tak toto je tá cesta! Toto je to, prečo má tvoj život zmysel. Ten chlapec ťa potrebuje."

Isobel zafňukala a potom ho z ničoho nič objala. Počul ako ticho plače a jej vlasy mal v tvári. Znova cítil ich vôňu. Ako v ten večer, keď s ňou tancoval. A teraz si spomenul, že predsa len je jedna šťastná spomienka, ktorú má ...

Pozn. autorky:

Pre potrebu poviedky Bellatrix zabila Remusa a Dolohov Tonksovú (v originále to je naopak).

Informácie o rodičoch Severusa aj Isobel sú vymyslené. Ohľadom Severusa som sa držala faktov, že ho otec týral, ale jeho smrť a o tom, že mama je u Sv. Munga to sú moje úpravy pre potrebu poviedky, rovnako ako o smrť rodičov Isobel. So Severusovou mamičkou ešte bude možno niečo málo.

Dievčatko Lucille Wilsonová je samozrejme autorská postava, rovnako ako jej rodičia. S jej mamou Rúth Lestrangeovou sa ešte určite stretneme, samozrejme aj s malou Lucille.

Dúfam, že sa vám nová kapitola páčila, je tam troška vtipu ohľadom prízraku Severusa a tiež aj mierne prehĺbenie vzťahu s Isobel. Nabudúce vás čaká vianočná kapitola, ktorú mám veľmi rada a Severus urobí pre Isobel niečo výnimočne. Ale nebudem vám viac prezrádzať.